Vystúpenie MUDr. Ivana Mendla

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

Veľmi sa teším, že môžem byť opäť s vami, pretože keď som tu bol vlani s Aničkou, keď sa na ňu pamätáte, cítil som sa veľmi dobre. Mal som pocit, že tu vládne nejaký duch, ktorý sa vyznačuje chuťou pomáhať iným.

Pastorácia rodín závislých, ktorá je dnešnou témou je úplne perfektná, ja neviem, čo organizátorov k tomu viedlo, ale mne to pasuje do toho seriálu, čo sme vlani hovorili. Viete, že som hovoril o Cenakole, čiže katolíckom spoločenstve, ktoré pomáha ľuďom na základe hlbokej viery. Takže z tohto pohľadu je veľmi dôležitá účasť rodiny na živote závislého. Či už v tom negatívnom slova zmysle, alebo v pozitívnom slova zmysle. Ja sa snažím s Božou pomocou pomáhať v rodinách postihnutých krížom, ktorému hovoríme závislosť. Vám asi nemusím hovoriť o tom, že čo je to za pliaga, čo je to za problém, ktorý je bežnými prostriedkami nezvládnuteľný. V tom našom spoločenstve, ktoré dneska už počíta okolo tristo rodičov, ktorých deti sú v komunite Cenakolo, sme prišli k jednému takému záveru, ktorý znie vyslovene kacírsky. My hovoríme, že Pán Boh zaplať za tie drogy. Keď som to prvý raz povedal naskočila mi husacia koža a povedal som si:“ Človeče, čo to trepeš za hovadiny.“. Ale došli sme k tomu, že ten kríž, ktorým závislosť v rodine je, ten kríž, ktorý nám pomáha vrátiť sa k našim začiatkom. Trebárs v rodine – máme veľa rodičov, ktorí práve cez utrpenie závislostí svojich detí sa dostávajú tam, kde začínali, keď pred Bohom a pred cirkvou prisahali, že si budú verní, až do smrti, že sa budú ľúbiť, aj svoje deti. Takže veľa rodičov sa vrátilo k tomuto a obrátili sa. Žijú život, ktorí im druhí môžu závidieť. V dnešnej konzumnej spoločnosti je pre človeka, ktorý nemá pevné zásady iba ťažko akceptovať nejaké limity. Nemá k tomu nejaký skutočný dôvod, pretože chce žiť „naplno“. Vzťah ku deťom vo väčšine prípadov je vedený iba materiálnou starostlivosťou, ktorá sa akýmsi činom dostala na prvé miesto rebríčka hodnôt. Ak aj je niekedy zaznieva potichu, ako z diaľky, požiadavka venovať sa vo výchove detí aj duchovnu, toto duchovno býva obvykle vo forme mentorovania, prikazovania, zakazovania, bez zdôvodňovania, bez vysvetlenia mojich pocitov ako rodiča, že prečo veriť, prečo ísť do kostola, prečo ísť ku sviatosti zmierenia. To sú všetko veci, ktoré nezvykneme vysvetľovať a ja si myslím, že je to chyba! Tá chyba vychádza z toho, že my nie sme informovaní, preto to nemôžeme nikomu vysvetľovať. Všetko to je bez skutočnej lásky k dieťaťu. My skutočne tú lásku prejavujeme iba tým materiálnym spôsobom, alebo tým, že si myslíme, keď 25 ročnému synovi budem mama hovoriť: „Janko, daj si šál, lebo je vonku zima. A čapicu si daj, lebo ti omrznú uši. Prosím ťa pekne a poriadne sa obleč, lebo mohli by ťa oziabať prsty.“. Toto človeka hlboko ponižuje, pretože on vo svojich dvadsiatich piatich je dospelý, svojprávny a zodpovedný sám za seba. Často rozprávam malú príhodu, možno som ju hovoril aj pred rokom:

Jedna mama, ťažká neurotička má syna závislého v komunite. Asi po dvoch mesiacoch som ja bol v komunite sa pozrieť a stretol som ho ako práve glancoval tie lišty, čo sa dávajú medzi parkety a stenu. Venoval sa tomu veľmi vehementne a večer keď ho pochválili chlapci na podieloch, tak sa rozžiaril, akoby mu dali Mercedes. Keď som prišiel, ešte mi ani neodpovedala na pozdrav: „Videl si môjho Ivana?“, „Videl som!“, „Ako sa má?“, „Najlepšie na svete“, „Ja ti ani moc neverím!“, „Perfektný je, neboj sa nič, dobre sa má!“. Potom jej hovorím: „ Janka a vieš prečo sa má dobre?“, že neviem, „Lebo ty tam nie si, neotravuješ mu život“. Zmätok vo vzťahoch, ktorý existuje v dnešnej konzumnej spoločnosti začína rodinou, respektíve komunikáciou medzi manželmi a prestupuje celú spoločnosť. Spomeňte si na parlament a všetky tie ostatné veci. Naša neschopnosť komunikovať vecne a pravdivo sú dôvody toho, že naše deti hľadajú čosi lepšie a zaujímavejšie vo svojom živote, okúsia rozkoš z tých úletov na alkohole, na drogách, na počítačoch, na automatoch. Jednoducho veci, ktoré im v tej chvíli poskytujú nejaké uvoľnenie a niečo zaujímavejšie ako je to doma. Ďalšia vec je, že to vidia vo svojom okolí. Vyrastajú v prostredí, kde sa fajčí, kde sa pije a oni majú pocit, že by boli hádam menejcenní, keby to nerobili. Jeden pán, ktorý sa volá Ericsson, je to Švéd, vo svojej psychologickej charakteristike období ľudského života popisuje obdobie ľudského života, o tých ďalších siedmych nebudem hovoriť, lebo nemáme čas, a to obdobie od narodenia do jedného roku. A on ho označuje ako obdobie dôvery. Bezbranný a bez skúseností ten malý človiečik sa učí dôverovať. Ideálom je jedna alebo súčasne dve osoby, ktoré sa o neho starajú. Rozumieme tým matku a otca. Otec sám asi ťažko pokiaľ sú obidvaja manželia, lebo môže robiť všetko, len kojiť nemôže. To malé nerozoznáva, čo sa stalo, keď dostal papať. On len cíti, že sa mu urobilo, že mu je dobre. Keď ho prebalia, či otec alebo mama, zase nevie čo mu spravili, ale opäť cíti dobrý pocit. A toto sú tie cesty, ktoré ho učia dôverovať tým ľuďom, ktorí sú tesne pri ňom a ktorí ho v tomto období od narodenia do jedného roku formujú. On ich začne vnímať s dôverou. A pokiaľ sa tento proces nejakým spôsobom naruší, tak sa mení aj proces dôvery v neskoršom veku. Kolega, ktorého som tu počul rozprávať hovoril vlastnú skúsenosť, že jeho manželka, keď mal ich syn dva mesiace, musela ísť zo zdravotných dôvodov do nemocnice na operáciu a staral sa on o neho. Za dva týždne sa vzťah toho malého k mame zmenil obrovským spôsobom. Tak, že trvalo vyše pol roka, kým sa dostal do toho stavu, v ktorom bol predtým. A teraz si predstavte, že rodičia dnešných tínedžerov vyrastali za boľševikov v období jaslí a škôlok. Keď si pamätáte, starší, materská dovolenka bola dva mesiace, tri mesiace, potom pol roka. A práve v tomto najcitlivejšom období, kedy človek získava ten svoj košíček, v ktorom má lásku, tak ten plní práve v tom prvom roku, aby keď bude väčší, bude mať vlastné deti, im mohol tú lásku dávať. A ten košík sa nenaplní, lebo mama išla robiť, aby mohla budovať socializmus. My sme ich vydali napospas, my sme ich dali do jaslí, kde sestry otvárali okná, aby ochoreli čím skorej, aby ich tam nebolo tak veľa a mali svätý pokoj. A to sú tie zločiny na deťoch, ktoré sa nám dnes vracajú. Samozrejme, tých dôvodov je viacej, toto nie je jediný, ale to je taký veľmi vypuklý príklad toho, ako v tomto období, keď dieťa vníma dôveru, dokážeme našim správaním sa k tým deťom robiť zle.

Môžeme celkom zodpovedne povedať, že vychovávať sa nedá slovami. Vychovávať sa dá iba vlastným príkladom. Myslím si, že to netreba veľmi rozvádzať. To znamená, keď naše dieťa si začne ulietať, keď naše dieťa začne robiť zle atď., my hľadáme dôvody u všetkých iných okolo seba: škola, susedia, zlá partia, generálny tajomník OSN, neviem kto, prezident sveta, všetci sú na vine okrem nás. A my, keď príde návšteva, doma chľastáme, fajčíme, len sa tak hory zelenajú a obviňujeme všetkých ostatných, za to, že naše deti sú závislé. Prosím Vás, tá závislosť je na alkohole, cigaretách, drogách, automatoch, to je všetko jedno. Proces závislostí je stále ten istý. Snažím sa vymaniť sa z toho prostredia, kde mi je zle. To, čo hovorí sestra Katarína. Keď mi doma nadávajú, keď mi robia zle, keď vidím, že otec trápi mamu. Keď mám 120 cm, tak nemôžem tomu pomôcť a utečiem, snažím sa z toho uniknúť. Idem von, idem len tak po ulici, to už ma veľmi netrápi. Takže moji „priatelia“ mi pomôžu, nájsť prostriedok po ktorom ako by som sa cítil dobre. To sú napríklad drogy, dnes veľmi dostupné. Začíname na marihuane, o ktorej každá mama, každý otec sa dá presvedčiť, od svojho dieťaťa, ktoré pomaly ešte nevidno za stolom, že to je normálne, to dneska fajčí každý. Všetko: cigarety, obyčajné cigarety, alkohol, marihuana sú mostíky k tvrdým drogám. Potom, čo za tým nasleduje sme hovorili minule, to nebudem rozvádzať. Musíme si samozrejme uvedomiť to, čo som povedal, že správanie sa nás rodičov nie je kóšer natoľko, aby sme mohli zo zodpovednosťou vyhlásiť, že, áno, my sme príkladom svojím deťom. Ktorí dobrí, ktorí bezchybní, ťažko sa môžem obviňovať. Sme otvorení k svojim deťom. Argumentujeme tak ako som hovoril, nie tým, že: ja som otec, ja som mama a koniec, skončila diskusia. Na túto tému nebudeme hovoriť. Musíme byť dosť trpezliví nato, aby sme im mohli vysvetliť. Prečo! Pretože musíme si uvedomiť, že dnes naše deti majú ďaleko viacej informácií k dispozícii, ako my za celý život. Oni si sadnú k internetu, naťukajú si a majú tam čo chcú. My sa do toho internetu ani nedostaneme. Ale proti ním akú máme výhodu? Máme životnú skúsenosť! A je úplne ideálne skĺbiť tie ich technické prednosti s našimi skúsenosťami. Maličký príklad: Miško, alebo Mariška prídu za mnou a povedia: „Otec, toto čo je? Nerozumiem tomu, čo je na tej obrazovke, našiel som to, a neviem čo to je.“. A ja v pokore poviem: „Vieš, čo. Ani ja to neviem. Neviem čo je to, nerozumiem tomu, ale spolu nájdeme niekoho, kto nám to vysvetlí.“. V okamžiku, keď ja si priznám, že nie som najmúdrejší na svete, keď, ako vieme to je definícia otca Kuffu, čo je pokora: pokora znamená pestovať pravdu. To znamená priznám sa celkom dobrovoľne, že to neviem, čo budem vymýšľať. Oni sú sem tam takí, tí malí, alebo väčší, že oní vedia čo to je, skúšajú ma. Ja poviem, že áno, viem čo to je. Povedz mi to a potom sa mi smejú, lebo samozrejme, že ja si vymýšľam. Takže toto je veľmi dôležitý okamžik, ako pristupovať k svojim deťom – ako k svojim partnerom. Dnes je to ďaleko zložitejšie, ako to bolo predtým práve pre tieto technické vymoženosti, ktoré oni majú o ktorých sa nám ani nesníva. Každý rodič sa snaží o svoje dieťa starať úplne najlepšie, to je úplne jasné. Aj tí, ktorí im škodia od úplného malička. To vo väčšine prípadov nerobia naschvál. Je to buď našej pýchy, alebo neinformovanosti, alebo nevedomosti. Ide o to, aby sme vtedy, keď sa dozvieme, že to čo sme robili je zlé. Aby sme v pokore priznali, že je to tak a od tej chvíle začali robiť voľačo, čo môže našim deťom pomôcť. Je veľmi dôležité, aby bol človek informovaný. Hradbou, o ktorú môžeme oprieť naše snaženia žiť v pokoji, kresťanským životom i proti sekularizovanej spoločnosti je: akú máme výhodu oproti tej spoločnosti. My sme veriaci! Hlboká viera, súčasne informovaná, je to, o čo sa môžeme kedykoľvek oprieť. To som v krátkosti povedal taký úvod. Prečo si myslím, že dnešná téma je veľmi dôležitá a že sú odvodené všetky príspevky, ktoré už odzneli a ktoré ešte odznejú. A k samotnej téme pastorácia. Ona má svoj význam, slovníkový samozrejme. Ale v tom našom spoločenstve v ktorom sa snažíme pomáhať závislým – deťom a ich rodičom, je pastoráciou každý pohľad, každé slovo, ktoré smeruje k blížnemu, každé gesto, ktoré vyjadruje našu lásku k blížnemu, lásku, ktorej nás učil Pán.

Ja som si zobral na pomoc troch ľudí, ktorí vám nebudú rozprávať žiadne teoretické veci, žiadne múdrosti z kníh, ani z televízie, ale len zo skúseností. Otec Irenej je kňaz, ktorý v našom spoločenstve už dlhší čas vedie katechézy a on vám porozpráva o svojej skúsenosti a Boženka a Ivan sú rodičia, ktorí majú z toho takisto dlhoročné skúsenosti.

Pri príprave tohto môjho príspevku som objavil jeden preklad z nemčiny od pani Christy Meves a volá sa to: „Žitá viera podporuje rodinu“. Zobral som si zvýrazňovač, aby som vám z toho niečo prečítal. A keď som to dôkladne prečítal, je to deväť strán, tak som zistil, že nemám z toho čo vynechať, takže toto určite nebudem čítať. Takže dohodnem sa z organizátormi, že by sme to mohli nechať okopírovať a nechať vám to k dispozícii.

A na záver jedna veta, citát z Izaiáša: „V lone Vás budú varovať a na kolenách Vás budú láskať, ako keď niekoho teší matka, tak Vás budem ja tešiť.“

Ďakujem!