Ralph Martin

Hlad po Bohu

1. ČASŤ   POZNANIE BOHA

l . KAPITOLA STRETNUTIE S JEŽIŠOM

2 . KAPITOLA  UKÁŽ NÁM OTCA

3. KAPITOLA  DAR DUCHA

2. ČASŤ  MODLITBA

4. KAPITOLA  POVOLANIE K OSOBNEJ MODLITBE

5. KAPITOLA  MODLITE SA A NEKLESAJTE NA DUCHU

6. KAPITOLA  POTREBA DRUHÝCH

7 . KAPITOLA  RADOSŤ Z VYSLYŠANEJ MODLITBY: NAŠE DEDIČSTVO SYNOVSTVA

8. KAPITOLA  NAPREDOVANIE S BOHOM

POZNÁMKY

1. ČASŤ   POZNANIE BOHA

l . KAPITOLA STRETNUTIE S JEŽIŠOM

Austrálsky domorodec pohliadne na slnko a oblohu a sníva. Francúzsky úradník prítomný pri pôrode svojho prvého dieťaťa je prekvapený pocitom vďačnosti voči Bohu, v ktorého neverí a je zmätený.
Tradičný kresťan, dôstojník v rozvojovom Africkom štáte, je zhrozený z moci zlých duchov, o ktorých ho kresťanskí misionári uisťujú, že neexistujú. Hovorí, že musí priniesť obetu, ktorá by ho ochránila od vplyvu zlých duchov. Syna miestneho obchodníka na druhý deň našli z nevysvetliteľných príčin mŕtveho. V kníhkupectve v Chicagu si zákazník prezerá vystavené knihy. Nakoniec si vyberie tú, ktorá sľubuje, že ho naučí získať nadprirodzené sily, s ktorých pomocou si uľahčí život.
Na jednom ostrove v Tichomorí sa na vrchole hory zhromaždila skupina ľudí okolo napodobeniny lietadla. S dychtivosťou a očakávaním sa modlia, aby sa boh, ktorý v lietadlách priváža materiálne dobrá, vrátil a priniesol im dobrý život.
Kto je Boh? Ako často sa už vyslovila táto otázka.
Koľkí ľudia v strachu počas búrok a víchríc v pralesoch cítili, že sú tu sily, ktoré presahujú prirodzené pochody sveta a života. V koľkých laboratóriách a ateliéroch sa žartovne diskutovalo o existencii a charaktere Boha. Koľko kníh sa popísalo, koľko hnevu a frustrácií bolo vypovedaných, koľko bolesti sa preplakalo. Vzdychmi, mlčaním alebo vybrúsenými prednáškami sa človek zúfalo snaží riešiť otázku Boha.
Kto je Boh? Asi pred štyritisíc rokmi jeden človek, žijúci neďaleko Perzského zálivu, začul hlas Boha, ktorý mu povedal, aby si zobral všetko, čo mal, a odišiel do novej krajiny. Volal sa Abrahám. Tomuto človeku a jeho potomkom začal Boh, ktorého ľudia hľadajú, zjavovať seba veľmi jasným spôsobom. Týmto nepatrným ľuďom sa vyjavil ako Ten, ktorý má všetku moc nad vesmírom a prevyšuje všetky bytosti. Prisľúbil im, že ak mu zostanú verní, budú sa mať lepšie ako ktorýkoľvek národ a zakúsia toľko dobra v živote, koľko si človek sám nevie vlastnými silami zabezpečiť.
Prisľúbil im, že im vyjaví seba samého, svoj zámer a zmysel sveta. Zvolil si ich nie pre nejaké zásluhy, ale jednoducho preto, že si ich vybral.
Prijali to a on z nich urobil národ, ktorého existencia a identita bola založená na príklone k nemu - izraelský národ. Keď bol národ verný, oplýval bohatstvom a bol bezpečný pred nepriateľmi. Keď sa stal neverným, nechal ich zakusovaťdôsledky života nezávislého na ňom. Bol plienený inými národmi, mal zlých vládcov, v krajine vládol občiansky chaos a Izraeliti nakoniec boli vyhnaní z vlastnej krajiny.
Postupne, ako tento národ dozrieval vo vzťahu s Bohom, začal chápať, že Božie stvorenie bolo smrteľne zasiahnuté činnosťou ľudského rodu, ktorý Boh stvoril ako svojich synov. Táto vzbura splodila strach a nedôveru, hnev, závisť a žiadostivosť, ktoré teraz dominujú v ľudskom živote a majú fyzické dôsledky v chorobách a v konečnom dôsledku v smrti a sociálne dôsledky v chudobe, vojnách, rasizme a osamotenosti.
Boh však chcel obnoviť ľudský rod k pôvodnému zámeru - trvalému životu v jednote s Bohom a medzi sebou v harmónii s celým stvorenstvom. Začal sa prihovárať Izraelu prostredníctvom svojich prorokov. Oznamoval im, že príde čas, keď bude plne obnovená jednota medzi ním a človekom a keď poznanie o ňom bude pokrývať celú zem, tak ako vody pokrývajú more.
Hovoril im, že príde čas, keď človek dostane nové srdce. Hovoril im o harmónii, ktorou bude preniknutý celý vesmír. Lev a baránok budú spolu, národy prekujú meče na pluhy a on sa opäť ujme priamej vlády nad ľudským rodom. Uprostred týchto proroctiev jeden prúd vravel, že túto obnovu Boh uskutoční prostredníctvom jednej osoby: svojím služobníkom, mesiášom. Málokto však očakával Ježiša z Nazareta.
Niektorí v Izraeli očakávali, že Božia spása sa okamžite prejaví v politických a vojenských súvislostiach a že Izrael bude vojensky oslobodený od rímskej okupácie. Keď videli, že Ježiš nesmeruje k takémuto okamžitému cieľu, opustili ho.
V Izraeli boli aj takí, ktorí sa zatvrdili vo svojej úlohe „obrancov viery“ a mali starosť iba o veci týkajúce sa tradície a litery zákona. Ježiš ich pokarhal za ich postoj a oni povzbudili Rimanov, aby ho popravili.
Ježiš nezapadal do žiadnej politickej ani teologickej kategórie tých čias. Neprišiel podporiť žiadnu stranu alebo hnutie. Prišiel, aby plne obrodil ľudstvo. Prišiel, aby človeku ponúkol blízke priateľstvo s Bohom a medzi sebou navzájom. Len máloktorí to dokázali pochopiť. Prelomil zaužívané schémy náboženského myslenia a uviedol do rozpakov nábožensky vzdelaných ľudí. Gréci, ktorí si vypracovali svoju vlastnú náboženskú filozofiu, ktorú niektorí z ranných kresťanov považovali za druhý Starý zákon, mali problémy s prijatím osoby Ježiša. Boli zvyknutí na rôznorodosť náboženských výrazov a teórií. Príbeh o Ježišovi považovali síce za zaujímavý, ale odmietali ho prijať podľa jeho podmienok. Dokázali prijať bohov a teórie o bohoch, ale nie vtelenie a vzkriesenie jednorodeného Syna Božieho.
Ak sa Boh naplno zjavil v osobe Ježiša, prečo mali potom Židia aj Gréci s ním také problémy? Veď Židia ho osobne poznali a Gréci sa hrdili tým, že hľadajú ducha. Čo Boh robil v Kristovi, keď - ako sv. Pavol hovorí - pre Židov bol pohoršenie a pre pohanov bláznovstvo (l Kor l, 23)?
Som presvedčený, že každé odmietanie Krista má koreň v človeku samotnom. Odmietanie toho, ktorý je nám priblížený v Písmach a ktorého stretáme rôznymi spôsobmi (v eucharistii, v modlitbe, v náhodných momentoch, v kázaní, vo svedectve, v hĺbke nášho srdca, v hnutiach nášho svedomia, v našej pamäti) je prejav fundamentálnej choroby, ktorou je postihnutý ľudský rod. Táto choroba sa vedome alebo nevedome prejavuje ako vzbura voči úplnej vláde Boha nad svojim stvorenstvom. Jej meno je hriech. Počiatočným cieľom Ježiša bolo ohlasovať pokánie a odpustenie. Bola to výzva, aby človek zamenil závislosť na sebe za závislosť na Bohu, aby viac nežil pre seba, ale pre Boha. To znamená dať Bohu všetky svoje ľudské schopnosti, postoje, plány a túžby, aby ich Boh použil na svoju slávu a pre naše dobro. Znamená to aj zrieknutie sa svojej autonómie a nezávislosti a žiť život riadený Bohom a jeho Duchom. Je to výzva k človeku urobiť nový začiatok, znovu sa narodiť. Je to požiadavka nadviazať správny vzťah s Bohom, mať k Bohu správny postoj srdca a života. Vždy, keď sa človek stretá so Slovom a osobou Krista, nahlodáva to vzdor, nezávislosť a každú oblasť, ktorá nie je odovzdaná a podriadená Bohu. Človek sa zrazu cíti nesvoj a musí reagovať: odovzdá sa alebo sa vzoprie.
Vzoprenie a odovzdanie sa sú neustálym bojom kresťanského života. Poznal som a stále poznávam oboje. Na niektorých mojich skúsenostiach môžem azda poukázať na to, čo sa deje v ľudskom srdci, keď sa Ježiš pokúša vyjaviť mu seba samého.
Narodil som sa a vyrastal som v rodine, o ktorej sa mohlo povedať, že to bola dobrá katolícka rodina. Ako dieťa som mal veľmi hlboký a osobný vzťah k Pánovi. Miloval som ho, chcel som byť v jeho blízkosti, vedel som, že ma miluje a nikdy som ho nechcel uraziť. Prežíval som vzťah k nemu a moje kresťanstvo vážne.
Na strednej škole som sa zamýšľal nad náboženstvom. Odpovede, ktoré som poznal, ma neuspokojovali a ja som začal spochybňovať kresťanskú vieru. Rozvinul sa vo mne veľmi ostrý, kritický duch, ktorý pozeral na Krista a Cirkev z diaľky, zo sveta vlastným rozumom a postojom.
Počas vysokoškolských štúdií môj kritický duch pokračoval. Začal som byťpresvedčený, že v oficiálnej Cirkvi nemožno nájsť pravdu a životodarnosť. Začal som viac hľadať vo filozofii, literatúre a v životných skúsenostiach. Veľmi som bol oslovený drsným a úprimným hľadaním nemeckého filozofa Nietzscheho. Už v devätnástom storočí predvídal súčasné hnutie „Boh je mŕtvy“. Korene viery boli v západnej kultúre už dávno odťaté. Existencia Boha sa stala už iba viac-menej akademickou otázkou, ktorá nemala žiaden súvis so skutočným životom. Rovnako som ani ja nevidel u mojich kresťanských priateľov žiadne výnimočné kvality, ktoré by súviseli s ich kresťanstvom. Mohol som povedať spolu s Nietzschem: „Kresťania by mali vyzerať viac vykúpení, aby som uveril v ich Vykupiteľa.“
V tomto období mi rôzni ľudia chceli v mojich pochybnostiach pomôcť radami. Jedna osoba mi radila, aby som vyskúšal „novú liturgiu“, a tak spoznal význam kresťanstva. Zúčastnil som sa na liturgii s hudbou Boba Dylana a Šimona a Garfunkela, kde sa ľudia objímali. Myslel som si, ak niekto chce počúvať hudbu a objímať sa, nemusí to zaobaľovať do náboženského plášťa, aby si to ospravedlnil. Iný mi radil, aby som sa zapojil do Kresťanskej sociálnej akcie a videl zmysel kresťanstva v službe druhým. Zúčastnil som sa na niekoľkých stretnutiach kresťanskej skupiny, ktorá preberala problém chudoby vo svete. Vo mne ostal pocit, že svetské agentúry sú účinnejšie pri riešení tohoto problému; keď sa chce niekto starať o druhých, nepotrebuje byť kresťanom. To, čo mi ľudia navrhovali ako niečo jedinečné a dôležité v kresťanstve, mi pripadalo ako, prinajmenšom, zvyšky kultúrnych združení z čias, keď kresťanstvo niečo znamenalo.
Z finančných dôvodov som v piatom ročníku prijal ponuku študenta - absolventa, aby sme bývali spolu v domovníckom byte v areáli internátu. Malo to jeden háčik. Phil bol presvedčeným kresťanom. Niekedy uprostred školského roku navštívil niečo, čo sa volalo cursillo (po španielsky malý kurz). Boli to duchovné cvičenia, ktoré sa neskôr vyvinuli do hnutia duchovnej obnovy v Katolíckej cirkvi. (Vyše milióna katolíkov sa zapojilo do tohto hnutia, ktoré v mnohých ohľadoch pripravilo cestu pre charizmatickú obnovu v Katolíckej cirkvi, i keď sa hnutie naďalej formovalo svojím osobitým spôsobom.) Vrátil sa z nich ako vymenený. V jeho živote bolo badať novú radosť a novú skúsenosť z Božej prítomnosti.
Nakoniec ma presvedčil, aby som sa aj ja prihlásil. Prijali ma, i keď to považovali za rizikové. Niekoľko dni pred začiatkom som sa rozhodol, že nebudem môcť ísť, lebo o niekoľko mesiacov mám štátnice a musím sa ešte veľa učiť.
Vtedy som vo Philovi zbadal niečo, čo mnou pohlo. Vycítil som, že ma má rád. Poznanie, že vás niekto má rád, vie pohnúť aj tým najzatvrdlivejším srdcom. Nakoniec som kapituloval. Zároveň som však Phila varoval, že neobetujem svoju intelektuálnu čestnosť predstieraním, že niečo prežívam ako intelektuálne jednoduchší ľudia, ktorí si pletú emocionálne zážitky s náboženskými zážitkami. Bol som slobodným človekom, oslobodeným od náboženskej viery môjho detstva ostrým Nietzscheho intelektom. S týmto vedomím som odchádzal na víkendovú obnovu.
Počas prvého dňa cursilla som obdivoval skupinovú dynamiku kurzu a videl som, že niektorí ľudia očakávajú náboženskú skúsenosť. Obdivoval som myseľosoby, ktorá vymyslela cursillo. Potom som začal obdivovať osobu, ktorá vymyslela kresťanstvo, až som začal byť fascinovaný obrazmi a témami kresťanstva. Začal som mať nepríjemný pocit, že začínam trochu chápať myslenie samotného Boha.
Počas rozhovorov sa účastníci obnovy - štátni úradníci, poisťovací agenti, učitelia - vyjadrovali o Ježišovi ako o osobe, ktorú poznajú a majú k nej dôverný vzťah. Cítil som sa nepríjemne a želal som si, aby hovorili o Kristovi ako o druhej božskej osobe sv. Trojice alebo s väčším teoretickým odstupom. Buď mali títo ľudia naozaj vzťah so samotným Kristom alebo to boli blázni. Začal som cítiť jeho prítomnosť, ako keby bol s nami v miestnosti. Vnútorný boj pokračoval; ak by som priznal, že existoval, že bol Božím synom a že vstal z mŕtvych, tak bez zaváhania sa treba stať jeho učeníkom - nebolo by vo svete nič dôležitejšie ako skutočnosť Boha a jeho volanie.
Mysľou mi prebiehali spomienky z minulosti - zážitok nádhernej hviezdnatej noci, fascinácia z krásneho dňa, láska dobrých priateľov, radosti detstva. Cítil som, že on bol vo všetkom prítomný a že bol vždy pri mne.
Chcel som k nemu teraz prísť, ale prekážka vo mne stále zotrvávala. Hovorili o hriechu, o potrebe pokánia a požiadania o odpustenie. To bol problém. Prestal som veriť v hriech a to, čo ľudia nazývali hriechom, ja som nazýval životné skúsenosti. Považoval som to za normálne veci, ktoré sa v procese dozrievania vyskytujú a patria k životu, bez ohľadu na bolesť alebo zranenie. Nič také, čo by si vyžadovalo žiadať o odpustenie. Bol som hrdý na to, že som úprimný a že hľadám pravdu. No zatláčal som vedomie, že som zodpovedný za všetko, čo som robil nesprávne. Začal som mať nejasný pocit, ktorý prerástol do bolestného poznania, že v určitých základných veciach som bol slepý vo svojom srdci. Počas rokov, ktoré boli na začiatku poznačené úprimnými otázkami a hľadaním pravdy, sa vlúdilo do môjho života niečo, čo vo mne vytváralo tendenciu vzpierať sa, ba dokonca odmietať pravdu. Pozeral som sa na veci tak, ako to mne vyhovovalo. Urobil som zo seba stvoriteľa môjho vlastného vesmíru, pána nad sebou samým a nad ostatnými, samosudcu mojej vlastnej morálky. S hrôzou som si uvedomil, že je vo mne niečo, čo vôbec nechce poznať pravdu, niečo, čo nemá záujem o úprimné hľadanie, ale si starostlivo vyberá iba tie veci, ktoré mi umožňujú zostať kráľom svojho vesmíru. Nájsť pravdu by znamenalo prijať existenciu a charakter toho, kto by môj život vystavil do mimoriadne prenikavého svetla. Uvedomil som si, že vždy, keď som bol blízko nájdenia pravdy o Bohu, som vyskúšal iný chodník; vždy, keď som počul jeho hlas, prehlušil som ho hlukom, smiechom, hudbou alebo násilím. Kedykoľvek som v kútiku môjho oka zbadal jeho záblesk, odvrátil som svoj zrak a uisťoval som sa pohľadom na viditeľné materiálne súvislosti - stvorené veci som používal ako únik pred Stvoriteľom!
Z Božej milosti som na konci cursilla nabral dostatok odvahy, aby som dokázal prijať pravdu o mne samom, o realite vlády Krista, aby som si kľakol, vyznal svoj hriech, zriekol sa ho a odovzdal mu svoj život. Zakúsil som vyliatie Božej moci a stretnutie sa s ním v neuveriteľnej plnosti - s jasajúcim srdcom a slzami lásky a radosti. O tri roky neskôr som pochopil, že som prežil to, čo ľudia nazývajú krst Duchom Svätým.
Ubehlo už veľa rokov od tohto posledného februárového víkendu, keď som bol schopný uznať Ježiša v celej jeho velebe, svätosti, čistoty a prítomnosti, keď som vyznal môj fundamentálny a aj špecifický hriech a požiadal ho, aby viedol môj život. Bol to nový začiatok - ale iba začiatok. Neznamenalo to, že pred tým som nebol kresťanom. Bol a mnoho rokov. Bol to však opäť nový začiatok, ktorý mal pokračovanie. Podrobnosti posledných rokov nie sú teraz dôležité. Stačí, ak poviem, že z Božej milosti som vytrval v jednoduchých prostriedkoch rastu, dennej modlitby, kresťanskom spoločenstve. Mnohokrát mi pripomenul tento začiatok a moje zásadné prijatie ho za svojho Pána a Spasiteľa. Pomáhalo mi to očisťovať sa a viac sa primkýnať k nemu. Nebolo to bez bolesti a utrpenia, lebo som spoznával oblasti svojho života, ktoré mu bolo treba hlbšie odovzdať. Teraz chcem upriamiť pozornosť na to, aké dôležité sú naše základné postoje voči nemu; aké je dôležité mať otvorené srdce k jeho svetlu a ak je niečo nesprávne v našom základnom vzťahu k nemu, požiadať ho o pomoc pri náprave.
Môj osobný príbeh som nepísal ako model pre hľadanie Boha. Nemožno ho za taký ani považovať. Životné okolnosti každého z nás sú rozdielne a bolo by chybou, ak by sme okolnosti druhých chceli urobiť svojimi vlastnými. Mojím cieľom bolo ukázať na osobnom príklade základnú dynamiku odporu nášho srdca voči panstvu Krista v nádeji, že nám to môže napomôcť preskúmať v našich srdciach akékoľvek náznaky odporu a rebélie, aby sme ich dokázali opustiť, a tak mohli plnšie prijať Krista do našich sŕdc a životných okolností. Pre niektorých je tento proces obrátenia sa ku Kristovi a prijatia jeho Ducha náhly a dramatický, ako to bolo aj v mojom prípade. Pre iných je to postupný proces s určitými etapami, ktorý môže trvať aj roky. Pán je však ten istý a on pôsobí v ľudských ustráchaných alebo rebelujúcich srdciach.
Bez ohľadu na to, či sme kresťanmi už dlhú dobu alebo nimi ešte nie sme, v modlitbe sa odzrkadľuje výsledok nášho základného rozhodnutia a postoja ku Kristovi. Čím konkrétnejšie vidíme zjavenie Boha v Kristovi, tým konkrétnejšia je možnosť našej odozvy. Čím zreteľnejšie vidíme odovzdanie sa Boha v Kristovi, tým zreteľnejšou sa stáva možnosť nášho odovzdania sa jemu. Sú takí, ktorí by najradšej chceli, aby tajomstvo od vekov skryté zostalo skrytým aj naďalej a neukázalo sa tak jasne a konkrétne v Ježišovi Kristovi. A možno každý z nás si to niekedy prial. Sú takí, pre ktorých je Boh vzdialený a bez ohľadu na to, čo povieme na úrovni vedomia, želajú si, aby vzdialeným aj ostal. Sú takí, ktorí Boha vnímajú ako niečo vágne a hmlisté a v skrytosti si prajú, aby takým aj bol. Keď je Boh vágny a vzdialený, naše nasledovanie ho môže byť vágne a vzdialené a pritom si môžeme zachovať „dobré svedomie“. Keď je Boh blízky a konkrétny, vyzýva nás to k plnšiemu a konkrétnemu odovzdaniu našich životov. Osobný Boh môže odo mňa požadovať osobnú odozvu v tých najhlbších a jedinečných sférach mojej osobnosti. Nevyhnutne sa musí objaviť moment krízy, ak sú výroky Krista nezmieriteľné s mojím životným štýlom. V mnohých oblastiach Cirkvi prijímame názor, ktorý predpokladá dobrú vôľu vo všetkom a u každého, vrátane nás samotných. Triezvy a zároveň životodarný realizmus židovsko - kresťanskej tradície nás nabáda, aby sme vnímali stav ľudského srdca, ktoré môže byť vo svojich vnútorných pohnútkach veľmi klamlivé. Prichádzať k Bohu cez Krista skrze modlitbu si vyžaduje viac ako len techniku a vytrvalosť. Vyžaduje si to neustále uvedomovanie a prehodnocovanie toho, ako sme ho prijali, ako sme sa mu odovzdali, objali ho a prijali jeho výroky.
Ježiša nemožno vnímať iba ako „veľkého učiteľa“, ktorého zaradíme do zoznamu veľkých ľudí, ktorí podporujú náš svetonázor. C. S. Lewis poznamenáva:

Človek, ktorý bol iba človekom a povedal veci, ktoré Ježiš povedal, by nebol veľkým morálnym učiteľom. Bol by buď bláznom - na úrovni pomätenca, ktorý prehlasuje, že je praženicou - alebo by bol prefíkaným diablom. Musíte sa sami rozhodnúť. Buď bol a je tento človek Božím Synom alebo je bláznom alebo niečím horším. Môžete ho považovať za blázna, môžete ho opľúvať, mysliac si, že je to démon, alebo môžete padnúť k jeho nohám a nazvať ho Pánom a Bohom. Nemôžeme sa však o ňom vyjadrovať ako o veľkom moralistovi. Takú možnosť nám nenechal. Nemal to ani v úmysle.^l

Nebol ani bláznom, ani diablom. Nech to znie akokoľvek čudne, hrozne alebo nepravdepodobne, musím uznať, že bol a je Bohom. Ak je to pravda, tak potom jedinou správnou odozvou je padnúť pred ním na kolená v adorácii a v odovzdaní. Ak by bol iba veľkým učiteľom alebo ideálom alebo zakladateľom, mohli by sme ho obdivovať a citovať, ale nie adorovať.
Prázdnota, ktorá sprevádza obraz Budhu, temno, ktoré obopína svet Alaha, frustrácia z utrpenia, smrti alebo nespravodlivosti, ktoré postihujú Židov, sa rozptyľuje vo vzkriesení Syna Božieho. Ľudský rod je obnovený pre svoj cieľ, večný život, keď Ježiš láme putá, ktoré zväzovali celé stvorenstvo na smrť a zánik. Oslobodzuje nás od pút, ktoré nás zväzovali v biede a napĺňa nás nie iba absenciou bolesti a pocitu ničoty ale napĺňa nás plnosťou osobného života. V tichu východu zaznelo Slovo; v temnote Západu zažiarilo svetlo. Slovo sa stalo osobou, svetlo má meno: Ježiš, Syn Boží, Spasiteľ, dvere k Otcovi.

2 . KAPITOLA  UKÁŽ NÁM OTCA

Deň sa chýlil ku koncu. Pouličné lampy sa začali rozsvecovať. Prehodil som si cez plece bundu, oprel sa o telefónnu búdku a čakal som na autobus, ktorý by ma dopravil do mesta na druhú stranu rieky. Vracal som sa z návštevy priateľa, ktorý býval v meste Union City do Princetonu, kde som študoval filozofiu v prvom ročníku vysokej školy. Ako som čakal na spoj, pocítil som osamelosť, ktorú každý z nás niekedy pociťuje, najmä keď odídeme od niekoho veľmi blízkeho a sme zrazu sami.
Z autobusu som pozoroval svetlá domčekov a ako súmrak padal na krajinu, môj pocit osamelosti prerastal do bolesti. Bolesť, ktorú človek zakusuje v tom najhlbšom vnútri svojho bytia a ktorá navštevuje ľudský rod vždy, keď sa deň mení na noc, keď jedno ročné obdobie neúprosne strieda druhé, zanecháva na nás vrásky, oddeľuje nás od priateľov a nakoniec, keď príde posledná noc zo všetkých nocí, noc smrti, aj od samotného života. Nikto nedokáže vyjadriť pocity, ktoré nás napĺňajú, keď zakusujeme veľké skutočnosti vesmíru a času, na ktoré nemáme vplyv a ktoré nás vedú k našej smrti, oddeľujú nás od blízkych, ukončujú pocit šťastia a stability, akoby prerušujú dotyk s večnosťou, predlžujú samotu a prinášajú definitívne oddelenie a samotu smrti. Rok za rokom ubieha, padajúce jesenné lístie obnažuje stromy, naši priatelia chorľavejú a umierajú, deti opúšťajú rodičovské hniezda, tu i tam prepukne nová vojna, naše vlastné telá nám pred očami starnú, pribúdajú diagnózy a my sa bojíme odpovede na otázku, či možno zachrániť život.
Zisťujeme, že nech sa akokoľvek pevne usilujeme uchopiť a udržať si život, vzťahy, majetky, túžby a sny, aj tak nám všetko toto uniká cez prsty. Nemáme moc, aby sme si to uchovali, sme bezmocní zastaviť neúprosný beh ku koncu, ku smrti.
Chceli sme ešte viac milovať blízku osobu; mrzí nás, ako sme sa zachovali v tej či onej situácii; ako veľmi sme túžili, aby ten nádherný deň, záchvev lásky alebo nádej šťastia trval dlhšie. Nemáme síl to zastaviť. Môžeme to pozdržať, môžeme postaviť hrádze, ktoré to budú spomaľovať - peniaze, lieky, hudba, práca, vzťahy, teórie, projekty - nakoniec aj tak príde nemilosrdne zánik. Koniec.
V tvári sa nám zrkadlí bolesť. Sme prekvapení, že nám nikto neodpovedá na naše úzkostlivé volanie o milosť. Keď prichádza noc, naše vnútro sa nám napĺňa úzkosťou a zúfalstvom. Každý deň nás približuje ku koncu života. Kto nás zachráni od neúprosného behu nášho života, ktorý nemilosrdne speje ku smrti?

Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. (Gal 4, 4-5)

Keď som v ten podvečer na ulici v Union City pocítil samotu a bolesť, zakúsil som novým a intenzívnym spôsobom to, s čím som sa už počas ôsmich mesiacov po obnovení môjho vzťahu ku Kristovi stretal - že Boh je môj Otec. Ako keby vtedy Boh pristúpil do mojej tesnej blízkosti a ukázal mi, ako hlboko a osobne ma miluje ako Otec. Moje pery začali pomaly a potichu opakovať: „Otec, Otec, Otec.“
Ježiš prijal na seba biedu a utrpenie ľudského rodu, vrátane smrti, a tým nám otvoril cestu k záchrane života pred smrťou. Keď smrť prejavila svoju najväčšiu moc, Otec ho vzkriesil zmŕtvych a zjavil slávu a moc jediného Syna Božieho, ktorý prešiel zo smrti do večného života. Prisľúbil, že tí, ktorí počujú jeho Slovo a, túžiac po spáse, vložia svoju dôveru v neho, zakúsia nový vzťah s Bohom. Stanú sa spolu s Ježišom jeho milovanými synmi, ich život bude mať úplne nový charakter a nakoniec budú mať účasť aj na konečnom vzkriesení tela. Keď zakúsime prítomnosť Boha v Ježišovi a otvoríme mu svoje srdcia, jeho Duch sa spojí s naším duchom. Tajuplným, ale pritom reálnym a existenčným spôsobom začneme mať účasť na novom živote, ktorý nepodlieha hriechu a smrti. Začneme kráčať v novosti života, ktorý nespočíva iba v odpustení hriechov, ale aj v objavovaní skutočnosti, že Otec Ježiša je teraz aj naším Otcom.
Sú rôzne obdobia Božieho pôsobenia v našom živote - obdobia, keď sa dejú rôzne veci a tiež obdobia, keď sa zdanlivo nič nedeje. V týchto osobitých momentoch, keď stojíme na dôležitých životných križovatkách, nás Duch privádza k hlbšej skúsenosti Boha, nie však kvôli zážitku, ale kvôli hlbšej a trvalejšej jednote s ním. Jeho Duch sa spája s naším slabým a nevedomým duchom a dotýkajúc sa našich citov, našej pamäte minulých skúseností a súčasných obáv nám pomáha spoznávať nepochopiteľne veľkú lásku Boha Otca k nám.
Ten podvečer, keď som stál na autobusovej zástavke a neustále som si opakoval „Otec, Otec, Otec“, sa stal kľúčovým momentom v uvedomení si, kým je on pre mňa. Potom prišli aj iné situácie, ktoré ma viac oslobodzovali od úzkosti a privádzali k slobode a väčšej dôvere k tomu, čo má Boh pre mňa pripravené. Keď sa nám narodilo prvé dieťa, išiel som do pôrodnice, aby som ho videl. Keď som ho zazrel, pohlo sa niečo v mojom vnútri. Dovtedy som nevedel, čo to znamená, keď otec miluje svoje dieťa. Bol to čiastočne inštinkt, ktorý sa prebudí v mužovi pri jeho prvom dieťati, ale bolo to aj pôsobenie Otca, ktorý chcel, aby som bol otcom môjho syna Johna. Cez túto situáciu som zakúsil novú hĺbku a silu lásky, ktorú má Boh voči nám, svojim deťom.
Niekedy sa hovorí, že osoba, ktorá nemala dobrého pozemského otca, nikdy nebude môcť porozumieť, že Boh je naším Otcom. Sú tiež názory, že človek nemôže poznať lásku Boha Otca a poznať Krista ako svojho Spasiteľa, pokiaľ nebude mať určitú ekonomickú a politickú slobodu. Takéto mýty vznikajú z nepoznania prenikavej lásky Boha a jeho úžasnej moci, ktoré sa prejavujú, keď Boh priťahuje ľudí k sebe v akýchkoľvek životných okolnostiach. Stretol som veľa ľudí, ktorí hoci zneužívaní alebo zanedbávaní svojimi otcami priamo zakúsili Božiu lásku a z tejto skúsenosti spoznali, čo je to Otec. Viem o ľuďoch žijúcich v chatrčiach na predmestiach juhoamerických miest, ktorých srdcia prekypujú láskou Boha Otca, ktorú im vlial Duch Boží. Keď Boh ukazuje svoju lásku a priťahuje ľudí k sebe, neexistuje prekážka, ktorú by nedokázal prekonať. Stretnúť Boha v osobe Ježiša ako Spasiteľa a Pána je dôležitým a rozhodujúcim krokom v spoznávaní Boha. Ježiš je bránou k priamemu a osobnému prístupu k Bohu, ale naším rozhodnutím sa pre Krista sa táto brána iba otvára. Boh chce, aby sme touto bránou vstúpili na cestu k plnosti jeho života. Tí, ktorí sa rozhodli žiť pre Krista, môžu očakávať, že ich bude uvádzať do hlbšieho poznávania a zakusovania Boha.
Ježišovou túžbou bolo, aby jeho učeníci spoznali Boha ako svojho Otca. V posledných dňoch svojho pozemského života naliehavo a jasne hovoril o tom, že jeho učeníci majú mať vzťah k Bohu ako k svojmu Otcovi, podobne ako mal on k Otcovi.
Keď odovzdávame svoj život Ježišovi a prijímame ho za nášho Spasiteľa a Pána, musíme mu dovoliť, aby nám ukázal Otca.
Učeníci častokrát nechápali, čo Ježiš hovoril. Ježiš často hovorieval o svojom Otcovi a predsa niekoľko dní pred smrťou ho Filip, frustrovaný, že úplne nechápe, požiadal: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí“ (Jn 14,8). Ježišova odpoveď bola prekvapujúca: „Filip, toľký čas som s Vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca ... Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!“ (Jn 14, 9-11). Keď sa zamyslíme nad tým, akého Boha nám Ježiš zjavuje, napadne nás často na prvom mieste milosrdenstvo, odpustenie hriechov, uzdravenie chorých. A to je aj pravda. Ježišovým zámerom však nebolo iba zjavovať vlastnosti Boha, ale aj identitu Božských osôb, udivujúcu skutočnosť, že Boh je spoločenstvom troch osôb a že práve do takéhoto spoločenstva pozýva svojich učeníkov. S týmto vedomím si prečítajte evanjelium Jána a všimnite si, ako často Ježiš hovorí o svojom Otcovi a o podivuhodnom vzťahu, v akom sú medzi sebou. Je veľmi dôležité poznať tento vzťah medzi Otcom a Synom, pretože presne takýto vzťah je nám ponúkaný a Kristus nás k tomu vedie.
Pri štúdiu Jánovho evanjelia som našiel 108 miest, keď Ježiš spomína svojho Otca. Vždy, keď hovorí o svojom Otcovi, vynára sa obraz vzťahu, v ktorom je nesmierne hlboká láska medzi Otcom a Synom a úplné sebaodovzdanie sa jeden druhému.
Ježiš jasne hovorí, že je plne poslušný Otcovi (Jn 8, 28-29), nič nerobí zo svojej autority, ale iba to, čo teší Otca, a že neprišiel uskutočňovať svoju vlastnú vôľu, ale „vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 6, 38). Znovu a znovu pripomína, že učí a hovorí iba to, čo mu hovorí Otec (Jn 8, 26-29), a že „Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (Jn 5, 19). Ježiš dokonca prehlasuje, že jeho „pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34).
Tak ako Ježiš robí všetko, čo teší Otca a dáva celý svoj život do služby Otcovi, tak aj Otec dáva všetko Ježišovi a vo všetkom mu oddane pomáha. Tak ako si Syn ctí Otca, tak aj Otec si ctí Syna. Otec dáva Ježišovi Ducha bezvýhradne. Toto slovo charakterizuje ich vzťah. Sú si navzájom bezvýhradne oddaní. Ich vzťah je hlboko intímny. Otec sa v plnosti zjavil iba Synovi, ktorý je v lone Otca (Jn l, 18). Práve pre takýto charakter ich vzťahu sa Otec odovzdáva ostatným skrze Syna. Zveril Ježišovi dielo zmierenia sveta s Otcom a rozhodol sa vložiť všetko do jeho rúk. On nikdy nenecháva Ježiša samotného, ale vždy je s ním (Jn 16, 32). Ako Ježiš zostáva v lone Otca, tak Otec zostáva v Ježišovi, sprevádza ho, spolupracuje s ním v slovách i skutkoch do tej miery, že Ježiš môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca ...ja som v Otcovi a Otec vo mne ...nehovorím sám za seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky“ (Jn 14, 9-11).
Úplné sebaodovzdanie sa medzi Otcom a Synom sa najplnšie prejavilo, keď Ježiš prijal utrpenie, ukrižovanie a smrť ako najvyšší akt odovzdanosti Otcovi, aký môže človek urobiť. Otec prijal Ježiša, vzkriesil ho z mŕtvych, posadil ho po svojej pravici a obnovil slávu, ktorú mal Kristus ešte pred stvorením sveta. Ježiš a Otec sa navzájom oslavujú, ctia a vyvyšujú. Toto vyplýva z nesmierne hlbokej a úplnej lásky, jednoty a sebaodovzdania. Je to vzťah naplnený veľkou radosťou, pokojom, dôverou a bezpečnosťou. Práve do takéhoto vzťahu nás Boh túži pritiahnuť.
Ako sa približoval čas, keď sa Ježiš mal úplne obetovať na kríži, začal otvorenejšie hovoriť svojim učeníkom o tom, na čo ich pripravoval počas predchádzajúcich troch rokov. Jasne im povedal, že vzťah, ktorý mal s Otcom, je vzťah, do ktorého sú pozvaní aj oni. Pretože sa pripojili k Ježišovi, Otec ich prijal a plne ich začlenil do svojho života a srdca ako svojich synov spolu s Ježišom a od tohto momentu začnú zakusovať, čo to znamená byť Božími synmi, mať Boha za svojho Otca.
Ježiš tiež jasne povedal, že všetko, čo mu dal Otec, dáva sa aj učeníkom, ktorí sú povolaní, aby žili v rovnakom vzťahu s Otcom ako žil Ježiš. Otec bude v nich prebývať a pôsobiť rovnakými spôsobmi ako v Synovi. Tieto výroky Krista sú také významné, že ich na tomto mieste niekoľko uvediem. Čítajte ich pozorne a všímajte si, čo sa v nich hovorí. Tak ako sa Otec stotožnil so Synom, plne sa mu odovzdal, vo všetkom ho podporoval a prebýval v ňom, tak sa aj Otec a Syn odovzdávajú tým, ktorí odovzdali svoje životy Ježišovi.

Toto som vám hovoril v obrazoch. No prichádza hodina, keď vám už nebudem hovoriť v obrazoch, ale budem vám o Otcovi hovoriť otvorene. V ten deň budete prosiť v mojom mene. A nevravím vám, že ja budem prosiť Otca za vás. Veď Otec sám vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha. (Jn 16, 25-27)

Nenechávajú vás ako siroty, prídem k vám. Ešte chvíľku a svet ma neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás. (Jn 14, 18-20)

Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať, prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. (Jn 14, 23)

Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. ... ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo, aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. (Jn 15, 15-16)

Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu. (Jn 20, 17)

V týchto a mnohých ďalších veršoch Ježiš jasne povedal, že jeho učeníci sú teraz v priamom vzťahu s Bohom. On, ktorý bol Otcom Ježiša, je rovnako aj Otcom nasledovníkov Ježiša, ktorí sa „narodili z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5), „stali sa účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt l, 4), stali sa synmi Božími a s Kristom majú účasť na priamom vzťahu s Otcom a na všetkých výsadách a zodpovednostiach synovstva.
Keď sa zamyslíme a uvedomíme si, aký hlboký vzťah nám Boh ponúka, môžeme sa modliť spolu s apoštolom Pavlom:

Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.
A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen. (Ef3, 14-21)

Uvedomenie si, že sme naozaj synmi a dcérami Božími a objavenie dôsledkov tohoto vzťahu nás uvádza k životodarnému a plodnému kresťanskému životu. Ak budeme schopní povedať s plným vnútorným presvedčením: „Boh je môj Otec“, zmení sa naša modlitba, láska k bratom a služba k blížnym. Pre mnohých je modlitba ťažká preto, lebo si ešte neprivlastnili pravdu o synovstve. Je totiž rozdiel medzi modlením sa k Bohu, ktorého celkom dobre nepoznáte a medzi modlením sa s dôverou a radosťou k niekomu, ktorý vás má rád, stará sa o vás, počúva vás, je stále nablízku a je vaším Otcom. Skutočná kresťanská modlitba začína s uvedomením, že som sa narodil do Božej rodiny, že som synom Otca, že Ježiš je mojím bratom a že vo mne prebýva Boží Duch.
Ježiš radí svojim nasledovníkom, že sa nemusia modliť dlhé a komplikované modlitby, ale môžu sa modliť jednoducho a priamo k Bohu: „Otče náš ...“ Keď hovorí o potrebe súkromnej modlitby, vysvetľuje im, aby vošli do svojej izby a osamote sa modlili k svojmu Otcovi (Mt 6, 6). Keď sa Kristus modlí pri hrobe Lazára. (Jn 11, 41-42) alebo keď sa raduje v Duchu z Božích darov „maličkým“ (Lk 10:21), slovo Otec je vždy jadrom jeho modlitby.
Poznanie, že Boh je náš Otec a my sme jeho synmi a dcérami iná veľký vplyv na naše vzťahy s ostatnými ľuďmi. Mnohí z nás pociťujú vo svojom vnútri hlad a prázdnotu. Pokúšame sa to zaplniť pochopením, láskou a podporou druhých ľudí. Ak však náš život nevyviera z hlbokého pokoja a bezpečnosti, ktoré pochádzajú z poznania lásky Otca voči nám, prinášajú tieto ľudské vzťahy frustrácie a sklamania. Dôvod je jednoduchý: očakávame od ľudí to, čo nám dať nemôžu a čo nám môže dať jedine Boh. Máme pocit, že sme boli podvedení a stávame sa ustráchaní a upodozrievaví.
Božia láska nás môže oslobodiť od toho, aby sme kládli svoje požiadavky na druhých. Môže nás uschopniť k tomu, aby sme v medziľudských vzťahoch boli tými, čo dávajú a nie tými, čo manipulujú. Jeho láska nám dáva silu prijať vzťah taký, aký je. Oslobodzuje nás od nerozumných požiadaviek a nerealistických snov. Dáva nám uistenie, že naše najhlbšie potreby môže naplniť iba Boh. Hlboký a osobný vzťah s Bohom ako našim Otcom nás napína schopnosťou milovať bez podmienok. Dáva nám schopnosť prijať sklamania a vlastné obmedzenia s pokojom. V Božích očiach sme deti, ktoré postupne dorastajú na zrelých Božích synov a dcéry.
Keď spoznávame Boha ako svojho Otca, vstupujeme do podivuhodnej rodiny. Stávame sa nielen bratmi Ježiša, ale všetkých, ktorí sa stali Božími deťmi tým, že mu odovzdali svoj život. Toto je aj základný vzťah kresťanského spoločenstva, akým je cirkev. Keď precitneme a uvedomíme si kým sme, zmenia sa aj naše vzájomné vzťahy s kresťanmi. Všetci tí, ktorí sa rozhodli žiť pre Krista, si uvedomujú, aké dôležité a hlboké majú byť ich vzájomné vzťahy, veď sám Boh chce, aby boli poznačené aktívnou láskou a vzájomným zdieľaním sa.
Byť synmi toho istého Otca a navzájom bratmi a sestrami je veľkou vecou. Ak by sme tomu verili a podľa toho aj žili, mohlo by to zmeniť tvár Cirkvi a potom aj sveta.
Skutočnosť, že Boh ja naším Otcom má vplyv aj na to, ako sa správame k tým, ktorí nie sú našimi bratmi a sestrami v Kristovi - neveriaci, naši nepriatelia, ľudia z ulice. Ak sme prijali Krista, prijali sme aj Ducha Božieho synovstva, a tým aj určitú rodinnú charakteristiku. Tou charakteristikou je to, že Boh od nás očakáva, že sa budeme správať k druhým ľuďom tak, ako by sa on sám správal. Kresťanská morálka sa odvíja od kresťanskej spirituality - od poznania Boha ako nášho Otca a prebývania jeho Ducha v nás. Od Božích synov sa očakáva, že budú žiť životom lásky. To si vyžaduje Božiu silu, ktorá sa získava z osobného a dôverného vzťahu s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým.

Počuli ste, že bolo povedané: „ Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. „ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby se boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých ... Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. (Mt 5, 43-48)

Žiť pre druhých sa dá iba vtedy, ak má človek plnohodnotný vzťah, v ktorom je milovaný. Dôveryhodne môžeme hovoriť o druhej osobe iba vtedy, keď danú osobu dobre poznáme. Bez ohľadu na to, či budeme niekomu fyzicky pomáhať, alebo mu budeme rozprávať o evanjeliu, naše presvedčenie, naša radosť, pokoj, vytrvalosť budú iné, keď budeme Boha poznať ako svojho Otca.
Myslím si, že príčinou nedostatku skutočnej evanjelizácie v mnohých cirkvách, ktorá je sprevádzaná relativistickými interpretáciami kresťanstva, je nedostatok opravdivej skúsenosti a pochopenia vzťahu Otec - Syn.
Jedným z najpoburujúcejších výrokov kresťanstva, ktorý sa niekedy zakrýva alebo prekrúca, je strohý výrok Krista: „Ja som Cesta, pravda a život .. .nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ Zástupy nechceli ukameňovať Ježiša, keď konal zázraky a sýtil ľudí, ale keď sa stotožnil s Otcom, so samotným Bohom (Jn 8, 38-59). Skutočnosť, ktorá v kresťanstve najviac ohromuje je práve nezvyčajné tvrdenie, že Kristus je cestou k plnému poznaniu Boha. Kresťanstvo nepopiera, že ľudia sa rôznymi spôsobmi dozvedieť niečo o Bohu (Rim 1; Sk 17, 22-31), no veľmi jasne hovorí, že jediná cesta, ktorou sa dá vstúpiť do plného života s Bohom, je skrze jeho syna Ježiša Krista. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako svojvoľná, povýšená dogma kresťanstva, je v skutočnosti jeho slávou. Náuka o jedinečnosti Krista ako cesty k Otcovi jednoducho poukazuje na ohromujúcu skutočnosť, že Boh nás miluje a dáva sa nám viac, ako si to človek dokáže predstaviť. Krása vzťahu medzi Otcom a Synom jednoducho rozptyľuje prvopočiatočný šok z nekompromisných výrokov Krista. Pod vplyvom tlaku „osvietených“ skúmateľov Písma a študentov svetových náboženstiev existujú silné prúdy v dnešnom kresťanstve, ktoré predstavujú kresťanstvo ako jednu z viacerých možných ciest k Bohu a zabúdajú, že kresťanstvo je konečným zjavením totožnosti Boha v troch osobách - Otec, Syn a Duch. Relativistické prístupy ku kresťanstvu doslova zabúdajú na veľkosť a hĺbku Božej lásky, ktorá je vyjadrená vo vzťahu Otca a Syna. Nemá zmysel hovoriť o poznaní Boha, ak nehovoríme o poznaní Ježiša, pretože Boh je vo svojej vnútornej podstate Otcom Ježiša. Rovnako nemá zmysel hovoriť o poznaní Ježiša bez poznania Otca, lebo Ježiš je vo svojej vnútornej podstate Synom Otca. Životy Otca a Syna sú nerozlučiteľne spojené. Svedectvo ich lásky a jednoty dáva nádej všetkým, ktorí zakusujú rozdelenie a izoláciu na všetkých úrovniach života, osobných sociálnych aj politických. Boh, ktorý je v troch osobách, a predsa jeden, je veľmi výrazným svedectvom, lebo nehovorí o potieraní osoby, ale o naplnení bytia vo vzťahoch s druhými skrze vzťah k Trojici.
Vedomie, že sme synmi Božími nám dáva veľkú slobodu a dôveru. Nemusíme mať strach pred tými, ktorí môžu zahubiť telo, pretože vieme, že patríme Bohu teraz i vo večnosti. Dokonca i naše vlastné telá budú obnovené, lebo sme v rukách Otca a môžeme sa spoľahnúť na jeho slovo. Keď vieme, že Boh je náš Otec, vieme, že sa postará o naše potreby, naše bývanie, naše oblečenie. Dáva nám múdrosť, ktorú potrebujeme a vedie nás. Vieme, že už nie sme siroty, ale že patríme Bohu. Keby sme si vybrali len jednu z mnohých myšlienok, ktoré nám Boh vyslovuje o svojej Otcovskej láske a pridŕžali sa jej, zakúsili by sme slobodu, ktorá by nás oslobodzovala od strachu a úzkostí a žili by sme vo veľkej dôvere. Boh túži, aby sme ho poznali takýmto spôsobom.

Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada ?... Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia! (Lk 11, 11-13)

Ani vy sa nezháňajte, čo budete jesť alebo čo budete pif, a nebuďte ustarostení! Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete. Ale hľadajte jeho kráľovstvo a toto dostanete navyše. Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľľ32)

Vám, svojim priateľom, hovorím: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť!. ..Nepredáva sa päť vrabcov za dva haliere? A Boh ani na jedného z nich nezabudne. Vy však máte všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov! (Lk 12, 4-7)

Čo teda na to povieme ? Ak je Boh za nás, kto je proti nám ? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? ...A som si istý, že ani smrť, ani život, ...ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (Rim 8, 31-32, 39)

Z poznania Boha ako Otca pochádza veľký pokoj, radosť a bezpečnosť. Toto poznanie nás oslobodzuje od najhlbšieho strachu a úzkostí. Vieme, že sme synovia Boží, a to nám dodáva dôveru v neho, ktorý v nás zostáva a pôsobí cez nás. Poznať Boha - a kým sme my, je podstatou života. Znamená to začať žiť večný život.

3. KAPITOLA  DAR DUCHA

Keď som obnovil svoj vzťah ku Kristovi, začala vo mne nanovo pôsobiť moc jeho Ducha. Bolo to niečo podobné, ako zakusovali prví kresťania. Môj vzťah s Kristom a Otcom sa prehĺbil. Prežíval som, ako Duch pôsobí vo mne a skrze mňa najmä pri modlitbe, pri apoštoláte a pri čítaní Písma. Asi po mesiaci, keď som bol sám v izbe, som sa raz začal modliť slovami, ktorým som sám nerozumel, no mal som pocit, že to nejako súvisí s Pánom a jeho Duchom. Zmienil som sa o tom niektorým svojim blízkym, ale oni len so začudovaním pokrčili plecia. Čoskoro nato som sa prestal modliť takýmto spôsobom. O dva roky neskôr som sa dopočul o skupine katolíkov v Pittsburgu, ktorí zakúsili niečo, čo nazvali „krst Duchom Svätým“. Mal som zmiešané pocity. Na jednej strane ma priťahovalo to, o čom som počul. Mal som pocit, že je to podobné s tým, čo som prežil a že Pán mi tým chce niečo povedať. Na druhej strane som mal strach. Cítil som, že je niečo v mojom vnútri, čo som neodovzdal Pánovi. Vedel som, že Boh má pre mňa niečo pripravené, no ja som sa bál to prijať.
V mojom váhaní bol však aj nelogický vzdor voči charizmatickej obnove. Na určité veci som neadekvátne reagoval. Neskôr som si uvedomil, že táto moja reakcia a nelogický vzdor bol obranný prejav môjho „starého ja“, ktoré sa takýmto spôsobom pokúšalo zahrať do autu to, čo mal Pán v úmysle so mnou. V určitom zmysle sa mi títo „Duchom naplnení kresťania“
protivili. Rozčuľovalo ma, že rozprávali, ako keby pred nimi nikto nezakúsil Ducha Svätého. Nakoniec, i keď nerád, som uznal, že snáď iným spôsobom zakúsili to, čo niektorí z nás už mali. Niekoľko mesiacov som študoval v Písmach pôsobenie Ducha Svätého, až som sa nakoniec odhodlal navštíviť týchto charizmatických katolíkov. Bolo to v marci 1967.
Spolu so spolupracovníkom Števom sme sa zúčastnili na Jednom malom modlitebnom stretnutí, kde bolo okolo desať ľudí. Uprostred stretnutia podišiel jeden muž ku mne a opýtal sa ma, či chcem, aby sa modlil za ďalšie naplnenie môjho života Duchom Svätým. Cítil som dôveru k nemu i k tomu, čo hovoril, a tak som si kľakol. Zľahka položil svoje ruky na moju hlavu a začal sa modliť. í Necítil som nič mimoriadne, iba pocit, že Boh sa usiluje vykonať niečo viac v mojom živote. Asi o hodinu neskôr ma manželka toho človeka zavolala na bok a navrhla mi, že ak sa začnem modliť, budem sa modliť v jazykoch. Urobil som tak a Zakúsil som vyliatie Ducha Svätého premiešané so smiechom, plačom a spevom. Zrazu som si spomenul na skúsenosť, ktorú som mal pred tromi rokmi a uvedomil som si, k čomu ma Boh vtedy chcel priviesť.
Steve a ja sme začali prežívať novú slobodu v chválení Pána. Predtým som sa nikdy nedokázal modliť žalmy s takou chválou ako teraz. Cítil som aj to, že Pán ma povzbudzoval modliť sa za dvoch ľudí s menšími zdravotnými problémami počas nasledujúceho týždňa. Zdravotné problémy sa pominuli.
Skúsenosť z Pittsburgu nebola pre mňa emocionálnou skúsenosťou, ale skôr významným otvorením môjho života Bohu. Bol som ochotný otvoriť sa na nový špecifický charizmatický rozmer pôsobenia Ducha. Bol to dôležitý krok na ceste Božieho prísľubu, že, nám dá svojho Ducha. Nebolo to preto, že som predtým nezakúsil pôsobenie Ducha, lebo to som zakúsil. Nebolo to ani preto, že som dovtedy nezakúsil niektoré z „charizmatických“ prejavov Ducha, lebo aj to som zakúsil, i keď sporadicky a čiastočne tajuplne. Na tomto stretnutí som zakúsil vedomejšie otvorenie sa celému spektru pôsobenia Ducha Svätého. Rastúce spoločenstvo viery, ktorého súčasťou som sa stal, ma utvrdilo aj v tom, že očakávať rozmanité pôsobenie Ducha je normálna súčasť kresťanského života. Na úplnom počiatku Písma, pri opise stvorenia sveta sa píše, ako sa Duch Boží vznáša nad vodami, dáva život a usporadúva chaos. V Starom Zákone je Duch zoslaný iba niektorým jednotlivcom, ktorí majú medzi Božím ľudom osobitné poslanie. V srdci Izraelitov sa zakoreňuje hlboká túžba po dni, keď Boh zošle svojho Ducha na každého z nich. Táto myšlienka, ktorú prvý spomenul Mojžiš (Nm 11, 30) postupne rastie a vyvíja sa počas celého Starého Zákona, od túžby až po konkrétny a explicitný prísľub v proroctve Joela:

Potom vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. Aj na služobníkov a služobnice vylejem v tých dňoch svojho ducha. (Joel 2, 28-29)

V každom zo štyroch evanjelií sa spomína Ježiš ako ten, ktorý prišiel krstiť Duchom Svätým. On vyleje Ducha Božieho na Boží ľud ako naplnenie proroctva. Na konci svojho života začal Ježiš viac hovoriť o dare Ducha, ktorého prišiel zoslať. V tom čase prvýkrát hovoril otvorene o Otcovi, o láske a jednote, ktorá má charakterizovať jeho učeníkov. Súvislosť medzi týmito troma vecami je zrejmá. Ježiš dokonca zašiel až tak ďaleko, že svojim učeníkom povedal, že je lepšie, ak od nich telesne odíde, aby mohli mať Ducha. Po ukrižovaní a vzkriesení boli jeho posledné slová:

...ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým ...zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami... (Sk l, 8)

Čakali a modlili sa. V deň Turíc na nich v moci zostúpil Duch Svätý. Hovorili v jazykoch, chválili Boha a ohlasovali zvesť pokánia a odpustenia hriechov, ako im prikázal Ježiš.
To, o čom im hovoril Ježiš, sami zakúsili. Zakúsili nový vzťah s Ježišom a nové poznanie Otca. Bol to dôsledok toho, že Otec a Syn prebývali skrze Ducha Svätého v ich srdciach. Pôsobili v nich a skrze nich pri ohlasovaní evanjelia a potvrdzovali ho znameniami, ktoré Syn prisľúbil. Učeníci zakúsili ovocie i dary Ducha vo veľkej hojnosti. Vlastnili veľký pokoj, radosť a dôveru. Vedeli, kým sú a kto cez nich pôsobí.
Apoštol Peter v ten deň vo svojej kázni, zaznamenanej v Skutkoch apoštolov 2, jasne hovorí, že to, čo získali učeníci, môže získať každý. Má to byť normálnou súčasťou kresťanstva, súčasťou bežnej skúsenosti obrátenia. Následne sa toto vyliatie Ducha stáva štandardným očakávaním a skúsenosťou kresťanstva. Dvadsaťpäť rokov neskôr stretáva apoštol Pavol skupinu učeníkov z Efezu. Kladie im iba jednu otázku, na uistenie, či sú naozaj kresťanmi: Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili? (Sk 19, 2). Keď zistí, že nie, hovorí im o Ježišovi, dá ich pokrstiť, kladie ruky na nich a „zostúpil na nich Duch Svätý; i hovorili jazykmi a prorokovali“ (Sk 19, 6).
Ježišovo učenie a skúsenosť prvej Cirkvi zreteľne poukazujú na zjavné a účinné prijatie Ducha Svätého ako kľúč k pochopeniu a zakúseniu Ježiša a Otca. Poukazujú na jasnú a konkrétnu skúsenosť konkrétnej Osoby, ktorá koná konkrétne dielo, prinášajúce konkrétne výsledky. Kresťania, ktorí túto skúsenosť nemali, boli poučovaní. Tí, čo túto skúsenosť mali, sa s nimi modlili, aby ju prijali.
Slovo a Duch Boží sa aktívne prejavovali počas všetkých etáp dejín spásy. Ich vzťah k Otcovi bol však zjavovaný postupne. Na Turíce Boh dokončil zjavenie seba ako Otca, ako Syna a ako Ducha. Tajomstvo vekmi zakryté bolo odhalené a moc tohto tajomstva sa rozšírila až po končiny zeme. Ako súvisí toto zjavenie Boha s našimi dnešnými časmi?
Spomedzi asi jednej miliardy ľudí, ktorí patria do rôznych kresťanských cirkví, mnohé milióny nezakusujú to, čo by malo byť normálne pre život kresťana. Pokrstení sú ako malé nemluvňatá a často vyrastajú v prostredí, ktoré nie je kresťanské. Málo z nich pristupuje v dospelosti k potvrdeniu krstnej skutočnosti
-osobnému rozhodnutiu sa pre Krista a účinnému prijatiu plnosti Ducha Svätého. Obrad birmovania, ktorý v mnohých cirkvách je takýmto potvrdením rozhodnutia v dospelosti, sa často slúži po nedostatočnej príprave a s malým očakávaním. Dôsledok je ten, že mnoho kresťanov nevie o pôsobení Ducha Svätého, a tak majú iba hmlisté poznanie Ježiša a Otca. Ak by sa ich apoštol Pavol opýtal: „Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili?“ Odpovedali by ako učeníci z Efezu: „Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý.“
Rád by som sa teraz s vami podelil o rozhovor, ktorý som mal s Máriou Trappovou, známou postavou z filmu S piesňou okolo sveta (V slovenskom preklade vyšiel od nej autobiografický román Spievaj v mojom náručí, vydavateľstvo Motýľ, Bratislava, 1994 - pozn. prekladateľa) po tom, čo zakúsila vyliatie moci Ducha Svätého v jej živote. Osvetlí nám to mnohé veci, o ktorých uvažujeme.

RM: Mária, mnohí, ktorí čítajú vaše knihy a poznajú váš vzorný kresťanský život, sa spytujú - Čo ju pritiahlo do charizmatickej obnovy, čo tam získala alebo čo tam našla? Čo by ste im na to odpovedali ?
M: Predtým sme sa usilovali o dokonalosť veľkým úsilím a námahou a veľmi sa nám to nedarilo. Po tom, čo som bola obnovená v Duchu Svätom, to už nie je iba moje úsilie, ale aj dielo Ducha Svätého vo mne, ktorý zo mňa robí kresťana. Dokážem napríklad s väčšou láskou reagovať v stresových a vyčerpávajúcich situáciách, napríklad v styku s mnohými ľuďmi alebo v rodinných vzťahoch. V takej miere som to pred tým nikdy nedokázala zvládnuť. Toto je prvá letná sezóna, keď mi nevadí nával turistov, ktorí sem prichádzajú, aby ma stretli. Ďalšou vecou je Písmo Sväté. Stalo sa pre mňa veľmi živým. Je to, ako keby ma ožarovalo svetlom.
Pritom Písmo čítam celý život, ale mnohému som nerozumela. Napríklad Pavlove listy. Mala som pred nimi vždy rešpekt a úctu. Vždy som však cez ne rýchlo prebehla alebo ich preskočila, lebo som im až tak veľmi nerozumela. Teraz ma cez ne Pán veľmi oslovuje. Neviem sa toho ani dosýtiť. Práve som čítala list Rimanom 10, 1-4. Táto časť má teraz pre mňa veľký význam. Mám túžbu osloviť šoféra autobusu alebo kohokoľvek nablízku a opýtať sa ho, či bol obnovený v Duchu Svätom. Viem, že by som také veci nemala robiť, ale chcem každému rozprávať o dare, ktorý má Boh pripravený pre každého v Duchu Svätom. Chcela by som, aby každý poznal tento druh šťastia. Aj vo vzornom kresťanskom živote môže chýbať niečo dôležité, moc Ducha Svätého. Apoštoli žili s Ježišom tri roky vo dne, v noci, a predsa im na konci chýbalo niečo dôležité. Neboli pokrstení Duchom Svätým.
RM: Akoby ste porovnali tieto nové Turíce v Cirkvi s tradičným katolicizmom, v ktorom ste vyrastali?
M: Krst Duchom Svätým je niečo, čo by mal každý katolík prežiť v sviatosti birmovania, čo sa však často nedeje. V Rakúsku a podobne aj v Amerike sa birmovka spája s novými hodinkami, prípadne výletom do zábavného parku a niekde medzitým je „ aj kostol, ale netreba sa báť, nebude to až také dlhé“. Znamená to vedieť vymenovať naspamäť sedem darov Ducha Svätého, zohnať birmovného rodiča, vedieť, prečo biskup tľapne po líci, a byť zvedavý, aké to bude. Už menej je to osobná túžba a prežitie rozhodnutia pre Krista a prijatie jeho Ducha. Krst Duchom Svätým bol pre prvých kresťanov sviatostnou udalosťou a malo by to tak byť aj dnes.
RM: Prečo to podľa vás tak nie je ?
M: Zamyslime sa, ako vyrastáme ako katolíci. Pokrstení sme boli ako nemluvňatá, keď sme nerozumeli, čo odriekali naši rodičia a krstní rodičia. Potom prišla prvá svätá spoveď a strach z nej, potom prvé sväté prijímanie, plné bázne. Ježiš je toho všetkého súčasťou, ale mnohí z nás ho neprijali osobne ako svojho Pána a Spasiteľa. Môžeme chodiť aj pravidelne na prijímanie a pritom Kristus nemusí byť pre nás náš Pán a Spasiteľ. Neznamená to, že sme jeho nepriatelia, ale jednoducho sme sa s touto otázkou nikdy nezaoberali alebo ju odsúvali bokom.
RM: A predsa, Mária, by ste povedali, že ste kresťankou celý svoj život a že v ňom bol Duch Svätý.
M: Áno, povedala by som to. Ale povedala by som aj to, že Pán má toho viac pripraveného pre nás, ktorí sme celý život vernými katolíkmi. Jeden z najvzácnejších momentov môjho života sa udial prednedávnom, keď som prežila nielen obnovenie Duchom Svätým, ale som aj vedome a otvorene prijala Krista ako môjho Spasiteľa, prijmúc to, čo vykonal pre mňa skrze svoju smrť a zmŕtvychvstanie.
RM: Čo myslíte pod tým, keď hovoríte prijať Krista ako svojho osobného Spasiteľa ?
M: Možno to znie trochu protestantský, ale určité veci sa v tomto ohľade môžeme podučiť. Keď som nad tým premýšľala prvýkrát, bola som trochu nesvoja a zdalo sa mi to trochu umelé. A predsa nám jedna stať Písma Svätého pomáha porozumieť aj túto vec. V Zjavení Jána 3, 20-22 sa píše: „ Hľa, stojím pri dverách a klopení. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. „ Vždy som premýšľala, prečo neprichádza, veď dvere sú otvorené? Prečo by mal klopať na otvorené dvere? Poznala som obraz, na ktorom je namaľovaný Ježiš, ako klope na zavreté dvere, ale nikdy som neuvedomila, že pozvanie musí byť naše vlastné a osobné. Toto pozvanie v mnohých z nás akoby drieme. Potrebujeme ho prebudiť a vedome ho prežiť ako osobné rozhodnutie. Myslím si, že pôsobenie Ducha Svätého v charizmatickom hnutí sa prejavuje v tom, že veľa katolíkov si obnovuje alebo utvára osobný vzťah s Kristom.
RM: Ako vy vnímate pôsobenie Ducha Svätého v dnešnej Cirkvi?
M: Myslím si, že sme účastní veľkého zápasu medzi Duchom Božím a mocnosťami zla. Jedným z triumfov diabla je aj pokles viery v realitu diabla medzi niektorými teológmi a kňazmi. Keď hovorím o takýchto veciach, stáva sa mi, že mi inteligentný študent teológie povie: „ Pani barónka, snáď neveríte v zlých duchov ? „ Je to smutné. Sú zaslepení. Sú na veľkom omyle. Sme účastní zápasu o svet a je naším privilégiom dať Duchu Svätému k dispozícii celú našu bytosť, naše ruky, nohy, uši, naše ústa a zúčastniť sa na tomto zápase spôsobom podľa našich schopností, veľkých alebo malých. Nemám strach z klesajúcich štatistík o Cirkvi. Mám však strach, aby sme nebrali príležitosť Duchu Svätému. Musíme sa modliť za každého z nás, aby dával priestor Duchu Svätému. Toto sa musí diať na každej úrovni v Cirkvi.¹

Aby sa zmenila situácia, je potrebné, aby kresťanské cirkvi obnovili svoje základy - proces kresťanskej inicializácie, ktorým ľudia vstupujú do kresťanského života. V dôsledku odozvy na Druhý vatikánsky koncil dochádza v mojej cirkvi k takejto obnove. Obnovy rôznych obradov, znovuzavedenie katechumenátu dospelých, ktorí sa pripravujú na krst a tiež formy krstu ponorením sú nádejnými znakmi. V niektorých častiach sveta, zvlášť v Latinskej Amerike, sa krst detí odkladá, ak nie je istota, že dieťa bude vyrastať v spoločenstve viery a opravdivého kresťanského života. Toto všetko sú iba začiatky diela obnovy, ktoré si bude vyžadovať mnoho rokov.
Čo však jednotlivec, ktorý túži žiť plnší a hlbší život s Ježišom, a preto hľadá silu Ducha Svätého? Proces obnovy Cirkvi napreduje, no ako má on obnoviť svoj vlastný život?
Písmo Sväté pomenuváva dar Ducha Svätého rôznymi výrazmi. Ja som si pre ďalšie uvažovanie vybral výraz „prijímať Ducha Svätého“. Upozorňuje nás na našu aktivitu, prijímanie a zároveň poukazuje na neustále obnovovanie tohto postoja. Každý kresťan, bez ohľadu na svoju zrelosť, potrebuje neustále prijímať Ducha Svätého. Duch Svätý je dar, ktorý sme raz dostali, ale je to zároveň aj dar, ktorý nám Otec a Syn dávajú stále vo väčšej a plnšej miere.
Človek, ktorý chce v dnešnej dobe prijať Ducha Svätého a nevie ako, sa môže cítiť zmätený rôznorodými teologickými a pastoračnými názormi. Niektorí katolíci tvrdia, že Ducha Svätého možno prijať iba vo sviatostiach, niektorí kresťania, že iba v okamihu obrátenia, turíčnici, že je to osobitná skúsenosť, ktorá nasleduje po obrátení. Analýza a štúdium týchto rôznych názorov by mohlo trvať celé roky. V každej cirkvi sú však teológovia a pastieri, ktorí majú svoju vlastnú skúsenosť s plnším prijatím Ducha Svätého spôsobom, ktorý je v zhode s tradíciou. Kristus ukázal spôsob prijímania Ducha Svätého, ktorý je pre každého človeka prijateľný a ktorý obchádza všetky teologické bariéry:

...Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. ...(Jn 7, 37-39)

Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. ...Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťm, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia! (Lk 11, 9-13)

Ježiš hovorí veľmi jasne, že Duch Svätý je dar, o ktorý treba prosiť. Prisľubuje ho nie ako odmenu za život svätosti alebo ako
odmenu za teologické vzdelanie, ale ako počiatočný dar potrebný pre svätosť a porozumenie. Je to teda dar na začiatok kresťanského života a nie na koniec. Existujú však prekážky, ktoré bránia ľuďom prijať Ducha Svätého, ktorého Kristus prisľúbil. Uvediem niektoré z nich.

INTELEKTUÁLNA VIERA
Častým problémom v mnohých oblastiach kresťanstva a tiež v mnohých ľuďoch je viera, ktorá pôsobí hlavne na úrovni intelektu. Doktrinálne správna viera má naozaj veľkú hodnotu, neznamená to však ešte tú plnosť viery, o ktorej hovorí Písmo. Podstatnou otázkou je však obrátenie sa k Ježišovi so všetkými svojimi potrebami, túžbami, bolesťami a nádejami. Teologicky správna viera o Duchu Svätom nestačí na jeho prijatie. K tomu je potrebný hlad a túžba po Bohu, v ktorých sa na neho vo viere obraciame. Tento druh viery spôsobuje v nás samotný Duch Boží, ktorý v nás pôsobí ešte skôr, ako plne vstúpi do nášho života.

NEURČITÁ VIERA
Mnohí kresťania majú síce vieru v Boha, ale málo vedia o tomto Bohu. Nevedia, v akých konkrétnych veciach môžu veriť Bohu. Povedané inými slovami, ich viera má veľmi malý obsah. Viera v Boha je pre nich niečo neurčité, hmlisté, všeobecné. Preto nie sú schopní žiadať a prijímať od Boha to, čo im on chce dať. Mnohí z nás sú v tom istom rozpoložení ako žena, ktorú Ježiš stretol pri studni (Jn 4). Náš vzťah s Kristom je iba na úrovni našich telesných potrieb tak, ako to bolo s tou ženou, ktorá komunikovala s Ježišom iba o materiálnej vode. Keby sme vedeli, čo všetko nám môže dať, žiadali by sme a prijali by sme od neho dar jeho samotného a Otca, skrze dar živej vody Ducha.

PROBLÉMY S HRIECHOM A VINOU
Ak nie sme ochotní odvrátiť sa od vážneho hriechu, nie sme schopní prijať Ducha. Pokánie a viera v Ježiša sú toho podmienkou. Ak sme sa však vo svojom srdci odvrátili od hriechu a vyznali ho, môžeme prijať Ducha, i keď ešte stále budeme bojovať s hriechom a niekedy utrpíme aj prehry. Aby sme mohli prijať Ducha, nemusíme byť dokonalí a bezhriešni. Duch Svätý je dávaný na začiatok kresťanského života, aby nám pomáhal postupne premáhať hriech v našom živote. Vina je zdravá, ak nás vedie k pokániu a vyznaniu hriechu a prijatiu odpustenia. Naopak, je nezdravá, dokonca prostriedkom diabla, ak nás izoluje od Boha aj napriek tomu, že sme už činili pokánie. Ak máme problémy prijať Božie odpustenie a zbaviť sa pocitu viny, môže nám pomôcť zrelý kresťan. A pri prijatí Ducha vo väčšej plnosti sa často stáva, že mnohí zakusujú uistenie o Božej láske a odpustení.

POCIT NEHODNOSTI
Veľa osôb trpí pocitom nehodnosti, osobitne vo vzťahu k Bohu. Laici, ktorí stotožňujú Cirkev s klérom, len ťažko dokážu uveriť, že Boh naozaj chce, aby ho poznali a milovali aj obyčajní ľudia. No častokrát aj kňazi majú pocity nehodnosti v duchovných veciach, lebo si uvedomujú svoju biedu a pocity pokrytectva. Takéto pocity sú nesmiernou prekážkou pri vytváraní si správneho vzťahu s Pánom. Kňazom i laikom Boh hovorí: „Záleží mi na Vás, mám vás veľmi rád a túžim na vás vyliať svojho Ducha.“
Znamená to, že mnohí z nás si musia zmeniť svoju predstavu o sebe samých a vzdať sa rôznych nadobudnutých predsudkov. Boh nás všetkých volá k sebe. Na tejto ceste nám pomáha. Niekedy sa nám zdá, že druhí ľudia dokážu mať správny vzťah s Bohom, ale my sa obávame, či sa to môže podariť aj nám. Musím sa čestne priznať, že som ešte nestretol osobu, ktorá by prosila o Ducha a nezakúsila by plné vyliatie Ducha vo svojom živote, ak úprimne skúmala prekážky, ktoré by jej v tom bránili. Som presvedčený, že každý, kto úprimne túži po prijatí Ducha Svätého v plnšej miere, nebude sklamaný, ak je ochotný spolupracovať s ostatnými kresťanmi na odstraňovaní prekážok.

STRACH, ŽE MUSÍM PRINIESŤ VEĽKÚ OBETU
Niekedy je prekážkou prijatia Ducha Svätého strach, že Boh bude odo mňa niečo žiadať. Niekedy to môže byť reálny strach, ak Boh žiada od niekoho, aby zanechal to, čo je mu na prekážku v kresťanskom živote. V takom prípade si môžeme byť istí, že nám Boh pri tom pomôže. Nakoniec zistíme, že to až tak nebolí, ako sme si pôvodne mysleli.
Vo väčšine prípadov je náš strach neopodstatnený. Bojíme sa, že Boh bude od nás žiadať, aby sme sa stali misionármi, alebo aby sme ostali slobodní, alebo aby sme rozdali majetky. Takýto strach nás môže držať v odstupe od Boha alebo dokonca viesť k úteku od neho. Je to často dielo diabla, ktorý sa nás snaží držať ďaleko od Boha tým, že zveličuje to, čo Boh od nás žiada. Boh najčastejšie žiada od nás jednoduché otvorenie svojho života jemu. Veľmi zriedkavo žiada okamžite veľkú obetu.

NIE SOM TEN TYP
Niekedy máme pocit, že naša povaha alebo temperament nie sú vhodné na prijatie Ducha Svätého. Duch Svätý sa nám vynára viac v súvislosti s aktívnymi osobnosťami. Po siedmich rokoch skúseností môžem povedať, že Duch Svätý túži mocne pôsobiť vo všetkých typoch osobností. Naše osobnosti sa budú meniť. Aktívne, extrovertné osobnosti často po plnšom prijatí Ducha podriaďujú niektoré svoje oblasti jeho pôsobeniu. Tichšie a hanblivejšie povahy objavujú v sebe pôsobenie nového ducha odvahy a sebaistoty.

FALOŠNÉ CHÁPANIE BOŽEJ VÔLE
Niekedy ľudia namietajú voči plnosti Ducha Svätého vo svojom živote: „A veď nech sa stane Božia vôľa!“ Týmto vlastne hovoria, že nepoznajú, čo Boh od nich chce. Vytrvalo sa modlia o Božie vedenie, no pritom ignorujú rady, ktoré im dáva Písmo Sväté. Tento postoj mi pripomína situáciu, keď Ježiš žiadal od Petra, aby prišiel k nemu po vode. Ako by to asi vyzeralo, keby Peter povedal: „Pane, čokoľvek budeš odo mňa žiadať, som pripravený plniť tvoju vôľu“ a pritom by ostal sedieť v loďke a ďalej by sa modlil o Božie vedenie a vyjadroval by ochotu plniť Božiu vôľu. Mnohí z nás dostatočne dobre počuli, že Boh nás volá k väčším veciam a túži nás obdariť novým spôsobom. V takomto prípade je zvrátené modliť sa o vedenie a neustále vyjadrovať túžbu podriaďovať sa Božej vôli. Bola by to voči Bohu obyčajná úniková taktika, aj keď možno podvedomá.

HOVORENIE V JAZYKOCH?
Veľmi diskutovanou témou je hovorenie v jazykoch. Vari od počiatkov kresťanstva nebol tento dar taký rozšírený ako dnes. Niektorí tvrdia, že ak nehovoríte v jazykoch, neprijali ste Ducha Svätého. Jasným vyvrátením tohoto tvrdenia sú príklady pôsobenia Ducha Svätého v zapálených kresťanoch v súčasnosti i v minulosti. Som však presvedčený, že výrazné rozšírenie hovorenia v jazykoch má význam. Aj keď hovorenie v jazykoch nie je podmienkou prijatia Ducha, pre väčšinu ľudí je to užitočné.
Písmo Sväté sa vyjadruje o hovorení v jazykoch ako o dare modlitby. Neuvádza sa ako najmenší dar, ale ani ako najväčší dar (apoštol Pavol sa ani nesnažil triediť dary podľa takéhoto kritéria). Pavol nás síce varuje pred možnými problémami pri verejných modlitbách, no explicitne hovorí, že netreba zabraňovať tomuto daru.
Myslím si, že najlepšie sa podarilo zhodnotiť význam oživenia tohto daru Kilianovi McDonnellovi, ktorý ako katolícky bádateľ skúmal duchovnú obnovu po celom svete.² Poukazuje na to, že náboženská konverzia je v rôznych kultúrach charakterizovaná určitým druhom skúsenosti pálenia mostov za sebou. Osoba, ktorá sa obráti k Bohu, spáli za sebou určité mosty ako dôsledok definitívneho prechodu zo starého života do nového života. Aj vyliatie Ducha prežívajú v rôznych kultúrach sveta rozdielne. Napríklad na Haiti sa hovorenie v jazykoch nepovažuje za nič mimoriadne, nakoľko sú tam ľudia zvyknutí na rôzne výnimočné náboženské úkazy. Výrazným prvkom pri naplnení Duchom je, že ľudia zanechávajú praktiky pohanského náboženstva voodoo a ničia predmety pripomínajúce voodoo. V Chile je naopak tendencia považovať za kritérium naplnenia Duchom slobodné tancovanie pred Pánom v radosti a v ďakovaní.
Anglický teológ, dominikán Šimon Tugwell poukazuje na to, že súvislosť medzi prijatím Ducha Svätého a vonkajším prejavom sa vinie aj cez celú tradíciu kresťanského východu. Napríklad Symeon, nový teológ, najväčší byzantský kláštorný reformátor „zastáva názor, že krst bez skutočného obrátenia je iba krstom vodou. Až druhý krst, krst Duchom robí z neho skutoční a dieťa Božie. Toto sa uskutočňuje metanoiou, ktorá sa prejavuje v slzách (nazýva to krst slzami).“ Tugwell ďalej hovorí, že ešte niekoľko storočí skôr „Izák Sýrsky tvrdil, že až keď človek príde na miesto sĺz, môžeme povedať, že vkročil na pôdu novej éry. Ďalej špecifikuje, že to musí byť nekontrolovateľný plač a nie iba jedna, dve slzy, ktoré dokáže hocikto vyprodukovať.“³
McDonnell tvrdí, že kresťanstvo na Západe je ochudobnené v oblasti náboženskej skúsenosti. Dlhé obdobia sa zdôrazňoval rozum, čo vytvára u moderného človeka strach a odpor pred náboženskými zážitkami a skúsenosťami. Vo vzťahu s Bohom chce mať nadhľad a reaguje starostlivo uváženými krokmi.
Hovorenie v jazykoch má význam nielen modlitebný, ale je to aj konkrétny ústretový krok do vzťahu s Bohom. Duchu Svätému dávame priestor voľnejšie pôsobiť v nás a my sa stávame slobodnejšími a pružnejšími.
Myslím si, že moja skúsenosť a skúsenosti mnohých ďalších za posledné roky tomu nasvedčujú. Nestáva sa, že by niekto žiadal o pomoc pri naplnení Duchom Svätým a pritom by povedal: „Páčia sa mi tieto i tamtie aspekty pôsobenia Ducha, ale hovorenie v jazykoch si neprajem.“ Takéto zdráhanie väčšinou naznačuje, že človek si chce ponechať kontrolu a nechce prenechať Bohu riadenie svojho života. Osoba môže byť naplnená Duchom aj bez hovorenia v jazykoch, no zvyčajne je v človeku prekážka voľnému pôsobeniu Ducha tak ako on chce, až kým osoba nepríde k momentu, keď je ochotná hovoriť v jazykoch. Pre mnohých je to kľúčový zlom, pri ktorom opúšťajú baštu vzdoru a plne sa odovzdávajú Bohu. Je to často výrazný začiatok nového života s Bohom. Naše skúsenosti tiež ukazujú, že hovorenie v jazykoch má byť normálnou súčasťou modlitebného života kresťana. Nie je to všeliek, ale tiež to nie je zanedbateľný prvok. Každý kresťan môže očakávať prijatie tohoto daru. Pri správnom usmernení a povzbudení od zrelých kresťanov je to veľmi reálne. Tugwell ďalej hovorí: „Som presvedčený, že Pán neodmietne tento dar niekomu, kto ho úprimne hľadá v rámci kresťanského obrátenia a s úprimnou túžbou slúžiť Pánovi... Skôr či neskôr sa väčšina kresťanov ocitne pred výzvou Ducha vstúpiť do dedičstva. Je dosť možné, že pre mnohých bude práve dar jazykov tou vstupnou bránou, ktorou musia prejsť.“⁴

MUSÍM VSTÚPIŤ DO CHARIZMATICKÉHO HNUTIA?
Nie. Boh túži vyliať svojho Ducha na každého človeka. Na prijatie plnosti Ducha Svätého nie je potrebné vstupovať do nejakého hnutia. Okrem toho „charizmatické hnutie“ nie je hnutie v tom zmysle, že by sa do neho dalo vstupovať alebo prináležať k nemu. Je to jednoducho Božie pôsobenie, ktoré dúfajme raz zanikne ako hnutie, keď bude Cirkev obnovená v plnej moci Ducha. Jedna z vedúcich postáv charizmatickej obnovy to vyjadrila slovami: „Cieľom charizmatického hnutia je vlastný zánik.“
Verím, že si môžete nájsť vo svojej cirkvi alebo vo svojom okolí skupinku živých kresťanov otvorených Duchu, ktorí vám pomôžu a povzbudia vás, aby ste sa viac otvorili pôsobeniu Ducha Svätého a zostali vernými a plodnými členmi svojej cirkvi. Pomoc a povzbudenie od zrelých kresťanov, ktorí majú skúsenosti so životom v Duchu, je dôležité. Možno ste si všimli, že množstvo prekážok, ktoré nám bráni prijať plnosť Ducha sa najlepšie odstráni v spoločenstve tých, ktorí už cez tieto prekážky prešli.
Potrebujeme Ducha Svätého. To je nadovšetko jasné. Bez Božieho Ducha nemožno Boha poznávať a mu slúžiť. Musíme si priznať svoju chudobu a náš smäd a dovoliť mu, aby nás naplnil. Musíme sa opäť a opäť, viac a viac napĺňať Božím Duchom. Sám Boh chce prebývať v nás a pôsobiť cez nás. Jeho Duch nás chce napĺňať tak, ako napĺňal Ježiša, chce nás rovnako viesť, vyučovať, potešovať a prihovárať sa za nás. A Boh túži dať nám svojho Ducha. Záleží mu na tom. To je pre neho potešením, keď na nás zosiela svojho Ducha. Verím, že Duch Svätý je doslova a do písmena posielaný do našich sŕdc, v ktorom voláme Abba, Otče (Rim 8, 15). Tam, v najväčšej hĺbke našej osobnosti
- v našom srdci, vôli a duchu - prebýva Duch Boží. Tam nás uzdravuje, tam nás obdarúvava svojou múdrosťou, tam nás pretvára, obnovuje a nanovo formuje naše osobnosti. Vzdeláva nás a vychováva nás pre Božie kráľovstvo a pre spoločenstvo s Otcom skrze spoločenstvo s Ježišom. Je to Boží Duch, ktorý každý deň prebúdza nášho ducha a pripomína mu prítomnosť Boha, dáva mu poznať Boha a túžbu byť s ním jedno.
Vo svojej slabosti nielenže nevieme, ako sa máme modliť, ale nevieme ani to, ako viesť kresťanský život, ba ani poznávať Boha a túžiť po ňom. Duch Boží nám však pomáha v našej slabosti nevysloviteľnými vzdychmi, je naším obhajcom a prihovára sa za nás, v nás a s nami. Nabáda nášho slabého ducha a vnáša teplo do našich chladných sŕdc.
On nás uvádza do života a do pravdy. On nám dáva citlivosť na rozpoznávanie, čo je od Pána a čo nie je od neho. On naozaj stojí pri nás, sprievodca a obhajca náš.
Keď Bohu dovolíme lámať mnohoročné nánosy a prenikať do tvrdosti nášho života, stávame sa pevnejšími, získavame ostrejší pohľad a väčší hlad po Bohu samom. Duch nám približuje Otca a Syna, ich osobnú lásku voči nám. Napĺňa nás bolesť, keď nie sme s Bohom, alebo keď sme s ním iba čiastočne. Duch nás stále viac a viac uschopňuje prijímať plnosť prítomnosti Boha, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme a vidieť ako on napĺňa všetko vo všetkom.
Úroveň lásky, ktorá je medzi Otcom a Synom je nesmierne veľká. Je poznačená hlbokým vzájomným odovzdaním, dôverou, láskavosťou a jednotou. Duch Svätý nám bol daný, aby nás stále hlbšie a hlbšie privádzal do tohto vnútorného vzťahu medzi Otcom a Synom. Oni sú ochotní prijať nás do svojho života a do svojho vzťahu, ba dokonca sú ochotní byť pri našich nohách a v nesmiernej láske nám slúžiť, umývať nám nohy, očisťovať nás, uzdravovať nás, uschopňovať nás vidieť a reagovať. Sú ochotní prijať nás takých, akí sme, hrozne zdeformovaných a postupne nás narovnávať a uschopňovať nás zdieľať vnútorný život samotného Boha. Sú ochotní dočasne sa zriecť vzťahu medzi sebou, aby nám tým umocnili mať účasť na ich živote.
Syn opustil srdce Otca, zostúpil na Zem do lona panny. Zobral na seba najväčší hriech a neprajnosť ľudského pokolenia. Utrpel znetvorenie, opustenie, samotu a dobrovoľne sa vzdal svojej božskosti. Zostúpil do najväčšej hĺbky, do smrti, do ničoty - aby vstal víťazne z mŕtvych. Prešiel cestu, po ktorej ho budeme nasledovať. Bol slávnostne posadený po pravici svojho Otca, kde sa teraz prihovára za nás a posiela nám svojho Ducha. Toto je to, o čo ide pri nových Turícach. Po celom svete sa Duch v nás prihovára k nám, priťahuje nás, nabáda nás, aby sme vstúpili do plnosti lásky, ktorá je v Bohu.

Pane Ježišu, Ty si prišiel vrhnúť oheň na Zem. Vrhni ho na mňa. Potrebujem oheň tvojho Ducha, aby ožili moje suché kosti. Vdýchni na mňa a údel mi plnosť
tvojho Ducha. Túžim a žíznim po tebe. Naplň ma tvojou živou vodou. Daj mi stretnúť ľudí, ktorí mi pomôžu oddať sa tebe a prebuď moc tvojho Ducha v mojom srdci.

2. ČASŤ  MODLITBA

4. KAPITOLA  POVOLANIE K OSOBNEJ MODLITBE

Nevyhnutným základom opravdivej kresťanskej modlitby je oddaný osobný vzťah s Otcom. Tento osobný vzťah vzniká, keď uznáme jeho Syna ako svojho Spasiteľa a Pána svojho života a prijmeme alebo uvoľníme vo svojom živote moc jeho Ducha. Príliš veľa kresťanov sa pri modlitbe borí s problémami, ktoré pochádzajú z toho, že nenadviazali správny a úplný vzťah s Bohom. Toto je vzťah, ktorý nie je mystickým výsledným produktom tápania a snahy o modlitbu, ale je to jasný Boží prísľub pre každého kresťana od samého počiatku života s ním. Ale zrod alebo obnovenie oddania svojho života jemu a prijatie jeho moci do svojho života v žiadnom prípade neznamená konečný bod nášho života s ním. Ide skôr o začiatok, ale tento začiatok je podstatný a dôležitý. Jestvuje smäd, ktorý vedie ľudí do Kráľovstva, a taktiež jestvuje smäd, ktorý vedie ľudí v Kráľovstve. Mnohí dnes žíznia tým prvým smädom a potrebujú obrátiť sa k Ježišovi ako svojmu Spasiteľovi a Pánovi a prijať počiatočnú plnosť jeho Ducha. Ale existuje aj druhý smäd - smäd, ktorý nás vedie do hĺbok poznania a lásky k Bohu. Máme účasť na jeho Duchu dokonaním jedného procesu, ale tým začína ďalší proces - rast v bohatstve a plnosti lásky a poznania Boha. Duch nám bol daný, aby nás viedol do samého srdca Kráľovstva. Jestvuje hľadanie, ktoré vedie ľudí do Kráľovstva, a jestvuje hľadanie, ktoré vedie ľudí v Kráľovstve. Akonáhle sme sa spojili s Kristom a napili sme sa jeho Ducha, jedno hľadanie sa ukončilo, ale ďalšie sa tým začalo - Písmo to nazýva hľadanie Božej tváre.

Jedno si vyprosujem od Pána,
to vyhľadávam ja:
aby som býval v dome Pánovom
po všetky dni žitia môjho,
aby som sa radoval z láskavosti Pánovej a hľadieval na jeho chrám ...
Čuj, Pane, hlas môj, ktorým volám, zľutuj sa nado mnou a vyslyš ma!
Prihovára sa srdce moje tebe: teba hľadá tvár moja, ja vyhľadávam, Pane, tvár tvoju.
Neschovávaj tvár svoju predo mnou.
(Žalm 27, 4-9)

Pavlove modlitby za prvotných kresťanov boli plné vrúcnych nabádaní, aby išli ďalej a „čoraz viac“ spoznávali Boha a jeho nevýstižné bohatstvo. Nemáme sa uspokojiť s poznaním jeho moci, múdrosti, milosrdenstva alebo lásky, ale máme sa nechať viesť Duchom, aby sme ho poznali z tváre do tváre, aby sme oplývali poznaním jeho a aby sme to robili čoraz viac.
Ak sa na chvíľu zastavíme a zamyslíme sa nad tým, ako nám Boh zjavil seba a všimneme si vrúcne slová, ktoré používa, nemôžeme si pomôcť, ale musíme dôjsť k záveru, že naše počiatočné a obnovené oddanie sa jemu a otvorenie sa jeho Duchu je zamerané na to, aby nás postavilo do pozície, kde môžeme prehlbovať tento svoj vzťah. Pri zjavovaní seba Boh stále používa jazyk osobného vzťahu. Tento jazyk je prevzatý z najhlbších a najintenzívnejších ľudských vzťahov - vzťahov, ktoré dobre poznáme, pretože v nich je zakorenený celý náš život. Boh sa zjavuje ako otec, matka, brat, priateľ, manžel a ženích. On nás povzbudzuje, aby sme ho poznali a pristupovali k nemu týmto spôsobom. Vraví nám, že bez pochýb môžeme k nemu pristupovať týmto spôsobom, pretože on je taký pre nás. Jahve - „som, ktorý som“ - sa v dejinách spásy a v našich životoch postupne stáva otcom a matkou, bratom a priateľom, manželom, ženíchom.
Toto kráčanie s Bohom zahrňuje modlitbu. A modlitba je jednoducho názov, ktorý sa tradične používa pre komunikáciu, konverzáciu s Bohom, uvedomovanie si ho, vedomé prebývanie s ním, naše zotrvávanie s ním a jeho zotrvávanie s nami. Komunikácia a konverzácia sú podstatné pre rozvoj ľudských vzťahov, ktoré Boh aplikuje na seba. Aby sa rozvinulo zdravé priateľstvo alebo vzťah rodič - dieťa, alebo vzťah manžel - manželka je nutné tráviť spolu veľa času, hovoriť spolu, jednoducho uvedomovať si jeden druhého v každodennom živote. To isté taktiež platí v našom vzťahu s Bohom. Modlitba je potom jednoducho venovanie pozornosti Bohu.
Vzťah s Bohom je podobný medziľudským vzťahom. Boh sám používa tieto ľudské obrazy na vyjadrenie svojho vzťahu k nám. Sú tu však určité rozdiely v porovnaní s tým, ako my pristupujeme k nášmu manželovi, alebo manželke, alebo otcovi, či priateľovi. Najdôležitejším z nich je, že Boh k nám prichádza ako Otec a Ježiš v Duchu. Duch Svätý bol poslaný od Otca a Syna do nášho srdca a ducha. On nám ich sprítomňuje a je sprostredkovateľom našej komunikácie s nimi. Médiom našej komunikácie s Otcom a Synom je naše srdce a duch a vôľa a hlas komunikujúci v Duchu Svätom, s Duchom Svätým a skrze Ducha Svätého.
Duch nás čoraz viac uschopňuje uvedomovať si plnosť prítomnosti Boha, v ktorom sa hýbeme, žijeme a sme a vidíme, ako on skutočne je všetko vo všetkom. „Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch. A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval“ (IKor 2,11-12). Modlitba je tou komunikáciou v Duchu s osobami, ktoré v danom okamihu nemôžeme vidieť alebo sa ich dotýkať, ako sa môžeme dotýkať nášho partnera alebo nášho priateľa, alebo nášho otca, alebo matky. Avšak je to opravdivé videnie a dotýkanie sa iného druhu i vzrastajúcej reality. Modlitba je to, čomu hovoríme konverzácia alebo kontakt a komunikácia so samotným Bohom, ktorá sa uskutočňuje v Duchu a skrze Ducha, ktorý doslovne prebýva v našom tele, v centre našej osobnosti. Toto sa deje bez slov alebo pomocou slov, alebo pomocou nášho najhlbšieho ja. Táto vrcholná dôležitosť osoby Ducha v nás ma primalá venovať jej tak veľa času v prvých kapitolách a vydať svedectvo jeho pôsobeniu a vysvetliť jeho dosiahnuteľnosť. Kresťanská modlitba sa len vtedy stáva autentickou skutočnosťou, keď sa v nás uvoľní a rozvinie Boží Duch.
Boh je všade, vždy a my môžeme s ním komunikovať v Duchu - všade a vždy. Naozaj, Pavol nám prikazuje: „Neprestajne sa modlite“ (l Sol 5,17), mali by sme teda očakávať, že stále viac budeme schopní neustále sa modliť. Kresťanská tradícia - najmä v ruskom kresťanstve a v monasticizme Východu - ukazuje úspešné napĺňanie tohto Pavlovho príkazu, tohto naliehania Ducha. Ďalšia príležitosť pre modlitbu súvisí s modelom každodenného života. Tradičný model modlitby, ktorý mnohým pomohol k užšiemu spojeniu s Bohom, zahŕňa rannú a večernú modlitbu a modlitbu pred jedlom a po jedle. Nie je dôležité, či modlitby sú formálne, alebo spontánne, nahlas alebo potichu. Dôležité je však, aby boli odriekané sústredene a v Duchu, dovoliac Bohu v nás zapojiť sa do nich, formovať ich a urobiť ich úprimnými. Terézia Avilská - jedna z najväčších učiteľov modlitby v katolíckej tradícii - to potvrdzuje v knihe Cesta dokonalosti. Uvádza v nej, že úprimné odriekanie modlitby „Otče náš“ stačí na pozdvihnutie kresťana do výšin modlitby. Spoločné zhromaždenia s inými kresťanmi - či už v malých skupinách alebo v nedeľu v kostole - samozrejme, sú taktiež príležitosťou pre modlitbu, ku ktorej Pán povzbudzuje, a požehnávajú (Mt 18, Heb 10).
Týchto rôznych príležitostí na modlitbu sa dotkneme aj v ďalšom, ale hlavný druh modlitby, ktorému by som sa chcel venovať v tejto knihe je modlitba osamote. Niekedy ju nazývame súkromnou modlitbou, ale tento názov komunikuje skôr význam byť sústredený na seba samého a bez náväznosti s ostatným naším kresťanským životom a s bratmi, a o toto tu určite nejde. Niekedy ju nazývame osobná modlitba - ja dávam prednosť tomuto pomenovaniu - ale v žiadnom prípade to neznamená, že modlitba s ostatnými alebo modlitba v oficiálnom kresťanskom zhromaždení je neosobná. Chcel by som sa venovať osobnej modlitbe, pretože som presvedčený, že tento spôsob modlitby dnes zanedbáva veľa kresťanov, hoci tento druh modlitby je najužšie spojený s hľadaním Božej tváre, a je to druh tesného zjednotenia s ním, ktoré je v dnešnom čase potrebné.
Ak Boh nám prostredníctvom svojho Slova a Ducha zjavuje seba ako otca, matku, syna, brata, priateľa, manžela, ženícha, tak nás tiež pozýva, aby sa náš vzťah s ním stal skutočne intímny, blízky a hlboký. Boh je milosrdný a dovoľuje nám prežívať kresťanský život - a život v Duchu - v niektorej z viacerých rovín. Existuje však určitá vnútorná dynamika prítomnosti Ducha v nás, a tiež Otcovo pozvanie k čoraz hlbšiemu vzťahu. Potrebujeme počuť jemné volanie Ducha v nás, ktorý nás pozýva k hlbšiemu vzťahu, a rozhodnúť sa pre nejakú odpoveď. Som presvedčený, že väčšinou sa táto odpoveď musí konkretizovať v rozhodnutí pravidelne venovať nejaký čas osobnej modlitbe.
Osobné vzťahy majú svoje zákonitosti, ktoré riadia ich rozvoj. Väčšinu týchto zákonitostí, ktoré objavíme pri rozvíjaní našich ľudských vzťahov, možno tiež aplikovať na náš vzťah s Bohom. Napríklad v manželskom vzťahu platí, že ak muž a žena si nevyhradia nejaký pravidelný čas na vzájomné zdieľanie sa a komunikáciu, na jednoduché spoločné bytie jedného s druhým, tak ich služba jeden druhému i služba deťom, ako i iným ľudom bude upadať. Iba jednoduchá fyzická prítomnosť s partnerom alebo dokonca spoločná práca na niečom, nestačí na udržanie a prehĺbenie vzťahu. To isté platí vo vzťahu deti k otcovi a matke. Ak rodina trávi celý čas spolu len ako skupina a nerozvíjajú sa osobitné vzťahy medzi jednotlivými jej členmi, tak to negatívne ovplyvní deti. Budú mať tendenciu utiahnuť sa, budú sa pomalšie rozvíjať a vo všeobecnosti budú strácať vitalitu a radosť.
To isté platí v priateľstve. Ak dvaja priatelia sú priateľmi len podľa mena a nie podľa skutkov, ak nikdy netrávia spoločne čas a hlbšie sa dobre nespoznajú, takéto priateľstvo určite nebude veľmi povzbudzujúce alebo uspokojujúce. Tie isté zákonitosti pravidelnosti intímnej komunikácie sa vzťahujú aj na náš vzťah s Bohom. Ak s ním pravidelne nezotrvávame osamote a nevenujeme pozornosť iba jemu a prebývaniu s ním bez toho, že by sme sa venovali niečomu inému, tak v našom vzťahu bude niečo chýbať. Prejaví sa to viacerými spôsobmi
- v menšom entuziazme pre kresťanský život, v pomalšom pretváraní sa na nového človeka, vo väčšej náklonnosti k hriechu, v menšej moci pri svedectve. Posledných niekoľko rokov môjho života je poznačených poznaním, že denný čas venovaný osobnej modlitbe je podstatný na to, aby som bol schopný poznať Pána spôsobom, pri ktorom vnímam jeho zámer so mnou. Počas týchto rokov som tento každodenný čas trávil niekedy vo svojej izbe, niekedy v kostole, niekedy v mojej kancelárii. Niekedy to bolo až tesne pred večerou alebo až pred spaním, ale obvykle to bola prvá vec, ktorú som vykonal skôr než som začal pracovať. Niekedy som mal obdobia veľkého pracovného vypätia, keď som jednoducho nebol schopný venovať čas osobnej modlitbe. Ale tieto obdobia zriedkakedy pretrvali obdobie niekoľkých dní.
Táto vernosť v každodennom čase vyhradenom pre modlitbu mi výrazne pomohla v nasledovaní Ježiša a v prežívaní kresťanského života. Keď som v počiatočných rokoch vynechal deň - dva modlitbu, prejavilo sa to viditeľným spôsobom. Keď som bol akýsi podráždený a rezervovaný, moja manželka sa ma obvykle spýtala: „Ralph, modlil si sa už dnes?“ Môj entuziazmus pre kresťanský život sa zmenšil, Boh sa mi zdal menej blízky a osobný, ťažšie sa mi s láskou pristupovalo k ľuďom a moja tú/.ba slúžiť druhým ochabla.
S postupom rokov sa Božie pôsobenie vo mne prehĺbilo: vynechanie modlitby na jeden - dva dni nemalo také viditeľne dôsledky, ale je to mimoriadne dôležitý spôsob, akým Boh pokračuje v svojom pôsobení vo mne a skrze mňa. Povedal by som, že zo všetkých rozhodnutí bol najdôležitejší môj záväzok každodennej osobnej modlitby. Urobil som ho po obrátení sa ku Kristovi a po rozhodnutí venovať sa službe ostatným spoluveriacim. Ťažkosti so zabudovaním času osobnej modlitby do môjho denného rozvrhu boli bohato odmenené. Existuje viacero populárnych poloprávd, ktoré mnohým ľuďom vážne zahmlievajú tento fakt. Pre mnohých je napríklad bežné povedať: „Celý môj život je modlitba“ alebo „Moja práca je modlitba“. Konštitučným prvkom modlitby je to, že ju vykonávame so srdcom a mysľou naladenou na Pána, v jeho mene. Toto „v jeho mene“ nie je niečo, do čoho sa magicky zahalíme na začiatku dňa v akomsi rannom obetovaní alebo vo všeobecnom úmysle. Ale je to niečo, čo musí preniknúť celé naše bytie, myseľ, srdce, ducha, podvedomie, aby sme mohli byť opravdivo efektívni pri vzdávaní úcty Bohu vo všetkom, čo konáme. Celý náš život a naša práca môžu a mali by byť modlitbou, aktom adorácie a vďakyvzdávania a obety Bohu. To však ne dosiahneme len jednoduchým vyhlásením, že je to tak. Modlitba neprichádza tým, že zmeníme spôsob vyjadrovania. Ale prichádza vtedy, keď odumrieme sami sebe v každej minúte - vernosťou a poslušnosťou. Pre väčšinu z nás iba prostredníctvom času osobnej modlitby. Osobná modlitba nie je všetka modlitba a ani sa to nepredpokladá. Ale ešte som nestretol nikoho - v uplynulých storočiach v kresťanskej literatúre alebo v súčasnosti z mojej vlastnej skúsenosti - kto by efektívne napredoval v oddaní celého života a práce ako opravdivej obety bez vymedzeného času venovaného pravidelnej osobnej modlitbe.
V zrelom a neobyčajne požehnanom manželskom vzťahu alebo priateľstve môžu byť zmienené osoby schopné po mnohých dňoch odlúčenia nenarušené byť prítomní jeden pre druhého a prežívať opravdivé spoločenstvo bez toho, aby mali vyhradený osobitný čas strávený spolu. Aleje to veľmi zriedkavé, ak je to vôbec možné, a určite nie na neobmedzene dlhú dobu. A predsa to je vzťah jednoty a spoločenstva, ktorý je nutný k tomu, aby sa osobné vzťahy tohto druhu rozvíjali. Avšak ľudia si myslia, že ho môžu mať skôr deklarovaním, než uznaním osvedčenej pravdy o tom, čo je k tomu nutné.
Inou polopravdou, ktorá ľuďom bráni vidieť potrebu osobnej modlitby, je zameranie sa na liturgiu alebo eucharistiu, ktoré vnímajú nielen ako teologický a oslavný „vrchol kresťanského života“, ale aj ako „sumár“ kresťanského života. Nepovažujú žiadne iné modlitebné prejavy za dôležité alebo podstatné. Eucharistia, alebo Večera Pána, je naozaj ústrednou časťou kresťanského života, ale nie je všetkým. A ďalej - to čo je teologický fakt, to je zriedkakedy praktický účinok. Čo kresťania nežijú a neprejavujú mimo eucharistie, to nemôžu prežívať a prejavovať v nej. Ak ľudia nežijú v hlbokej jednote s Bohom mimo liturgie v svojom každodennom živote, tak keď sa spoločne stretnú na slávení Pánovej smrti až do jeho návratu, bude to milá malá oslava - a toto je určite dnešná situácia. Preto dnes mnohí pozerajú na reformu a obnovu liturgie s nádejou, že prinesie obnovenú Cirkev. Ale liturgia nemôže vyjadriť niečo, čo v nej neexistuje. To, čo Cirkev potrebuje, je základná a priama evanjelizácia. Treba priviesť ľudí k osobnému oddaniu sa Ježišovi ako Pánovi a Spasiteľovi a k uvoľneniu pôsobenia moci Ducha v ich živote. Potom sa slávenie, zvelebovanie a klaňanie celého srdca a celého človeka stane možným. Potom sa liturgia môže stať tým, čím Ježiš chcel, aby bola. Ale dokonca ani potom sa takáto eucharistická slávnosť nikdy nemôže stať výlučným miestom modlitby. Ak by sa nejaká ľudská rodina stretávala iba raz v týždni na slávnostnom obede alebo raz za deň, určite by niečo chýbalo v takýchto vzťahoch a v oslavách. Ježiš nám dal mocnú a priamu výzvu k osobnej modlitbe -slovom a príkladom - a taktiež výzvu k spoločnej a eucharistickej 'modlitbe. Všetky sú potrebné k plnému vzťahu s ním, po ktorom on túži. Ježiš mal najintímnejší vzťah s Otcom a stále spojenie - okrem času, keď ho dobrovoľne obetoval, keď prežíval opustenosť a smrť za nás. A predsa nám dáva pozoruhodný príklad utiahnutia sa do samoty, aby strávil čas osamote s Otcom - dokonca celé noci - a k tomu istému usmerňoval aj svojich nasledovníkov. Vidíme taktiež, ako chce mať blízko seba tých, ktorí ho nasledujú, aby ho podporovali a venovali mu osobné priateľstvo.

„Ale keď sa ty chceš modliť, vojdi do svojej komôrky, zatvor za sebou dvere a tak sa modli k svojmu Otcovi, ktorý býva v skrytosti, tvoj Otec vidí v skrytosti a odmení ťa.“ (Mt 6, 6)

„Nevládali ste teda ani hodinu so mnou bedliť?“ (Mt 26, 40)

Rozhodnutie vstúpiť do hlbšieho vzťahu s ním - ktoré sa nám predkladá - musí zahŕňať rozhodnutie pravidelne denne tráviť čas v osobnej modlitbe. Aby toto rozhodnutie bolo efektívne, musíme konkretizovať miesto a čas. Múdro zvoliť čas a miesto je obvykle proces, ktorý nejaký čas trvá, samo osebe je to už polovica boja.
Určenie si správneho času si môže vyžadovať konzultáciu s tými s ktorými bývame alebo pracujeme. Vo všeobecnosti sa zdá byť najlepšie zvoliť si čas dennej osobnej modlitby ráno: pre niektorých však toto nie je vhodné alebo možné. Pre niektorých je najvhodnejšie naplánovať si čas modlitby počas obedňajších hodín, pre iných sú to večerné hodiny a pre ďalších sa čas musí meniť zo dňa na deň. Ale ak si čas dennej modlitby nenaplánujeme pre každý z takýchto dní, tak s veľkou pravdepodobnosťou ich nebudeme vykonávať pravidelne, ak ich vôbec budeme mať. Jeden pracovník realitnej kancelárie vstáva skoro ráno, aby sa modlil, letecký inžinier sa modlí a číta Písmo počas obedňajšej prestávky, výrobný manažér počítačovej firmy sa modlí večer, keď uloží deti spať.
Množstvo požiadavka na náš čas a pozornosť je také veľké, že ak nedáme prioritu tráveniu času osamote s Pánom každý deň, pravdepodobne sa k tomu nedostaneme. Niektorí majú odpor k plánovaniu, pretože sa im to zdá „nespontánne“. Ale ak zoberieme do úvahy akýkoľvek dôležitý vzťah, prídeme na to, že keď sa stane vážnym, prechádza od spontánnosti (a náhodilosti) k oddanosti a plánovitosti. Ak sa dvaja ľudia chcú stať viac než dobrými známymi, potrebujú sa dohodnúť na vymedzených hodinách a miestach, kedy sa spolu budú stretávať. Ak rodičia rozrastajúcej sa rodiny chcú pravidelne tráviť čas v dvojici, musia si ho naplánovať a zabezpečiť si opatrovníka ku deťom. Romantické predstavy o spontánnosti sú iba romantické, ale nie realistické. V rámci vzťahu oddanosti s plánovaným pravidelným časom spoločného stretávania existuje dostatočný priestor pre spontánnosť. Môže existovať osobitný spoločný čas - neplánovaný a spontánny. Spontánnosť môže existovať aj v čase pravidelných stretnutí. Ale kde neexistuje žiadna základňa oddanosti spoločným stretávaniam, tam ťažko možno hovoriť o nejakom vzťahu. Možno existovala iná doba a časy, keď množstvo požiadaviek a preťaženie zmyslov nebolo také, aké je dnes (ale taká doba nemusela ani byť!). Ak však dnes neurobíme rozhodnutia a nezaručíme sa za ich uskutočnenie tým, že si pre ne naplánujeme čas, tak dovolíme, aby náš čas bol ovládaný hocikým a hocičo si nás môže privlastniť. A veľmi často to nebýva Pán. Plán, ktorý funguje, je darom od Pána. Je vyjadrením jeho múdrosti a lásky. Venovanie času starostlivému výberu chvíle na osobnú modlitbu (rovnako aj na naše ďalšie povinnosti) môže do značnej miery upevniť náš vzťah s ním. Ak váš prvý plán nebude fungovať, nedajte sa znechutiť. Oplatí sa pracovať na tom správnom aj roky - ak to bude potrebné - tak veľmi je to dôležité.
Nájsť si vhodné miesto je taktiež dôležité, hoci zvyčajne nie až také ťažké ako nájsť si správny čas. Malo by to byť miesto, kde sa cítime príjemne (nie príliš teplo alebo chladno), bez mnohých rušivých momentov, kde nás nebudú vyrušovať, kde si môžeme sadnúť alebo postaviť sa, prechádzať sa, kľaknúť si, podľa toho, k čomu nás Duch môže viesť. Mohlo by to byť miesto, kde môžeme spievať, tancovať a tiež zotrvať v tichosti. Ak neexistuje ideálne miesto, zvoľte si najlepšie, aké môžete, a Boh to ocení. Ak uspokojivo vyriešime také pozemské záležitosti, ako sú čas a miesto, môže to vyriešiť množstvo duchovných problémov.
Niektorí sa môžu domnievať, že keď v ich živote bol uvoľnený Duch Svätý, tak hocaká zmienka o metóde je nepodstatná. Myslia si, že modlitba „prichádza prirodzene“, a preto netreba žiadne pokyny. Avšak väčšina ľudí sa dostáva do problémov pri modlitbe a nie sú spokojní so svojím rozvojom, hoci prežívajú obnovený alebo nový život s Bohom v Duchu Svätom. Polovica víťazstva - ale skutočne iba polovica - spočíva v spravidelnení každodenného času a miesta modlitby. Mnoho ďalších problémov vyplýva z neznalosti, ako stráviť čas modlitby s úžitkom. Väčšina ľudí podľa temperamentu a prirodzených daností nie je schopná - alebo jednoduchšie nemá záujem - uplatňovať rigorózne konštruované systémy meditácie, na ktorých boli vychované predchádzajúce generácie. Pri plnšom uvoľnení Ducha Svätého v životoch ľudí takáto prísnosť nie je vždy celkom vhodná, či dokonca nápomocná.
Navrhoval by som modlitebný čas s jednoduchou štruktúrou, ktorá dovoľuje dostatok pestrosti a reakciu na vedenie Ducha a poskytuje aj vyhovujúcu formu , takže človek sa nestratí, keď príde obdobie suchopárnosti. Tento druh štruktúry niektorým pripadá prirodzený, ale v žiadnom prípade nie všetkým. Dokonca aj tí, ktorí sa modlia spontánne týmto spôsobom, môžu nájsť pomoc v uvedomovaní si toho, čo robia a prečo to robia. Je to z dôvodu nevyhnutných budúcich období skúšok, ako aj preto, aby sa naučili deliť sa so svojím bohatstvom a pomáhať iným k pravidelnému životu osobnej modlitby.

DUCHOVNÉ ČÍTANIE
Kresťania všetkých storočí jednotne vydávajú svedectvo, že osobná modlitba by mala byť podporovaná pravidelným čítaním Písma a ostatných kníh, ktoré zjavujú niečo o Bohu a vzbudzujú v nás túžbu viacej ho poznať a milovať. Duchovné čítanie neznamená nutne štúdium. Nie je pritom cieľom poznanie pre poznanie alebo poznanie pre to, aby som niečo vedel urobiť. V určitom zmysle všetko môže poslúžiť, aby nás pritiahlo bližšie k Bohu. Stalo sa módnym hovoriť, že noviny sú naším duchovným čítaním. Príležitostne alebo druhotne môžu noviny plniť túto funkciu, ale to nie je ich prvoradý účel. Duchovným čítaním je čítanie Písma - s modlitbou a počúvaním Pánových slov. Ak čítame životopis veľkého Božieho muža alebo ženy s hlavným zámerom naučiť sa, ako lepšie slúžiť Bohu a lepšie ho milovať, a ak sme v tomto smere inšpirovaní, tak to je tiež duchovné čítanie. Čítanie o kolegialite v Cirkvi alebo o formovaní farských rád, alebo vedecké prístupy k triedeniu divergentných popisov vzkriesenia - hoci sú nápomocné a dôležité – nie je duchovným čítaním v tom zmysle, ktorý tu my používame.
Keď ľudia hovoria o svojom „modlitebnom čase“, tak často sa odvolávajú na čas strávený duchovným čítaním a modlitbou. Pretože tieto dve zložky sú veľmi úzko spojené, je dobré, aby sme mali jasno, ako obidve spolupôsobia a aký je medzi nimi rozdiel. Prirodzene, toto spojenie dvoch zložiek do názvu „modlitebný čas“, môže viesť k tomu, že budeme viac času stráviť čítaním a rozmýšľaním než modlitbou. Prijmime pre našu potrebu názov „modlitebný čas“, vzťahujúci sa ako na duchovné čítanie, tak aj na našu explicitnú modlitbu a pozrime sa ako oni spolupôsobia.
Starodávna metóda modlitby a duchovného čítania pozostávali z pomalého a modlitebného čítania úryvku z Písma a z prestávky na to, aby sa mohla rozvinúť modlitba vychádzajúca z toho úryvku, a toto striedavo robíme počas celého modlitebného rasu. Pravidelné čítanie nás chráni pred rozptýlením a sloboda prejsť k modlitbe podľa toho, ako nás Duch vedie, nám dáva potrebnú slobodu. Je to metóda spolupráce modlitby a duchovného čítania, ktorú mnohí považujú za nápomocnú a vytvárajúcu opravdivú svätosť. Abbot Marmion, jeden z najzanietenejších tlmočníkov klasickej tradície modlitby a zároveň priekopník nového zdôrazňovania Ducha Svätého, povedal o tejto metóde modlitebného čítania toto:

„Pre mnícha mentálna modlitba nie je nič iné, než tieto prestávky v čítaní Svätého písma alebo nábožných kníh, počas ktorých sa duša dvíha k Bohu, zjednocuje sa s jeho vôľou a v jeho pohľade objavuje svoje chyby a ich Božie riešenie. Svätý Benedikt hovorí, že tieto prestávky majú byť vo všeobecnosti „krátke“, pokiaľ ich milosť Ducha Svätého nepredĺži. Ale akonáhle sa tento poryv milosti vedúci nás k zjednoteniu sa s Bohom pominie musíme obnoviť naše čítanie alebo recitovanie žalmov. Toto bola jediná mentálna modlitba, ktorú poznali a praktizovali velikáni svätosti - Otcovia z púšte - a mnísi Západu iba pokračovali v tejto tradícii. Tento jednoduchý spôsob mníchov staroveku sformoval množstvo kontemplujúcich a svätých. Výhodou tejto metódy je to, že je dosiahnuteľná pre každého, znižuje roztržitosť a vychovala tisíce duší v minulosti k najvyššej kontemplácii. Táto metóda môže viesť aj nás k tej istej milosti.“^l
Ďalší spôsob kombinovania duchovného čítania a modlitby by mohol pozostávať z venovania prvej polovice času duchovnému čítaniu a druhej polovice času modlitbe alebo opačne. Toto by umožnilo plnší rozvoj odpovede v modlitbe oslavy, zvelebovania, vyprosovania, ticha alebo inej formy. Ak náš vyhradený čas modlitby trvá pol hodiny, tak pätnásť minút venujeme duchovnému čítaniu, pätnásť minút modlitbe. Keď máme hodinový modlitebný čas, tak pol hodiny by sme mohli venovať čítaniu, pol hodiny modlitbe. Toto je dobré ako nejaké usmernenie, ale mali by sme ho považovať radšej za rámcový návod než za zákon. Niektoré dni môžeme celý náš modlitebný čas stráviť v modlitbe - v závislosti na tom, ako nás Duch vedie. Niektorí ľudia môžu pravidelne venovať menej času čítaniu než modlitbe. Skôr by som pochyboval o vhodnosti stráviť celý čas čítaním - s výnimkou veľmi zriedkavých príležitostí. Hrozí nebezpečenstvo, že modlitbu nahradí duchovné čítanie. Je nevyhnutne dôležité vedieť pri akejkoľvek použitej metóde odložiť knihu a obrátiť sa priamo k Pánovi! Čítanie je pomôcka, nie náhrada.
Zatiaľ čo hovorím o čítaní ako o pomôcke pre modlitbu, mnohí dnes považujú počúvanie audiokaziet s duchovnými témami za efektívny doplnok k modlitbe - podobne ako v prípade duchovného čítania. Či sme „človek knihy“, alebo „človek pásky“, pravidelný zdroj duchovnej potravy môže výrazne napomôcť nášmu modlitebnému životu.
Nechystám sa vám navrhovať poradie, v akom by sa mali rôzne prvky vyskytovať v našom modlitbovom čase - či hlasitá chvála najskôr, potom tichá adorácia, atď. Ale chcel by som vám naznačiť niektoré prvky, ktoré by mali byť prítomné v našej modlitbe - nie preto, že sme sa rozhodli, že by mali byť zastúpené, ale preto, že sú to veci, ktoré sa Duch pravidelne snaží konať v každom z nás.

ZVELEBOVANIE
Často sa nás Duch snaží priviesť k zvelebovaniu. Jednou z vynikajúcich charakteristík charizmatickej obnovy a jedným z hlavných účinkov krstu Duchom je: uvoľňuje v nás Ducha zvelebovania Boha. Počul som nespočetné množstvo ľudí vypovedať o spôsobe, akým zvelebovali Boha vo svojom srdci po prvýkrát v živote. Modlitby zvelebovania nachádzame v celom Písme i v našich liturgických obradoch - ale zriedkavo sa ich modlíme zo srdca. Sláva Bohu za slobodu zvelebovať ho! Je dobré zvelebovať Pána - dokonca aj vtedy, keď to tak necítime - city niekedy nasledujú naše zvelebovanie z našej vôle. Niekedy začatie modlitby v jazykoch môže v nás uvoľniť Ducha zvelebovania a klaňania sa.
Zvelebovanie môže byť tiché alebo hlasné. Často zisťujem, že mi pri modlitbe pomáha prechádzanie sa po kancelárii, tlieskanie rukami a spievanie. Spievanie v jazykoch je veľkolepý spôsob zvelebovania Boha, ktoré Duch dáva. Prednedávnom sa mi dostal do rúk pozoruhodný článok od jedného autora, ktorý popisuje svoj výskum pobožností prvotných kresťanov. V tomto článku uvádza, že spontánne spievanie (a tancovanie) v Duchu tvorilo pravidelnú časť kresťanských pobožností prinajmenšom až do začiatku siedmeho storočia. Pri čítaní niektorých opisov týchto pobožností, ako ich autor uvádza, nemohol som sa ubrániť dojmu o ich pozoruhodnej podobnosti s obnovením „spievania v Duchu“ ako ho nachádzame dnes v obnove.²
Sloboda vo vyjadrovaní nášho zvelebovania Boha je dôležitá. Ťažko bude možné, aby bolo presne také isté, ako bolo deň predtým. Myslím si, že každý deň by sa mal v našom modlitebnom čase objaviť aj čas zvelebovania Pána - či sa už tak cítime, alebo nie. Myslím si, že budú dni, keď celý modlitebný čas budeme zvelebovať a oslavovať Pána - nebudeme mať dokonca ani čas na čítanie. Aký dobrý je Boh, ako dobré je zvelebovať ho!

TICHÁ ADORÁCIA
Niekedy po zvelebovaní Pána - aj pred alebo počas - zdá sa byť správne zotrvať v tichosti a povedomí Pánovej prítomnosti. Je dobré v tichosti zotrvávať pred Pánom. Niekedy práve toto v nás spôsobuje Duch. Pokúšať sa vtedy modliť nahlas by ho zarmútilo. Niekedy môžeme byť ticho počas celého času modlitby, nie mŕtve ticho prázdnoty alebo spánku, ale plné ticho vedomia jeho prítomnosti.

„ Len v Bohu si odpočinie duša moja. „ (Žalm 62,1) „Prestaňte a uznajte, íe ja som Boh. „ (Žalm 46,10)

Nedávno som mal zážitok, ktorý mi pozoruhodne ilustroval, ako Duch vedie v určitom čase jednoducho k stíchnutiu a uvedomeniu si, že on je Boh. Prišiel som raz ráno do práce a vôbec som sa necítil dobre. Bolela ma hlava a bolo mi na zvracanie. Ale uvedomoval som si, že aj tak by som mal skúsiť začať s pravidelnou modlitbou. Zvuk hlasitého hovoru zo susednej kancelárie mi úplne znemožňoval sústrediť sa o to viac, že sa ohlasovala choroba. Preto som sa vybral do neďalekého skladu a priniesol som si kreslo, aby som si mohol sadnúť a modliť sa. Ale sotva som vládal udržať hlavu vzpriamenú, tak ma bolela. Preto som sa naklonil dopredu na škatule a oprel si o ne hlavu. Sotva som bol schopný uvažovať pre únavu a bolesť, ale niekde hlboko v svojom vnútri som sa pokúsil obrátiť na Boha, nasmerovať sa k nemu. Keď som to urobil, začal som si uvedomovať jeho prítomnosť, že prichádza ku mne a že ma napĺňa. Niekoľko minút som bol úplne ticho, s rastúcim uvedomovaním si jeho prítomnosti - bez pohybu alebo vyslovenia čo i len slovka, bez skutočnej sily modliť sa. Zdalo sa mi, že ma on povzbudzuje svojím Duchom a prítomnosťou. O niekoľko ďalších minút bolesť ustúpila, bolesti hlavy a nutkanie na zvracanie zmizli, únava pominula a ja som bol schopný radostne ho zvelebovať a spievať v Duchu. To, čo sa stalo vtedy i neskôr, zdá sa mi to byť jedna z ciest, ako ma Pán učí zotrvávať pokojne v tichosti a nechať ho byť Bohom.

VEDOMIE HRIECHU
Niekedy Duch spôsobí, že si uvedomíme niečo v našom živote, čo on chce, aby sme si všimli. Duch niekedy využíva náš modlitebný čas, aby nás upozornil na niečo, čo nie je dobré. Možno nejaký priestupok voči bratovi, ktorý musíme napraviť. Možno zásadná záležitosť, ktorá preniká do nášho života a ťažko ju vidieť, pretože sme v nej celí zaangažovaní. Azda niečo, čo treba zmeniť v našom poradí dôležitosti alebo v našich plánoch, alebo niečo, čo treba zmeniť v našom vzťahu k manželke alebo k deťom alebo k spolupracovníkom. Duch sa snaží v nás vytvoriť plnosť nového stvorenia a bude nám ukazovať veci, ktoré potrebujeme zmeniť. Musíme sa otvoriť tejto jeho práci. Niekedy treba venovať čas modlitbe, v ktorej ho žiadame, aby nám ukázal niektoré veci, a zvažujeme náš život pred ním, žiadame ho o svetlo.
Napríklad pred niekoľkými rokmi som si pri modlitbe uvedomil, že sa mám zamyslieť nad vzťahom s mojou manželkou. Týkalo sa to oblasti, kde som často prejavoval voči nej netrpezlivosť. Cítil som, že Pán mi prostredníctvom svojho Svätého Ducha dáva na vedomie, že keď som netrpezlivý v onej situácii, tak nikdy to nepomáha, a ani to nie je prejav lásky, a že sa potrebujem rozhodnúť skoncovať s tým. Toto viedlo k výraznej zmene mojich reakcií v určitých situáciách a spôsobilo to ozajstnú zmenu. Podobné veci sa pravidelne udejú a my potrebujeme byť vnímaví a počúvať, keď k nám Pán takto prehovorí.

MODLITBA PRÍHOVORU
Pri modlitbe nás bude Duch viesť, aby sme sa modlili za naše potreby a za potreby iných. Niekedy bude celý čas modlitby venovaný tomuto. Inokedy nás Duch nenechá prihovárať sa, ale nás jednoducho povedie k chvále. Modlitbe príhovoru sa budeme viac venovať neskôr v tejto kapitole.

ZJAVENIE
Niekedy nám Duch ukáže nový pohľad na niektorú kresťanskú pravdu, niečo o ukrižovaní alebo o druhom príchode, odpustení hriechov, našom Otcovi alebo o ňom samom. Môže to prísť prostredníctvom čítania, môže to prísť priamo v modlitbe - mali by sme to nechať prísť, prijať to, pozastaviť sa nad tým, dovoliť, aby sa to v nás rozvilo. Takto obdržané pravdy predstavujú osobitnú prácu Ducha Svätého a zmenia náš život viac, než niekoľko teologických kurzov na túto tému. Ako Ježiš prisľúbil, Duch nás uvedie do všetkej pravdy a pripomenie a oživí v našich mysliach to, čo Ježiš povedal. Noste túto novú pravdu so sebou celý deň, celú noc, celý týždeň, radujte sa v nej, ďakujte za ňu Bohu, delte sa o ňu s ostatnými.
Spomínam si, ako som niekoľko mesiacov pred svojou ženbou sedel pri modlitbe na podlahe v mojej izbe a začínal som si uvedomovať, že mi Pán ukazuje, že môj život bude odteraz potrebné založiť na dokonalom zjednotení sa s ním a s mojou manželkou. Dal mi jasne na vedomie, že toto je základ, na ktorom bude môj život plodný. Bol to pre mňa nový objav -“zjavenie“, ktoré odvtedy prináša dobré ovocie v mojom živote a dokazuje svoju absolútnu pravdivosť.
Taktiež si pamätám, ako som niekoľko mesiacov pred touto udalosťou podobne sedel na tej istej podlahe, modlil som sa a rozmýšľal nad rozhovorom, ktorý som mal mať so študentmi na internáte o základnom kresťanskom posolstve. V tom mi Duch vnukol nové chápanie Najsvätejšej Trojice - „zjavenie“, ktoré sa veľmi významne premietlo do môjho osobného života a prežívania Boha. Verím, že Pán nám všetkým chce zjaviť pravdy o sebe a o nás samých. Keďjeho Duch začne „vyučovať vo všetkej pravde“ (Ján 16, 13), musíme byťpripravení „venovať mu pozornosť“.

PLESANIE
Plesanie môže byť súčasťou už spomenutých prvkov modlitby - najmä chvály - ale môže predstavovať aj osobitnú modlitbu. Mať radosť z toho, čo Boh učinil, čo koná a čo bude konať, mať radosť z toho, kto on je, a tešiť sa z jeho milosrdenstva voči nám - to je forma modlitby, ktorú treba prijímať s otvorenosťou. Niekedy chodím po svojej kancelárii a jednoducho sa radujem, vzdávam vďaky a zvelebujem - a niekedy idem po ulici a plesám. Toto nám prikazuje svätý Pavol nie preto, že je to dobrá myšlienka, ale pretože máme všetky dôvody „neprestajne sa radovať“. Duch nám niekedy dáva schopnosťučiniť to osobitným spôsobom v modlitbe.

„V tú hodinu sa rozradoval v Duchu Svätom a hovoril: „ Zvelebujem ťa, Otče, Pane neba a zeme, lebo si ukryl tieto veci pred múdrymi a obozretnými a maličkým si ich vyjavil. Áno, Otče, lebo tak sa ti to zaľúbilo. Všetko mi odovzdal môj Otec, a (nikto nevie,) kto je Syn, iba Otec a kto je Otec, iba Syn a komu to Syn chce zjaviť.“ (Lk 10, 21 - 22).

Metóda osobnej modlitby - ktorú tu navrhujem - je veľmi jednoduchá. Je v nej jednoduché poznanie modlitby a čítania a rozumne vyvážený rámec ich vzájomného používania. A tiež primerané porozumenie pestrosti, ktorú môžeme očakávať a zažívať pri modlitbe a spoľahnutie sa na Ducha Svätého, že nám naznačí dĺžku i spôsob modlitby, ktorá je najlepšia pre danú chvíľu. Duch veje kam chce, ale je dobré mať určité orientačné body.

5. KAPITOLA  MODLITE SA A NEKLESAJTE NA DUCHU

Každý, kto sa skúšal modliť, občas zisťoval, že má nejaké ťažkosti. „Neprežívam Božiu prítomnosť. Cítim sa, akoby som hovoril ku stene. Zdá sa mi, že Boh ma nepočuje.“
„Stále ma niečo vyrušuje. Neviem sa sústrediť. Stále mi niečo chodí po mysli.“ Žiaľ, tieto ťažkosti - hoci sú normálne a mali by sme ich predpokladať - môžu vážne zablokovať náš vzťah s Pánom. Mnohí, ktorí nastúpili na cestu prehlbovania osobného vzťahu s Bohom, sa od nej odvrátili práve kvôli nim. S trochou odvahy a uvažovania však môžeme prejsť cez tieto ťažkosti, ak máme k dispozícii vhodnú pomoc a povzbudenie. Chcel by som sa zamyslieť nad obvyklými problémami, s ktorými sa ľudia stretávajú, a so spôsobmi, ako sa cez ne dostať.

SUCHOPÁRNOSŤ
Suchopárnosť je azda najbežnejšia ťažkosť. Týždeň, mesiac, alebo rok od začiatku obrátenia alebo obnovenia viery sa skoro s určitosťou objaví. Suchopárnosť je vtedy, keď neprežívame prítomnosť Boha alebo nemáme túžbu modliť sa. Zdá sa nám, že Boh nieje prítomný alebo že nás nepočuje. Cítime sa, ako keby sme sa rozprávali sami so sebou. V takomto období je ťažké vytrvať v modlitbe - ak to však správne pochopíme, môže sa to stať osobitným časom milosti.
Prežívanie Božej prítomnosti má byť normálnou súčasťou kresťanského života. Neobíde sa to však bez chvíľkových zakolísaní. Niekedy chýbajúce prežívanie Boha pomocou zmyslov nastáva nie v dôsledku nejakej chyby z našej strany, ale je to normálny stupienok pri tom, ako Boh očisťuje naše túžby a úmysly slúžiťmu a nasledovať ho. Keď prežívame jeho prítomnosť uspokojivým spôsobom, naše pocity sa môžu stať motívom našej lásky k nemu. Láska nebude dozrievať, alebo prehlbovať sa, dokiaľ si znova nepotvrdíme svoju voľbu Milovaného, v čase, keď chýba útecha prežívania tejto prítomnosti.
Niektoré suchopárne obdobia sú spôsobené normálnou menlivosťou našej ľudskej prirodzenosti. Náš psychický a fyzický stav bude nevyhnutne ovplyvňovať naše prežívanie Božej prítomnosti. Nedostatok spánku alebo potravy (alebo jej nadbytok) a tiež psychická záťaž dlhodobého pracovného vypätia môže ovplyvniť náš modlitebný čas. Nemali by nás vyľakať tieto prejavy, ale mali by sme hľadať u Boha múdrosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli odstrániť korene týchto problémov.
Božím plánom pre nás je úplná jednota s ním. Náš zážitok Boha sa prehĺbi, ak mu počas obdobia suchopárnosti zostaneme rovnako verní. V týchto obdobiach by sme mali odolávať pokušeniam skracovať čas modlitby alebo ho dokonca vynechať. Zanechanie pravidelnej modlitby predlžuje suché obdobie a sťažuje reagovanie na nasledujúcu výzvu Ducha Svätého.

SKÚŠKY - UTRPENIE
Náš pokrok v modlitbe môže byť taktiež prerušený, keď sa dostaneme do ťažkých alebo bolestivých situácií. Väčšinu z toho, čo sme povedali o suchopárnosti možno aplikovať na tento prípad. Písmo nás varuje, že nebudeme zázračne ušetrení od skúšok a utrpenia len preto, že sme kresťania. Písmo v skutočnosti hovorí, že Boh často dopúšťa skúšky, aby dosiahol pevnosť a jasnosť charakteru, ktorý chce, aby sme mali (Jak 1,2- 4). Kto sa oddal Bohu a miluje ho, môže mať istotu, že zo všetkého, čo sa stane, Boh pre nás vyvodí veľké dobro (Rim 8, 28). Aj tá najsilnejšia skúška, alebo utrpenie - ak na ne pozeráme s nádejou a vierou - môže sa obrátiť na vytvorenie rovnako výrazného dobra.
Dovoľte mi však, aby som niektoré veci odlíšil. Existujú niektoré skúšky, ktoré podľa Božieho úmyslu nie sú mienené tak, že ich máme prijať vo viere, ale máme im odporovať a prekonať ich: utrpenie pochádzajúce z našich vlastných hriechov, zlých situácií alebo útokov diabla. Veci, ktoré sme si spôsobili, alebo ktoré nás opantávajú, by sme mali oľutovať, odporovať im alebo ich zmeniť. Nie je Božia vôľa, aby sme ich znášali.

„ Poddajte sa teda Bohu! Diablovi sa však vzoprite, a utečie od vás! Priblížte sa k Bohu, a on sa priblíži k vám! Umyte si ruky, vy hriešnici, a očistite si srdcia, vy, ktorí ste dvojakého zmýšľania!“ (Jak 4, 7-8)

Existujú skúšky - napr. strata zamestnania - ktoré skutočne môžu byť v určitom zmysle prisúdené diablovi, ale mali by sme k nim pristupovať vo viere. Boh cez ne spôsobí dobro.
Hlavný druh utrpenia, o ktorom sa hovorí v Písme, pochádza zo snahy verne nasledovať Krista. Je to utrpenie zomierania sebe a každodenného nesenia kríža, prenasledovaní a nevýhod, s ktorými sa stretávame, obiet, ktoré musíme podstúpiť, nepochopenia, ktoré musíme zniesť. Je to utrpenie, ktoré treba znášaťradostne a brať ho ako normálnu súčasť nášho života.

„ Milovaní, nečudujte sa, že ste ohňom skúšaní, ako by sa vám to prihodilo niečo nezvyčajného! Radujte sa, že ste účastní na utrpeniach Kristových, aby ste mohli jasať a radovať sa , keď sa zjaví jeho sláva! Blahoslavení ste, keď vás hanobia pre meno Kristovo, lebo to Duch cti, slávy a moci, Duch Boží spočíva na vás! Len nech nikto z vás netrpí ako vrah alebo zlodej alebo zločinec alebo žiadostivý cudzieho! Kto však trpí ako kresťan, nech sa za to nehanbí, ale nech oslavuje Boha pre toto meno. „ (l Pt 4, 12-16)

PRAVIDELNOSŤ MODLITEBNÉHO ČASU
Ťažkosti s prežívaním prítomnosti Boha môžeme mať aj preto, lebo skracujeme náš čas modlitby alebo dopustíme, že je vytlačený z nášho časového rozvrhu dňa. Nemôžem dosť dobre zdôrazniť dôležitosť vernosti a pravidelnosti - ony výrazne redukujú mnohé z problémov, ktoré ľudia prežívajú pri snahe o modlitbu. Obvykle potrebujeme podporu iných ľudí, aby nás povzbudili k uskutočneniu nášho modlitebného času a aby od nás v tom čase nežiadali iné veci. Mohlo by sa zdať, že kresťan by mal venovať pozornosť každej požiadavke, dokonca aj keď mu to systematicky bráni v modlitbe - to však nie je pravda. Musíme si uvedomiť, že to môže mať vplyv na naše dlhodobé záväzky: ak povieme áno každej náhodnej požiadavke, môže to narásť na nie Bohu. Z dlhodobého hľadiska to postihne iných. Nesmieme si nechať navliecť chomút „tyranie súrnych záležitostí.“ Na druhej strane by sme nemali byť príliš úzkoprsí v žiadnej sfére nášho kresťanského života. Vždy musíme byť pripravení pomôcť nejakému bratovi alebo sestre v núdzi - dokonca i vtedy, keď to koliduje s naším modlitebným časom. Ale potrebujeme i múdrosť samotného Boha a musíme sa rozhodnúť, že zostaneme verní nášmu každodennému modlitebnému času (s úpravami pre oprávnené výnimky) - zvolíme si tak najvzácnejšiu perlu, veľký poklad, Boha samotného.
Náš modlitebný čas by však nemal byť úplne nepružný. Nemali by sme mať pocit, že Boh nás nebude milovať, ak náhodou niekedy vynecháme modlitebný čas (alebo kvôli nejakej veci vynecháme všetky naše modlitebné časy!), lebo jeho láska túži po tom najlepšom pre nás a pre našich blízkych. To je dôvod, prečo sa modlíme. Samozrejme, je tiež možné využívať naše modlenie ako prostriedok na zranenie druhých alebo na to, aby sme sa vyhli zodpovednosti. Rodič, ktorý si naplánuje čas modlitby po večeri, keď treba uložiť deti do postele a vyžaduje si to pomoc obidvoch manželov, tým spôsobí len zranenia a výčitky. Riešením nie je nedodržanie modlitebného času, ale nájdenie vhodnejšej doby. V rodinách by si mali rodičia voliť svoj osobný modlitebný čas s ohľadom na vzájomné potreby a k vzájomnej spokojnosti. Môže to nejaký čas trvať, kým nájdeme ten správny čas, ale treba vytrvalo skúšať!

DĹŽKA MODLITEBNÉHO ČASU
Môžeme mať ťažkosti s modlitbou, pretože sme si zvolili na ňu čas, ktorý je príliš dlhý alebo príliš krátky. Ak je príliš dlhý, stáva sa záťažou a bremenom. Ak je príliš krátky, nedovolí Duchu Svätému rozvinúť v nás všetko, čo on chce v nás vykonať. Pravdepodobne správnou dĺžkou je niečo medzi dĺžkou modlitby v našich najlepších dňoch a dĺžkou v našich najhorších dňoch. Ak ešte len začíname s modlitbou, bude dobré, ak budeme konzervatívni a vyhradíme si pre modlitbu asi pätnásť minút denne - vrátane nejakého duchovného čítania. Môžeme ho postupne predlžovať na pol hodiny a možno až na hodinu.

NEDOSTATOK POKOJA - NESÚSTREDENOSŤ -
ZANEPRÁZDNENOSŤ
Prejavy nedostatku pokoja, nesústredenosti a zaneprázdnenosti niekedy úzko súvisia a budeme ich teraz spolu rozoberať. Existuje veľa vecí, ktoré môžu vyvolať tieto problémy.

HRIECH A VINA
Nevyznaný hriech nám môže znemožniť modlitbu. Keď urobíme niečo zlé, mali by sme to okamžite vyznať Pánovi, oľutovať to a pevne si predsavzať to nezopakovať. Keď vyznáme svoj hriech, môžeme si byť istí Kristovým odpustením a nemali by sme dovoliť, aby nás gniavil pocit viny, alebo aby udúšal našu modlitbu. Vina v kresťanskom živote nemá žiadne miesto -s výnimkou, keď je znakom, že potrebujeme niečo vyznať Pánovi.
„Blažený, komu neprávosť odpustená je, ktorého zakrytý je hriech. Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta a v ktorého duchu nieto lesti. Dokiaľ som mlčal, sciveli mi kosti vo vzdychoch mojich ustavičných, bo noc a deň ma ruka tvoja ťažila a stravovala sa sila moja ako by v letných páľavách. Vyznal som ti hriech svoj a nezatajil vinu svoju. Riekol som: „ Vyznávam previnenie svoje Pánovi“, a ty si mi vinu hriechu odpustil.“ (Žalm 31 (32) ,1-5)
„Ale ak vyznávame svoje hriechy, on j e verný i spravodlivý, a odpustí nám hriechy i očistí nás od každej neprávosti. „ (l Jn l, 9)

ZLÉ VZŤAHY
Ježišove pokyny pre naše vzťahy sú jasné. Máme neustále odpúšťať iným a nehnevať sa na nich. Máme odpúšťať, ako odpúšťa on sám. On nás skutočne učí prosiť ho o odpustenie tak, ako my odpúšťame iným. Hovorí nám, aby sme prerušili modlitbu, ak nie je niečo v poriadku medzi nami a našimi bratmi, a najprv to napravili (Mt 5, 23 - 24). Problémy v tejto oblasti sú v prekvapujúcej miere prekážkou radosti a pokoja v modlitbe. Nedostatok pokoja je signálom, že sa potrebujeme zaoberať týmito problémami.
Niekedy v rovine vedomia sa veci zdajú byť v „poriadku“, ale často môžu existovať hlboko skryté zranenia a urážky, ktoré účinne bránia Božiemu pokoju, aby sa v nás rozvinul a aby z neho ľahšie plynula modlitba. Pre Ducha Svätého nie je ničím neobvyklým pripomenúť nám v nejakom období tieto hlboko ukryté oblasti z minulosti - dokonca až z raného detstva. Umožní nám definitívne a slobodne odpustiť niekomu, kto nás zranil, alebo uzdraviť rany, ktoré sme utrpeli dávno predtým. Ak cítime, že by mohli existovať nejaké hlboko skryté rany blokujúce náš vzťah s Bohom, poprosíme Ducha Svätého, aby nám ich ukázal. Za „vnútorné uzdravenie“¹ sa môžeme modliť aj spolu s nejakým skúseným kresťanom.
Niektoré vzťahy by vôbec nemali existovať. Napr. ženatý muž by nemal rozvíjať blízky vzťah s inou ženou než so svojou vlastnou manželkou. Osoba so sľubom celibátu by nemala taktiež vstupovať do takéhoto vzťahu. Ak nie sú naše vzťahy v poriadku, môže to obmedzovať naše modlitby.

NEDOSTATOK PORIADKU V NAŠOM ŽIVOTE, „ZANEPRÁZDNENOSŤ“ Ak sme si do našich rôznych povinností nezaviedli základný poriadok, budeme často pobehovať ako bezhlaví a naše modlitby budú narážať na prekážky. Náš život doma, v práci, voľný čas a priateľstvá musia správne fungovať (alebo by mali smerovať k správnemu fungovaniu) - aby mohol správne fungovať náš modlitebný čas. Je možné, že sa venujeme príliš veľa veciam alebo robíme všetko bez ladu a skladu. Obidva spôsoby vytvárajú pocit chaosu, ktorý prekáža modlitbe.
Niektorí ľudia, ktorí hovoria, že nemajú čas na modlitbu, majú v skutočnosti množstvo času, len ho zle investujú a užívajú.
Niekedy skutočne nevedia, ako trávia svoj čas. Opäť sa nám ukazuje hodnota časového plánu. Potrebujeme si sadnúť a pozrieť sa, čo to vlastne robíme, kedy to robíme a potom zhodnotiť, čo by sme mali robiť, kedy by sme to mali robiť. Pomôže nám, keď si všetko zapíšeme. Nezabudnime na čas potrebný na cestovanie z jedného miesta na druhé, na jedenie, čítanie pošty, ukladanie detí na spánok, umývanie riadov. Potom si môžeme zaznačiť, ktoré veci sú najdôležitejšie - a priradiť vysokú prioritu osobnej modlitbe. Tieto veci si môžeme rozvrhnúť, nejaký čas postupovať podľa tohto rozvrhu a očakávať, že bude treba urobiť nejaké úpravy, kým to bude dobre fungovať. Možno ho budeme musieť pravidelne prehodnocovať podľa meniacich sa okolností. Zostaviť fungujúci rozvrh je určité umenie, ktoré vyžaduje veľa praktických skúseností. Treba počítať aj s množstvom omylov -ale stojí za to naučiť sa to. Niektorí ľudia príliš veľa robia a potrebujú trochu znížiť obrátky. Musíme mať dostatok voľného priestoru na vydýchnutie si a zotavenie, aby sa mohol rozvinúť duch modlitby a aby prenikol celým naším životom. Veľmi dôležité je rozhodovať sa pre zamestnanie, vyberať si bydlisko, priateľov a činnosti, ktorým sa budeme venovať, s ohľadom na to, aký to bude mať vplyv na našu schopnosť tráviť čas s Pánom a prežívať celkový pokoj.
Psychické preťaženie - veľa rozbehnutých vecí, príliš veľa vecí, na ktoré treba myslieť - je jednou z najbežnejších ťažkostí pri modlitbe. Jediným liekom je urobiť si poriadok vo svojom živote - pravdepodobne budeme robiť menej a vyhradíme si pokojný čas, keď budeme s Pánom. A keď máme vyhradený dostatočný čas na osobnú modlitbu, ale zvyšok nášho života je naplnený príliš intenzívnou činnosťou, je pravdepodobné, že nás to bude zaťažovať aj počas modlitby.

ÚZKOSŤ
Písmo obsahuje niektoré jasné inštrukcie o úzkosti. Ježiš povedal svojim učeníkom: „... nehľadajte, čo budete jesť alebo čo budete piť, ani sa nesužujte! Veď toto všetko vyhľadávajú svetácki pohania! No Otec váš vie, že toto potrebujete.“ (Lk 12, 29 -30). Pavol nabáda Filipanov: „O nič sa úzkostlivo nestarajte, ale dobrorečiac Bohu, predkladajte mu svoje žiadosti v ustavičných modlitbách a prosbách!“ (Flp 4, 6). Ak neposlúchame tieto pokyny, tak nám úzkosť podrazí našu modlitbu. Bude nám to nejaký čas trvať, kým sa naučíme jemu odovzdať našu úzkosť. Ale túto lekciu sa musíme naučiť, ak sa chceme dostať ďalej dopredu vo vzťahu s Pánom. „Na neho preneste všetky svoje starosti, a on sám sa bude o vás starať!“ (l Pt 5, 7).

OSPALOSŤ
Ak sme ospalí, mali by sme zistiť, či máme dostatok spánku, oddychu a pohybu. Niekedy nás môže trápiť duch ospalosti - treba mu odporovať a vyhnať ho v Ježišovom mene. Niekedy pomôže, keď zmeníme modlitebnú polohu a začneme sa modliť aktívnejšie - možno postojačky alebo sa prechádzame dookola a modlíme sa nahlas, prípadne si spievame.
Hlasná modlitba, spev a prechádzanie sa počas modlitby môže skutočne viesť k plodnému modlitebnému času, ktorý znehodnocovala ospalosť alebo iné rozptyľovanie.

ROZPTYĽOVANIE
Vonkajšie rozptyľovanie - na rozdiel od hlbšie zakorenených problémov vychádzajúcich z nedostatku organizovanosti - možno riešiť viacerými spôsobmi.
Niektoré môžeme zahrnúť do našej modlitby. Ak napríklad myslíme na niekoho pri našej modlitbe, môžeme sa modliť za neho. Ak sme sústredení na nejakú situáciu, môžeme ju predložiť Pánovi a venovať sa iným veciam. Všetko, na čo si počas modlitby spomenieme, že „treba urobiť“, si narýchlo zapíšeme do notesa, aby sme na ne nezabudli a môžeme pokračovať ďalej v modlitbe bez obavy, že na to zabudneme.
Niektoré rozptýlenia musíme jednoducho vydržať a urobiť, čo sa dá: napr. hluk zbíjačky, pri rekonštrukcii ulice.
Niektoré rozptýlenia odstránime nejakou osobitnou činnosťou. Napr. mňa vždy rozptyľuje, keď vidím hromadu správ, poznámok a korešpondencie, ktorá na mňa čaká na stole v kancelárii a ja mám vtedy mať modlitebný čas. Vyriešil som to tak, že som požiadal svoju sekretárku, aby to všetko nechala u seba, pokiaľ neskončím modlitbu. Iným vážnym rozptýlením je telefón - preto som požiadal, aby boli odložené telefonické rozhovory až na čas, keď skončím modlitbu - samozrejme, s výnimkou súrnych rozhovorov. Počas mnohých mesiacov sa žiadna takáto výnimka nevyskytla. Je dôležité, aby sme neboli otrokmi telefónu, korešpondencie alebo čohokoľvek. Pokojný a neprerušovaný modlitebný čas sa viditeľne prejaví v našej schopnosti modliť sa.
Niektoré rozptýlenia potrebujú rázne zakročenie a odmietnutie. Blúdenie mysle a snívanie s otvorenými očami môžeme úspešne odstrániť iba ráznym odporovaním. V kresťanskom živote existuje jeden neodmysliteľný prvok - ukrižovanie svojho tela. Ak nemáme odvahu vydržať, keď treba zniesť bolesti sebazáporu, tak ďaleko nepokročíme. Ale Boh je verný a dá nám odvahu, ktorú potrebujeme. On ju už pravdepodobné pre vás má. Využite ju.

6. KAPITOLA  POTREBA DRUHÝCH

Človek bez výraznej pomoci a podpory druhých ľudí veľmi zriedkavo dokáže budovať spoločenstvo s Bohom.
Čo väčšina dokáže, to je isté udržanie si pozície - ale nie je to pohyb vpred. Je to úzkostlivé zotrvávanie na tej úrovni vzťahu s Bohom, ktorú sa im už podarilo dosiahnuť. Osobne som si vedomý toho, že jedine prostredníctvom podpory a povzbudenia druhých kresťanov som bol schopný tak napredovať s Pánom, ako som napredoval. Boh chce, aby každý kresťan mal takúto podporu bratov a sestier.
Mnohí z mojich spolubratov katolíkov sa v určitom časovom období pokúšali viesť život osobnej modlitby, ale zistili, že nie sú schopní sami vydržať pri modlitebnej meditácii nad Božím slovom. Často prestali veriť, že Boh ich pozýva k hlbokému spoločenstvu s ním samým alebo prinajmenšom zapochybovali o svojich schopnostiach odpovedať na toto volanie a vydržať v tom.
Tým, ktorí sa vzdali pri pokuse odpovedať na Božie volanie -“zatiahnuť na hlbinu“ osobnej modlitby - môže nesmierne pomôcť, ak sa stanú súčasťou živého a aktívneho kresťanského spoločenstva. Som presvedčený, že dôraz, ktorý sa aj v častiach katolíckej tradície modlitby kladie na súkromnú meditáciu, sa zrodil v prvotnom kresťanstve vďaka živým kontaktom v prvotných spoločenstvách. Vitálnosť ich spoločného života im umožňovala ohlasovať Božie slovo pestrou paletou foriem, previazaných so štruktúrou každodenného života. Niektoré z týchto foriem - napríklad proroctvo - mali a aj dnes majú výnimočnú meditatívnu silu. Ich spoločný život a modlitba boli - ak to tak môžeme povedať - oveľa účinnejšie pri vytváraní kontemplatívneho uvedomovania si Božej prítomnosti v každodennom živote i v praktických zmenách v ich živote.

„A neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho. Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista „ (Ef 5, 18-20)

„ Čo teda, bratia? Keď sa zídete, každý niečo má: dar chválospevu, náuky, zjavenia, jazykov, vysvetľovania - všetko nech je na budovanie.“ (l Kor 14, 26) Myslím si, že z Písma je jasné, že základným Božím úmyslom nie je, aby sme priateľstvo s ním a modlitebný život brali ako nejaké bremeno. Skôr by to mal byť spoločný záujem spoločenstva, ktorého sme súčasťou. Boží plán pre náš prístup k nemu je v podstate komunitný. Keď sa otvoríme Duchu Svätému, tak mnohí z nás potrebujú otvoriť sa a vyjsť z jednoznačne individualistickej formy života k životu prevažne orientovanému na spoločenstvo. Ako rastie naša oddanosť k nemu, tak by podľa jeho zámeru mala rásť aj naša oddanosť jeden druhému. Keď stále viac a viac rastie naša láska k nemu, tak jeho zámerom je, aby sme stále viac a viac milovali jeden druhého. Milovať Boha a milovať svojho blížneho sú pre kresťana súčasti toho istého povolania.

„Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brat.“ (1 Jn 4, 20 - 21)

Keď prijmeme Ducha Svätého, nevedie nás iba k osobnému vzťahu s Bohom, ale aj k novému vzájomnému vzťahu s inými. Keď bol na Turíce zoslaný Duch Svätý, tak jedným z hlavných dôsledkov bola zmena vo vzťahoch prvotných kresťanov navzájom medzi sebou. Rozhodne vstúpili na cestu života v spoločenstve, kde sa navzájom o seba starali a zdieľali spoločný život. Cítili sa ako členovia jednej rodiny, ako „bratia“.

„ Všetkých sa zmocňovala bázeň - prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.“ (Sk 2, 43-47)

Zážitok Božej lásky, ktorý sa rozlieval v ich srdciach skrze Ducha, ich oslobodil od obáv, pýchy, závisti, ktoré ich držali od seba, a pritiahol ich do zväzku bratov a sestier. Prejavovalo sa to v nespočetnom množstve praktických prejavov. Ale čo charakterizovalo všetky prvotné kresťanské spoločenstvá, o ktorých máme záznamy, bol komunitný štýl života, ktorý zahŕňal opravdivý a častý kontakt medzi sebou navzájom, a vzájomnú starostlivosť a povzbudzovanie. Je na tom niečo prekvapujúce, že Boh, ktorý je jednotou troch osôb, komunitou vo svojej podstate, stvoril ľudské bytosti pre spoločenstvo? A že pri vykúpení ľudstva ich povolal z ich izolovanosti späť do spoločenstva? Ježišova modlitba krátko pred jeho ukrižovaním vyjadruje hĺbku Božej túžby po jednote s nami a túžbu po tom, aby sme aj my tvorili jednotu navzájom medzi sebou.

„ No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno -ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“ (Jn 17,20- 23)

Boh nás túži uzdraviť tým, že nám dáva jeho plnosť v spoločenstve. Jeho jednota s nami nie je úplná, dokiaľ nemáme jednotu medzi sebou navzájom. Ak prijímame Boha takého, aký on je - ako Trojicu, ako spoločenstvo - potom naša odpoveď jemu sa stane odpoveďou, ktorá zahŕňa spoločenstvo. A charakteristiky vzťahov v rámci kresťanského spoločenstva by mali odrážať charakteristiky vzťahov vo vnútri Trojice a mať účasť na nich. Spoločenstvo nie je nejakou dobrovoľnou súčasťou Božieho plánu pre tých, ktorí „majú k tomu sklon“, ale je to niečo, čo sa nachádza v samotnom srdci tohto plánu. Potrebujeme navzájom jeden druhého pri mnohých veciach - v neposlednom rade je to vytrvanie pri osobnej modlitbe. A Boh potrebuje a chce, aby sme boli pospolu nielen pre naše vlastné dobro, ale aj pre dobro sveta. Boží plán evanjelizácie je závislý na existencii viditeľných zoskupení kresťanov, ktorí svojím spoločným životom ukazujú skutočnosť Božej lásky uprostred nich a opravdivú identitu Ježiša, nášho Spasiteľa, Spasiteľa sveta.
Každý kresťan je povolaný do spoločenstva - nie do nejakého nedefinovateľného, teologicky abstraktného spoločenstva, ale k oddaniu sa telom i dušou konkrétnej skupine ľudí. Toto oddanie sa je vyjadrené v častom kontakte, spoločnej službe a množstve skutkov lásky. Boží plán pre nás je byť s ním v jednote nielen teoreticky, ale skutočne to prežívať a takisto jeho vôľou je, aby takáto skutočná jednota bola aj medzi nami navzájom a prejavovala sa v skutkoch.
Jeden z hlavných spôsobov, ako som musel zomierať sebe, keď som plnšie odovzdával svoj život Bohu, spočíval v zriekaní sa individualistického spôsobu života, aby som sa mohol oddať iným kresťanom. Počiatočné mesiace tohto opätovného oddania sa boli bolestivé. Často by som bol dal radšej prednosť spoločnosti ľudí, ktorých som považoval za osobne atraktívnejších, než boli ľudia, s ktorými som zdieľal zväzok v Kristovi. Často by som bol radšej uprednostnil byť sám a stretať sa s inými kresťanmi iba vtedy, keď by som to považoval za vhodné. Ale postupne, v priebehu rokov, ma Boh robí stále viac schopným vidieť seba ako iba jednu z mnohých častí tela a pomáha mi to rozhodovať sa a žiť svoj život v podriadenosti všeobecnému dobru. Oddanie sa spoločenstvu nie je v izolovanej časti nášho duchovného života, ale v jeho samom strede.
V dnešnej dobe priemerné zhromaždenie alebo farnosť majú ďaleko k živému spoločenstvu, hoci existujú niektoré pozoruhodné výnimky. Vzťahy medzi farníkmi - dokonca medzi najaktívnejšími členmi - sú často chladné, bez záujmu, povrchné a s minimálnou, ak vôbec nejakou, mierou oddanosti. Povrchné pokusy, ktoré sa často snažia „budovať spoločenstvo“, robia túto reálnu situáciu ešte bolestivejšou. Podávanie si rúk pri znaku pokoja alebo v okamihoch spoločenstva - sami osebe vhodné - sú patetické a bez ochoty položiť svoj vlastný život za bratov, čo je charakteristické pre opravdivé spoločenstvo. Tí, ktorí očakávajú, že nedeľná bohoslužba sama osebe vybuduje spoločenstvo, prehliadajú skutočnosť, že mnohí sa ešte nikdy hlboko osobne neoddali Bohu, ktorému sú povolaní klaňať sa. Ťažko možno od nich očakávať, že urobia takéto oddanie sa jeden druhému bez zásadného a vážneho preorientovania svojho života a jeho priorít.
Boh neopustil svoju Cirkev alebo miestne zhromaždenie, či jednotlivých jeho členov. Skutočne v každej krajine a každom zhromaždení Boží Duch burcuje cirkevné spoločenstvá, aby ich priviedol opäť k životu. A navyše existuje množstvo modlitebných skupín a skupín študujúcich Sväté písmo, ktoré sa objavujú ako výhonky väčších hnutí obnovy, alebo jednoducho ako spontánny rozvoj. Kresťan, ktorý pociťuje potrebu spoločenstva, bude schopný nájsť nejakú z takýchto skupín v okolí svojho bydliska na ľubovoľnom mieste na svete. Poproste Ducha Svätého, aby vás priviedol k tomu správnemu spoločenstvu. Nemôžem odporučiť nejaký štýl modlitebnej skupiny alebo jednotlivé hnutie bez toho, aby som poznal každú individuálnu situáciu. Mnohé sú veľmi nápomocné. Iné majú nevyvážené vedenie a ohrozujú opravdivú obnovu. Hoci ja osobne sám nachádzam hodnotné spoločenstvo v rámci charizmatickej obnovy, nechcel by som odporúčať charizmatické modlitebné skupiny od zeleného stola. Môžem však uviesť niektoré pokyny pre nájdenie skupiny, ktorá môže poskytovať podporu spoločenstva:

• Vyjadrujú vedúci a členovia jasnú oddanosť Ježišovi ako Pánovi a Spasiteľovi?
• Majú vedúci a členovia otvorený postoj očakávania na plnosť pôsobenia Božieho Ducha?
• Kladú vedúci a členovia dôraz nielen na duchovné zážitky, ale aj na potrebu vzájomnej lásky a rozvoja kresťanského charakteru, kresťanskej služby, vyznávajú a dodržiavajú základnú kresťanskú morálku?
• Považujú vedúci a členovia túto skupinu za kvas pre širšie kresťanské spoločenstvo farnosti alebo svojej cirkvi? Majú pozitívne postoje a dobre komunikujú s kňazmi a služobníkmi týchto cirkví?

Je mnoho postojov, ktoré môžu blokovať naše hnutie pred zaangažovaním sa do kresťanského spoločenstva. Jedným z najbežnejších je očakávanie, že skupina bude perfektná od samého začiatku. Keď potom vidia nedostatky a slabosti členov a vedúcich modlitebnej skupiny, alebo vznikajúceho spoločenstva, mnohí ľudia sa potom rozhodnú, že takému niečomu sa nemôžu venovať. Toto často pramení z postoja, že seba považujeme za lepších než ostatných. To nám bráni podstúpiť skúšku ohňom trpezlivosti a utrpenia, v ktorých sa spoločenstvo často formuje. Niekedy sa tento postoj prejaví vo výroku: „Stretnutia mi nič nedávajú.“ Ale kresťanské spoločenstvo nie je len vecou prijímania, ale aj dávania. Ak sme silnejšími členmi tohto tela, mali by sme vyjsť s pomocou našim slabším bratom, a nie opustiť ich v sebauspokojení.
Niektorí ľudia sa cítia neschopní žiť v spoločenstve, pretože sa dlho pohybovali v prostredí s individualistickými modelmi života. Alebo jednoducho majú k spoločenstvu prirodzenú averziu. Táto prirodzená averzia je hriech, dlhodobé modely treba zmeniť. Ak sa vyčleňujeme zo spoločenstva, tak sa vyhýbame očisťujúcemu ohňu, ktorým je Božia láska.
Niektorí ľudia prežívajú počiatočnú ťažkopádnosť pri vzájomných vzťahoch - najmä pri spoločnej modlitbe - ale táto ťažkopádnosť pominie, keď sa navzájom lepšie spoznáme a zvykneme si na modlitbu v skupine. Niektorí ľudia majú pocit, že nepotrebujú spoločenstvo pre svoj kresťanský život. Môžete to nepotrebovať na tej úrovni kresťanského života, na ktorej fungujete teraz, ale Boh chce od vás a pre vás viac. Spoločenstvo je obvykle jeho cesta.
Niekedy nám strach bráni vážne sa angažovať s inými kresťanmi. Môžeme mať strach, že nie sme pripravení žiť pod tou istou strechou s inými alebo dať k dispozícii celé naše vlastníctvo. Veľmi zriedkavo sa stáva, že by to Boh žiadal urobiť na samom začiatku. A Boh vás k tomu nemusí vôbec povolať. Strach z toho, čo môže od nás žiadať, alebo nepochopenie toho, k čomu nás povoláva, nás blokuje pred tým, čo má Boh pre nás teraz.
Ďalej je to strach, že sa staneme nezdravo závislí na iných ľuďoch. Boh nás povoláva k zdravej a zrelej vzájomnej závislosti, a nie k nezrelej závislosti. Spoločenstvo nemôže dobre fungovať, dokiaľ nie sú jeho členovia schopní slobodne a zrelo dávať sa ostatným. Spoločenstvo nemôže dobre fungovať, dokiaľ jeho členovia nepoužívajú pre spoločné dobro svoje dary, schopnosti a ich maximálne ľudské danosti v podriadenosti Pánovi.
A ešte je tu strach zo straty našej osobnosti v skupine. Niekedy tento strach vzniká preto, že si uvedomujeme, že sa meníme a že strácame niečo, čo sme už raz mali. Možno sme niekedy boli srdcom spoločnosti a teraz sa stávame neobvykle tichí. Možno sme odjakživa hrali na hudobný nástroj alebo sme písali, a teraz zisťujeme, že naše záujmy sa zmenili. Proces rekonštrukcie, ktorý uplatňuje Duch Svätý, je najčastejšie taký, že nás najskôr oddelí od iných a potom nás dá zas dohromady. Život, dary, talenty, zvyklosti pri kontaktoch boli skoro vždy preniknuté sebachválou alebo boli zakorenené v neistote. Keď v nás pracuje Boží Duch, niektoré z týchto vecí odumrú, niektoré sa prerodia do nových foriem, schopných fungovať plnšie, čistejšie a milšie. Ak vytrváme, k prerodu určite dôjde. A nakoniec je to iracionálny alebo bezmenný strach, ktorý pociťujeme už i pri myšlienke na kresťanské spoločenstvo. Keď som na univerzite v Duquesne počul o charizmatických katolíkoch, mal som zmiešané pocity, ale bol v tom istý jednoduchý iracionálny strach. Myslím, že zdrojom strachu bolo čosi vo mne, čo bolo nesprávne a čo chcel Pán zlikvidovať prostredníctvom kontaktu s charizmatickým hnutím. Odvtedy som sa naučil, že vždy keď začnem byť iracionálne nepriateľsky naladený alebo podráždený kvôli nejakému novému návrhu, ktorý súvisí s kresťanstvom, tak som sa dotkol boľavého miesta, ktoré potrebuje uzdravenie. Naučil som sa byť viac otvorený pre spoluprácu tým, že rozpoznaní iracionálne nepriateľstvo alebo odpor z mojej strany. Je to znak, že Boh môže chcieť niečo urobiť.
Predpokladám, že si uvedomujeme, že Boh používa kresťanské spoločenstvo, aby vykonal niečo významné v našom živote a my sa toho bojíme. Musíme si pamätať, že tak ako pri všetkom ostatnom, je to preto, lebo vo svojej nesmiernej láske chce, aby sme boli s ním i spolu s ostatnými.

7 . KAPITOLA  RADOSŤ Z VYSLYŠANEJ MODLITBY: NAŠE DEDIČSTVO SYNOVSTVA
Potom, ako som sa navrátil ku Kristovi a zakúsil som moc jeho Ducha vo svojom živote, začal som cítiť, že by som sa mal začať modliť za určitých ľudí a určité situácie. Často som videl udiať sa veci, za ktoré som sa modlil. Niekedy to boli malé veci - otvorenie zamknutých dverí, nájdenie stratených vecí, vedenie pri menších rozhodnutiach. Niekedy to boli vážnejšie veci - uzdravenie istých ľudí, vyriešenie vážnejších finančných ťažkostí, dobrovoľné rozhodnutie ľudí pre Krista. Vyslyšaná modlitba je charakteristickou črtou života mnohých ľudí pri obnovení plnosti kresťanského života. Aj v mojej rodine a domácnosti sa iba pred niekoľkými mesiacmi udial pozoruhodný rad vyslyšaných modlitieb. Nejaký rok po absolvovaní školy v New Jersey som pocítil, že ma Pán volá k jednoduchému životnému štýlu, ktorý by mi umožnil byť Mu plnšie k dispozícii. Od tej doby som vždy pracoval v nejakej kresťanskej službe. Keď som sa oženil, moja žena zdieľala so mnou tento prístup k službe a financiám. Počas tohto posledného leta sme cítili, že Pán chce priviesť do nášho domu niekoľko nových ľudí. Cítili sme, že budeme potrebovať viac miesta na bývanie, a začali sme sa modliť, aby nás Pán viedol k väčšiemu domu, ktorý by sme si mohli prenajať. Predpokladali sme, že si opäť niečo prenajmeme, pretože sme nemali žiadne peniaze na kúpu ani žiadny stály príjem, aby sme si mohli vziať pôžičku. V tom istom čase sa rozšírila domácnosť inej rodiny v tomto spoločenstve, a potrebovala si nájsť väčší byt do konca augusta, čo malo byť o niekoľko týždňov. Rozhodli sme sa preto ponúknuť im, že sa môžu nasťahovať do nášho domu - nejaký čas by sme mohli bývať v tomto dome spoločne.
Žiadne domy neboli na prenájom, ale dozvedeli sme sa o šesťizbovom byte, vzdialenom iba niekoľko kilometrov od miesta, kde sme bývali. Bol však len na predaj. V tom čase som bol v štáte Indiána a moja žena mi o tom dome povedala do telefónu. Z nejakého dôvodu som cítil, že by to mohlo byť miesto, ktoré má pre nás pripravené Pán. Keď som sa na ďalší deň vrátil, všetci sme sa išli naň pozrieť: perfektne vyhovoval našim potrebám. Jediným nedostatkom bola cena. Ako som už povedal - nemali sme žiadne peniaze na kúpu ani stály príjem, aby sme si mohli vziať hypotéku, ale vedeli sme, že Pán chce, aby sme mali ten dom. Náš realitný sprostredkovateľ, ktorý bol tiež členom nášho spoločenstva, nám povedal o istom finančnom riešení, ako by sme ho mohli kúpiť. Nebrali by sme si pôžičku na niekoľko rokov, aby sme mohli postupne dlh splatiť, ale potrebovali by sme nejakú počiatočnú platbu. Povedali sme mu, aby nám pripravil túto ponuku, a prosili sme Pána, aby nám poskytol peniaze. Jeden človek v našej domácnosti mal vtedy nejakú hotovosť, ale dostal ich od svojej starej mamy na iný účel. Nevedeli sme, či by mu dovolila zaplatiť peniaze za náš dom, ale rozhodli sme sa jej spýtať. Súhlasila. Potom spoločenstvo spoločne poskladalo niekoľko tisíc dolárov a dalo to ako zálohu na mzdy pre štyroch z nás, ktorí sme v tom čase pracovali v službách spoločenstva za príspevok na živobytie. Jeden muž zo spoločenstva podaroval väčšiu sumu zo svojho vlastného vrecka. Za niekoľko dní sme mali potrebné peniaze a predložili sme ponuku vlastníkom.
Našu ponuku odmietli. Chceli buď väčšiu prvú splátku, alebo zaplatiť všetko v hotovosti (čo by znamenalo vziať si pôžičku). Už sa blížil koniec augusta a v našom dome sme žili dve kompletné rodiny - v pokoji, na prekvapenie nás všetkých.
Spoločenstvo nám nemohlo dať žiadne peniaze a nikto iný nemal v zásobe žiadnu hotovosť. Znova sme sa obrátili na Pána a žiadali sme ho, aby nám dal, čo sme potrebovali navyše.
Za vyriešenie našej situácie sa modlili naši priatelia v inom meste. Pýtali sa Pána, či by nám mali poskytnúť peniaze, ktoré sme potrebovali. Keď náhodne otvorili Písmo, našli l Kor 9, 11: „ Keď sme vám my zasiali duchovné dobrá, je to také veľké, ak u vás žneme hmotné?“
Ja som im pomohol duchovne - oni mi poslali potrebné peniaze.
Hoci sme teraz mali peniaze na potrebnú prvú platbu, naše šance na získanie domu vyzerali horšie ako predtým. Mala on záujem ďalšia osoba - ktorá mala predpoklady na získanie úveru - a taktiež už urobila ústnu ponuku. Majitelia mali pochybnosti, či nám majú ten dom predať.
Pokračovali sme v modlitbe a rozhodli sme sa napriek prekážkam obrátiť sa na nich s našou druhou ponukou. Bez nášho vedomia sa udiali dve veci. Náš realitný sprostredkovateľ hovoril s právnym zástupcom majiteľov, ktorý realizoval predaj. Išiel mu len povedať, že by sme mohli zaplatiť väčšiu prvú platbu, ale nakoniec s ním strávil vyše hodiny, podelil sa s ním o svoju osobnú skúsenosť stretnutia s Pánom a rozprával mu o živote v kresťanskom spoločenstve.
V tom čase jeden z majiteľov hovoril s istým susedom, ktorý býval na druhej strane ulice, a povedal mu o svojich pochybnostiach o ľuďoch, ktorí sa pokúšajú kúpiť ich dom. Spytoval sa suseda, či niekedy počul o našom spoločenstve. A zhodou okolností tento sused bol pravidelným účastníkom na našich modlitebných stretnutiach.
Na druhý deň prijali našu ponuku. Podpísali sme kúpno-predajnú zmluvu. A deň nato sme sa začali sťahovať. Bolo to presne týždeň po tom, čo sme prvýkrát videli ten dom.
Toto sa pre nás stalo pozoruhodným svedectvom o Božej láske, starostlivosti a o sile modlitby. Prežívali sme to vtedy viac než kedykoľvek predtým ako malé stádočko úplne závislé vo svojich potrebách na Otcovi, a videli sme, ako nám znova prejavil svoju starostlivosť.
Boh sa chce starať o nás takýmto spôsobom. Chce nám dať vedieť, za čo sa máme modliť, a chce odpovedať na naše modlitby. Ježiš hovoril svojim učeníkom znova a znova, aby žiadali Otca o rôzne veci a aby si boli istí vyslyšaním, pretože oni sú tiež teraz jeho synmi. Ježiš ich skoro až úzkostlivo nabádal vyskúšať si tieto ich synovské privilégiá.

„ Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná. „ (Jn 16, 23-24)

„Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi ...Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. „ (Jn 15, 7-11)

„A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme. A ak vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že dostaneme, o čo sme ho žiadali. „ (l Jn 5, 14 - 15)

Je jasné, že Ježiš chce, aby jeho učeníci mali radosť z toho, keď uvidia, že ich modlitby sú vyslyšané - že je to podstatná súčasť spásy, ktorú on vydobyl pre nich, a že je to dôležitá charakteristika plného a zrelého vzťahu nás, ako synov, s Otcom. Boh chce, aby jeho ľud vedel, ako ho má prosiť o veci, aby ich radosť mohla byť úplná. Ježišovým učeníkom by niečo chýbalo, keby nevyužívali privilégiá synovstva. On im ich získal a naučil ich tajomstvá modlitby príhovoru.
Niekedy sa čerstvo obrátení alebo aj starší kresťania v tomto ohľade sústredia na prísľuby z Písma, ktoré sú podobné tým vyššie uvedeným, a pokúšajú sa konať na základe nich. Keď sa nič nestane, sú vystavení silnému pokušeniu znechutenia a cynizmu voči Božej láske k ľuďom. Pri všetkých dôležitých témach v Písme, musíme sa pozerať na Ježišove výroky v kontexte, v ktorom boli vyrieknuté. Len tak ho môžeme správne pochopiť. Akú múdrosť Ježiš povedal svojim učeníkom o podmienkach účinnej modlitby príhovoru?

ZOTRVÁVANIE V ŇOM
Ježiš veľa hovorí o našom zjednotení sa s ním v 15. kapitole Jánovho evanjelia. Hovorí, aby sme zotrvávali v ňom tak intímne, ako sú spojené ratolesti s viničom. Potom opakuje svoj prísľub o vyslyšanej modlitbe, jasne ho spájajúc so zotrvávaním v ňom.

„Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete, sa mojimi učeníkmi. „ (Jnl5, 7-8)

Vzťah, ktorý nám ukazuje podobenstvo o viniči a ratolestiach je, samozrejme, oveľa hlbší. Ježiš dodáva, že jeho slová musia ostávať v nás. To, čo nás Ježiš učí, čo nám zjavuje a čo od nás vyžaduje, to musí žiť v našich životoch - ak máme prosiť a dostať v modlitbe. Objasňuje nám tu, že Boh je oslávený, keď ľudia dokazujú, že sú skutočne spojení s Ježišom - plodnosťou ich života, vrátane ich účinnosti v modlitbe príhovoru. Nemožno to obísť: účinnosť modlitby príhovoru je priamo spojená so svätosťou, naším zjednotením, podrobenosťou Ježišovej osobe a jeho učeniu. Na tieto slávne prísľuby sa nemôžu povrchne odvolávať tí, ktorí nie sú takto s Ježišom zjednotení. Ak to niekto tak robí, tak je to len predstieranie skutočnosti o vzťahu, ktorý si to vyžaduje.

ŽIADAŤ „V JEŽIŠOVOM MENE“
Je celkom bežné, že keď si ľudia prečítajú vyššie citovaný Ježišov výrok o prosení „v jeho mene“ , tak modlitbu zakončujú slovami „v mene Ježiša Krista“, považujúc to za magickú formulu, ktorá zabezpečí výsledky. Žiadať „v Ježišovom mene“ znamená žiadať v súlade s jeho opravdivými a najhlbšími úmyslami a cieľmi, žiadať na základe oboznámenosti s nimi a v súlade s nimi. „Meno“ v Písme znamená odvolávanie sa na celé bytie danej osoby - nie iba na jeho slovo, ktoré získa jeho pozornosť. Aby sme boli schopní prosiť „v Ježišovom mene“, musíme prosiť na základe zotrvávania v jednote s ním a poznania jeho, v súlade s jeho zámermi.

PODĽA JEHO VÔLE
Ak prosíme na základe zotrvávania v jednote s ním, tak to implicitne znamená, že prosíme v súlade s jeho vôľu, že prosíme o niečo, čo je v zhode s Božími zámermi. Toto je zdôraznené v Písme v l Jn 5, 14 - 15: „A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme. A ak vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že dostaneme, o čo sme ho žiadali.“Skôr než poprosíme o niečo, mali by sme pred Pánom zvažovať, či je to v súlade s jeho vôľou a zámermi alebo nie. Toto vyžaduje znalosť Božích zámerov tak, ako sú vyjadrené v Písme, a taktiež citlivosť na vedenie Duchom Svätým ohľadom času, miesta a formy, akou by sa od Boha žiadaný skutok mal udiať. Keď máme odôvodnené uistenie na základe Slova a Ducha, že niečo je v súlade s Božou vôľou, môžeme o to s dôverou prosiť. Viem napríklad z Písma, že je Božia vôľa, aby všetci ľudia boli spasení, takže s dôverou sa môžem modliť za nejakú konkrétnu osobu, aby spoznala Pána. Pokiaľ však nedostanem od Pána špeciálne vedenie, nemôžem s určitosťou povedať, akými prostriedkami alebo v ktorom čase dôjde k obráteniu.
Uvedomenie si, že v súlade s Božou vôľou a s Božími zámermi potrebujeme prosiť s určitou čistotou srdca, nám pomôže pochopiť, prečo je tak veľa modlitieb neúčinných. Sv. Jakub vo svojom liste poukazuje na niektoré zrejmé dôvody:

„...Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte - chcete to využiť na svoje náruživosti. Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?! ...Podriaďte sa teda Bohu - diablovi sa však vzoprite a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám. Obmyte si ruky, hriešnici, a očistite si srdcia, vy, čo máte rozpoltenú myseľ. Precíťte svoju úbohosť, žiaľte a plačte. Váš smiech nech sa obráti na nárek a radosť na žiaľ. Pokorte sa pred Pánom a on vás povýši. „ (Jak 4, 2-4,7-10)

Kniha Sirachovcova nám hovorí, že si máme ctiť svojich rodičov, aby naše modlitby nemali prekážky (Sir 3, 5). V Petrovom prvom liste (3,7) nám prikazuje: „Rovnako aj vy, muži, žite s nimi (manželkami) .. .aby vám nič neprekážalo v modlitbách.“ A existuje taktiež Ježišovo varovanie, že ak náš brat má niečo proti nám alebo niečo nie je v poriadku vo vzťahoch s našimi bratmi, mali by sme to dať do poriadku skôr, než predstúpime pred neho v modlitbe. Základné modely nespravodlivosti alebo sebectva v našej rodine, v práci môžu taktiež prekážať našim modlitbám a musia byť odstránené, aby sme mohli dosiahnuť vyslyšanie našich prosieb. Z tohto pohľadu naše postoje a angažovanie sa v oblasti spoločenskej spravodlivosti alebo nespravodlivosti ovplyvňuje náš vzťah s Bohom.

„ Veď sa ma deň čo deň dopytujú a chcú poznať moje cesty ... túžia po Božej blízkosti ...A v deň svojho pôstu spĺňate si túžbu a prenasledujete svojich robotníkov. Hľa, pre škriepky a hádky sa postíte a hriešne bijete päsťou! Nepostite sa ako po dnešný deň, aby na výsosti vyslyšali váš hlas. Či takýto je pôst, ktorý sa mi ľúbi? ...či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš? Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči ... Vtedy budeš volať a Pán odpovie, budeš kričať a riekne: ,Hľa, tu som!' Keď odstrániš sprostred seba jarmo, kývanie prstami a reči zločinné a ponúkneš hladnému svoj súcit, ubitú dušu nasýtiš: vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie. A Pán ti dá neprestajný odpočinok, jasnosťou naplní tvoju dušu a tvoje kosti upevní - budeš ako polievaná záhrada a ako prameň vôd, ktorého vody nesklamú. „ (Izaiáš 58, 2 - U)

V krátkosti: hriech môže prekážať modlitbe.

MODLITBA S VIEROU
V mnohých príkladoch účinnej modlitby príhovoru v evanjeliách Ježiš prikazuje osobe, ktorá ho o niečo žiadala, aby mala vieru. Pozrime sa krátko na niekoľko z takýchto udalostí a uvažujme, čo sa tam hovorí.
V evanjeliu sv. Marka 7, 24 - 30 k Ježišovi pristúpila pohanská žena, ktorá sa pred ním poklonila a prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry. On jej povedal: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“, čím naznačil, že ešte neprišiel čas priniesť jeho posolstvo pohanom. Ale ona Mu odvetila: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“ Ježiš odpovedal na jej vytrvalosť a pokoru vyslobodením jej dcéry.
V evanjeliu sv. Marka 9, 21 - 29 otec priviedol k Ježišovi svojho syna posadnutého nemým duchom a prosil Ježiša, aby mu pomohol „... ak niečo môžeš“. Ježiš mu povedal: „Ak môžeš?!
Všetko je možné tomu, kto verí. A chlapcov otec hneď vykríkol: Pomôž mojej nevere!“ Chlapec bol oslobodený. Chlapcov otec sa obrátil na Ježiša vo svojej viere - slabej a kolísajúcej sa - a to stačilo, aby Ježiš mohol použiť svoju moc a uzdraviť toho chlapca.
V evanjeliu sv. Marka 10, 13 - 16 sa stretávame s inou situáciou, ktorá nás učí o tom, ako Ježiš chce, aby ľudia k nemu pristupovali vo viere - priamo a jednoducho.

„ Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň. „ Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich.“

Ježiš bol týmto incidentom rozhorčený. V tom predchádzajúcom ho rozrušilo to, že niekto pochyboval o jeho moci. On nám dáva až bolestivo jasne na vedomie, ako veľmi chce, aby sme dôverovali jeho moci, dôverovali jeho nesmiernej láske a dobrote, ktorá chce prijať nás i naše prosby.
V evanjeliu sv. Marka 10, 46 - 52 čítame o Bartimejovi, ktorý sa nestaral o to, čo si o ňom pomyslia ľudia, aké spoločenské konvencie či spoločenské tlaky budú proti tomu, aby sa dostal k Ježišovi a stretol sa s ním. Bartimej bol slepý žobrák, ktorý sedel na okraji cesty, keď Ježiš prechádzal okolo. Začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Mnohí ho okríkali, aby mlčal - ale on ešte väčšmi kričal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Ježiš zastal a povedal: Zavolajte ho! ...on odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: Čo chceš, aby som ti urobil? Slepec mu odpovedal: Rabboni, aby som videl! A Ježiš mu povedal: Choď, tvoja viera ťa uzdravila! A hneď videl a šiel za ním po ceste.“
Vo všetkých týchto udalostiach Ježiš požehnáva tých, ktorí sa vo svojej potrebe obrátia na neho s celým svojím srdcom, ktorých nezadrží to, čo si o nich pomyslia ľudia, a ktorí sa nehanbia ukázať svoje potreby. Angažujú sa ich najhlbšie ľudské emócie - matka ustarostená o uzdravenie svojej dcéry, otec o svojho syna, slepý o svoj zrak. Vidíme jednoduchosť a rozhodnosť, vidíme vytrvalosť napriek prekážkam: či už jasná odpoveď Boha samého (pohanská žena), alebo spoločenský tlak „priateľov“ (Bartimej). Vidíme, že Ježiš odpovedá s rovnakou citovou hĺbkou a vychádza v ústrety hĺbke ľudských potrieb, s ktorých riešením sa obracajú na neho. Vidíme, že on výrazne, až zanietene, prijíma ľudí, ktorí prichádzajú k nemu s prirodzenosťou a úprimnosťou svojich potrieb a viery a je rozhorčený tými, ktorí by im prekážali alebo bránili. V dnešnej Cirkvi mnohí z nás majú chabý život s Bohom i chabý prístup k nemu. Naša komunikácia s ním sa obmedzuje na nábožensky správne intelektuálne požiadavky s teologickým obsahom alebo na polovičaté reakcie. V evanjeliách vidíme, že Ježiš pristupuje k reálnym ľuďom, ktorí sa nehanbia otvorene prejaviť svoje potreby, neboja sa potlačiť svoju pýchu, svoju odmeranosť, svoj spoločenský stav, svoje „postavenie“, a pokloniť sa pred ním a povedať Mu o obrovskom bremene, ktoré im ťaží srdcia, o svojej agónii, ktorá ich trápi. Prišli k nemu ako osoby: s hlavou, srdcom, duchom, telom. A toto je typ postoja k Bohu, ktorý dnes veľmi potrebujeme. Potrebujeme znovu objaviť seba samých ako úplné ľudské bytosti a objaviť, že Boh chce, aby sme takto prichádzali k nemu. Jeho spása, jeho láska, jeho milosrdenstvo sú určené úplným ľudským bytostiam, nie teologickým alebo náboženským tvorom, ktorí umŕtvili svoju ľudskosť alebo potlačili svoje najhlbšie city.
Keby som mal zhrnúť do jedného slova kvalitu viery, ktorú ja vidím v evanjeliách, nazval by som ju „vyzývavá“ viera, viera plne vtelená a živá, s priamym povolaním „hlbokého volania do hĺbky.“ Je neodbytná, bojovná, priama, jednoduchá, nedokonalá, hladná, naliehavá - ale aj reálna. Mali by sme byť plne ľudskí a nehanbiť sa za našu ľudskosť, za naše obavy o svoju dcéru alebo syna, za náš vlastný zrak, keď pristupujeme k Bohu, ktorý nás takýchto stvoril a očakáva, že budeme k nemu takíto pristupovať. Sám Ježiš takto pristupoval k Bohu a celým svojím srdcom komunikoval v modlitbe s Otcom.

„ Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami - veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase ...on v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti - a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. „ (Hebr. 4, 15 - 16, 5, 7)

Duch vlieva do nášho srdca vieru a túžbu pristupovať k Bohu.

MODLITBA S PÔSTOM
Modlitba s pôstom bola pravidelnou súčasťou praktík novozákonnej Cirkvi. Sám Ježiš ju odporučil pre zvlášť ťažké modlitebné potreby a vidíme, ako ju prvotná Cirkev praktizovala pri špecifických potrebách. V Skutkoch apoštolov 13, 2 - 3 a 14, 23 vidíme napríklad, že modlitba a pôst sprevádzajú vyslanie Barnabáša a Šavla a aj výber skupiny starších. V mojom vlastnom živote i v živote komunity som videl, že Pán používa modlitbu a pôst ako spôsob, ako nás hlbšie a vrúcnejšie pritiahnuť v modlitbe príhovoru k nemu samému.
Krátko nato, ako som svoj život znovu odovzdal Pánovi, som pocítil, že by som mal prevziať osobitnú zodpovednosť modlitby sa za svoju rodinu, a cítil som, že by som tak mal robiť s určitým miernym pôstom. Rozhodol som sa každý utorok osobitne pamätať na svoju rodinu v modlitbe spojenej s pôstom vynechaním jedla alebo niečím podobným. Robil som tak počas niekoľkých rokov (často Pán od nás chce, aby sme vytrvali pri modlitbe -napr. Lk 11, 5 - 10) a postupne som videl, že Pán v rôznom čase priviedol tri z mojich sestier k znovuodovzdaniu svojich životov Jemu. Videl som ich prijať vyliatie Ducha Svätého a videl som tri z nich, ako ich Pán priviedol k hlboko oddaným kresťanským manželom. Všetky tri teraz patria k aktívnym kresťanským skupinám a aktívne sa zapájajú do služby Pánovi. Moji rodičia, mladší brat a ostatné sestry taktiež postupne dospeli k takému istému obnoveniu kresťanského života.
Práve počas tohto posledného roka som pri viacerých príležitostiach cítil, že nás, čo žijeme v našom dome, Pán povoláva k vyhradeniu dňa pre modlitbu a pôst za nejakú konkrétnu osobu. Zakaždým sme videli, ako Pán mocne a rozhodne konal v odpovedi na našu modlitbu.
Pôst by nemal byť chápaný ako bremeno. Je nám daný ako dodatočný prostriedok na zintenzívnenie a obrátenie našich sŕdc k Bohu a zvýšenie vrúcnosti našich modlitieb.

Nedajte sa znechutiť tým, ako málo ste pokročili v Pánovi. Existuje dôležitá, podstatná väzba medzi svätosťou a pravidelnou plodnou modlitbou príhovoru, ale Boh chce s nami začať tam, kde sa nachádzame. Začnite sa modliť za to, čo vidíte ako dosiahnuteľné svojou vierou a zjednotením - aj keď sú to jednoduché a malé veci. Jedny z mojich najradostnejších okamihov vždy prichádzajú, keď Ježiš štartuje auto v mrazivých zimných dňoch alebo nachádza stratené kľúče, alebo zastaví nádchu, ktorá by sa bola rozvinula do niečoho horšieho. Taktiež namiesto metódy brokovnice - keď sa celý čas modlíme za všetko možné pod slnkom - radšej si vyberte niekoľko vecí a pravidelne sa za ne modlite a očakávajte, že uvidíte výsledky. Premyslite si pred Pánom, za ktorú jednu, dve, či tri osobitné potreby alebo ľudí on chce, aby ste sa modlili, a pravidelne sa za to denne modlite a všímajte si výsledky. Buďte konkrétni pri prosbách, keď ich máte sformulované, a buďte vytrvalí. Keď sa zdá, že to nefunguje, proste Pána, aby vám ďal pochopiť prečo. Ešte stále existuje množstvo nevysvetlených modlitebných tajomstiev v mojom živote. Ale Duch Svätý mi aj napriek tomu, že nechápem prečo nejaká zvláštna situácia zdanlivo nefunguje, stále obnovuje túžbu znova sa za to modliť. Nebojte sa, že urobíte chyby. Očakávajte to. Očakávajte, že Duch Svätý vás bude stále viac a viac učiť o modlitbe príhovoru. To je vaše dedičstvo ako synov a dcér Božích.

8. KAPITOLA  NAPREDOVANIE S BOHOM

Môj priateľ požiadal Kathryn Kuhlmanovú, veľkú evanjelizátorku uzdravovateľku, o autogram na voľný list jej knihy „I Believe in Miracles“ (Verím v zázraky). Napísala mu tieto slová: „Alovi - je toho veľa, je toho oveľa viac. Kathryn.“ Je toho vždy viac, o toľko viac, čo Boh chce, aby sme vedeli o jeho láske. Chcel by som sa podeliť so skúsenosťou, ako mi Pán zjavil viac o jeho láske. Bol som v Ríme na prvej medzinárodnej konferencii vedúcich katolíckej charizmatickej obnovy. Toto bola konferencia, počas ktorej pápež prijal našu malú skupinu na súkromnej audiencii a vyslovil svoje prvé slová verejného povzbudenia týkajúceho sa dobrého ovocia vychádzajúceho z charizmatickej obnovy.¹ V prvý večer, ktorý sme tam strávili, jeden z jezuitských kňazov, účastník konferencie, pozval niekoľkých z nás na spoločnú návštevu domu, kde žil a zomrel Ignác z Loyoly. Ignác - zakladateľ rádu, ku ktorému ako kňaz patril - žil a pracoval v šestnástom storočí a pomohol mnohým ľuďom nájsť hlbší život v Kristovi.
Išiel som s ním bez toho, aby som vedel, čo mám od toho očakávať, pretože celý kult svätých v katolíckej Cirkvi sa nachádzal niekde v úzadí môjho života. Skutočne som si to nevedel vysvetliť vo svetle potreby jasného centrálneho postavenia Ježiša Krista. Trápili ma aj niektoré nevhodné praktické výsledky uctievania niekoľkých veľkých kresťanov - „svätých“ - spôsobom, ktorý viedol ľudí k myšlienke, že plné zjednotenie s Bohom bolo možné len pre niekoľkých a nie pre celý Boží ľud, pre „svätých“ v širšom novozákonnom význame tohto slova. Práve niekoľko mesiacov predtým som navštívil poprednú katolícku katedrálu zasvätenú sv. Jozefovi v jednej krajine. Keď sa niekto prejde touto katedrálou, ľahko by mohol nadobudnúť dojem, že sv. Jozef bol Spasiteľ - niekto, ku komu by sa mali ľudia v núdzi utiekať - a to spôsobom, ktorý skôr zatieňoval jedinečné postavenie Ježiša Krista ako Spasiteľa a Pána. Keď sme vstúpili do časti budovy, kde svätý Ignác žil, niečo sa vo mne začalo diať. Začal som badateľným spôsobom pociťovať Božiu prítomnosť a cítil som, ako je moje srdce priťahované k sústredeniu sa na lásku k Ježišovi. Keď sme vstúpili do miestnosti, v ktorej spal a pracoval, kde sa modlil a kde slávil Eucharistiu, vedomie Božej prítomnosti sa prehĺbilo. Cítil som, ako mi Duch Svätý ukazuje, že dôležitou vecou, ktorú by som mal o Ignácovi vedieť, je to, ako veľmi miloval Ježiša, ako cieľavedome oddal svoj život privádzaniu ľudí k hlbokému odovzdaniu sa Ježišovi a ako hlboko v ňom Ježiš prebýval. Taktiež som začal pociťovať prítomnosť Ignáca medzi nami v tom, čo dnes Boh koná v šírení opravdivej evanjeliovej obnovy jeho ľudu. Udialo sa to povzbudzujúcim a inšpirujúcim spôsobom, ktorý ma priviedol k hlbšej láske k Ježišovi a k túžbe slúžiť Mu ešte plnšie -tak, ako to robil v svojej ďobe Ignác.
Ignác je teraz s Ježišom a pre nás je starším bratom v Pánovi, ktorý nás svojím životom a príkladom a aktívnym záujmom o nás teraz nabáda milovať Ježiša. Začalo mi dochádzať, čo by mohla znamenať úcta k svätým a Márii. Videl som ich priezračnosť, a keď sme s nimi skutočne prišli do kontaktu, nevideli sme ani tak ich, ale Ježiša v nich a zistili sme, že naša pozornosť sa ani tak nesústreďuje na nich, ako skôr na Toho, ktorý prebýva v nich, na Toho, ktorému oni slúžia. Niečo podobné sa stalo nasledujúci deň, keď sme sa na záver konferencie blížili k Assisi, aby sme sa tam modlili za vyliatie Božie Ducha na túto konferenciu. Mohol som tam vidieť ďalší príklad človeka, ktorý horel láskou k Ježišovi a odovzdal svoj život a svoje srdce výlučne jemu. A toto všetko možno vnímať aj napriek tomu, čo toto mesto urobilo preto, aby ťažilo z faktu, že tam sv. František žil a zomrel, a z toho, čo urobil kultúrny katolicizmus, aby dal do popredia skôr Františka, než Ježiša. Miesto, kde som v Assisi najviac prežil Božiu prítomnosť, nebol Františkov hrob - ktorý svedčil o Františkových telesných pozostatkoch - ale to bolo skôr v ruinách domu jeho otca a na mieste, kde sa nachádzala jeho vlastná izba, i napriek tomu, že bola pokrytá mramorom. Ďalším takým miestom bol malý kostolík San Damiano, ktorý pomáhal vlastnými rukami opravovať, a námestie, kde sa spolu s Klárou a ďalšími prvými nasledovníkmi modlili, rozprávali a hľadali Boha. Vtedy, keď som stál v jeho izbe, sa mi stalo, že som pocítil ako ma prítomnosť Božia tlačí na kolená - a pripomenul som si, ako tu zápasil, aby prijal tajomstvo Božej lásky i povolania a rozhodol sa nasledovať ho počas celého svojho života. Prežil som aj prítomnosť Františka medzi nami - ako tiché povzbudenie k tomu, čo Boh koná dnes, že Ježiš povoláva mňa a každého z nás k takej výlučnej láske k Ježišovi, akú mal samotný František. Pri stretnutí sa s Františkom som sa stretol s Ježišom a videl som, čo to znamená odpovedať Mu novým spôsobom.
V druhý večer konferencie kardinál Suenens slávil Eucharistiu a ja som sedel v úzadí a oddychoval po úlohách, ktoré mi boli zverené počas konferencie. Taký unavený som pocítil, ako Duch otvoril hlbšiu rovinu môjho bytia Božej láske a v slzách som sa plnším spôsobom než kedykoľvek predtým obrátil k Bohu a povedal som Mu, že vždy chcem byť s ním a nasledovať ho tak, ako to robili Ignác a František. A cítil som, že Duch ma novým spôsobom oslobodzuje, aby som mohol plnšie nasledovať Pána a hlbšie prežívať jeho lásku.
Keď budeme verní Pánovi v našom každodennom živote, vtedy prídu okamihy, ako tieto, keď to, čo v nás Duch Svätý pripravoval „poď povrchom“, sa navonok prejaví a rozvinie to do nového stupňa. Je to práve táto vnútorná transformujúca činnosť Ducha Svätého, o ktorej by som rád hovoril na týchto záverečných stránkach.

Hovorili sme o mnohých základných zložkách zjednotenia sa s Bohom v modlitbe. Mnohé z nich predstavujú objektívne a vymedzené činy, ktoré vyvolávajú vymedzené dôsledky - plné prijatie Krista ako Pána a Spasiteľa, prosba o naplnenie Duchom Svätým, konkrétne kroky k nadviazaniu kontaktu s inými oddanými kresťanmi a k hľadaniu hlbšieho života v Duchu v spoločenstve, vyhradenie si každodenného času pre osobnú modlitbu. Dôležitosť týchto vymedzených skutkov nemožno podceňovať. Na druhej strane nech sú tieto objektívne skutky hocako dôležité, ich cieľom je urobiť nás viac prístupnými k opravdivému cieľu nášho života - k hlbokému spoločenstvu s Bohom, k plnej zrelosti semena nového života. Táto kniha sa pokúša predstaviť jednotlivé zložky základu, ktorý potrebujeme, aby sme účinne dovolili Duchu Svätému mať k nám prístup a pôsobiť v nás. Ak nasledujeme spôsob modlitby, dosiahneme plné Božie zámery. Rád by som zakončil uvedením niekoľkých obrazov, modelov dynamiky pôsobenia Ducha v nás, keď nasledujeme spôsob modlitby a niektoré rady, ktoré nám pomôžu hlbšie sa oddať jeho pôsobeniu a Božiemu konečnému cieľu.
Na dynamiku vnútornej premeny možno efektívne pozerať z rôznych hľadísk. Jeden spôsob pohľadu na to, čo v nás spôsobuje Duch Svätý - ak vytrváme v modlitbách - je, že privedie našu myseľ, srdce a vôľu do spoločenstva s mysľou, srdcom a vôľou Krista. V Liste Rimanom 12, 2 Pavol hovorí o obnovení zmýšľania Duchom, namiesto pripodobňovania sa zmýšľaniu tohto sveta. Naše zmýšľanie je formované mnohými silami a faktormi, ktoré pôsobia proti Kristovi. Môžeme napríklad porovnať spôsob, ako rozmýšľame o starostlivosti o materiálne a telesné potreby, a spôsob, ako Ježiš pozerá na tieto veci (Lk 12, 22
- 34). On nás pozýva, aby sme sa pripojili k jeho spôsobu rozmýšľania, založenom na pravde, že o nás sa stará Otec. V otázke jedla a oblečenia môžeme byť takí slobodní ako Ježiš. Môžeme žiť v prvom rade pre Božie kráľovstvo. Naše city taktiež formujú mnohé vplyvy. Prístup k ľuďom je u mnohých z nás ovládaný hlboko zakoreneným strachom, podozrievaním, hnevom alebo nenávisťou. Môžeme byť doslova otrokmi - pozbavenými slobody - našich citov. Ako rastieme v zjednotení sa s Bohom, tieto city sa obnažujú a svetlo Ducha Svätého nás začína oslobodzovať a uzdravovať z ich otroctva. Súčasne nám on začína implantovať účasť na tom, čo podľa mňa môžeme nazvať „city“ samého Boha. Čoraz viac začíname cítiť tak, ako „cíti“ Boh ohľadom ľudí a vecí a máme účasť na súcite, láske, úzkosti, hneve, prekážkach a odhodlanosti samotného Ježiša. Ako ľudia rastú v zjednotení sa s ním, ich city začínajú fungovať v zhode s Kristovými citmi. Čítanie Evanjelií tak, že si jedným okom všímame Kristove city v rôznych situáciách, nám skutočne môže pomôcť oslobodiť sa od našich citov, aby sme mohli konať správne a konštruktívne. Láska - ako ju prežívame v najintenzívnejších ľudských vzťahoch medzi mužom a ženou, rodičom a dieťaťom - je obvykle prostriedok, ktorý používa Boh na prejavenie svojej lásky, ktorá je podobná. Pozýva ma k plnšej účasti s ním v jeho láske tým, že on sa plnšie zúčastňuje so mnou v mojej láske otca a manžela. Toto je Boží spôsob zjavovania sa v našom živote - v samotnom jadre našich vzťahov. Pre ženatých i slobodných existujú také príležitosti a okolnosti, kde to môžeme objaviť a plnšie sa do toho zapojiť.
Našu vôľu treba tiež transformovať. A hoci sme odovzdali svoje životy Bohu, mnohí z nás môžu po roku alebo po piatich rokoch s prekvapením zistiť, ako hlboko v nich ešte pôsobí svojvôľa. V základných a dôležitých prístupoch vo vzťahu ku Kristovi, k iným ľuďom, ku kresťanskému spoločenstvu i k životu samotnému môžeme totiž postupovať podľa svojich vlastných predstáv. Boh nás potom privedie ku kríze, kde je naša svojvôľa priamo konfrontovaná a nútená rozhodnúť sa hlbšie než kedykoľvek predtým - pre podriadenie sa alebo pre vzdorovanie. Niekedy toto hlbšie zjavenie našej svojvôle a rozsahu, do akej miery svojvôľa riadila dokonca náš kresťanský život, môže stačiť na to, aby aj ten najoddanejší kresťan prežil naozajstnú krízu viery. Bolesť tohto zlomu môže byť taká hlboká, že sa vynára otázka, či ďalej ísť s Pánom alebo nie. Keď dôjde k podriadeniu sa na tejto hlbokej úrovni, svojvôľa môže byť „zlomená“ a možno dosiahnuť novú úroveň vzťahu k Pánovi a podriadeniu sa poryvom jeho Ducha. Môže to byť šokujúce, ak objavíme, že sa modlíme alebo slúžime iným ľuďom len potiaľ, pokiaľ sa nám páči alebo vyhovuje nášmu obrazu o sebe. U niektorých sa to stane náhle, v intenzívnej kríze. U iných sa to deje postupne, až nepozorovane počas obdobia niekoľkých rokov. Boh má svoj spôsob zaobchádzania s každým z nás, aleje to vždy práca, ktorú on vykonáva, a určite zahŕňa „lámanie“ svojvôle , aby Božia vôľa mohla spasiť a dať život. Boh nás oslobodzuje, aby sme sa stále vedomejšie zapájali s ním a Ježišom a Duchom do Ich života lásky, oddanosti a jednoty. To je to, čo Ježiš prisľúbil a na vytvorení toho pracuje jeho Duch. jeho Duch je zmiešaný s naším duchom. On ide bok po boku s nami - ako starší brat s mladším bratom - pomáha nám, povzbudzuje nás, podnecuje nás, ťahá nás, živí nás, vedie nás. Jeho Duch je v intímnom kontakte s naším duchom a aktívne ho ovplyvňuje, ticho pracuje na našom uzdravení a oslobodení, aby nám pomohol vidieť, čo alebo skôr koho sme prijali - Ježiša a Otca v nás. Rásť v modlitbe znamená nechať Ježiša a Otca čoraz plnšie žiť v nás a pôsobiť skrze nás, stvárňovať v nás Boží obraz a vytvárať z nás nástroj a účastníka ich božského života a poslania.
Boh nás volá k napredovaniu. Bude nás premieňať. Aby sme mu umožnili úplne slobodne konať, musíme z našej strany odstrániť všetky prekážky jeho pôsobeniu v našich životoch. Rád by som sa teraz zaoberal jednou prekážkou, ktorou je strach, pretože je často koreňom mnohých našich odporovaní Bohu.
Jednou z vecí, ktorá bráni mnohým z nás plne sa oddať Bohu, je strach, že nebudeme schopní podľa toho žiť alebo uniesť takýto záväzok. Áno - nebudeme schopní, ak sa na to pozeráme ako na vec našej vlastnej sily, našej vlastnej spoľahlivosti, našej vlastnej vytrvalosti. Ale to znamená pozerať na život s Kristom ako na prekážkový beh, zákon, či bremeno. On nám chce dať dar, a my to musíme dovoliť a prijať ho. Čím viac dovolíme, tým viac nám on môže dať. Tým darom je on sám, jeho Svätý Duch, ktorý teraz z nášho vnútra posilňuje naše slabosti a dáva nám „silu zhora“, aby nás urobil schopných žiť kresťanský život. Vedomie našej nehodnosti a slabosti nás môže zadržiavať pred oddaním sa a môže spôsobiť beznádej a znechutenie. No môže to byť aj príležitosť pre oddanie sa s vedomím, že to nemôžeme vydržať vlastnou silou a skutočne doslova sa spoľahnúť na Božiu moc, ktorá nás udrží.
Toto je presne bod, v ktorom začína autentické kresťanstvo -keď poznáme naše vlastné slabosti a nedostatky a keď vieme, že tento druh života nemôžeme žiťnašou vlastnou silou. Keby sme ho mohli žiť našou vlastnou silou, neboli by sme potrebovali žiadneho Spasiteľa, neboli by sme potrebovali Turíce. Niekedy je to pýcha, ktorá spôsobuje, že chceme čakať dokiaľ nebudeme robiť veci bezchybne, odďaľujeme oddanie sa, aby sme si zabezpečili, že budeme „dobre vyzerať“ a nemôžeme „zlyhať“. Potrebujeme vedieť, že zlyhávame v svätosti preto, aby sme sa stali svätými, aby sme mali nárok na „božské bohatstvo.“ Potrebujeme si priznať našu neschopnosť nasledovať verne Pána tak, aby on začal víťaziť v nás. Keď si uvedomujeme našu neschopnosť a slabosti, dostávame sa do polohy, v ktorej sa môže v nás prejaviť Božia moc.

„ ...aj pre veľkosť zjavení. A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: ,Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.' A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista - lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ (2 Kor 12, 7-10)

Kresťanstvo neznamená spasiť sa sám, ale byť spasený Kristom. Neočakáva sa od nás, že si zaslúžime našu spásu pomocou vlastného snaženia, ale prijímame ju ako dar od Pána. Prijatie spásy od neho v nás uvoľní moc, ktorá nám dá schopnosť prežívať tento záväzok.

„Lebo spasení ste milosťou skrze vieru - a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“ (Ef2, 8-9)

Oddajte sa, s vierou sa obráťte na neho s prosbou o silu uniesť to.
Niekedy je tento strach zo zlyhania a pocit nehodnosti živený spôsobom budovania hnutí duchovnej obnovy a ich prejavovania sa. Bežne sa stáva, že do centra pozornosti sa dostávajú dramatickejšie príbehy obrátenia, veľa sa o nich hovorí a najvýraznejšie osobnosti a najsugestívnejšie zážitky dominujú pri vzájomnom zdieľaní. Toto môže niekedy spôsobiť, že ľudia sa cítia akoby v inom svete, že s nimi sa nič také nedeje, že oni nemôžu takto prežívať Boha. Zúčastňujú sa na tom ešte ďalšie faktory. Jeden z nich je ten, že rôzne temperamenty odlišne reagujú na Pána. Niektoré temperamenty sú zdanlivo otvorenejšie na bezprostredné a silné zážitky. Iné prichádzajú k uvedomeniu si Božej prítomnosti a k zážitkom s ním skôr postupne. Tí prví majú niekedy viacej ťažkostí so zotrvaním.
Spomeňte si na príbeh korytnačky a zajaca. Dnes je všade plno zajacov - a chváľme Boha za nich - pobehujúcich dookola so svojimi duchovnými zážitkami - vo väčšine prípadov úprimnými - ktoré spôsobujú, že korytnačky rozmýšľajú, či ony samy majú vôbec nejakú hodnotu alebo či sú schopné byť kresťanmi. V tom príbehu nakoniec korytnačky svojou vytrvalou vernosťou a namáhavou prácou vyhrali preteky. Nádejam sa, že nebo bude nakoniec naplnené množstvom korytnačiek a zajacov. Ale dôležité je, aby sa ľudia s pokojnejším temperamentom necítili vinní pri porovnávaní sa s tými živšími spomedzi nás a aby vytrvale napredovali s Pánom každodennou vernosťou. Iným dôvodom pre pocity odsúdenia, ktoré využíva Satan, je voľné používanie výrazov „Boh hovorí“. V hnutiach duchovnej obnovy, v ktorých Boh skutočne pôsobí, sa môže vyvinúť určitý žargón, ktorý môže vytvoriť zavádzajúci obraz jasne definovanej veci, ktorú človek prežíva. Keď niekto počuje rozhovor s výrazmi: „Boh mi povedal toto a Boh mi povedal ono, a potom ja som Mu povedal a on mi povedal,“ a podobne, môže to vytvoriť veľmi zavádzajúci obraz toho, čo sa v skutočnosti deje. I ľudia, ktorí nenarábajú tak ľahko s rečou alebo ju tak nepoznajú, môžu nadobudnúť dojem, že sa nachádzajú v inom duchovnom svete, hoci to tak nie je. Keď sa ľudia takto vyjadrujú, často tým myslia nasledovné: „Vnímal som to tak, že mi Boh hovorí, alebo cítil som, ako by mi naznačoval niečo, alebo zdalo sa mi, že je to od Pána“, alebo niečo podobné. Obvykle to nie je počuteľný hlas, dokonca ani len vnútorné vnuknutie, ktoré sa prežíva pri proroctve, ale skôr vedomie alebo pocit, že to môže byť skutočne od Pána - ale nie s takou priamosťou a bezprostrednosťou a nie v takej forme, ako sa to nesprávne zvykne vyjadrovať.
Občas je to iba vec uvedomenia. Niekedy Boh koná, vedie, učí a mení veci v životoch ľudí a oni si to obvykle ani nevšimnú, ani to neprisudzujú Pánovi. Niektorí ľudia sú veľmi vnímaví na to, čo Boh koná v ich životoch, a sú zvyknutí o tom hovoriť. Mnohí ľudia si toto zjavne neuvedomujú, a nie sú zvyknutí o tom hovoriť - často sa im to stáva bez toho, aby si to plne uvedomovali. Sedávam v skupinách ľudí, kde sa niektorí delia veľmi sugestívne a podrobne o tom, ako Boh spôsobuje v ich živote veci, ktoré sú pomerne bežné a oni urobia z toho niečo, čo znie úplne výnimočne. Iní ľudia v skupine povedali, že sa nemajú o čo podeliť, a že si neuvedomujú Božie pôsobenie v ich živote. Pritom som ich veľmi dobre poznal a viem, že Boh v nich veľa spôsobuje. Ak budeme prosiť Svätého Ducha, aby nás urobil pozornejšími a citlivejšími na Božie pôsobenie, pomôže nám to v podpore duchovného rastu.
Ďalší druh strachu vychádza z našej predstavy o veľkej vzdialenosti medzi Bohom a človekom. Hriech nás tragicky a dramaticky oddelil od uvedomovania si a naplnenia - a to zostáva ako základ nášho vzťahu s Bohom. Dlho bolo pre mňa záhadou, ako môže mať Boh niečo do činenia s človekom. Čo má Duch spoločné s telom? Čo by mali spolu robiť? Ako sa vôbec môže cítiť jeden u druhého doma? Svätý Duch mi pomohol pochopiť a prežiť prvotnú jednotu, ktorá existovala medzi Bohom a človekom a spôsob ako nás formuje v hĺbke nášho bytia, aby sme boli v jednote s ním. Vzbury a vzdialenie sa, vedomie rozdielnosti je znetvorením, ktoré zmarilo pôvodné stvorenie - nie je to najzákladnejšia pravda o nás a o Bohu.
Na počiatku čistý Duch a telo existovali spolu v harmónii a jednote. Po vážnom porušení tejto jednoty vzburou človeka sa Boh rozhodol nie iba obnoviť túto jednotu, ale ide ešte ďalej. Božie Slovo, druhá osoba Najsvätejšej Trojice, pôvodné čistý Duch, podobný Otcovi a Svätému Duchu, vyjadril oddanosť Boha ľudským bytostiam tým, že sa aj navonok pripodobnil ľuďom s telom a krvou - vo vtelení Ježiša. Boh sa naveky spojil s telom a krvou. Prebýval medzi nami, prežil ľudské podmienky a hĺbku zla, ktoré postihuje a sužuje ľudský život, úplne sa vzdal sám seba až po bod smrti. Ale víťazne vstal, s telom a krvou, večné telo a krv, naveky ľudský stojí žiarivý a premenený, jeho ľudské telo bolo premenené v zmŕtvychvstaní. To isté zmŕtvychvstanie, premenenie a večný život ponúka všetkým, ktorí sa na neho obrátia.
Boh nás pozýva do opravdivej jednoty Trojice, „dáva nám účasť na božskej prirodzenosti“. Miera toho, ako Boh chce privinúť človeka a uzdraviť ho, pozdvihnúť ho a zobrať ho do svojho lona, je taká hlboká, že sa nedá ani slovami vyjadriť. Človek až stratí reč, keď mu Svätý Duch zjaví Božiu lásku vyjadrenú v živote, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša.
Ďalší z najčastejších druhov strachu, ktoré nám bránia plne odovzdať svoj život Bohu, je strach z obety. Je nepochybné, že Ježiš povedal niektoré tvrdé slová a že posolstvo o spáse je „silná medicína“. Keby boli zmiernené, už by viac neboli dosť silné na to, aby vyliečili, čo je choré v našich životoch. Je v tom zanechanie, zomretie svojmu ja. Bolesť, smrť, obeta - to nie je cieľ sám o sebe, ale má za úlohu vytvoriť nový život, poradiť si s tým, čo v nás zohavilo našu osobnosť a vzťahy, a má nás oslobodiť z okov, ktoré nám bránia prežívať slávnu slobodu Božích synov a poznať jeho samého i moc jeho zmŕtvychvstania. Keď vieme, čo sa za tým zanechaním skrýva - prijatie Svätého Ducha v neustále vzrastajúcej miere, uzdravenie, oslobodenie, voľnosť -umožní nám to ochotne a radostne znášať túto bolesť. Keď lipneme na veciach a snažíme sa ich zachrániť a ovládať ich, tak sa nám vyšmyknú z rúk. Ale keď sa ich zriekneme a odovzdáme ich Bohu, aby ich napravil, tak nadobudnú nový lesk a prinesú nám nový pokoj a radosť do nášho života. Mnohé veci, ktoré odovzdáme Bohu, sa nám skôr či neskôr vrátia s novým vzťahom ku nim - hoci nepopierame, že keď sa vzdáme nejakých vecí pre Boha, nemusia sa nám vrátiť v takej istej forme. Odovzdanie života Bohu pre mňa znamenalo vzdať sa kariéry, vzťahu, okruhu priateľov a spôsobu života, ktoré neboli správne, a štýlu života, ktorý bol vzrušujúci, ale hriešny. Znamenalo to zanechať spôsob, ako som trávieval svoj čas a právo rozhodovať, ako ho strávim. Znamenalo to zanechať písanie a prácu redaktora, v ktorej som sa angažoval. Znamenalo to urobiť Krista najdôležitejšou osobou v mojom živote a všetko ostatné podriadiť jemu. Znamenalo to podriadiť sa v poslušnosti kresťanskému spoločenstvu osobitným spôsobom tým, s ktorými som spolu žil a pracoval. Znamenalo to ukrižovanie svojvôle, ktoré viedlo k výrazným zmenám v mojom charaktere, a ešte stále vedie. Trvalo to tri roky, kým som bol pripravený uvažovať o manželstve. Prešlo vyše päť rokov, než som bol schopný využívať dary písania a redaktorské vlohy, ktoré mi dal Pán, takým spôsobom, aby priniesli slávu jemu a život ľuďom. Niečo z toho, čo som odovzdal Pánovi sa mi vrátilo, niečo nie, ale môj život v ňom sa prehĺbil a ja ho zvelebujem za všetko, čo urobil so mnou.
Iný častý strach, ktorý nám bráni vyjsť v ústrety Pánovi, má korene v presvedčení, že „odbočil som úplne zlým smerom, urobil som zásadnú chybu, teraz je už všetko stratené, nemám žiadnu nádej žiť životom hlbokého zjednotenia s Bohom.“ Či už je to odvolávka na to, že ste nemali zanechať školu, alebo že ste sa oženili s nesprávnou osobou, alebo že ste sa vôbec nemali ženiť, že ste si nemali zvoliť celibát, že ste nemali mať deväť detí, alebo ste nikdy nemali odísť z určitého mesta, kde ste mali kresťanské spoločenstvo, či čokoľvek iné - Satan môže využiť pochybnosti a podobné výhovorky, aby nás oddelil od Boha. Syndróm, že „to druhé je vždy lepšie“, je zákernou zbraňou, ktorú používa satan a ktorou sme my veľmi zraniteľní. Sme tam, kde sme, a Boh je tu s nami, pripravený pracovať s nami tam, kde sme - nikdy nemôžeme vedieť, ako hodnotiť niektoré minulé rozhodnutia. Ak je niečo, čo treba vyznať, tak to vyznajte. Ak je niečo v minulosti, o čom nie ste si istí ani po dlhšom čase otvorenosti voči Pánovi, i po konzultácii so zrelším kresťanom - jednoducho zabudnite na to a vykročte vpred. Nemali by sme sa trápiť so žiadnym omylom alebo hriechom - skutočným alebo vymysleným - zverte to Bohu. On chce, aby sme vykročili s ním z miesta, kde sa práve nachádzame.
Inou prekážkou môže byť strach z Boha samotného. Naša koncepcia Boha môže byť založená na celom množstve negatívnych skúseností z našich rodín, z našich škôl, spomedzi našich priateľov, z Cirkvi a z mnohých náhodných udalostí. Strach, že budem zneužitý, že nebudem milovaný, že ma niekto využije, obvykle blokuje slobodné oddanie sa Bohu. Z dôvodu celého radu negatívnych osobných vzťahov na univerzite v čase, keď som bol vzdialený Pánovi, sa vo mne vybudoval hlboko zakorenený - hoci podvedomý - strach z Boha a iných ľudí, ktorý mi bránil prijať ich lásku. Postupne som si tento strach začal uvedomovať a vidieť jeho korene v týchto vzťahoch. Postupne - najprv intelektuálne a potom emocionálne - som si začal uvedomovať, že existuje rozdiel medzi láskou, ktorú som zažil vtedy, a Božou láskou. Božia láska je čistá, svätá, mierna, múdra, nezneužívajúca, nenásilná. Jemu možno úplne dôverovať. Teraz sa už radujem z prijímania Božej lásky v nespočetnom množstve spôsobov, v ktorých mi ju oznamuje každý deň. Radujem sa, že som Mu oddal svoj život, že Mu úplne dôverujem.
Jednou z najväčších prekážok oddaniu sa Bohu je strach z toho, že nás neprijme, že si nás nevyberie, že nie sme toho hodní. Obvykle cítime, že skutočná jednota s Bohom je pre iných, ktorí sú „lepší“ než my, a že my sme hriešni, príliš obyčajní, príliš zamestnaní, príliš normálni, príliš neporiadni alebo akýkoľvek iní, aby sme mohli byť v Božej prítomnosti. Boh chce, aby všetci ľudia boli s ním dôverne a vrúcne zjednotení. Povolanie milovať Boha celým naším srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou dušou a zo všetkých síl je adresované všetkým ľuďom. K čomu Boh povoláva človeka, k tomu mu dáva aj prostriedky, aby to mohol dosiahnuť. Boh je pripravený vyjsť nám v ústrety práve tam, kde sa nachádzame, a postupne a pozorne, krok za krokom, nás viesť k dôvernej jednote s ním samým. Jedným z najškodlivejších klamstiev satana je to, že nám nahovára, že my máme jedinečný problém alebo povahovú črtu, ktorá nás robí neschopnými dôverného zjednotenia s Bohom. Toto musíme pomenovať pravým menom vždy, keď sa to prejaví a pokúša sa vykonať svoju zákernú úlohu - brániť ľuďom prísť k nemu. Ste povolaní, ste vyvolení, ste schopní byť s ním. Čokoľvek iné je lož a cieľom toho je vaša smrť, vaše oddialenie od Boha života, milosrdenstva a lásky.
Keď sme položili základy a rozobrali hlavné prekážky prehĺbenia jednoty s Bohom, môžeme očakávať, že sa to uskutoční. Uvidíme, ako Boh bude spôsobovať v nás rozvoj. Ale otázka rozvoja v zjednotení sa s Bohom je delikátnou vecou. Môžeme rásť v poznaní Boha a byť s ním plnšie spojení, ale vedomie vlastného „ja“ a sústredenie sa na rast môže byť najnebezpečnejšou vecou, ktorá môže postihnúť opravdivú jednotu a slobodu.
Jedna z chorôb dnešných cirkví je neuveriteľná povrchnosť, ktorá sa ukáže, ak začneme hovoriť o duchovnom živote. Keď boli vyhodené von „staré štýly a systémy“ duchovnosti, v mnohých prípadoch bolo vyliate so špinavou vodou aj dieťa. Dnešné „návraty k duchovnosti“ sú často také nedefinovateľné a zmätočné, že nemožno rozhodnúť, či vôbec možno nejakým spôsobom hodnotiť rozvoj spirituality. Ale o to vždy v dejinách išlo - od začiatku Nového zákona a cez celú kresťanskú tradíciu - že duchovný pokrok možno hodnotiť a mal by vždy existovať.
Meranie duchovného pokroku nie je nejaká beznádejne povrchná, subjektívna záležitosť. V živom kresťanstve existujú celkom objektívne a všeobecne prijateľné kritériá na hodnotenie duchovného pokroku, hoci existuje veľké nebezpečenstvo, že sa tieto objektívne kritériá duchovného pokroku budú aplikovať strnulo a necitlivo. Napriek všetkým týmto ťažkostiam môžeme povedať, že by mal existovať pokrok. Keď žiadny neexistuje, tak niečo nie je v poriadku.
Chcel by som uviesť niektoré objektívne indikátory rastu v zjednotení sa s Bohom. Keď ich zoberieme každý osobitne, nemusia nič znamenať. Keď ale predstavujú určitý model, po určitom časovom úseku môžu odkryť určitú štruktúru rastu alebo nedostatok rastu.

• Dáva sa do poriadku v živote tohto človeka nejaký vážny hriech?
• Dáva sa do poriadku menej vážny úmyselný hriech?
• Používa dotyčná osoba väčšinu svojho času, talentu a peňazí na službu Pánovi?
• Je čas, ktorý strávi modlitbou, potvrdený rastom v láskavom správaní voči svojim spolubratom a láskavej službe svojim blížnym?
• Stáva sa ovocie Ducha Svätého (láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, sebaovládanie, atď.) zjavné v živote tejto osoby a skutky tela (hnev, žiarlivosť, žiadostivosť, rozkoly, atď) ustupujú?
• Je dotyčná osoba ochotná pohotovo si priznať chybu, nesprávne konanie, prijať kritiku od iných?

Avšak vedieť správne používať tieto indikátory (a im podobné) je iná vec. Nieje to neobvyklé, keď niekto, kto sa úzkostlivo držal kresťanskej morálky a prejavovania láskavého správania navonok, po opravdivom obrátení má menej sebaovládania, menej trpezlivosti atď. než predtým. Z vonku nariadené ovládanie sa prelomí, keď Duch Svätý zrodí vo vnútri človeka nový systém ovládania. Čo sa predtým javilo ako cnosť a kresťanský charakter, bolo azda reakciou zo strachu - bez vnútornej transformácie. Prerušenie toho, čo sa javilo ako cnosť, môže byť podstatnou zložkou napredovania k lepšiemu stavu, a nie znakom nedostatku pokroku. Veľa škody môže spôsobiť, ak takéto indikátory aplikujeme ako zbraň, aby sme tým niekoho bili po hlave. Uvediem príklad: „Pozri, modlíš sa každý deň, ale stále ešte strácaš trpezlivosť. Aká pretvárka! „Autentický rozvoj môže prebiehať vo vnútri, ale nemusí sa prejavovať ešte v oblasti, v ktorej by mal byť najviditeľnejší. Vyžadovanie zmeny v určitých oblastiach ako znaku autentického rozvoja môže byť hrubou chybou. Podstatná je citlivosť na Božie načasovanie a Boží plán rozvoja danej osoby. Boh nemusí mať v úmysle siahať na určitú oblasť, dokiaľ nenapraví množstvo iných vecí. Tlak na túto oblasť môže priniesť škodu. Je to niečo ako napríklad vyžadovanie „sociálnej práce“ od skupiny kresťanov, ktorí sa sotva len začali milovať navzájom. Ale to, že je možno nesprávne používať tieto indikátory, ešte neznamená, že nie sú nápomocné v rukách niekoho skúseného a vnímavého na pôsobenie Ducha v životoch ľudí. Tieto indikátory môžu taktiež poskytnúť jednotlivcom všeobecný rámec a víziu, podľa ktorej by mohli merať primeranosť rozvoja svojho života. Všetky skutočné zdroje usmerňovania a pomoci majú svoje praktické problémy. Avšak sú všetkým, čo máme. V minulosti mali kresťania dobrých a svätých mužov, na ktorých sa mohli obrátiť, ktorí im ponúkali svoju múdrosť a pokyny, ako rásť v jednote s Bohom. Hlavný problém dnešnej doby spočíva v tom, že je veľmi málo ľudí, ktorí sú schopní toto robiť a často sú preťažení. Najsľubnejším praktickým zdrojom pomoci sú dnes modlitebné skupiny a spoločenstvá, ktoré sa teraz rozvíjajú s jasne formulovanou oddanosťou obnoveniu kresťanského života. Skupina samotná môže poskytovať stály zdroj povzbudenia, múdrosti a vyváženosti, aj keď zdroje v zmysle mimoriadne nadaných ľudí s pastoračnou a teologickou prípravou sú obmedzené. Samozrejme vybočenia v takýchto skupinách sa môžu stať a aj sa stávajú. Ale stáva sa to rovnako, ak nie ešte častejšie, pri všetkých zdrojoch vedenia. Je dokonca zrejmé, že aj pre podporu skupiny existujú hranice jej pôsobnosti - vážne ťažkosti sa nemusia vyjasniť, ľudia môžu dať dobre mienenú radu, ktorá je zlá - ale opravdivo efektívne a praktické vedenie a podpora sa obvykle nájde a dochádza k pokroku. Pri tom všetkom musíme pamätať na prísľub, ktorý nám dal Boh, že nás nenechá ako siroty. On sám je s nami, aby nám pomáhal a viedol nás skrze svojho Svätého Ducha, ako aj cez okolnosti nášho života.

Svätý', svätý', svätý', Pán Boh silný a mocný. Nebo i zem sú plné tvojej slávy, hosanna na výsostiach. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, hosanna na výsostiach.

„Nebo i zem sú naplnené Božou slávou.“ Boh je všade, ako hovoril náš prvý katechizmus. Boh je všade, vždy. Modlitba je spoločenstvo s Bohom. Je možné a želateľné byť v spoločenstve s Bohom - všade a vždy. Keď nás Pavol vyzýva, aby sme sa neustále modlili, je to iba logický dôsledok faktu, že Boh je všade po všetky časy, že neexistuje miesto a ani čas, kde by Boh nebol prítomný, a kde by sme s ním nemohli mať spoločenstvo. On doslova napĺňa vesmír a preniká všetko v ňom. Sama hmota, ním stvorená, ho zjavuje.
Avšak my nie sme vždy a všade citlivými na jeho osobnú prítomnosť. Preto je potrebné, aby sme sa na neho obracali konkrétnymi a ľudsky obmedzenými spôsobmi, ktoré nám ako kľúče otvárajú dvere do jeho neobmedzenej osobnej prítomnosti. Keď sa odovzdáme Kristovi, keď sme obnovení v Duchu, keď sa staneme súčasťou živého kresťanského spoločenstva, keď sme verní pravidelnému času osobnej modlitby - toto všetko nás pripravuje a oslobodzuje pre prežívanie a účasť na spoločenstve s Bohom - čoraz plnšie a počas celého nášho života. Náš život a naša práca sa nestanú modlitbou , aktom komunikácie a lásky k Bohu jednoducho tým, že to vyhlásime, ale postupným procesom vnútorného oslobodenia, ktoré urobí naše srdce schopným stále viac a viac vidieť a uvedomovať si Boha všade a vo všetkom. Niektorí ľudia chcú hneď preskočiť k neustálej modlitbe bez toho, aby sa učili najprv loziť a potom chodiť
- a to nefunguje. Ale pre tých, ktorí postupujú po ceste každodennej osobnej modlitby, sa neustála modlitba stáva vždy viac a viac možnou a reálnou. Na jednom mieste v Písme Ježiš dostal nádherné meno: Emanuel, čo znamená Boh je s nami. Ježiš prisľubuje, že nás nezanechá ako siroty, ale že bude s nami navždy - on aj jeho Duch. A ak ho milujeme a zachovávame jeho slová, bude s nami aj jeho Otec. Ako výrečne o tejto zotrvávajúcej prítomnosti Boha hovorí žalm:

„ Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko - ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť -je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť. Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam - ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Keby som si povedal:, Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc', pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.
Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne - všetky tvoje diela sú hodný obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil. Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský. Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku - a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe.“ (Žalm 139, 1-18)

Ako bytosti sa od seba odlišujeme: máme svoje vlastné mysle, srdcia, vôle, telá. Žiť duchovným životom neznamená byť inými než sme, ale dovoliť Bohu, aby bol s nami v tom, čo sme, a postupne nás premieňal na svoj obraz. Toto znamená zmeny, ale naša charakteristická identita zostáva a pokračujeme v živote v stvorenom poriadku, v hmotnom svete. Trojica prebýva hlboko v našom vnútri. Ale Boh je aj so svojimi stvoreniami. Potrava, dážď, slnko, chlieb, kvety, odev, skaly, drevo, oceľ, budovy, autá, elektrina - všetko má svoju skutočnú identitu a autonómiu a nemení sa na čistého ducha, keď sa dostáva do správneho vzťahu s Bohom. A Boh je taktiež úzko spätý s týmito vecami. Svojho času jeden ruský pravoslávny teológ povedal takýto výrok: „Potrava je nadprirodzená láska, ktorá bola premenená na jedlo.“ Toto vyjadruje niečo o realite Božej prítomnosti vo veciach. Keď jeme, tak skutočne jeme potravu. Boh nás aktívne, bezprostredne miluje i tým, že nám dáva potravu - nielen tým, že to iniciuje prostredníctvom stvorenia semien a uvedenia kolies do pohybu. On sprevádza túto potravu svojou láskou a prítomnosťou. On skutočne prichádza k nám v potrave, v slnku, v odeve, ktorý si obliekame, vo vode, ktorú pijeme, v ľuďoch, ktorí sa nás s láskou dotýkajú - on ich sprevádza a v nich prichádza k nám. Svätého Ducha môžeme skutočne prijať, keď prijímame do seba dych dňa, alebo svetlo slnka či jedlo dnešnej večere. Môžeme do seba prijať Božiu lásku, Boha samého, pretože on sprevádza dary, ktoré dáva vo svojom stvorení. Teda všetko hovorí o ňom. On prichádza k nám vo všetkom. Prijmime ho. Keď v slnečný deň kráčam po ulici a pozerám na slnko, prijímam jeho svetlo a teplo a požehnanie Božieho Syna. Keď pijem pohár vody, som vďačný za vodu a prijímam Ducha Svätého. Jeden poriadok reality - materiálny - nie je potlačený alebo nesprávne zduchovňovaný vedomím blízkosti iného poriadku - tento poriadok je autenticky a vhodne obohatený. Boh je s nami. Ducha Svätého môžeme prijímať nielen vo sviatostiach, nielen v Eucharistii - hoci to sú určite osobitné ohniskové body, v ktorých sa nám on dáva zvláštnym spôsobom - nie iba v osobnom modlitebnom čase, ale v každom našom dychu, v každom lúči slnka, ktorý sa nás dotkne, v každom kúsku potravy, ktorý zjeme, v každom dúšku vody, ktorý vypijeme, v každom bozku, ktorý dostaneme. Boh sa odovzdáva, udeľuje seba, rozlieva seba všade a vždy. Prijmite ho, prijmite ho. Prijmite ho teraz v slovách, ktoré čítate. Prijmite ho teraz, keď sa dotknete kresla, v ktorom sedíte. Prijmite ho teraz, keď pozriete cez okno von a vidíte oblohu, dotknete sa zeme, cítite strom, dýchate vzduch.
Pre lepšie uvedomenie si Božej prítomnosti - všade a vždy -nám môže pomôcť i využitie rôznych príležitostí počas dňa, mimo nášho pravidelného modlitebného času. Stačí sa nám na okamih zastaviť a priamo sa obrátiť na neho s chválou alebo v tichosti či s prosbou. Kedykoľvek máme nejakú voľnú chvíľu uprostred povinností, medzi úlohami, rokovaniami, pred napísaním ďalšieho listu, vyšetrením ďalšieho pacienta, prebalením ďalšej plienky, naložením ďalšieho nákladu - namiesto zaplnenia tohto času čímkoľvek iným - jednoducho sa na okamih zastavte, sadnite si, buďte ticho a uvedomte si jeho, ktorý je vždy s vami. Každý z nás má obvykle niekoľko podobných príležitostí každý deň. Ak ich využijeme ako chvíle, keď môžeme prebývať v zjednotení sa s ním, môže sa to veľmi výrazne prejaviť v našej trvalej jednote s ním. Spievanie počas chôdze po ulici, pri jazde autom či modlenie sa, chvíľa ticha, to všetko sú cesty ako Boh môže prísť k nám a byť prítomný medzi nami.
Modlitba by nikdy nemala byť bremenom, ale darom. Aby tomu tak bolo, musí byť odpoveďou na vnuknutie Ducha Svätého, ktorý nám dáva túžbu, pomáha nám počuť Božie volanie a umožňuje nám byť schopnými uvedomovať si ho a modliť sa. My v našej slabosti ani nevieme, ako sa máme neprestajne modliť, ale Boží Duch nám pomáha. Nebuďte napätí, nerobte nič nasilu - ak si neuvedomujete Boha pri pití pohára vody, v poriadku - niekedy je dobré vnímať iba jeden rozmer skutočnosti a ostatné nie. Všetko príde v správnom čase - ak sme verní v konaní toho, čo nám Duch Svätý vnuká dnes.
Jednou z najväčších nástrah, ktorá mnohých drží ďaleko od Boha je snívanie s otvorenými očami o tom, čo by robili, keby okolnosti boli iné, alebo čo by robili v budúcnosti, či v nejakom inom postavení, než aké majú teraz. Keď Ježiš povedal, že kto je verný v malých veciach, tomu budú zverené väčšie veci, dával nám návod nielen pre našu finančnú službu, ale pre všetko, čo patrí k životu s ním (Lk 16, 10). Ak sme verní v povinnostiach, zodpovednosti a okolnostiach dnešného dňa - bez ohľadu na to, aké sú, a snažíme sa odvádzať dobrú prácu v tom, čo nám bolo zverené na dnešný deň - tak budeme určite na správnom mieste, keď nám bude Boh chcieť zveriť iné veci. Možno budete pozvaní k väčšej službe v budúcnosti alebo možno ste povolaná stať sa jedného dňa manželkou, možno ste povolaný rozvíjať svoje hudobné nadanie, ktoré momentálne nemôžete uplatniť, pretože pracujete ako tesár. Efektívna kresťanská služba vychádza z kresťanského charakteru. Kresťanský charakter sa rozvíja trpezlivým zdolávaním skúšok a verným odpovedaním na milosť a úlohy dňa. Nebudeme schopní uniesť väčšiu službu - zodpovednosť byť manželkou alebo hudobníkom, ktorý oznamuje Boží život - dokiaľ nebude náš vnútorný človek posilnený, očistený, poddajný voči práci Božieho Ducha. Nechávať si to „najlepšie“ pre budúcnosť, vyhýbať sa vloženiu sa celým srdcom do niečoho pre dnešok, je najistejšou cestou, ako sa vyhnúť Božiemu konaniu v našom živote vôbec. Mojžiš žil najskôr štyridsať rokov v ústraní, než bol pripravený viesť izraelský národ. Ježiš žil tridsať rokov životným štýlom tesára - naučil sa poslušnosti skrze utrpenie. Mali by sme my očakávať niečo iné? Vykonávanie každodenných bežných povinností v správnom duchu a so správnym postojom môže urobiť viac pre naše otvorenie sa Božiemu dielu v našom vnútri, než tá najduchovnejšia, najdôležitejšia práca konaná pre samochválu alebo pre uspokojenie potreby nášho ja. V Liste Efezanom sa hovorí:

„ Otroci, poslúchajte pozemských Pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista. Neslúžte iba naoko ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako Kristovi služobníci, ktorí z tej vôle plnia Božiu vôľu.“ (E/6, 5-6)

Budete slúžiť samotnému Kristovi, ak bude takto pristupovať k svojím každodenným povinnostiam.
Náš každodenný život má dosť svojich skúšok a trápení - je z viacerých hľadísk krížom. Prijmite tento kríž, odovzdajte sa mu a on sa stane vašou radosťou a otvorí vám dvere k premene a hlbšej jednote. Otvorí dvere, ktoré uvoľňujú Božiu moc do vášho života. V slabosti je sila. Vyhýbanie sa krížu viacej zraňuje, robí proces nášho očistenia dokonca bolestivejším. Prijatie tohto kríža umožňuje Bohu rýchlo konať a uskutočniť to, čo on potrebuje urobiť, aby nás pohol vpred. Prijmite materstvo, prijmite s celým srdcom starostlivosť o deti - dajte im seba. Prijmite svoje povolanie právnika a slúžte svojim klientom ako Kristovi samotnému, pretože v nich prichádza k vám Kristus. Prijmite povolanie robotníka vo fabrike ako vernú službu Kristovi samotnému - a stane sa ňou. Napredujte. Nelipnite na svojom vlastnom živote. Zomrite a objavíte, že ste ožili. Zanechajte staranie sa o seba a o svoje vlastné záujmy a objavíte, ako sa o vás stará Kristus.
Vo vzťahu medzi manželmi je jedna vec, ktorá oslabuje manželovu lásku a starostlivosť o manželku. Je to jej naliehanie, že ona sa postará sama o seba - nedovolí manželovi, aby to robil on. Azda preto, že mu nedôveruje. To isté sa stáva vo vzťahu človeka k osobe Krista. Ak sa pokúšame byť svojím vlastným pánom a staráme sa o seba a o svoje vlastné záujmy, tak si volíme život v základnej neistote, pretože vieme, akí sme krehkí a aké zraniteľné sú naše sily. Ak dovolíme, aby Kristus bol naším Pánom a staral sa o nás, týmto Mu dávame možnosť, aby to urobil. Nechajte Krista starať sa o vás a dohliadať na vaše záujmy, a vy s celým srdcom prijmite kríž vášho každodenného života - a v tomto kríži objavíte jeho.
Prijmite milosť a príležitosť, keď vám ponúka päť minút ticha na modlitbu počas dojčenia dieťaťa alebo na konci obedňajšej prestávky, využite to a dostanete oveľa viac. Ak sa neustále sťažujete a nariekate, ustúpite z miesta, kde je pre vás teraz Boh a kde sa chce teraz s vami stretnúť, kde on vie, že sa s ním potrebujete stretnúť. Vstúpte cez dvere, ktoré vám on ponúka -nie dverami, ktorým vy dávate prednosť. Prvá možnosť vedie k životu, druhá možnosť nevedie nikam. Hoci táto cesta môže pre niekoho iného viesť k životu, pre vás nebude. Berte zreteľ na Božie podmienky, nie na svoje vlastné. Dovoľte Mu starať sa o váš život. On sa bude o vás starať.
Ak sme Mu verní v malých veciach, v prachu a rutine nášho každodenného života, podľa svojich možností, tak on nás veľmi rýchlo posúva vpred ku nemu samému. Z jedného dňa na druhý sa to zdá pomalé, ale v skutočnosti je to ako v zrýchľujúcom sa vlaku, ktorý sa rúti temnou nocou. Rýchlo nás to unáša k nemu. Náš život rýchlo plynie. Formy tohto života sa pominú, zostane iba večné, iba to, čo je v Kristovi - spojené a zjednotené s ním. Boh má nad nami rozpäté krídla svojej mocnej lásky - Boh povoláva z hlbokej lásky a vtlačil nám toto povolanie do prvotných buniek nášho bytia. Naše srdcia sú nespokojné a neoddýchnu si, dokiaľ nespočinú v ňom. Čujte jeho volanie, stáva sa stále hlasnejšie, ale nedvíhajte svoje hlavy od pracovného nástroja, od ceruzky, od viazania šnúrok na topánkach svojich detí - dovoľte Mu pripojiť vaše srdce k jeho srdcu, zatiaľ čo viažete šnúrky. Dovoľte Mu, aby vás unášal priestorom a časom smerom k večnosti, zatiaľ čo vy zaväzujete šnúrky na topánkach. Počúvajte toto volanie - je stále hlasnejšie a privádza nás stále hlbšie. Teraz môžeme pozdvihnúť svoje hlavy. On prichádza. Kráča nám v ústrety cez pole spolu s húfom smejúcich sa detí. On sa usmieva. Môžeme k nemu bežať, trmácať sa cez náš smútok a slzy, veselosť a uvoľnenosť - môžeme bežať a trmácať sa k nemu. Sme zjednotení.

POZNÁMKY

1. KAPITOLA

1. KAPITOLA

56

3. KAPITOLA
1. Mária Trappová, New Covenant, október 1971
2. McDonnell, Kilian, O.S.B. Súkromná korešpodencia.
3. Tugwell, Šimon, Did You Receive the Spirit? (Prijali ste Ducha?), New York, Paulist Press, 1972, s. 52-55
4. Ibid. S. 69

4. KAPITOLA
1. Martin, Francis, New Covenent, roč. 2, júl 1972, s. 14 - 15.
2. Ensley, Eddy, nepublikovaný rukopis (pre New Covenant): Mnoho hudobných historikov v snahe pochopiť korene západnej hudby skúmalo bežné praktiky zhromaždení a jednotlivých kresťanov tohto obdobia s využitím spevu bez slov - ako prostriedku na zvelebovanie Boha. Mnohí z cirkevných otcov vyzdvihovali túto praktiku. Jasanie (latinsky jubilatio - plesanie, jasot, výkriky alebo zvuky radosti), „chvála bez slov“, „žalmy bez slov“ a „spievanie aleluja“ - sú niektoré výrazy použité na popis týchto hymnusov bez slov. Asi najlepšie to definuje sv. Augustín. Hovorí, že jasanie je prepuknutie spevu, skladajúceho sa zo zvukov samohlások. Ďalej hovorí: „Čo je to jasanie? Radosť, ktorú nemožno vyjadriť slovami, hlas vyjadruje to, čo je obsiahnuté vo vnútri, no čo nie je možné vyjadriť slovami - toto je jasanie ...Ten, kto spieva jubilus, nepoužíva slová: vydáva zvuk radosti bez slov. Hlas jeho duše vylieva navonok šťastie tak intenzívne, ako je to len možné. Prejavuje to, čo cíti bez vjadrenia určitého významu. Na to, aby človek prejavil svoju radosť, nepoužíva slová, ktoré by mohli byť vyslovené a pochopené, ale jednoducho nechá svoju radosťvytryskovať bez slov. Zdá sa, že jeho hlas vyjadruje šťastie tak intenzívne, že ho nemôže sformulovať do slov.“ (Emar. v Ps 94, 3, Ps 99, 4) Postoj cirkevných otcov voči jasaniu dobre zhrnul hudobný historik Albert Seay, ktorý povedal o tomto bezslovnom speve: „Bolo to prekypujúce vyjadrenie extázy Ducha, radosť, ktorá sa nemôže obmedziť na slová .. .Mala osobitné miesto v liturgii, pretože mala príznaky catharsis, očistenia duše“ (Albert Seay, Mušie in the Medieval World (Hudba v stredovekom svete)). Pionier biblických štúdií sv. Hieroným povedal: „Pod pojmom jubilus rozumieme to, čo sa nedá vyjadriť ani slovami, ani slabikami, ani písmenami, ani rečou nieje možné vyjadriť, alebo pochopiť, ako veľmi by mal človek zvelebovať Boha.“ (Komentáre k Efezanom: P.L. XXVI, 970). Sv. Ján Chryzostom, súčasník sv. Hieronyma a sv. Augustína, výrečný biskup Konštantinopola povedal: „Je dovolené spievať žalmy bez slov, ak vo vnútri rezonuje myseľ. Pretože my nespievame pre ľudí, ale pre Boha, ktorý môže počúvať dokonca naše srdcia a preniknúť do tajov našej duše.“ (Eiston Psalmon XLI, v PGL, stí. 156.)
Toto spievanie hymnov bez slov bolo v tom období veľmi rozšírené. Márie Pieriki vo svojej knihe Pieseň Cirkvi (The Song of the Church) hovorí: „Tento výlev modulovaný vo všetkých formách, stal sa refrénom radosti, ktorá sprevádzala pri práci počas dňa pokojamilovné zástupy obrátených na novú vieru.“ Zdá sa, že jasanie vo voľnej, improvizovanej, Duchom vedenej forme bolo významnou časťou života kresťanskej Cirkvi - prinajmenšom do prvej časti siedmeho storočia. Cassiodorus, ktorý písal na konci šiesteho storočia, popisuje ako zhromaždenie spievalo chválu bez slov: „Jazyk spevákov sa z toho raduje, spoločenstvo to radostne opakuje ...je to ozdoba pre jazyk spevákov ...je to ako nevyčerpateľný poklad, je obnovovaná v stále sa meniacich melódiách.“ Spievanie bez slov, ktoré vidíme u kresťanov, v porovnaní s kvalitatívne inými sekulárnymi ekvivalentami, bolo „zrodené s novým náboženstvom“ - poukazuje na to židovský hudobný vedec Alfréd Sendrey (v diele: Hudba v starovekom Izraeli (Mušie in Ancient Israel), str. 202).
Zatiaľ čo plynúci melizmatický aspekt gregoriánskych spevov sa rozvinul z tohto jasania volným štýlom, jasanie spomínaného obdobia bolo oveľa výraznejším vyjadrením extázy a improvizácie. Prvý rukopis gregoriánskych spevov pochádza z neskorších storočí a veľmi je odlišný od voľnejšieho jasania obdobia Otcov.

5. KAPITOLA
1. Vydanie New Covenant z mája 1974 bolo venované výkladu „vnútorného uzdravenia.“

8. KAPITOLA
1. Text pápežovej poznámky je nasledujúci:
„A teraz niekoľko slov k členom kongresu Grottaferrata. Radujeme sa s vami, drahí priatelia, nad obnovou duchovného života v dnešnej Cirkvi - v rôznych formách a v rôznych prostrediach. V tejto obnove sa objavujú určité spoločné znaky: zmysel pre hlbokú modlitbu - či už osobnú alebo v skupinách - a návrat ku kontemplácii a zdôrazňovanie zvelebovania Boha, túžba úplne sa oddaťKristovi, výrazné odovzdanie sa k dispozícii vedeniu Svätého Ducha, vytrvalé čítanie Písma, oddané bratské spoločenstvo, vôľa prispieť službe Cirkvi. V tomto všetkom môžeme rozpoznať podivuhodnú a citlivú prácu Ducha, ktorý je dušou Cirkvi. Duchovný život pozostáva predovšetkým z uvádzania čností viery, nádeje a lásky do života. Svoj základ to má vo vyznávaní viery. Toto posledné bolo zverené pastierom Cirkvi, aby ho udržiavali nedotknuté a pomáhali ho rozvíjať vo všetkých aktivitách kresťanského spoločenstva. Duchovný život veriacich preto patrí pod aktívnu pastoračnú zodpovednosťkaždého biskupa v jeho diecéze. Je zvlášť vhodné si toto pripomenúť v prítomnosti týchto fermentov obnovy, ktoré vzbudzujú tak veľa nádejí. Aj pri najlepších skúsenostiach s obnovou však možno nájsť medzi dobrými semenami aj plevy. Preto snaha o rozoznanie je nevyhnutná - tá sa prenáša na tých, ktorí sú zodpovední za Cirkev: „.. .tí, čo pracujú medzi vami, sú vašimi predstavenými v Pánovi a napomínajú vás. Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte.“ (porovnaj: l Sól
5, 12. 19 -21, Lumen Gentium, 12). Takýmto spôsobom bude napredovaťspoločné dobro Cirkvi, ktorému sú dary Ducha určené (porovnaj
l Kor 12, 7).
ĽOsservatoreRomano, 11. október 1973.