Dnes je piatok 3. máj 2024 , meniny má Galina , zajtra bude mať meniny Florián. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes

Žitá viera podporuje rodinu

CHRISTA MEVES

Vynikajúci odborník pedagogiky Heinrich Pestalozzi už trefne naznačil najdôležitejší postup vo výchove: „Ako je to, že verím v Boha, že sa vrhám do jeho náručia, že sa cítim blažené, že ho milujem, keď mu dôverujem, mu ďakujem, keď ho nasledujem? To uvidím čoskoro. Pocity lásky, dôvery, ďakovania, pripravenosť' k poslušnosti sa musia vo mne rozvinúť', kým ich môžem použiť' na Boha. Musím milovať ľudí, dôverovať ľuďom, musím ľuďom ďakovať, musím ľudí poslúchať. Pýtam sa: Ako sa dostávajú pocity, na ktorých podstatné spočívajú 1'udská láska, 1'udská vďačnosť, Ľudská poslušnosť... do mojej prirodzenosti? Zisťujem, že vychádzajú hlavne zo vzťahu, ktorý jestvuje medzi nedospelým dieťaťom a jeho matkou."
Týmto spôsobom priviesť k rozvinutiu Božiu lásku v mladom človekovi, je preto to najdôležitejšie, najzodpovednejšie poverenie pre tých, ktorí sa starajú o deti a pre vychovávateľov - predovšetkým pre matky ale aj pre otcov, - učiteľov, farárov, aby koruna stvorenia sa mohla stať skutočne kultivovaným - ľúbezným a vďačným tvorom, ako to o nej naplánoval Boh.
Jedno nám predovšetkým priniesla povážlivo negatívna skúsenosť s tými mnohými zbedačenými ľuďmi novoveku u priemyselných národov: Cesta ku viere, ku hlbokej, povďačnej istote v Bohu sa dá dosiahnuť pri mimoriadne omilostených 1'uďoch napriek všetkým negatívnym skúsenostiam a deficitom v ich detstve za istých okolností aj v dospelom veku skokom; to však je celkovo zriedkavý prípad a potom vždy zázrak. Tak ako sa inkarnovaný Boh neostýchal, prejsť všetkými vitálnymi predstupňami, kým sa v zázraku jeho vzkriesenia nestalo naplno zjavným jeho božstvo, tak je každý človek ponajprv závislý na stvoriteľsko - obsiahlu skúsenosť lásky a na vzory.
Možnosť na rozvinutie dôvery a viery v Boha, vďačnosť miesto nevďačnosti, schopnosť nadväzovať spojenia miesto takej neschopnosti, dôverčivá otvorenosť miesto nedôverčivej uzavretosti, radosť z darovania miesto lakomosti, láska miesto nenávisti sú naporúdzi v každom človekovi so zdravým mozgom už pri narodení. To však vyžaduje povzbudenie cez stvoriteľsko - poznanú, bezvýhradné darovanú lásku blížnych. A práve to vytvára jej nezadateľný význam: Oni sú na začiatku života stvoriteľskými buditeľmi a zachovávateľmi pokladu, ktorý Boh zveril človekovi: Schopnosti k láske a ku vďačnosti, ba dokonca, pri šťastnom priebehu života povedomého zapojenia na Neho, Stvoriteľa všetkých vecí.
Najlepšie predpoklady dosiahnuť také naplnenie života, poskytuje rodina. Je zvlášť dobrým základom pre cestu, ktorá vedie k naplneniu života. Je šancou v človekovi naplniť to večné chcené dobrovoľnou spoluprácou na stvorení, získať víťazstvo lásky. Cesta ku šťastiu, ku naplneniu života láskou a prácou je bez ochoty rodičov voči svojmu dieťati sotva zjazdná. Obeta rodičov je predpokladom pre obetavosť detí, a pomocou nej môže človek dosiahnuť vyšší stupeň duchovného rozvoj a. Kto sa totiž nevie zriekať z lásky, dobrovoľne pre lásku k blížnemu, nemá šancu k socializovaniu a k prekonaniu egocentrických potrieb.
Také skúsenosti detí v hniezde rodiny vytvárajú teda veľké uľahčenie ku schopnosti, neskoršie vstúpiť do medziľudských vzťahov a môcť ich zachovať' a tak nájsť cestu k Bohu. Lebo spojenie medzi Bohom a človekom sa nacvičuje spôsobom podobenstva a pripravovaním v rodine. Chovanie sa rodičov po celé detstvo ich detí má najvyšší vplyv na ich neskorší obraz Boha. Či materské črty Boha sa dajú zažiť, ako nám ich pripomenul Izaiáš 66,12: „V lone vás budú varovať' a na kolenách vás budú láskať. Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť", to závisí ďalekosiahle od toho, či sme mali matku, ktorá sa tak chovala. A ako sa vytvára obraz Boha-Otca má predhistóriu v chovaní sa telesného otca. Rodičovstvo je poverenie Boha a preto nemožno svojvoľne vymeniť matku a otca. To nie sú žiadne „divadelné úlohy". Na nich myslíme, keď ide o zodpovednosť za dieťa a preto sú zdraví rodičia pozornejší a oveľa viac pripravení na ochranu pre svoje vlastné deti ako iní ľudia pomimo rodiny. Adekvátnou náhradou za rodičov by mohli byť staré mamy a telesné tety.
Aj súrodenci majú úlohu v tejto zostave skrze naučené príslušenstvo a ako pozitívne zažívanú súdržnosť sa cvičí v rodine prirodzeným spôsobom pochopenie pre hierarchiu. Mladší sa pozerajú na tých, čo sa narodili pred nimi. Predovšetkým naďaleko tušia po nich nasledujúce dieťa .
Tak, ako sa dieťa naučilo pri väčšom počte súrodencov sa zaradiť, na príklade malých alebo i veľkých príklad dávajúcich rásť, tak je to neskoršie možné aj v cirkevnom živote, ak jestvovala dajaká rodičovská inštancia, ktorá predsedala rodine práve tak veľkodušne ako aj držiac ju pospolu a usporadujúc ju. Tendencia našich čias, odmietnuť hierarchiu, lebo už viac nerozumieme jej zmyslu a snažím sa ju nahradiť prispôsobovaním nerovných, nachádza intaktnou rodinou prirodzene protiargumenty; lebo v rodine sa ukazuje, že hierarchia je náš prirodzený systém rastu a poriadku.
Učiť sa od toho, ktorý pre náskok rozvoja a rastu, ktorý s viac vedomosťami, s viac povinnosťami (a preto prirodzene aj s viac právami) predchádza, znamená múdrosť. Preto majú ti mladší často tiež náskoky vo vývoji pred staršími a dokázateľne deti z rodín pred takými, ktoré boli vychované kolektívne s rovnako starými. Naučiť sa spracovávať pocity pre spoločenstvo pre bratov a sestry v Kristovi, to znamená aj súdržnosť v rodinnom klane. Zážitok, že dospelí jednej rodine zaskočia jedni za druhých, že v dobách núdze si navzájom pomôžu, sa navzájom radia, si vypomáhajú a pomáhajú si na nohy, je dôležitým znakom kresťanskej výchovy a predpoklad pre to, že verbálne ohlasovanie viery môže zasiahnuť. Preto má zmysel, aby klan sa schádzal na veľké rodinné kresťanské slávnosti, pri krstoch, birmovkách, konfirmáciách, sobášoch a pohreboch, aby sa navzájom spoznali aj bratanci a sesternice, strýcovia aj tety a kmotrovia a usporadovaním slávností sa učili si porozumieť, že tu ide o viacej ako o bitku darčekov a koláčov, ale že sa celá rodina zažije ako malé spoločenstvo, ktorá sa týmto prednostne cíti ako taká, ktorá patrí dovedna.
Čo je dnes potrebné urobiť, aby deti nestratili v priebehu svojho detstva vieru, nakoľko je v nich prítomná prirodzená ochota pre vieru? Deti sú v pre seba typickom spôsobe otvorené pre vieru. Ak ju v ich prvých rokoch života neskryli, jasajú v istom slova zmysle do života. Charakterizuje ich chuť do života, podnikavosť, túžba bádať a schopnosť počúvať. Sú ešte nepribrzdene prirodzené. Z toho rezultuje ich blízkosť prírode, to znamená ich fascinácia pre zvieratá, pre vodu, pre les, pre kry a polia. Majú bezprostredný zmysel pre tajomné. V mýtoch sú priam doma. Otvorenosť pre zázračné, pre nebeské, pre mýtické je im vlastná. Mikuláš, JEŽIŠKO, jeho anjeli, Boh - Otec a jeho svätí, Kráľovná neba a dobrý Pastier - rozprávania o nich prijímajú deti práve s koncentráciou ako aj obdivuhodným súhlasom. Zriedkakedy je to už rodičom a vychovávateľom jasné, o aké cenné vlastnosti tu ide; je to totiž práve táto Otvorenosť, ktorú Kristus výslovné označuje ako predpoklad pre bránu pre zjednotenie s Bohom, keď hovorí: „Veru hovorím vám, ak sa neobrátite a nebudete ako deti nevojdete do Kráľovstva nebeského" (Mt 18,3).
Keď si kresťanskí vychovávatelia ujasnia, že toto musí byť celkom isto jednoznačný cieľ všetkých ich snažení, potom bude zjavné, ako málo je to teraz v ich hlave a srdci a ako sa vo všeobecnosti bezmyšlienkovite prehrešujeme na našich deťoch. Predpoklad pre účinkovanie Svätého Ducha je ticho, aj pre naše deti, ktoré tak radi robia hluk. Iba v priestore ticha, vznikajú v deťoch nápady, vynálezy, objavy tajomstiev. Až v prirodzenom prostredí a v slobodnej voľbe hry sa rozvíja senzórium pre Svätého Ducha a tým jediné možnosť pre pravú stvoriteľskú aktivitu plnú fantázie, čo nie je nič iné ako výron a prílev Stvoriteľa Boha samého. Dnes jestvuje už len veľmi málo umeleckej tvorby, lebo v detskom veku sa sotva vytvárajú predpoklady tohoto druhu. V nepokoji denného kolektívu ako v družinách mládeže, v školských družinách a jasliach, nie sú dané predpoklady tohoto druhu. To však sú nutné prípravy na dobru schopnosť koncentrácie v školskom veku. Naše deti dnes sú miesto toho najčastejšie vo všeobecnosti vystavované elektronickým jaskyniam révu. A napokon aj keď vychovávateľom povedomým si zodpovednosti sa nestratil zmysel pre to škodlivé ustavičné ovplyvňovanie, nech to pochádza z akéhokoľvek boxu, a sami podobným aktivitám vyhýbajú, je to pre nich veľmi ťažké vyhnúť sa v dnešnom dobovom trende prúdu ku kolektivizovaniu detí. Malé deti sa však takto nenaučia to najdôležitejšie pre svoj život, oveľa viac sú nútené už v priveľmi mladých rokoch, sa to odučiť. Je to nebezpečná strata na priorite v kresťanskej výchove, keď deti priskoro, zvyčajne proti dlhé týždne trvajúcemu, roztrpčenému odporu, plného kriku - nútime do kolektívu.
Nezničiť' vnímavosť pre vieru, to samozrejme nie je iba záležitosť' detského veku. Celkom obzvlášť vo fáze tak zvaného kritického realizmu - to je približne čas medzi 8.a 13. rokom života, kedy sa deti akosi ku povrchu svojho bytia dostávajú, to znamená pokúšajú sa dobyť svoje prostredie - začína klíčiť' ich otvorenosť pre hĺbku a pre výšku. Mimo pohlavnej zrelosti, často až niekoľko rokov po pubertálnom nápore, začína u duševne zdravých mladistvých vznikať otvorenosť pre sakrálnu hudbu. Rovnako tak aj pre zažitie krásy krajiny a jej nálady. Hej, premiéra pocitov veľkej lásky môže vyvolať novú otvorenosť. Zmysel pre vieru môže vzplanúť' v tichu komôrky ako i v posvätnej bohoslužbe.
Aj pre to musia vytvoriť predpoklady kresťanskí vychovávatelia. Jedným z najdôležitejších predpokladov je zacvičenie sa v klasickej hudbe (najlepšie samozrejme vlastným inštrumentovaním; lebo toto je podľa skúseností najtrvalejšia možnosť, predísť pokušeniu démonickej hudby). Americký sociológ Michael Keaton dokázal, že vo všetkých tých spoločenstvách, kde rocková hudba vyvolala typickú, ňou vyformovanú mládežnícku scénu, vášeň a násilná kriminalita dosiahli odstrašujúci rozmer. Revúce pekla diskoték, rocku z walkmanov - tak to napokon spoznali ušní lekári - spôsobujú pri dostatočnej sile zvuku a častom počúvaní nenapraviteľné škody uší.
Aké hlboké a znetvorujúce sú však predovšetkým tie duševné poškodenia, o tom nechce nikto hovoriť. - no oni sú viditeľné hrozným spôsobom v tak početné uskutočnených duševných mravných skazách mladých ľudí. Že niektoré spevy a tance obsahujú priame zaklínania diabla a iných démonov, to nie sú zriedkavé neprístojnosti. Tým sa vyjavuje oveľa viac o dych oberajúce duchovné zvádzanie mladých 1'udí v západnom svete. Niet divu, že sa satanizmus šíri. Kto pochopil tieto závislosti, musí ako kresťanský vychovávateľ' varovať, démonické rytmy a songy pripustiť podľa možnosti dokonca v posvätných priestoroch: Lebo to sa uskutočňuje vo fatálnom omyle, že týmto spôsobom získame mládež. Protidôkaz je dávno podaný: Všade tam kde (predovšetkým v evanjelickej oblasti) odmietli každú tradíciu a týmto spôsobom sa urobili modernými, viedlo to k úpadku návštevnosti bohoslužby. Kresťanským vychovávateľom musí byť zjavné, že tu sa uskutočnilo to najhoršie: totiž odohnanie Svätého Ducha z jeho vrodenej vlasti: z kostola. Predpoklad pre to, aby mladiství a mladí dospelí mohli byť zasiahnutí milosťou viery, spočíva v tom, vytvoriť príležitosti a atmosféru, v ktorej by sa Svätý Duch mohol rozvinúť, aby mohol nájsť vstup do duší. Právom hovoríme v tejto spojitosti v módnom slangu o „vlnovej dĺžke", o „prenesení", práve o „prijatí" či „neprijatí"; lebo duchovné pochody majú v skutočnosti také niečo ako analógie vo fyzikálnych oblastiach. Blízkosť Boha môže zasiahnuť srdce iba v posvätnom tichu. Je to prvá povinnosť a opäť povinnosť' kresťanských vychovávateľov. Všetko vykonať, aby sa pre deti vytvorila k tomu príležitosť.
„Čas ticha", ako ho odporúčal Magdeburský krúžok svojim veriacim, môže tomu práve tak poslúžiť ako tiché pobožnosti v našich chrámoch a veľkých dómoch; lebo ich stavitelia nasledovali omilosteným spôsobom svoje vnuknutia, aby dali Svätému Duchu príbytok. Že niektoré z našich kláštorov ponúkajú časy zamyslenia sa laikom je pozoruhodná obnova našich čias, ktorá má hlboký zmysel. Prípravy sa však môžu uskutočniť aj intenzívnym rozjímaním nad veľkými umeleckými dielami; lebo každé pravé umenie je Božie zjavenie sprostredkované umelcom skrze Svätého Ducha Preto je schopné človeka mocné otriasť a vyvolať mocný zážitok Božej blízkosti. Všetko ostatné v tak zvanom obchodovaní s umením „ l'art pour l'art" je pozlátka a mrhanie časom. Bránou ku viere môže byť pre mladého človeka aj veľký prírodný zážitok: východ slnka na vrchole vysokého vrchu ako vôbec veľké hodiny stvorenia, napr. skoré ráno, vysoké poludnie, večerné hodiny, „mesiacom osvietená čarovná noc", narážajúce vlny na osamelom štrande, alebo šumenie vetra v borovicovom lese. Mladých ľudí moderny treba najprv uviesť ku povedomiu, že tu načim niečo hľadať a že tu možno nájsť čosi veľmi cenné - nie ako konečný zážitok panteistického chápania viery, ale ako vstup do druhého narodenia sa; povedomej skúsenosti, čo vlastne kresťanská viera si myslí a znamená. Pre kresťanských vychovávateľov je tu, podľa mojej mienky, nezmerateľne dôležité, nie príliš úzko stanovovať a úzkostlivo na to dbať, deti natlačiť do istých foriem. To im môže podľa okolností na dlhý čas zahatať cestu ku radikálnemu pochopeniu. Pravda: Musíme mladých ľudí priviesť ku tým miestam, na ktorých môže byť možný zážitok tohoto druhu.
Musíme im aj povedať, že tam treba nájsť ten poklad na poli, tú perlu, že Boh tu má pripravené mnohé rozličné brány. Ako kresťanskí vychovávatelia musíme ponúknuť' a podnietiť - len potom môžeme mať nadej, že mladiství z toho niečo prijmú ako lepšie, namiesto činnosti, ktoré vylučujú Svätého Ducha, miesto toho, aby sa pre neho otvorili: trvalé ovplyvňovanie televíziou, experimentovanie s neprípustnými vstupnými formami do numinózneho, napríklad v podobe drog, špiritistickými praktikami alebo inými formami čarodejníctva, ktoré prišlo do módy. Mladiství musia vedieť, že nám také ezoterické prechmaty do duchovnej ríše sám Boh navždy zakázal, z lásky pre našu ochranu a vo vedomosti o nebezpečných neužitočnostiach takých praktik . Je zbytočné pre kresťanských vychovávateľov, vždy znovu konať dlhokánske lamentácie nad tým, že mládež nemá žiaden zmysel pre vieru. Oveľa viac musíme v povedomej starostlivosti dbať, aby sme vykonali, čo vykonať môžeme: zachovať mládeži zdravú, duchovnú otvorenosť a v našom chráme sa o to starať, aby tu Svätý Duch ďalej našiel svoj domov, aby to numinózne, nebolo zahnané pletkami, novomódnymi „actions". Ak naše chrámy zostanú so svojimi rituálmi, organom, svojimi spevmi, miestom jeho živej prítomnosti, tak istého dna nájdu do neho aj niektorí skeptici, ktorých Boh stretol svojou svätosťou vo svojom stvorení, v umení alebo v pozorovaní „hviezdneho neba nado mnou", v tichej komôrke, alebo na koncerte, čo ich naplnilo pretekajúcou radosťou a tým v nich pripravilo ochotu prijať to cirkevne numinózne.
V tejto súvislosti musíme poukázať, že je to pozitívny znak pre to, že sa nám ešte Svätý Duch nestratil, že sa tak veľa mladých zasadzuje pre zachovanie prírody a pre ochranu životného prostredia. Svätá horlivosť, s ktorou sa toto všetko koná, dovoľuje uzatvárať na uchopenie čohosi numinózneho. Na tomto mieste je však dôležité, mládeži urobiť zrejmým, že ich vlastným cieľom nemôže byť zbožňovanie prírody, ale v bázni pred Bohom Stvoriteľom stvorenie späť získať, ako chcieť svet premeniť v džungľu. Mladým ochrancom prírody by málo byť jasné naznačené, že sú intuitívne zachvátení jedným z najdôležitejších poverení Boha človekovi: jeho dielo stvorenia zachovať, spoluutvárať - a to znamená že v stále viac pokračujúcej miere, príroda má byť navonok i vo vnútri dobrotivým, múdrym a starostlivým spôsobom ovládaná a kultivovaná, teda vyňatá z nadvlády hrubého násilia, aby sa zem mohla stať kultivovanou, starostlivo pestovanou záhradou. Horlivým radikálnym ochrancom prírody by mali kresťanskí vychovávatelia ujasniť, za koho sú tak strhujúco angažovaní; lebo Božie stvorenie je v skutočnosti ohrozené ľahkomyseľnosťou, ziskuchtivosťou a bezhraničnosťou ľudí moderny - ako to katastrofálne povodne práve opäť ukázali, Kresťanskí vychovávatelia by tu nemalí opomenúť vážne varovania. Pravda takto oprávnený boj nesmie prepadnúť ku zbožňovaniu prírody. To tiež vedie ku mizernej recidíve tak hospodárskej ako aj duchovnej povahy.
Klaňanie sa falošným bohom bolo v dejinách vždy krkolomné podnikanie; predovšetkým prírodu povýšiť ako bohyňu na trón sveta je elementárne protibožské, lebo to odporuje Božiemu plánu, ju ovládať integráciou. Kresťanskí vychovávatelia tu majú horúcu úlohu, priviesť oprávnene vášnivo bojujúcich ochrancov prírody ku povedomému rozlišovaniu duchov. Ochrana prírody musí byť priamou službou Bohu, ináč sa stáva deštruktívnou. Ako však možno mladistvým pomôcť, aby vrástli do obce (veriacich)? To je pre mnohých aktívnych kresťanov v Nemecku už temer trápna otázka; lebo obec to je už spoločenstvo veriacich istého cirkevného okruhu. Toto spoločenstvo už v mnohých farnostiach vôbec nejestvuje, keďže mnohí obyvatelia sú „kresťanmi" iba na papieri. Už sa nezúčastňujú na cirkevnom živote. V mnohých rodinách patria do Cirkví iba niektorí príslušníci. Najskorej jestvujú ešte v drobných oddelených skupinách, v malom rozsahu oddelených skupín v evanjelicko - luterskej cirkvi a v charizmatických hnutiach oboch veľkocirkví. Tu často jestvuje intenzívne, povedomé spojenie. Členovia sa stretávajú aj pomimo bohoslužieb. Strata spoločenského cítenia je poľutovaniahodná, lebo vzorné, silno spoludržiace spoločenstvo uskutočňuje životné ciele a spôsoby života, ako vyplývajú z viery. V spoločenstve možno deťom a mládeži životom predviesť živé kresťanstvo, takže sa pre nich stáva hodnoverným a sprostredkuje im oporu pri ich štarte do vlastného života. Preto by bolo tak naliehavé, aby viac kresťanských vychovávateľov urobilo pokus, svoj život v spoločenstve tak aktivovať, aby deti mohli do neho vrásť a mohli sa v ňom zakoreniť'.
Ozajstné kresťanské spoločenstvo je celkom obzvlášť nutné pre mládež, lebo to by bola jedna možnosť, nájsť priateľa alebo priateľku medzi kresťanmi, miesto toho pre odpor navštevovať diskotéky stať sa medzi spolužiakmi podivínom. Nemôžeme očakávať, že mladiství po pre nich ťažkých rokoch prípravy na birmovku alebo konfirmáciu budú ďalej chcieť byť aktívnymi členmi spoločenstva, ak v ich cirkevnom prostredí nejestvuje živé spoločenstvo. Tu čaká na kresťanských vychovávateľov veľká misijná úloha. Ak mladí ľudia tu zistia, že kresťanstvo znamená prekonať oddelenie moderného mestského človeka, ak zažijú, že rodina spoločenstva predstavuje také niečo ako rozšírenie malej prarodiny, tak by mohlo odtiaľto začať nové vzplanutie. Mnohí mladiství tu idú už plní odvahy a s povedomým odporom proti duchu doby, spájajú sa dovedna, alebo jasajú v ústrety pápežovi v Torontě. Iných musia ich vychovávatelia najprv pripraviť na vieru a ku pravému pokroku.
Mnohí mladiství dnes ukazujú po konfirmácii poťažne birmovke nechuť na ďalšej účasti na bohoslužbách.. To je síce stále podivné, spočíva však v tom, že prinášajú zo školy a z médií domov módnu mienku, ktorá platí ako pokroková, že Cirkev je zastaralá až reakcionárska, že vo svojich dejinách musí zaznamenať strašné hriechy; násilné rozširovanie, upaľovanie čarodejníc, a pápežské zneužitie úradu - hej, že aj v súčasnosti je možno o nej zaznamenať iba máločo slávneho. Postavila sa dosť silno na obranu voči Hitlerovej ríši? Má dosť vierohodných farárov, pastorov a biskupov? Nie je celý systém nezmysel, najmä ku životu bez rodiny odsúdení kňazi a prísnosť, pápežom nariadenej morálky Katolíckej cirkvi?
Na takéto obvinenia by sa nemálo odpovedať medzi dverami a pántmi s autoritatívnym „napriek tomu zostaneme svojej Cirkvi" verní, ale dohodnúť si čas, poťažne okamžite si zobrať čas, v ktorom podobné otázky podobného druhu, spoločne prediskutujeme. Tu je dôležité pri všetkých oznámených pochybnostiach vo viere mladých, nie s vysokou čelnou vlnou pretekajúcej istoty prísť. Predsa však načim mladým ozrejmiť, aká dôležitá je ich spolupráca, ako nebezpečné už ta kára visí nad priepasťou.
Otázka: „Čo mi má vôbec návšteva kostola priniesť - ja sa môžem konečné aj doma modliť", nezastiera u mladých zvyčajne nič iné ako kúsok nedeľnej pohodlnosti. Preto má zmysel (nie cynická) spätná otázka: „Hej, naozaj si urobil takú skúsenosť?" Vykonávaš aj ty podobnú obsiahlu prosbu sám za seba, ako to robí farár so svojim spoločenstvom? A nedomnievaš sa, počtom silnejšie: „Pane, vyslyš nás!" pripadne zvyšuje účinnosť prosebnej modlitby? Domnievaš sa, že sa môžeme zrieknuť poslať do hora široký prúd prosieb pre vzdialených ľudí na našej zemi? Podarí sa nám samým skutočne dosť dostatočne sa zasadiť ponad okraj taniera našich vlastných a blízkych záujmov v modlitbe za spolubratov a spolusestry?
A vychovávatelia môžu potom napríklad pokračovať: „Keď som ja bol tak starý ako ty, tiež som si to myslel, a trvalo to veľmi dlho, kým som zbadal, že vo svojej tichej komôrke sa stávam stále viac a viac nedbalým s mojimi modlitbami, boli stále kratšie, stále zriedkavejšie vždy povrchnejšie. Tu som spozoroval, že som sa so svojou supersilnou modlitbou precenil a že je hádam nutné si tuto silu pre malú modlitbu ísť si najprv zobrať z veľkej modlitby kňaza a spoločenstva." Na tomto mieste je dôležité odôvodniť vernosť Cirkvi, že si v tichej komôrke nemôžeme sami vyslúžiť svätú hostinu a že mladistvým členom Cirkvi je jednako len známe, že tým sa nám JEŽIŠ bezprostredne daruje a nám tajomným mystickým spôsobom prepožičiava silu, podobné Ho milovať, ako ON nás miluje. Na tomto mieste by sme mali pripojiť', že sme sa sami pokúšali, vyjsť bez posvätnej hostiny, a skúsili sme, že to bolo vždy žalostnejšie s medziľudskými vzťahmi, s dobrotou a s láskou k blížnemu. Žiť egoizmus je predsa Fahšie. Čas pohodlné premárniť je isto ľahšie dosiahnuteľné, ako sa k dobru vzchopiť a cítiť sa spoluzodpovedným za budúcnosť.
Mali by sme mladistvým, ktorí sú akoby posadnutí Sirénami ducha času, také niečo vystaviť ako bilanciu protikladných životných predstáv, aby sme im urobili zrejmým, aké je to povážlivé postaviť sa po roku 2000 na stranu ateistického liberalizmu, ktorý znevažuje Cirkev, keď tento veľkoexperiment po 30 ročnej skúsenosti tak negatívne skončil.
Na tomto mieste môže byť aj zmysluplné mladým ozrejmiť, že v dejinách to nikdy nebol hrdinský čin s vlkmi vyť a v ochrane v trende sa nachádzajúcej skupiny jednotlivcov alebo menšinu vysmievať. Oveľa viac ukázala Cirkev mučeníkov, rezistenciu a súdržnosť kresťanov v disidente vo Východnom bloku a obranu kňazov v Tretej Ríši veriacimi laikmi, kde tu načim hľadať chrabrosť v zmysle nasledovania. Aj vzhľadom na rozlišovanie duchov sa tu treba dačomu priučiť: Vždy tam, hej, práve tam, kde prenasledujú kresťanov, ich zatvárajú alebo aj iba slovami potupujú (ako v tejto krajine u nás) ukáže sa neskoršie, že tu panuje neľudské bezprávne nárokovanie si moci, áno, že veľké množstvo ľudí bolo strhnutých do štrúdle zničenia. Kto sa hlasno upíše zosmiešňovaniu Cirkvi, mal by sa zdesene zastaviť a pýtať sa, či - bezmyšlienkovite sa plaviac na vlnách ducha času - sa nenazdajky nenachádza na strane diabolos, bez toho, že by si toho bol v pravý čas povedomý.
Veľkú dôležitosť pri príprave na nasadenie má aj diskusia s mladými o zmysle utrpenia. Aj keď niektorá kresťanská rodina bola milostivo ochránená pred údermi osudu, sú mladí denne konfrontovaní prúdom informácií médií s prúdmi utrpenia, ktoré jestvujú vo svete a ktoré mnohonásobnými spôsobmi denne nanovo vznikajú: od prírodných katastrôf, až ku krvavej revolúcii, dopravným nehodám, teroristickým atentátom a rodinným tragédiám, ktoré stoja život nekonečné množstvo ľudí alebo ich robí chronicky chorými. Prečo dopúšťa Boh taký nezaslúžený údel, keď je všemocný a každého jednotlivca, ktorého stvoril, miluje? To je otázka, ktorú deti, ktoré sa zamýšľajú, kladú svojim rodičom, keď ich títo vychovali k povedomému kresťanstvu.
Pri tejto otázke iba plecami pohnúť' a odpovedať plagativnou vetou: „Božie cesty nie sú naše cesty", je síce pravda, ale ako odpoveď primálo. Pri tejto ústrednej otázke neslobodno lícovať; mať pripravenú presvedčivú odpoveď, môže to uľahčiť, aby človek vzhľadom na ťažký osud nestratil vieru. V liste vnukom (kapitola 8) bol práve preto daný priestor. Nový začiatok vyžaduje veľa predpríprav skrze vzory a bdelú výmenu názorov v rodine.
Christa Meves: Aufbruch zu einer christlichen Kulturrevolution, str.17-35. (Travenec)
naspäť