Jacques Philippe

ČAS PRE BOHA

AKO SA MODLIŤ SRDCOM

Nihil obstal: P. Cyril Jaroslav Brázda OFM, cenzor
Imprimi potest: P. Leo Peter Rúčka OFM, provinciálny minister, Číslo: 36/1994 V Bratislave 15. januára 1994

© Editions du Lion de Juda
Société des Oeuvres Communautaires, 1992
Translation © Felix Kostolanský, 1993

ISBN 80-85310-35-X - (vydanie prvé) ISBN 80-85310-37-6 - (vydanie druhé)

OBSAH

OBSAH

ÚVOD

I. MODLITBA SRDCOM NIE JE TECHNIKA, ALE MILOSŤ

1. Modlitba srdcom nie je kresťanská joga

2. Niektoré bezprostredné dôsledky

3. Viera a dôvera - základné kamene modlitby srdcom

4. Vernosť a vytrvalosť

5. Čistota úmyslu

6. Pokora a chudoba srdca

7. Predsavzatie vytrvať

8. Celý sa odovzdať Bohu

II. AKO VYUŽÍVAŤ ČAS KONTEMPLATÍVNEJ MODLITBY

1. Úvod

2. Keď sa otázka nenatíska

3. Prvenstvo Božieho pôsobenia

4. Prvenstvo lásky

5. Boh sa dáva skrze Ježišovo človečenstvo

6. Boh prebýva v našom srdci

III. VÝVIN KONTEMPLATÍVNEJ MODLITBY

1. Od rozumu k srdcu

2. Ranené srdce

3. Naše srdce a srdce Cirkvi

IV. MATERIÁLNE PODMIENKY NA MODLITBU

1. Čas

2. Miesto

3. Fyzický postoj

V. NIEKTORÉ METÓDY MODLITBY SRDCOM

1. Úvod

2. Meditácia

3. "Ježišova modlitba"

4. Ruženec

5. Ako reagovať na určité ťažkosti

Dodatok 1

1. Adorácia

2. Rozjímanie

3. Predsavzatia

Dodatok 2

ÚVOD

V západnej katolíckej tradícii sa pod modlitbou srdcom rozumie taká forma modlitby, pri ktorej sa človek sám a v tichu postaví na dlhší alebo kratší čas pred Boha, aby s ním nadviazal dôverné spojenie v láske. Modliť sa srdcom, čiže pravidelne používať túto formu modlitby, považujú všetci duchovní učitelia za prvoradý a nevyhnutný prostriedok na to, aby človek dospel k opravdivému kresťanskému životu, aby poznal a miloval Boha a dokázal odpovedať na povolanie ku svätosti, s ktorým sa Pán obracia na každého.

Mnohí dnešní ľudia majú hlad po Bohu - a to nás musí tešiť - túžia po hlbokej a intenzívnej osobnej modlitbe, radi by sa modlili srdcom. Lenže ak sa vážne pustia po tejto ceste, a najmä ak sa usilujú vytrvať, narážajú na rozličné prekážky. Raz im chýba potrebné povzbudenie, aby sa rozhodli začať, inokedy sú v rozpakoch, lebo dobre nevedia, ako na to, alebo po opakovaných pokusoch sa napokon dajú odradiť ťažkosťami a prestanú sa pravidelne týmto spôsobom modliť. Nuž a to je nesmierna škoda, pretože vytrvalosť v modlitbe srdcom je podľa jednoznačného svedectva všetkých svätých tou úzkou bránou, čo nám otvára nebeské kráľovstvo. Cez ňu a jedine cez ňu dostávame všetky dobrá, ktoré "ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" (l Kor 2, 9). Ona je prameňom pravého šťastia, lebo kto ju verne koná, určite "skúsi a presvedčí sa, aký dobrý je Pán" (Ž 34); nájde Ježišom prisľúbenú živú vodu: "...kto sa napije z tej vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky" (Jn 4,14).

Pretože sme presvedčení o tejto pravde, radi by sme v našom dielku poskytli určité, čo najjednoduchšie a najkonkrétnejšie rady a usmernenia. Každému, kto má dobrú vôľu a túži po modlitbe, chcú pomôcť vykročiť na túto cestu a vytrvať na nej tak, aby sa nikto nedal znechutiť ťažkosťami, s ktorými sa nevyhnutne stretne.

O modlitbe srdcom sa napísalo mnoho kníh a všetky veľké kontemplatívne duše o nej hovorili oveľa lepšie, ako by sme to mohli urobiť my. Ostatne, budeme ich často citovať. Máme však dojem, že tradičné učenie Cirkvi na túto tému by sa malo dnešným veriacim podávať jednoduchším a prístupnejším spôsobom, prispôsobeným nášmu cíteniu a jazyku. Malo by tiež brať do úvahy pedagogiku, ktorú Boh vo svojej múdrosti dnes používa, aby priviedol duše ku svätosti; pedagogiku, ktorá nie vždy je rovnaká, aká bola v minulých storočiach. Tento zámer nás viedol k napísaniu našej knižky.

I. MODLITBA SRDCOM NIE JE TECHNIKA, ALE MILOSŤ

1. Modlitba srdcom nie je kresťanská joga

Ak sa človek mieni vytrvalo modliť srdcom, musí sa, samozrejme, vyhnúť tomu, aby hneď od začiatku nevykročil nesprávnou cestou. Musí teda pochopiť, čo je pre kresťanskú modlitbu príznačné a čím sa odlišuje od iných duchovných ciest.

Je to nevyhnutné najmä preto, že materializmus našej kultúry vyvoláva ako spätnú reakciu smäd po absolútne, po mystike a po spojení s Neviditeľným. Túžba je dobrá, no často uviazne v bludisku sklamaní a zhubných skúseností.

Prvá základná pravda, ktorú si musíme osvojiť a bez ktorej ďaleko nepokročíme, spočíva v tom, že modlitba srdcom - kontemplatívna modlitba, aby sme použili iný výraz - nie je ovocím nejakej techniky. Je to dar, ktorý treba prijať. Sv. Jana de Chantal povedala: "Najlepšou metódou pre modlitbu srdcom je nemať nijakú metódu, lebo k tejto modlitbe človek nedospeje svojou šikovnosťou (dnes by sme povedali pomocou techniky), ale pomocou milosti." Metóda pre modlitbu srdcom nejestvuje v tom zmysle, ako nejestvuje súbor receptov a postupov, ktorý by stačilo používať, aby sa človek dobre modlil. Opravdivá kontemplatívna modlitba je dar, ktorý dáva Boh zadarmo, ale treba ho vedieť prijať. Na tejto pravde musíme trvať, najmä dnes. V našom svete sa totiž hojne rozšírili orientálne meditačné metódy ako joga, zen atď., pretože naša súčasná mentalita chce všetko obmedzovať na techniku; napokon i preto, lebo ľudský duch sa večne pokúša urobiť zo života - aj z duchovného - niečo, s čím by sa dalo svojvoľne manipulovať. Ľudia majú často viac-menej vedome mylnú predstavu o modlitbe srdcom, akoby to bol druh kresťanskej jogy; akoby sa pri nej postupovalo pomocou sústredenia mysle, metódy stíšenia sa, techniky správneho dýchania, polohy tela, opakovania určitých formúl... a keby človek návykmi tieto prvky zvládol, umožnili by mu dosiahnuť najvyšší stav vedomia. Takéto chápanie veci, ktoré sa skrýva v orientálnych technikách, ovplyvňuje niekedy predstavu, ktorú si ľudia utvárajú o modlitbe a o mystickom živote v kresťanstve, a tým nadobúdajú celkom mylný názor. Mylný, pretože sa upína na metódy, kde koniec koncov rozhoduje ľudské úsilie, zatiaľ čo v kresťanstve všetko je milosť, všetko je dar Boží. Pravda, medzi orientálnou askézou či "spiritualitou" a kresťanskou kontempláciou možno vidieť určitú podobnosť, ale táto podobnosť je čisto vonkajšia. Z hľadiska podstaty vecí sú to dva veľmi rozdielne, ba nezlučiteľné svety.¹Zásadný rozdiel tkvie teda v uvedenom: v prvom prípade ide o techniku, o činnosť podstatne závislú od človeka a jeho schopností - aj keď sa často odvoláva na zvláštne schopnosti, ktoré vraj u väčšiny smrteľníkov zostávajú nevyužité, a práve "meditačná metóda" ponúka odhaliť ich a rozvíjať. V prípade kresťanstva ide naopak o Boha, ktorý sa slobodne a veľkoryso dáva človekovi.

(¹ Na dôkaz tohto tvrdenia pozri knihu "Des bords du Gange aux ríves du Jaurdain" (Od brehov Gangy po Jordán), Fayard.

Poznamenávame, že medzi kresťanskou spiritualitou a spiritualitami, ktoré sa inšpirujú filozofiou nekresťanskej Ázie, jestvuje ďalší podstatný rozdiel: cieľom ich duchovnej cesty je v skutočnosti veľmi často buď absolutizovanie vlastného Ja, alebo istý druh rozplynutia sa vo veľkom Všetkom, odstránenie utrpenia potlačovaním túžby a strácanie individuality. Konečným cieľom kresťanského modlitbového života je však čosi celkom iné: premena v Bohu, ktorý nám stojí tvárou v tvár, a obojstranné sebaodovzdanie v láske. Ide o hlboké spojenie, ktoré však rešpektuje odlišnosť osôb práve preto, aby v ňom mohlo dôjsť ku vzájomnému obdarovaniu sa v láske. V dnešnej dobe si treba dávať veľký pozor na prúdy, ktoré sa všade šíria pod názvom "New Age". Ide o druh synkretizmu, ktorý mieša astrológiu, prevteľovanie, orientálne múdrosti atď. Je to moderná forma gnosticizmu, ktorá úplne popiera tajomstvo Vtelenia a je vlastne iluzórnym pokusom o sebarealizáciu bez milosti (presný opak toho, čo v tejto knihe vysvetľujeme). Je zároveň veľmi egoistická, lebo druhý človek sa tu necení pre jeho vlastnú hodnotu, ale výlučne ako nástroj mojej sebarealizácie. Je to svet bez skutočného vzťahu k druhému, bez altruizmu, a teda v podstate bez lásky.)

Ďalej uvidíme, že síce určitá iniciatíva a aktivita človeka tu má svoje miesto, no celá stavba kontemplatívneho života spočíva na iniciatíve Božej a na jeho milosti. Na to neslobodno nikdy zabúdať; lebo aj keď človek neupadne do spomínaného omylu, platí, že jedným zo stálych a často rafinovaných pokušení duchovného života je zakladať si na vlastnom úsilí, a nie na veľkorysom Božom milosrdenstve.

Dôsledky toho, čo sme práve povedali, sú mnohoraké a veľmi závažné. Spomenieme aspoň niekoľko z nich.

2. Niektoré bezprostredné dôsledky

Prvým dôsledkom je, že metódam a cvičeniam nesmieme pripisovať priveľkú dôležitosť, ani sa na ne vo všetkom spoliehať, hoci nám môžu pri modlitbe pomôcť. Znamenalo by to totiž zamerať modlitbový život len na seba, a nie na Boha. A práve tejto chyby sa nesmieme dopustiť! Nemôžeme si namýšľať, že nám stačí trocha sa pocvičiť či naučiť sa niektoré "triky", a zbavíme sa svojich ťažkostí pri modlitbe, svojej roztržitosti atď. Hlboká logika, ktorá nám umožní napredovať a rásť v duchovnom živote, je celkom iného druhu. Našťastie, lebo ak by stavba modlitby srdcom mala spočívať na našej šikovnosti, veľmi ďaleko by sme nezašli. Sv. Terézia z Avily tvrdí, že "celá stavba modlitby srdcom spočíva na pokore", teda na presvedčení, že my sami nezmôžeme nič, ale že Boh a jedine Boh môže v našom živote vykonať každé dobro. Toto presvedčenie sa môže vidieť našej pýche trocha trpké, a predsa je veľmi oslobodzujúce; pretože Boh, ktorý nás miluje, unáša nás nekonečne ďalej a vyššie, než by sme vlastnými silami mohli sami dospieť. Náš základný princíp má aj ďalší oslobodzujúci dôsledok. Ak ide o nejakú techniku, vždy sa nájdu ľudia nadaní a menej nadaní. Keby bola táto modlitba vecou techniky, potom jedni ľudia by boli schopní modliť sa srdcom a iní nie. Pravda, niektorí sa vedia lepšie sústrediť, rozvíjať pekné myšlienky atď., lenže na tom vôbec nezáleží. Každý podľa vlastnej osobitosti, so svojimi darmi i slabosťami, je schopný veľmi hlbokého kontemplatívneho života, ak verne odpovedá na Božiu milosť. Povolanie k modlitbe srdcom, k mystickému životu a ku spojeniu s Bohom v modlitbe je práve také všeobecné ako výzva ku svätosti - pretože jedno bez druhého nie je možné. Nie je vylúčený absolútne nikto. Ježiš sa neobracal na vybranú elitu, ale na všetkých bez rozdielu, keď povedal: "Modlite sa celý čas" (Sk 21, 36) a "... keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý j e v skrytosti. A tvoj Otec ta odmení, lebo on vidí aj v skrytosti" (Mt 6, 6).

Ďalší dôsledok, ktorý nás bude viesť v celom našom výklade: Ak modlitba srdcom nie je technikou, ktorú treba ovládať, ale milosťou a Božím darom, ktoré treba prijať, potom najdôležitejšie nie je hovoriť o metódach, ani dávať návody, ale pomôcť pochopiť, za akých podmienok môžeme tento dar prijať. Tieto podmienky vlastne spočívajú v určitých vnútorných postojoch, v istom nastavení srdca. Inými slovami, pokrok a ovocie v kontemplatívnej modlitbe neprináša spôsob, akým sa človek do nej pohrúži, ale vnútorné nastavenie, s ktorým vstupuje a pokračuje v modlitbovom živote. Hlavnou úlohou, ktorá nás čaká, je usilovať sa nadobudnúť, zachovať a prehĺbiť tieto postoje srdca. Ostatné bude dielom Božím.

Teraz si preberieme najdôležitejšie predpoklady.

3. Viera a dôvera - základné kamene modlitby srdcom
Prvým a najzákladnejším predpokladom je postoj viery. Ako budeme mať ešte príležitosť pripomenúť, kontemplatívny život predstavuje určitý boj a hlavnou zbraňou v ňom je viera.

Viera je schopnosť, ktorou sa veriaci človek v živote riadi na základe slova Pánovho, ktorý nemôže klamať, a nie na základe dojmov, predsudkov alebo názorov svojho prostredia. Takto chápaná čnosť viery je základným kameňom modlitby srdcom; prejavuje sa niekoľkými postojmi.

Viera v Božiu prítomnosť
Keď predstupujeme v modlitbe pred Pána sami vo svojej izbe, v kaplnke či pred Oltárnou Sviatosťou, musíme z celého srdca veriť, že Boh je prítomný. Nezávisle od našich pocitov alebo prázdnoty, od našich zásluh alebo prípravy, od našej schopnosti či neschopnosti rozvíjať

pekné myšlienky, bez ohľadu na náš vnútorný stav: Boh je tu pred nami, pozerá na nás a miluje nás. Je tu nie preto, že si ho zaslúžime alebo že ho cítime, ale preto, lebo to prisľúbil: "...vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Pánovi, ktorý je tu v skrytosti..." (Mt 6, 6).

Nech sa nachádzame v akomkoľvek stave vyprahnutosti alebo úbohosti, aj keď máme dojem, že Boh s nami nie je, ba že nás opustil, nikdy nesmieme pochybovať, že Boh skutočne miluje a prijíma každého človeka, ktorý sa k nemu modlí. "A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem" (Jn 6,34). Dávno predtým, ako si uvedomíme jeho prítomnosť, Boh je už tu; veď na stretnutie nás pozýva on, ktorý je naším Otcom; čaká nás a usiluje sa nadviazať s nami spojenie oveľa väčšmi ako my. Boh po nás túži nekonečne väčšmi, než túžime my po ňom.

Viera, že všetci sú pozvaní na stretnutie s Bohom v modlitbe a že Boh na to dáva potrebnú milosť
Nech sú naše ťažkosti, vzdorovania alebo výhrady akékoľvek, musíme pevne veriť, že všetci bez výnimky, vzdelaní či nevzdelaní, spravodliví či hriešnici, ľudia vyrovnaní či hlboko zranení, všetci sme pozvaní k určitej forme kontemplatívnej modlitby, v ktorej sa Boh s nami spojí. A pretože pozýva Boh, ktorý je spravodlivý, dá nám aj potrebné milosti, aby sme v modlitbe vytrvali a zakúsili nádherné a hlboké spojenie s jeho vlastným vnútorným životom. Život v kontemplatívnej modlitbe nie je vyhradený nejakej elite "mystikov", je pre všetkých. Častý postoj "to nie je pre mňa; to je dobré pre tých, čo sú svätejší alebo lepší ako ja" sa prieči evanjeliu. Akékoľvek by boli naše ťažkosti a slabosti, musíme veriť, že Boh nám dá potrebnú silu k vytrvalosti.

Viera v plodnosť kontemplatívneho života

Ak nás Pán volá ku kontemplatívnej modlitbe, znamená to, že takýto život je pre nás prameňom nesmierneho dobra. Vnútorne nás pretvára, posväcuje a uzdravuje, pomáha nám poznávať a milovať Boha; robí nás horlivými a veľkodušnými v láske k blížnemu. Kto nastúpi na túto cestu, môže si byť absolútne istý, že odkedy sa jej bude verne pridržiavať, dostane toto všetko, ba ešte viac. Dokonca aj keby sme mali zavše dojem, že modlitbový život je neplodný, že nenapreduje a že modlitbou sa nič nemení, aj keby sa nám videlo, že v našom živote nemožno nájsť konkrétne ovocie, nesmie nás to odradiť. Máme byť naďalej presvedčení, že Boh svoj sľub dodrží: "Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám. Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria" (Sk 11, 9-10). Kto vytrvá v dôvere, dostane nekonečne viac, ako sa odváži prosiť alebo dúfať. Nie preto, že si to zaslúži, ale preto, že to Boh prisľúbil.

Dôvodom častého pokušenia zanechať modlitbu srdcom býva to, že nevidno dosť rýchlo jej ovocie. Toto pokušenie treba ihneď odmietnuť prejavom viery v Boží prísľub, ktorý sa vo svojom čase naplní. "Buďte teda, bratia, trpezliví až do Pánovho príchodu. Pozrite: aj roľník čaká na vzácnu úrodu zeme a trpezlivo čaká, kým nedostane včasný i neskorý dážď. Buďte aj vy trpezliví a posilnite si srdcia, lebo Pánov príchod sa približuje" (Jak 5, 7-8).

4. Vernosť a vytrvalosť
Z toho, čo sme povedali, vyplýva veľmi dôležitý praktický dôsledok:

Kto sa rozhodne pre modlitbu srdcom, musí sa na prvom mieste usilovať o vernosť. Nie je dôležité, aby bola modlitba pekná a úspešná, bohatá na hlboké myšlienky a pocity, ale predovšetkým aby bola vytrvalá a verná. Netreba sa zamerať najprv na kvalitu modlitby, ak to tak môžeme vyjadriť, ale na vernosť v modlitbe. Kvalita bude ovocím vernosti. Aj keby bola naša modlitba skromná, suchá, roztržitá a pomerne krátka, ale pritom každodenná, bude pre naše napredovanie užitočnejšia a oveľa plodnejšia, než dlhé, nadšené modlitby raz za čas, keď nás k nim privedú okolnosti. Prvá vec, ktorú treba vybojovať v modlitbovom živote (po rozhodnutí, že sa doň vážne pustíme), je boj za dôslednú vernosť v určitej pravidelnosti, ktorú si stanovíme. A tento boj nie je ľahký. Diabol sa bude usilovať za každú cenu odvrátiť nás od pravidelnej modlitby, lebo vie, čo je tu v hre. Kto je verný v modlitbe, diablovi uniká, alebo má aspoň istotu, že mu jedného dňa definitívne unikne; a ten zas robí všetko, aby pravidelnej modlitbe zabránil. K tomu sa ešte vrátime. Zatiaľ si zapamätajme jedno: lepšie je modliť sa skromne, ale pravidelne a verne, než modliť sa vzletne, no zriedkavo. Jedine vernosť umožňuje, aby život v kontemplatívnej modlitbe priniesol všetku svoju zázračnú plodnosť.

Ako budeme častejšie opakovať, modlitba srdcom je v podstate cvičením sa v láske k Bohu. A pre nás ľudí, žijúcich v rytme času, nejestvuje opravdivá láska bez vernosti. Ako môžeme tvrdiť, že milujeme Boha, keď neprichádzame verne na schôdzku v modlitbe?

5. Čistota úmyslu

Po viere a vernosti, ktorá je jej konkrétnym výrazom, ďalším základným vnútorným postojom človeka, ktorý chce vytrvať v modlitbe, je čistota úmyslu. Ježiš nám povedal: "Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha" (Mt 5, 8). Človek čistého srdca nie je podľa evanjelia ten, kto nemá nijakého hriechu a nikdy si nemá čo vyčítať, ale ten, kto má vo všetkom, čo robí, úprimný úmysel zabudnúť na seba, aby sa páčil Bohu a žil preňho, nie pre seba. Človek, ktorý sa chce modliť srdcom, musí mať tento vnútorný postoj. Máme sa modliť nie pre naše vlastné uspokojenie a potešenie, ale preto, aby sme potešili Boha. Bez toho v modlitbe nevytrváme. Kto chce uspokojiť seba samého, kto chce ulahodiť len sebe, veľmi skoro zanechá modlitbu, keď sa mu bude vidieť ťažká, suchá, keď už nebude prinášať radosť a útechy, ktoré očakáva. Pravá láska je čistá v tom zmysle, že nesleduje vlastný záujem, ale jediným jej cieľom je potešiť milovanú bytosť.

Teda máme sa modliť srdcom nie kvôli sebauspokojeniu a dobrodeniam, ktoré modlitba prinesie (aj keď sú tieto dobrodenia nesmierne!), ale zásadne preto, aby sme sa zapáčili Bohu, lebo nás o to žiada. Nie na našu radosť, ale predovšetkým na radosť Božiu.

Mať čistý úmysel je náročné, no zároveň veľmi oslobodzujúce a upokojujúce. Kto sa sústreďuje na seba, čoskoro stratí chuť i pokoj, keď sa mu modlitba "prestane dariť". Kto miluje Boha čisto, ten sa netrápi: ak je modlitba ťažká a neprináša uspokojenie, nedramatizuje to, ale rýchlo sa uteší a povie si, že záleží jedine na tom, aby ochotne venoval čas modlitbe len Bohu pre radosť!

Dalo by sa namietať: milovať Boha tak číro je síce veľmi pekné, ale kto je toho schopný? Čistota úmyslu, ako sme ju práve opísali, je nevyhnutná, ale prirodzene človek ju nemôže úplne získať hneď na začiatku duchovného života; od nás sa len vyžaduje, aby sme k nej vedome smerovali a uplatňovali ju, ako najlepšie vládzeme vo chvíľach suchoty. Je celkom samozrejmé, že každý človek, ktorý sa vydá na duchovnú cestu, pri tom, ako hľadá Boha, hľadá čiastočne aj seba samého. Nie je to na prekážku, ak sa pritom neprestajne usiluje milovať Boha čoraz nezištnejšie.

Je dôležité toto pripomenúť a tak odhaliť pascu, pomocou ktorej sa nás diabol - Žalobca často pokúša znepokojovať a skľučovať: poukazuje, že naša láska k Bohu je ešte veľmi nedokonalá a slabá, že v duchovnom živote sme ešte priveľmi zahladení do seba atď., a tým nás znechucuje.

Ak máme dojem, že v modlitbe sme ešte priveľmi zameraní na seba, nijako sa netrápme. Vyjadrime jednoducho Bohu svoju túžbu milovať ho čistou a nezištnou láskou a s dôverou sa mu úplne odovzdajme, veď on sa už postará, aby nás očistil. Ak by sme to chceli zvládnuť vlastnými silami, rozlíšiť v sebe čisté od nečistého a zbaviť sa predčasne onoho kúkoľa, bola by to číra domýšľavosťť34). Nechajme konať Božiu milosť, uspokojme sa s tým, že zotrváme v dôvere a budeme trpezlivo znášať chvíle suchoty, ktoré na nás Boh určite dopustí, aby očistil našu lásku k nemu.

Pár slovami spomenieme ďalšie pokušenie, ktoré sa nás môže niekedy zmocniť. Povedali sme, že čistota úmyslu spočíva v úsilí páčiť sa predovšetkým Bohu, a nie v potešovaní seba. Diabol sa bude teda pokúšať odradiť nás týmto argumentom: Ako môžeš tvrdiť, že tvoja modlitba sa páči Bohu, keď si taký úbohý a máš toľko chýb! Na to treba odpovedať pravdou, ktorá je jadrom evanjelia a ktorú nám pripomína sv. Terezka z poverenia Ducha Svätého: človek sa Bohu nepáči pre čnosti a zásluhy, ale predovšetkým bezhraničnou dôverou v jeho milosrdenstvo. K tomu sa ešte vrátime.

6. Pokora a chudoba srdca

"Celá stavba modlitby srdcom je vybudovaná na pokore," tieto slová sv. Terézie z Avily sme už citovali. Opakujeme, že kontemplatívna modlitba sa nezakladá na schopnostiach človeka, ale na pôsobení Božej milosti; aj Písmo hovorí: "Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť" (l P 5, 5).

Pokora patrí tiež medzi základné postoje srdca, bez ktorých je vytrvalosť v modlitbe nemožná.

Pokora je schopnosť človeka uznať celú svoju úbohosť s pokojnou mysľou, lebo všetku dôveru vkladá v Boha. Pokorný rád uzná, že nie je ničím, pretože Boh je preňho všetkým. Svoju úbohosť nepokladá za drámu, ale za šancu, veď umožňuje Bohu prejaviť, aký je milosrdný.

Bez pokory nemôžeme vytrvať v modlitbe srdcom, keďže v nej nevyhnutne zakúsime vlastnú úbohosť, biedu a nahotu. Pri iných duchovných činnostiach alebo pri iných formách modlitby človek sa má vždy o čo oprieť: o určitú znalosť a schopnosť, ktoré môže uplatniť, alebo o pocit, že robí čosi užitočné, pri modlitbe spoločenstva sa zasa môže oprieť o iných atď. V samote a v tichu pred Bohom sa človek naopak ocitne sám a bez opory zoči-voči sebe a svojej úbohosti. Lenže úbohosť si priznávame len horko ťažko, preto máme taký prirodzený sklon utekať pred tichom. V modlitbe srdcom nie je možné uniknúť pred týmto zážitkom úbohosti. Pravda, nezriedka zakúsime Božiu láskavosť a nehu, ale veľmi často sa prejaví naša bieda: neschopnosť modliť sa, roztržitosť, rany našej pamäti a predstavivosti, spomienky na naše hriechy a neúspechy, obavy o budúcnosť atď. A tak človek si nájde tisíc zámienok, aby sa mohol vyhnúť tejto nečinnosti pred Bohom, ktorý mu odhaľuje celú jeho ničotu, pretože človek koniec koncov odmieta byť úbohý a krehký.

Lenže práve takéto dôveryplné a radostné priznanie si slabosti je prameňom všetkých duchovných dobier: "Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo" (Mt 5, 3).

Pokorný je ten, kto vytrvá v živote modlitby srdcom bez domýšľavosti, bez spoliehania sa na seba samého, ktorý nič neberie ako povinnosť, ktorý si nemyslí, že je schopný všetko urobiť vlastnými silami a ktorého neprekvapujú ťažkosti, slabosti ani ustavičné pády. Všetko znáša pokojne a bez dramatizovania, veď celá jeho nádej spočíva v Bohu; je presvedčený, že od Božieho milosrdenstva dostane všetko, čo nemôže urobiť alebo si zaslúžiť sám.

Keďže pokorný človek vkladá svoju dôveru v Boha, a nie v seba samého, nikdy sa nedá znechutiť, a to je napokon to najdôležitejšie. "Duše sa strácajú práve znechutením," hovorí Libermann. Opravdivá pokora a dôvera idú vždy ruka v ruke.

Nikdy sa nedajme zmiasť napríklad svojou vlažnosťou alebo slabou láskou k Bohu. Začiatočník v duchovnom živote môže pri čítaní životopisov či spisov svätých niekedy zmalomyseľnieť, keď tam nájde zanietené prejavy lásky k Bohu, od ktorých sa cíti byť veľmi ďaleko. Povie si, že milovať s takým zápalom nikdy nedokáže. To je veľmi bežné pokušenie. Vytrvajme v dobrej vôli a dôvere: sám Boh v nás vzbudí lásku, ktorou ho budeme môcť milovať. Silná a vrúcna láska k Bohu nie je prirodzená. Vlieva nám ju do srdca Duch Svätý; dostaneme ju, ak budeme prosiť tak naliehavo ako vdova z evanjelia. Tí, čo bývajú na začiatku najhorlivejší, nevystúpia vždy v duchovnom živote najvyššie, ani zďaleka nie!

7. Predsavzatie vytrvať

Z toho, čo sme povedali, vyplýva, že hlavným bojom pri modlitbe je boj o vytrvalosť. Boh nám dá k nej milosť, ak s dôverou poprosíme a ak sme pevne rozhodnutí urobiť všetko, čo bude závisieť od nás.

Treba mať veľkú dávku rozhodnosti, najmä na začiatku. Sv, Terézia z Avily na tom dôrazne nástojí:

"Teraz sa vraciam k tým, ktorí chcú ísť touto cestou a nezastaviť sa, kým neprídu k cieľu, k živej vode, a nebudú z nej piť. Opakujem, že je veľmi dôležité vedieť, ako začať. Všetko záleží na pevnom a rozhodnom predsavzatí, že sa človek nezastaví, kým ta nepríde, za každú cenu, nech sa stane, čo chce, nech sa robí čokoľvek, nech reptá, kto chce, len aby ta prišiel, aj keby po ceste zomrel alebo keby mu chýbala odvaha pred prekážkami v ceste, ba aj keby sa celý svet rútil do záhuby" (Cesta k dokonalosti, kap. 21).

Teraz ponúkneme niekoľko úvah, čo by mali toto predsavzatie upevniť a odhaliť nástrahy, falošné špekulácie a pokušenia, ktoré ním môžu otriasť.

Bez modlitby srdcom niet svätostí
Predovšetkým musíme byť skutočne presvedčení, že táto modlitba je životne dôležitá. "Kto uteká pred modlitbou srdcom, uteká pred všetkým, čo je dobré," povedal sv. Ján z Kríža. Všetci svätí sa modlili srdcom. Tí, čo najviac vykonali v službe blížnym, venovali sa zároveň kontemplácii. Sv. Vincent z Pauly sa takto modlil každé ráno dve - tri hodiny. Bez modlitby srdcom je nemysliteľné duchovne rásť: človek mohol prežiť veľmi intenzívne chvíle obrátenie a nadšenia, mohol obsiahnuť nesmierne milosti, ale bez vernosti v tejto modlitbe dospeje jeho kresťanský život veľmi skoro k určitému stupňu, a ďalej nepokročí. Totiž bez modlitby srdcom nemôžeme prijať všetku Božiu pomoc potrebnú na to, aby nás podstatne pretvoril a posvätil. Svedectvo svätcov je v tomto ohľade jednoznačné. Možno namietať, že posväcujúcu milosť nám Boh udeľuje aj vo sviatostiach, ba najmä v nich. Sv. omša je vo svojej podstate dôležitejšia ako modlitba srdcom. To je pravda, ale bé" ,10 modlitby bude aj účinnosť sviatostí obmedzená. Určite sprostredkujú milosť; zostane však čiastočne neplodná, pretože na jej prijatie tu chýba "úrodná zem". Možno si napríklad položiťotázku: prečo toľkí ľudia, čo veľmi často pristupujú ku sv. prijímaniu, nie sú svätejší? Príčinou mnohokrát býva nedostatok kontemplatívnej modlitby. Eucharistia neprináša ovocie

vnútorného uzdravenia a posvätenia, ktoré by mala prinášať, keď ju človek neprijíma celou bytosťou v ovzduší viery, lásky a adorácie, teda v ovzduší, ktoré môže vytvoriť len táto verná modlitba. A to isté platí aj o iných sviatostiach.

Ak si človek nenavykol na modlitbu srdcom, hoci je veľmi horlivým kresťanom, vždy mu bude čosi chýbať k rozvinutiu duchovného života. Nenájde opravdivý vnútorný pokoj, bude náchylný zbytočne sa znepokojovať a vo všetkom, čo bude robiť, zostane vždy čosi svetského: pripútanosť k vlastnej vôli, stopy márnivosti, sebauspokojenia a ctižiadosti, úzkoprsosť, posudzovanie atď. Bez pravidelnej modlitby srdcom nie je možná hlboká a podstatná očista srdca. Človek zostane viac-menej v zajatí ľudskej múdrosti a rozumnosti, nedosiahne skutočnú vnútornú slobodu. Nespozná opravdivo a do hĺbky Božie milosrdenstvo a nedokáže ho ani priblížiť iným. Náš úsudok zostane obmedzený a hmlistý; nebudeme schopní skutočne chodiť po Božích cestách, ktoré sa veľmi líšia od toho, čo si mnohí predstavujú, dokonca aj tí, čo sú oddaní duchovnému životu.

Niektorí ľudia napríklad zažijú veľmi peknú skúsenosť z obrátenia v charizmatickej Obnove. Vyliatie Ducha Svätého je oslňujúce a hlboko pôsobivé stretnutie s Bohom. Lenže po niekoľkých mesiacoch alebo rokoch horlivého napredovania sa zastavia a začnú strácať duchovnú vitalitu. Prečo? Pretože Boh odtiahol ruku? Určite nie. "Božie dary a povolania sú neodvolateľné" (Rim 11, 29). Ale preto, lebo človek nezostal otvorený pre Božiu milosť a skúsenosť Obnovy nevyústila do života kontemplatívnej modlitby.

Problém nedostatku času
"Rád by som sa modlieval srdcom, ale nemám čas." Koľko ráz sme počuli tieto slová! Pravda, v našom preaktivizovanom svete tento problém vskutku jestvuje a nemožno ho podceňovať.

Treba však poznamenať, že to nebýva vždy skutočný problém. Mali by sme si skôr uvedomiť, čo je v našom živote naozaj dôležité. Ako žartom povedal súčasný spisovateľ P. Descouvemont, ešte nikto nikoho nevidel umierať od hladu preto, že nemal kedy jesť. Človek si vždy nájde (ba skôr ukradne!) čas na to, čo pokladá za životne dôležité. Skôr než povieme, že nemáme čas modliť sa, zamyslime sa najprv nad našou hierarchiou hodnôt, nad tým, čo je pre nás prvoradé.

Dovolím si nadhodiť iný problém. Jednou z veľkých tragédií našej doby je, že nie sme schopní nájsť si čas jeden pre druhého a venovať sa jeden druhému. Á to veľmi často zraňuje. Mnoho detí je uzavretých, sklamaných a zranených tým, že rodičia im nevedia nezištne venovať z času na čas chvíľu, hoci nemajú práve nič na starosti, len byť s deťmi. Zaoberajú sa nimi, ale vždy len popri inej robote, alebo sú pritom zaujatí nejakou starosťou, a preto nie sú naozaj "s deťmi", srdcom sú ďaleko. Dieťa to cíti a trpí tým. Ak sa naučíme vyhradiť čas Bohu, určite budeme schopnejší aj nájsť si čas pre druhých a venovať sa im. Ak budeme pozorní voči Bohu, naučíme sa byť pozorní voči iným.

Pokiaľ ide o problém času, mali by sme veriť Ježišovmu prísľubu: "Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti a polia, aby nedostal stonásobne viac!" (Mk 10, 29). Právom ho možno uplatňovať aj na čas: kto sa na štvrťhodinku zriekne televízie kvôli modlitbe, dostane stonásobne viac už v tomto živote; obetovaný čas sa mu vráti stonásobne, samozrejme nie v množstve, ale v kvalite. Modlitba mi dá milosť prežívať oveľa plodnejšie každý okamih môjho života.

Čas obetovaný Bohu nie je čas ukradnutý iným
Aby sme mohli vytrvať v modlitbe, musíme byť pevne presvedčení (a musíme odhaliť určité pokusy o obviňovanie, založené na falošnej predstave o láske k blížnemu), že čas obetovaný Bohu nikdy nie je časom, o ktorý sme ukrátili iných - tých, čo potrebujú našu lásku a našu prítomnosť. Naopak, ako sme už spomenuli, práve verná modlitba zaručí, že budeme schopní

venovať sa iným a naozaj ich milovať. Dokazuje to skúsenosť: v dušiach, čo sa modlia srdcom, nachádzame najpozornejšiu, najohľaduplnejšiu, najnezištnejšiu lásku, najcitlivejšiu na utrpenie druhého, najschopnejšiu utešovať a povzbudzovať.

Modlitba srdcom nás urobí lepšími, a naši najbližší sa na to nebudú sťažovať!

O vzťahu medzi modlitbovým životom a láskou k blížnemu sa povedalo veľa neprávd, ktoré odradili kresťanov od kontemplácie, čo malo tragické následky. Dalo by sa o tom veľa hovoriť. Postačí, ak odcitujeme text sv. Jána z Kríža, aby sme uviedli predstavy na pravú mieru a zbavili výčitiek kresťanov, ktorí celkom oprávnene túžia zasvätiť modlitbe veľa času.

"Ľudia pohltení aktivitou, ktorí sa nazdávajú, že svojimi kázňami a inými vonkajšími činnosťami môžu premeniť svet, nech sa tu na okamih zamyslia; ľahko pochopia, že by boli oveľa užitočnejší Cirkvi a milší Pánovi, nehovoriac o tom, aký dobrý príklad by dali svojmu okoliu, keby polovicu svojho času venovali modlitbe srdcom, hoci by neboli takí pokročilí ako duša, o ktorej sa tu hovorí. Takto by jediným dielom vykonali oveľa viac dobra s omnoho menšou námahou, ako to dokážu s tisícimi dielami, na ktoré premárnia celý život. Modlitba srdcom by im zaslúžila túto milosť a získala by im duchovné sily potrebné na to, aby prinášali spomínané ovocie. Bez nej je všetko iba veľký hrmot; ako keď kladivo dopadá na nákovu a duní v celom okolí. Človek dosiahne trocha viac ako nič, často vôbec nič, ba dokonca narobí zle. Nech nás Boh chráni pred takou dušou, čo sa nadúva pýchou! Darmo by to navonok vyzeralo v jej prospech, pravda je taká, že nevykoná nič, lebo je celkom isté, že nijaké dobré dielo sa nemôže zavŕšiť bez Božej moci. Ó, čo všetko by sa dalo popísať o tomto probléme, keby bol na to vhodný čas!" (Duchovný spev B, strofa 29).

Stačí sa modliť prácou?
Niektorí ľudia vám povedia: "Ja nemám čas na kontemplatívnu modlitbu, ale pri svojej robote, keď upratujem a pod., usilujem sa čo najviac myslieť na Pána, obetujem mu svoju prácu, a myslím, že to ako modlitba stačí."

Je v tom kus pravdy. Niekto môže veľmi dobre zotrvať v úzkom spojení s Bohom pri všetkých svojich prácach tak, že to vlastne predstavuje celú jeho modlitbu srdcom, a iné nepotrebuje. Takú milosť môže Pán niekomu udeliť, najmä ak dotyčný nemá možnosť modliť sa inak. Na druhej strane je samozrejmé aj veľmi žiaduce, aby sme sa obracali k Bohu čo najčastejšie pri všetkom, čo robíme. Napokon je pravda, že práca obetovaná Bohu a vykonaná z lásky k nemu sa stáva určitým druhom modlitby.

Buďme však realisti: nie je také ľahké pohrúžiť sa do práce a pritom zostať spojený s Bohom. Naopak, máme prirodzený sklon dať sa úplne pohltiť tým, čo robíme. Ak nevieme z času na čas úplne prestať pracovať, vyhradiť si chvíľky, v ktorých nebudeme robiť nič iné, len sa venovať Bohu, veľmi ťažko dokážeme pri práci zotrvať v Božej prítomnosti. Tomu musí predchádzať úplná prevychová srdca, a najistejším prostriedkom je práve verná modlitba srdcom.

Rovnako to platí aj v osobných vzťahoch: bolo by ilúziou myslieť si, že muž miluje svoju ženu a deti, ak nie je schopný i popri všetkej pracovnej aktivite venovať im chvíle, keď je pre nich na sto percent k dispozícii. Bez tohto priestoru nezištnosti láska čoskoro vyhasne. Láska totiž rastie a kvitne v obetavosti. Človek musí vedieť obetovať čas pre druhého. Touto stratou určite veľa získame: je to jeden zo spôsobov, ako pochopiť slová evanjelia: "Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho" (Mt 10, 39).

Ak sa venujeme Bohu, Boh sa postará o naše veci lepšie ako my. Pokorne uznajme, že máme vrodený sklon priveľmi sa pripútať ku svojej práci, necháme sa ňou strhnúť a zavaliť. Dostaneme sa z toho len vtedy, ak budeme dosť rozumní a dokážeme pravidelne prerušovať všetku činnosť, aj tú najsúrnejšiu a najdôležitejšiu, a ochotne venovať čas Bohu.

Pasca falošnej úprimnosti
Uvedieme tu názor, s ktorým sa dosť často stretávame a ktorý by mohol zabrániť vernosti v modlitbe. V našom storočí, zamilovanom do slobody a autenticity, možno počuť: "Modlitba, to je ohromná vec, ale ja sa modlím len vtedy, keď sa mi žiada. Modliť sa vtedy, keď sa mi vôbec nechce, to by bolo neprirodzené a násilné, a vlastne istá forma pokrytectva a nedostatok úprimnosti. Budem sa modliť vtedy, keď po tom zatúžim."
Tu treba odpovedať, že ak čakáme, kým po modlitbe zatúžime, možno budeme čakať márne až do konca života.
Túžba je čosi veľmi pekné, ale menlivé. Jestvuje rovnako oprávnený, ale oveľa hlbší a stálejší motív, ktorý nás pobáda stretnúť sa s Bohom v modlitbe: jednoducho fakt, že Boh nás k nej

volá. Evanjelium žiada, aby sme sa stále modlili a neochabovali (Sk 18, 1). Tu sa máme riadiť vierou, a nie subjektívnym stavom duše.

Pojem slobody a opravdivosti, ktorý vyjadruje uvedený názor, je síce dnes v móde, ale je veľmi iluzórny. Pravá sloboda nespočíva v tom, že človek sa nechá ovládať momentálnymi popudmi. Práve naopak: slobodný človek nie je otrokom svojej premenlivej nálady, ale pri rozhodovaní sa riadi zvoleným rebríčkom hodnôt, ktorý nespochybňuje podľa okolností.

Sloboda je schopnosť dať sa viesť tým, čo je správne, a nie naj povrchnejšou stránkou svojej bytosti. Mali by sme pokorne uznať, že sme povrchní a nestáli. Osoba, ktorú dnes zbožňujeme, bude zajtra neznesiteľná, pretože sa zmenilo počasie alebo naša nálada... Vec, po ktorej dnes šialene túžime, bude nám zajtra ľahostajná. Ak sa rozhodujeme na tejto úrovni, sme úplnými otrokmi seba samých a našej citlivosti v tom, čo je v nej najpovrchnejšie.

Nerobme si ilúzie o tom, čo je skutočná opravdivosť! Ktorá láska je opravdivejšia? Tá, ktorej prejav sa mení v priebehu dní a podľa nálady, alebo láska stála a verná, ktorá nikdy necúvne?

Vernosť v modlitbe je teda školou slobody. Je to škola pravdivej lásky, lebo nás postupne učí postaviť svoj vzťah k Bohu na základ, ktorý netvoria naše menlivé a nestále pocity, naše rozmarné nálady, naša horlivosť podľa vetra, ale na pevný kameň viery a na základ skalopevnej Božej vernosti: "Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky" (Hebr 13, 8), lebo "jeho milosrdenstvo je z pokolenia na pokolenie" (Lk l, 50). Ak vytrváme v tejto škole, uvidíme, ako sa aj naše často povrchné a vratké medziľudské vzťahy zmenia a budú stálejšie, hlbšie, vernejšie, a teda šťastnejšie.

Na záver problému ešte jedna poznámka. Túžba človeka konať v každej veci spontánne, slobodne a bez donútenia je celkom oprávnená: človek nie je stvorený na to, aby bol v stálom rozpore so sebou a aby ustavične znásilňoval svoju prirodzenosť! Ak musí niekedy tak konať, je to dôsledok vnútorného rozkolu, ktorý zapríčinil hriech.

Lenže táto naša túžba sa nemôže realizovať tak, že jednoducho ponecháme voľný priebeh svojej spontánnosti. To by bola skaza; spontánnosť sa totiž nezameriava vždy na dobro, preto musí byť dôkladne očistená a uzdravená. Naša prirodzenosť je zranená, takže máme v sebe nesúlad: častý rozpor medzi tým, k čomu pociťujeme spontánnu náklonnosť, a tým, na čo sme boli stvorení; rozpor medzi našimi citmi a Božou vôľou, ktorej máme byť verní a ktorá je naším skutočným dobrom.
Úsilie o slobodu sa teda naozaj realizuje len natoľko, nakoľko sa človek nechá uzdraviť Božou milosťou. V procese uzdravovania má modlitba srdcom veľmi dôležitú úlohu. Treba si uvedomiť, že sa to deje aj za pomoci skúšok, očisťovania a "nocí", ktorých hlboký zmysel dobre vyložil sv. Ján z Kríža. Keď sa proces uzdravovania skončí a náklonnosti sú už usporiadané, človek sa stane dokonale slobodným: miluje a chce prirodzene a spontánne to, čo je v súlade s Božou vôľou a s jeho vlastným dobrom. Bez problémov môže konať podľa svojich spontánnych náklonností, lebo ich Božia múdrosť napravila a usporiadala.

Môže "konať podľa svojej prirodzenosti", pretože je pretvorená milosťou. Samozrejme, v pozemskom živote toto usporiadanie nikdy nie je úplné, také bude až v nebeskom kráľovstve; a preto niektorým našim náklonnostiam budeme musieť naďalej odolávať. No kto sa modlieva

srdcom, už teraz sa stáva schopnejším spontánne milovať a konať dobro, hoci na začiatku to stálo veľa námahy.
Vďaka Duchu Svätému čnosť sa preňho stáva pomaly prirodzenejšou a ľahšou. "Kde je Pánov Duch, tam je sloboda" povedal sv. Pavol (2 Kor 3, 17).

Pasca falošnej pokory

Nesprávne usudzovanie, ktoré sme teraz rozoberali, nadobúda zavše jemnejšiu formu. Musíme sa mať pred ňou na pozore, preto si o nej čosi povieme. Sv. Terézia z Avily takmer "padla do osídel" a prestala sa modliť (čo by bola nenapraviteľná škoda pre celú Cirkev!); jedným z hlavných motívov, pre ktoré napísala svoj životopis, je varovať pred uvedenou pascou.

Diabol vie na tejto strune majstrovsky hrať. Pokušenie sa vyvíja takto: duša, ktorá začína s kontemplatívnou modlitbou, si uvedomí svoje chyby, nevernosti a svoju nenapraviteľnosť. A tak je občas v pokušení modlitbu zanechať, lebo uvažuje: "Mám plno nedostatkov, nenapredujem, som neschopná obrátiť sa a naozaj milovať Pána. Postaviť sa pred neho v tomto stave by bolo pokrytectvom. Robím sa svätou, zatiaľ čo nie som o nič lepšia ako iní, čo sa nemodlia. Bolo by oveľa čestnejšie voči Bohu, keby som všetko nechala tak."

Sv. Terézia sa na takéto dôvodenie dala nachytať. Ako hovorí v 19. kapitole svojho životopisu, istý čas sa vytrvalo modlievala srdcom, ale potom sa vyše roka nemodlila; až kým nestretla istého otca dominikána, ktorý ju - na naše šťastie - vrátil na správnu cestu. V tom čase bola Terézia v kláštore Vtelenia v Avile; mala veľmi dobrú vôľu odovzdať sa Pánovi a modliť sa srdcom. No nebola ešte svätá, ani zďaleka! Nevedela sa vzdať najmä svojho zvyku chodievať do kláštornej hovorné, hoci už začínala cítiť, že Ježiš ju o to žiada. Bola od prírody veselá, sympatická a príťažlivá, veľmi rada sa stretávala s lepšou avilskou spoločnosťou, ktorá prichádzala do kláštorných hovorní, ako to bývalo zvykom. Nedopúšťala sa tým ničoho zlého, ale Ježiš ju povolával na iné veci. Nuž a chvíle kontemplatívnej modlitby bývali pre ňu opravdivým mučením: bola v Pánovej prítomnosti, uvedomovala si, že je mu neverná, no ešte nemala síl kvôli nemu všetko opustiť. A ako sme už povedali, pre toto trápenie modlitbu takmer zanechala: "Som nehodná predstúpiť pred Pána, keďže nie som schopná odovzdať sa mu úplne; to akoby som sa mu vysmievala; radšej s takouto modlitbou prestanem..."

Terézia nazve toto pokušenie "falošnou pokorou". Skutočne sa už prestala modliť srdcom, a v najvyšší čas jej spovedník vysvetlil, že takto by zároveň stratila akúkoľvek šancu niekedy sa zlepšiť. Naopak, mala by byť vytrvalá, pretože práve vytrvalosťou dosiahne v budúcnosti milosť dokonalého obrátenia a úplného odovzdania sa Pánovi.

Toto je veľmi dôležité. Keď sa človek začne venovať modlitbe srdcom, nie je svätý, a práve v modlitbe si to ešte výraznejšie uvedomuje. Kto sa nepostaví v tichosti pred Boha, ten si veľmi neuvedomuje svoje chyby a nevernosti; ale človek, ktorý sa modlí srdcom, vidí všetko oveľa jasnejšie, a to môže spôsobovať veľké útrapy i pokušenie zanechať modlitbu. Vtedy nemáme klesať na mysli, ale zotrvať v istote, že vytrvalosťou získame milosť obrátenia. Hriech, hocako ťažký, nikdy nesmie byť zámienkou, pre ktorú by sme modlitbu srdcom zanechali, aj napriek tomu, že nám to svedomie alebo diabol často vnukajú. Naopak, čím sme úbohejší, tým väčší dôvod máme modliť sa srdcom. Kto nás uzdraví z našich neverností a hriechov, ak nie milosrdný Pán? Kde inde nájdeme zdravie svojej duše, ak nie v pokornej a vytrvalej modlitbe? "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí... Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov" (Mt 9, 13). Čím väčšmi cítime, že trpíme na chorobu duše, ktorou je hriech, tým väčšmi nás to musí povzbudzovať k modlitbe srdcom. Čím väčšmi sme zranení, tým väčšie právo máme uchýliť sa do Ježišovho srdca! Len on nás môže uzdraviť. Ak sa od neho vzďaľujeme preto, že sme hriešnici, kam pôjdeme hľadať uzdravenie a odpustenie? Ak čakáme, kým budeme dosť spravodliví, aby sme sa mohli modliť, môžeme čakať veľmi dlho. Taký postoj by dokazoval iba toľko, že sme vôbec nepochopili evanjelium. Môže to vyzerať ako pokora, ale v skutočnosti ide len o domýšľavosť a o nedostatok dôvery v Boha.

Keď sme sa dopustili nejakej chyby, keď sme zahanbení a nespokojní so sebou, často sa nám stáva, že síce kontemplatívnu modlitbu celkom nezanecháme, ale istý čas váhame, kým sa znovu v modlitbe postavíme pred Pána, kým sa vo svedomí trocha oslabí ozvena chyby, ktorej sme sa dopustili. To je velikánsky omyl a hrešíme ním väčšmi než prvým zlyhaním. V skutočnosti to svedčí o nedostatku dôvery v Božie milosrdenstvo, o nedocenení jeho lásky, a to zraňuje oveľa ťažšie ako všetky hlúposti, ktoré môžeme popáchať. Malá Terezka, ktorá pochopila, kto je Boh, povedala: "Čo Ježiša uráža, čo ho hlboko zraňuje, je nedostatok dôvery" (Iba láska, s. 79).

Na rozdiel od zvyčajnej reakcie jediným správnym postojom človeka, čo zhrešil - správnym v zmysle Písma, čiže v súlade s tým, čo nám bolo zjavené o Božom tajomstve - je s pokornou ľútosťou sa vrhnúť ihneď do náručia Božieho milosrdenstva v bezhraničnej dôvere a istote, že ho Pán prijme a odpustí mu. A keď úprimne poprosí Boha o odpustenie, má bezodkladne pokračovať vo svojich zvyčajných modlitbách, najmä v modlitbe srdcom. Ak treba, vo vhodnej chvíli sa pôjde zo svojej chyby vyspovedať, ale v modlitbovom živote zatiaľ nič nemení. Takýto postoj nám najlepšie pomôže vymaniť sa z hriechu, lebo ním si najväčšmi uctíme Božie milosrdenstvo.

Sv. Terézia z Avily k tomu veľmi pekne poznamenáva, že ten, kto sa modlí srdcom, samozrejme ďalej klesá, zlyháva a padá, ale pretože sa modlieva, každý z jeho pádov mu pomáha vystúpiť ešte vyššie. Pre toho, kto je verný v modlitbe, Boh obráti na dobré a pokrok všetko, dokonca aj jeho chyby.

"Opakujem, že nikto z tých, čo sa začali modliť srdcom, nesmie malomyseľne hovoriť: »Ak znova upadnem do svojich hriechov, nemôžem v modlitbe pokračovať, to by bolo ešte horšie.« Naopak, horšie by bolo, keby modlitbu zanechal a nenapravil sa; no ak ju nezanechá, určite ho privedie do prístavu svetla. V tomto smere na mňa diabol strašne útočil a ja som bola veľmi dlho presvedčená, že modliť sa srdcom pri mojej úbohosti by bol nedostatok pokory. Ako som už povedala, preto som sa aj pol druha roka nemodlila, alebo určite rok, pretože tým pol rokom som si nie istá. Bolo by to bývalo stačilo - a veru aj stačilo - aby som sa sama vohnala do pekla, ani ma ta diabli nemuseli ťahať. Bože dobrotivý, aká strašná slepota! A ako rozumne si počína diabol, že bez váhania zaútočí práve na toto, aby dosiahol svoj cieľ! Ten zradca vie, že duša, ktorá sa vytrvalo modlí srdcom, je preňho stratená, že všetky pády, do ktorých ju uvrhne, jej vďaka Božej dobrote napomáhajú vystúpiť ešte vyššie a slúžiť Pánovi oveľa lepšie: preto sa diabol tak pričiňuje" (Život, kap. 19, s. 153).

8. Celý sa odovzdať Bohu

Aby sme mohli pokračovať v rozoberaní základných postojov, ktoré umožňujú vytrvalo napredovať v modlitbe srdcom, žiada sa teraz povedať pár slov o veľmi úzkom a dvojakom prepojení, ktoré jestvuje medzi kontemplatívnou modlitbou a ostatným kresťanským životom. To znamená, že o pokroku a prehĺbení našej modlitby veľmi často nerozhoduje to, čo robíme počas modlitby, ale to, čo robíme mimo nej. Pokrok v modlitbe je v podstate pokrokom v láske, v čistote srdca; opravdivá láska sa prejavuje skôr mimo modlitby než počas nej. Uvedieme niekoľko príkladov.

Bolo by úplne iluzórne chcieť napredovať v modlitbe, ak sa celý náš život nevyznačuje hlbokou a úprimnou túžbou celkom sa odovzdať Bohu a čo najdôslednejšie podriadiť život jeho vôli. Inak v modlitbovom živote čoskoro začneme prešľapovať na mieste: jediným prostriedkom na to, aby sa Boh daroval nám (čo je cieľom kontemplatívnej modlitby), je naša úplná oddanosť Bohu. Nemôžeme dostať všetko, ak nedáme všetko. Ak si v živote ponecháme pre seba istú "vyhradenú oblasť", niečo, čoho sa pre Boha nechceme zrieknuť - napríklad nejakú, hoci aj malú chybu, ktorú rozhodne schvaľujeme a nič pre svoju nápravu nerobíme, alebo vedomú neposlušnosť či neochotu odpustiť - modlitbový život zostáva neplodný.

Sestry položili sv. Jánovi z Kríža zlomyseľnú otázku: Čo treba robiť, aby sa človek dostal do extázy? Svätec v odpovedi vyšiel z etymológie slova 'extáza': "Vzdať sa svojej vôle a konať podľa vôle Božej. Pretože extáza neznamená pre dušu nič iné ako vyjdenie zo seba a uchvátenie Bohom - a práve to robí ten, kto poslúcha: lebo vystúpi zo seba a zo svojej vôle a odľahčený spája sa s Bohom" (Zásada 210).

Aby sa človek odovzdal Bohu, musí opustiť seba samého. Láska má povahu extatickú: ak je silná, človek žije viac v tom druhom než v sebe. Lenže ako možno čo len trošku prežívať tento extatický rozmer lásky v modlitbe srdcom, ak sa po celý zvyšok dňa človek zameriava na seba? Ak je priveľmi pripútaný k hmotným veciam, ku svojmu pohodliu, zdraviu, ak neznesie nijakú nepríjemnosť?! Ako budeme môcť žiť v Bohu, ak nie sme schopní zabudnúť na seba v prospech našich bratov?

V duchovnom živote treba nájsť rovnováhu, čo nebýva vždy ľahké. Na jednej strane musíme prijať našu úbohosť a nečakať, až budeme svätí, aby sme sa začali modliť srdcom; na druhej strane sa však máme usilovať o dokonalosť. Bez tohto úsilia, bez tejto silnej a stálej túžby po svätosti - dokonca aj keď veľmi dobre vieme, že k nej nedospejeme vlastnými silami, že jedine Boh nás k nej môže priviesť! - modlitba srdcom zostane vždy len čímsi veľmi povrchným, akýmsi zbožným cvičením, nič viac; a prinesie iba málo ovocia. Láska je už svojou povahou taká, že smeruje k absolútnu, dokonca k určitému bláznovstvu v sebadarovaní. Treba si uvedomiť, že celkový štýl života môže kontemplatívnu modlitbu veľmi podporovať, alebo naopak narúšať. Ako sa budeme môcť sústrediť v prítomnosti Božej, keď sa po celý zvyšný čas rozptyľujeme tisícorakými zbytočnými starosťami a záujmami, keď sa bez zábran oddávame neužitočnému rečneniu a všetečnosti; keď nepoznáme určitý pôst srdca, pohľadu a ducha, ktorým držíme na uzde všetko, čo by nás mohlo rozptyľovať a priveľmi vzďaľovať od Podstatného?

Samozrejme, nemožno žiť celkom bez zábav a chvíľ oddychu. Dôležité však je vedieť sa vrátiť k Bohu, ktorý zjednocuje náš život, a každú vec prežívať pod jeho pohľadom a vo vzťahu k nemu.

Uvedomme si, že rozvoj modlitbového života veľmi podporíme tým, že sa budeme usilovať ku všetkému sa postaviť v duchu hlbokej odovzdanosti a pokojnej dôvery v Boha, prežívať prítomnú chvíľu a nedať sa zožierať starosťami o zajtrajšok, učiť sa robiť každú prácu pokojne a nezaoberať sa ďalšou atď. Nie je to ľahké, ale veľmi prospeje, ak vynaložíme na to všetko svoje úsilie.²
Veľmi dôležité je postupne sa naučiť prežívať všetko pod pohľadom Pána, v jeho prítomnosti a v akomsi stálom dialógu s ním; čo najčastejšie naňho myslieť pri práci a každú vec prežívať v jeho spoločnosti. Čím väčšmi sa o to budeme usilovať, tým ľahšie sa dokážeme modliť; oveľa ľahšie sa vrátime k Bohu pri modlitbe, ak sme ho neopustili! Kontemplatívna modlitba má takto viesť k nepretržitej modlitbe, ani nie vyslovene v zmysle modlitby, ale v zmysle stáleho vedomia Božej prítomnosti. Ak budeme žiť pod Božím pohľadom, budeme slobodnejší. V skutočnosti my žijeme veľmi často pod pohľadom iných (v obave, že nás budú posudzovať, alebo v túžbe po obdive), alebo pod naším pohľadom (samoľúbosti či sebaobviňovania), ale vnútornú slobodu nájdeme jedine vtedy, keď sa naučíme žiť pod milujúcim a milosrdným pohľadom Božím.

(² Odporúčame vám prečítať si našu knižku Hľadaj pokoj a zotrvaj v ňom - úvaha o pokoji srdca; vyšla vo vydavateľstve Serafín v roku 1992.)

Tu odkazujeme na veľmi vzácne rady brata Vavrinca od Vzkriesenia, karmelitána zo 17. storočia, povolaním kuchára, ktorý vedel prežívať hlboké spojenie s Bohom aj pri najnáročnejších prácach. Niekoľko úryvkov uvedieme na konci našej knihy.

Dalo by sa ešte veľa povedať o spätosti kontemplatívnej modlitby s ostatnými zložkami duchovnej cesty, ktoré nemožno oddeľovať. O niektorých otázkach sa zmienime neskôr, ale zásadne odporúčame najlepší prameň, t. j. skúsenosti svätých, ktorým Cirkev priznala osobitnú milosť učenia v tejto oblasti, predovšetkým: Terézie z Avily, Jána z Kríža, Františka Saleského, Terezky Ježiškovej, aby sme uviedli aspoň niekoľko mien.

Všetko, čo sme až doteraz povedali, ešte nedáva odpoveď na otázku: ako sa máme modliť srdcom? Ako máme konkrétne využívať čas venovaný tejto modlitbe? Hneď si to vysvetlíme.

Bolo však nevyhnutné prejsť touto prípravou, lebo naše pripomienky jednak pomôžu prekonávať prekážky, jednak opisujú potrebné duchovné ovzdušie, ktoré podmieňuje opravdivosť i pokrok našej modlitby.

Navyše ak pochopíme poučenia, ktoré sme načrtli, odpadne veľa falošných problémov súvisiacich s otázkou "ako sa dobre modliť".

Uvedené postoje sa nezakladajú na ľudskej múdrosti, ale na evanjeliu. Sú to postoje viery, dôveryplného odovzdania sa do Božích rúk, pokory, chudoby a duchovného detstva. Ako si čitateľ bezpochyby všimol, tieto postoje majú byť základom nielen nášho modlitbového života, ale celého nášho bytia. Tu sa opäť vynára veľmi úzka súvislosť medzi modlitbou a životom celkove. Modlitba srdcom je školou a cvičením, kde sa učíme chápať, uplatňovať a prehlbovať určité postoje voči Bohu, voči nám samým a voči svetu, ktoré sa postupne stanú základom celkového spôsobu nášho bytia a reagovania. Modlitba srdcom utvára istý "navyknutý" životný postoj, ktorý si potom zachováme vo všetkom, čo budeme prežívať. Umožní nám postupne dosiahnuť za každých okolností pokoj, vnútornú slobodu a opravdivú lásku k Bohu i k blížnym. Modlitba srdcom je školou lásky; totiž všetky čnosti, čo sa v nej uplatňujú, pomáhajú rozvíjať lásku v našom srdci. Preto je táto modlitba taká životne dôležitá.

II. AKO VYUŽÍVAŤ ČAS KONTEMPLATÍVNEJ MODLITBY

1. Úvod

Pristúpme teraz k hlavnej otázke, na ktorú sa pokúsime odpovedať: Rozhodol som sa venovať modlitbe srdcom polhodinu alebo hodinu denne; ako mám začať? Čo mám robiť, aby som tento čas dobre využíval?

Odpoveď nie je ľahká z viacerých dôvodov.

Predovšetkým preto, že duše sú veľmi rozdielne. Duše sa od seba odlišujú oveľa väčšmi ako tváre. Vzťah každej duše k Bohu je jedinečný, a v dôsledku toho i jej modlitba. Nemožno vyznačiť všeobecne platný smer či spôsob, to by bol nedostatok úcty k slobode a k rozmanitosti duchovných ciest. Každý veriaci má v slobode a na podnet Ducha objaviť, ktorou cestou ho chce Boh viesť.

Ďalej treba vedieť, že kontemplatívny život podlieha vývoju, etapám. Čo platí pre určité obdobie duchovného života, už neplatí pre ďalšie. Ako sa správať pri modlitbe, to môže byť veľmi rozdielne podľa toho, či je človek na začiatku cesty, alebo či ho Pán už začal uvádzať do určitých výnimočných stavov, do určitých "komnát", ako by povedala sv. Terézia z Avily. Niekedy treba konať, inokedy sa treba uspokojiť s pasívnym prijímaním. Niekedy treba odpočívať, inokedy treba bojovať.

Konečne to, čo prežívame v modlitbe srdcom, sa ťažko opisuje, a často si ani nevieme jasne uvedomiť, čo sa deje. Ide o najhlbšie skutočnosti a tajomstvá, ktoré ľudská reč nie je schopná dokonale vystihnúť. Nenájdeme vždy slová na vyjadrenie toho, čo sa odohráva medzi dušou a jej Bohom.

Ešte dodajme, že každý, kto hovorí o modlitbe srdcom, vychádza z vlastných zážitkov, alebo zo skúseností tých, ktorí sa mu zdôverili. Ale to všetko zostáva veľmi ohraničené oproti rozdielnosti a bohatstvu možných skúseností.

Napriek uvedeným ťažkostiam pristúpime k nášmu problému v nádeji, že Pán nám dá milosť uviesť niekoľko usmernení; v nijakom prípade ich nemožno pokladať za úplné a neomylné odpovede, môžu však poslúžiť ako prameň svetla a povzbudenia pre čitateľa dobrej vôle.

2. Keď sa otázka nenatíska

Rozoberáme otázku, čo robiť počas modlitby. Skôr než budeme pokračovať, musíme predsa len poznamenať, že niekedy sa takáto otázka nevynorí. A možno práve o tom treba uvažovať najprv.

Otázka sa nenatíska vtedy, keď modlitba srdcom takrečeno plynie sama od seba, keď prežívame s Bohom láskyplné spojenie bez toho, aby sme si kládli otázku, ako využívať čas. Tak by to malo byť dokonca vždy; veď modlitba srdcom podľa definície sv. Terézie z Avily je "dôverný vzťah priateľstva, častý rozhovor medzi štyrmi očami s Bohom, o ktorom vieme, že nás miluje" (Život, 8. kap., s. 69). Keď sa dvaja ľudia hlboko milujú, nemajú zásadne veľké problémy, ako prežívať spoločné chvíle... Ostatne niekedy im úplne stačí, ak sú spolu, a nepotrebujú sa ničím zaoberať! Žiaľ, naša láska k Bohu býva často veľmi slabá a nedospeli sme v nej až tak ďaleko.

Vrátime sa k modlitbe, čo plynie sama od seba: takéto spojenie s Bohom, ktoré je dané a stačí ho len prijať, sa môže vyskytnúť na rozličných stupňoch duchovnej cesty a môže mať veľmi rozdielnu povahu.

Máme napríklad človeka, čerstvého konvertitu, ktorý je celý nadšený svojím novým objavom Boha, plný radosti a horlivosti novokrstenca. Nemá nijaké problémy s modlitbou srdcom: nesie ho milosť, je celý šťastný, že môže Ježišovi venovať čas, chce mu povedať tisíc vecí, tisícero prosieb, je plný citov lásky a potešujúcich myšlienok.

Nech sa z tejto chvíle milosti teší bez zábran a ďakuje Pánovi, no nech zostane pokorný a dáva si pozor, aby si nenamýšľal, že pre svoju horlivosť je už svätý, a nech neposudzuje svojho menej horlivého blížneho! Milosť prvého obdobia po obrátení neodstránila chyby a nedokonalosti, len ich zastrela. A človek nesmie byť prekvapený, ak horlivosť jedného dňa pominie, ak nedokonalosti, ktorých sa svojím obrátením zdanlivo zbavil, ožijú s nevídanou prudkosťou. Mal by vytrvať a vedieť zužitkovať púšť a skúšku tak, ako vedel zužitkovať čas požehnania.

Ďalší príklad, keď naša otázka nie je aktuálna, zachádza takrečeno do druhej krajnosti duchovnej cesty. Tu Božie pôsobenie na človeka pri kontemplatívnej modlitbe je také veľké, že mu nemožno odporovať, ani so sebou nič robiť: sily človeka sú spútané, môže sa len odovzdať a súhlasiť s prítomnosťou Boha, ktorý sa ho úplne zmocní. Vtedy človek nemusí nič robiť, stačí súhlasiť; bude sa však musieť zveriť duchovnému otcovi, aby mu potvrdil pravosť obsiahnutých milostí; totiž v danom čase nejde o bežnú cestu, preto je dobré sa s tým niekomu zveriť. Keď mimoriadne milosti pri modlitbe srdcom doznejú, často prichádzajú boje, pochybnosti a neistota o ich pôvode, no niekedy už len to, že sa človek zdôverí, prinesie pokoj a dôveru v božský pôvod milostí a pomôže ich prijať slobodne a naplno.

Teraz si povedzme o medzistupni, ktorý je veľmi častý. Treba o ňom hovoriť, pretože situácia, ktorú opíšeme, sa v začiatku prejavuje zavše takmer nebadane, a človek môže mať pochybnosti, ba priam zbytočné obavy, ako sa tu zachovať: nevie, či robí dobre, alebo zle, ale v každom prípade nemá veľmi na výber. Vysvetlime si to! Ide o situáciu, keď nás Duch Svätý začína uvádzať do pasívnejšej modlitby srdcom po tom, čo sme sa modlili "aktívnejšie" v tom zmysle, že modlitba spočívala prevažne v istej vlastnej aktivite (úvahy, meditácie, vnútorný rozhovor s Ježišom, prejavy vôle obetovať sa mu atd.)³.

(³ Vrátime sa k tomu ďalej, keď bude reč o vývoji kontemplatívnej modlitby.⁴ Pozri, čo hovoríme ďalej o roztržitosti.)

A jedného dňa sa náš spôsob modlitby zmení, hoci spočiatku často nepozorovane. Meditácia a rozhovory s Pánom nám idú ťažko, upadáme do istej suchoty, máme skôr sklon zotrvávať pred Pánom a nič nerobiť ani nehovoriť, nič zvláštne si nemyslieť, len zostať v akejsi celkovej pokojne a milujúcej pozornosti voči Bohu. Táto zaľúbená pozornosť, ktorá vychádza väčšmi zo srdca než z rozumu, je vlastne takmer nepostrehnuteľná. Môže neskôr zosilnieť a prejsť do vzplanutia lásky, ale všeobecne na začiatku ju možno sotva pocítiť. Ak sa duša pokúša robiť niečo iné a vrátiť sa k modlitbe "aktívnejšej", nedarí sa jej to; takmer vždy bude náchylná vrátiť sa do spomínaného stavu. No bude mať chvíľami škrupule, pretože má pocit, že nič nerobí, zatiaľ čo predtým niečo robila.

Keď sa duša nachádza v takom stave, jednoducho by mala v ňom zotrvať a neznepokojovať sa, nevzrušovať sa, ani sa nezdráhať. Boh ju totiž mieni uviesť do hlbšej modlitby, a to je veľmi veľká milosť. Duša by sa mala poddať a nebrániť sa svojmu sklonu k pasivite. Na to, aby sa modlila srdcom, stačí, že má v hĺbke srdca toto pokojné zameranie na Boha. Už nemá konať sama zo svojich schopností a možností, je čas nechať konať Boha. Pripomíname, že tu ešte nejde o zmocnenie Bohom, ako sme uvádzali vyššie. Rozum a obrazotvornosť sú naďalej v činnosti: hlavou prechádzajú viac-menej mimovoľné myšlienky a predstavy, ale človek ich vníma povrchne a v skutočnosti ich nesleduje. Dôležitý nie je tento (nevyhnutný)⁴ pohyb ducha, ale smerovanie k Bohu z hĺbky srdca.

Uvažovali sme teda o niekoľkých situáciách, kde si naozaj netreba klásť otázku, "ako využívať čas modlitby", pretože odpoveď je už daná.

Zostáva nám prípad, keď je otázka aktuálna. Vcelku pôjde o človeka plného dobrej vôle, ktorý však nie je (zatiaľ!) zapálený láskou k Bohu, ktorý ešte nedostal milosť pasívnej modlitby, ale pochopil význam modlitby srdcom a túži sa jej venovať pravidelne, hoci ani dobre nevie, ako na to. Čo mu poradiť?

Nebudeme na túto otázku odpovedať priamo, nepovieme: počas modlitby robte toto alebo tamto, modlite sa takým či onakým spôsobom. Pokladáme za rozumnejšie uviesť postupne hlavné zásady, ktoré nás usmernia, čo robiť pri kontemplatívnej modlitbe.

V predchádzajúcich kapitolách sme vysvetlili, ktoré základné postoje má mať duša, čo začína s modlitbou srdcom. Tieto postoje skutočne podmieňujú každú formu modlitby i celý kresťanský život, ako sme už povedali. Znova opakujeme, že pri našej modlitbe nie sú prvoradé spôsoby a návody, ale predovšetkým ovzdušie a stav ducha, v akom k modlitbe pristupujeme. Totiž vytrvalosť a plodnosť modlitby sú podmienené práve príhodným ovzduším.

Teraz urobíme čosi podobné, čiže uvedieme niekoľko znakov, ktoré nám spoločne vykreslia nie ovzdušie, ale akúsi vnútornú krajinu s orientačnými bodmi a cestami; a ten, čo sa túži modliť srdcom, ju môže prejsť voľne podľa toho, v akej etape cesty sa nachádza, a podľa vnuknutia Ducha Svätého. Ak veriaci bude aspoň čiastočne poznať tieto orientačné body, umožnia mu orientovať sa i pochopiť, čo robiť pri kontemplatívnej modlitbe.

Túto "vnútornú krajinu" kresťanského modlitbového života istým spôsobom definujú a modelujú viaceré teologické pravdy, ktoré teraz uvedieme a vysvetlíme.

3. Prvenstvo Božieho pôsobenia

Prvá zásada je veľmi jednoduchá, ale veľmi dôležitá: v modlitbe srdcom nezáleží až tak na tom, čo robíme my, ako na tom, čo vtedy robí v nás Boh.

Poznanie tejto zásady je veľmi oslobodzujúce, pretože niekedy nie sme schopní urobiť v modlitbe srdcom vôbec nič. Nie je to nijaká tragédia, veď ak my nemôžeme nič urobiť, Boh môže a aj vždy niečo koná hlboko v nás, dokonca i vtedy, keď si to neuvedomujeme. Podstatným úkonom v modlitbe srdcom je vlastne postaviť sa do prítomnosti Božej a zotrvaťv nej. A Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Jeho prítomnosť, keďže je prítomnosťou živého Boha, je účinná, oživujúca, uzdravujúca a posväcujúca. Nemožno stáť pred ohňom, a neohriať sa, nemožno nastaviť tvár slnku, a neopáliť sa, ak chvíľu zostaneme pokojne stáť obrátení príslušným smerom...

Keď pri modlitbe srdcom budeme jednoducho zotrvávať pred Bohom, a nebudeme nič robiť, na nič zvláštne myslieť a nič osobitné pociťovať, ale pritom si zachováme hlbokú ochotu a dôveryplnú odovzdanosť, nič lepšie nemôžeme urobiť. Necháme takto Boha konať v skrytosti nášho vnútra, čo je napokon najdôležitejšie.

Bolo by omylom hodnotiť modlitbu podľa toho, čo sme počas nej robili - domnievať sa, že je dobrá a užitočná, ak

sme veľa povedali či mysleli na mnoho vecí, alebo rmútiť sa, ak sme neboli ničoho schopní. Je celkom možné, že naša modlitba bola úbohá a že za ten čas Boh v skrytosti a neviditeľne vykonal v hĺbke našej duše zázračné veci, ktorých ovocie uvidíme oveľa neskôr... Lebo všetky veľké dobrá, ktoré pramenia z modlitby srdcom, neprinášajú naše myšlienky a naša činnosť, ale často skrytý a neviditeľný Boží zásah v našom srdci. Mnohé plody svojej modlitby uvidíme až v nebeskom kráľovstve!

Malá Terezka si to veľmi dobre uvedomovala. Vo svojom modlitbovom živote mala jeden problém: zaspávala! Nebola to jej vina, do Karmelu vstúpila ešte mladučká a v jej veku jej spánok chýbal... Táto slabosť ju priveľmi netrápila:

"Myslím, že rodičia milujú svoje detičky rovnako, či behajú alebo spia. Lekári pacientov dokonca uspávajú, aby ich mohli operovať. Napokon si myslím, že Pán vie, akí sme krehkí, vie, že sme len prach" (Rukopis A).

V modlitbe srdcom je najdôležitejšou pasívna zložka. Treba menej konať a väčšmi sa vystaviť Božiemu pôsobeniu. Niekedy ho máme pripraviť alebo podporiť vlastnou aktivitou, ale omnoho častejšie máme len pasívne prijímať; a vtedy sa dejú najdôležitejšie veci. Zavše je dokonca nevyhnutné prerušiť našu činnosť, aby Boh v nás mohol slobodne pôsobiť. To je prípad, ktorý výstižne opisuje sv. Ján z Kríža, keď vysvetľuje určitú suchopárnosť, istú nespôsobilosť donútiť k činnosti rozum alebo predstavivosť v modlitbe, neschopnosť čokoľvek pociťovať a meditovať: Boh nás uvedie do stavu suchoty a noci, aby mohol sám konať hlboko v nás, tak ako lekár, čo uspí pacienta, aby mohol pokojne pracovať!

K tejto téme sa ešte vrátime. Nateraz si zapamätajme aspoň toto: predovšetkým sa nezarmucujme, ak napriek svojej ochote nie sme schopní dobre sa modliť, mať dobré pocity a pekné myšlienky. Odovzdajme svoju úbohosť Božiemu pôsobeniu a naša modlitba bude omnoho cennejšia než tá, s ktorou by sme boli my spokojní! Sv. František Saleský sa modlil takto: "Pane, som iba poleno, hoď ho do ohňa!"

4. Prvenstvo lásky

Prejdime teraz ku druhej, rovnako dôležitej zásade: láska má prednosť pred všetkým ostatným. Sv. Terézia z Avily hovorí: "V modlitbe srdcom nezaváži to, či veľa uvažujeme, ale či veľa milujeme."

Aj to nás veľmi oslobodzuje. Niekedy človek nedokáže ani uvažovať, ani meditovať, ani nič precítiť, ale ešte vždy môže milovať. Hoci by bol na smrť unavený, celkom rozorvaný alebo neschopný modliť sa, namiesto toho, aby sa znepokojoval a znechucoval, ešte vždy môže ponúknuť Pánovi svoju úbohosť v pokojnej dôvere; takto vlastne miluje, a teda nádherne sa modlí srdcom! Láska je kráľovná a za každých okolností vyjde ako víťaz. "Láska dokáže vyťažiť zo všetkého, z dobrého i zo zlého," rada hovorievala sv. Terezka, citujúc sv. Jána z Kríža. Láska vie zužitkovať city aj suchotu, myšlienky aj prázdnotu, čnosť aj hriech atď.

Prvenstvo lásky nadväzuje na prvé, už spomínané prvenstvo Božieho konania pred našou aktivitou. Našou hlavnou úlohou v modlitbe srdcom je milovať. No vo vzťahu k Bohu milovať znamená predovšetkým nechať sa milovať. A to nie je také ľahké, ako sa zdá! Musíme veriť v lásku, zatiaľ čo my veľmi fako upadáme do pochybností. A treba nám prijať aj našu vlastnú úbohosť.

Často je nám oveľa ľahšie milovať, ako nechať sa milovať: ak my niečo robíme, ak my dávame, to nás teší, máme pocit, že sme užitoční! No nechať sa milovať predpokladá, že súhlasíme, že nebudeme nič robiť, že nebudeme ničím.

Našou prvoradou prácou v modlitbe srdcom nie je myslieť, obetovať, či robiť niečo pre Boha, ale nechať sa ním milovať ako malé dieťa. Dovoliť Bohu tešiť sa z jeho lásky voči nám. Je to ťažké, lebo to od nás vyžaduje skalopevnú vieru, že nás Boh miluje. A tým sa tiež predpokladá, že uznávame svoju úbohosť. Tu prichádzame k najpodstatnejšej veci: niet opravdivej lásky k Bohu, ak nevychádza z uznania výlučného prvenstva lásky Boha voči nám, ak nepochopíme, že skôr, než čokoľvek spravíme, musíme to najprv prijať. "Láska je v tom" hovorí sv. Ján, "že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás ..." (l Jn 4, 10).

Vo vzťahu k Bohu prvým prejavom lásky - a to by malo zostať základom každého prejavu lásky - je veriť, že sme milovaní, nechať sa milovať. I s našou úbohosťou, takí, akí sme, nehľadiac na naše zásluhy alebo čnosti. Ak toto zostane základom nášho vzťahu k Bohu, potom je správny. V opačnom prípade bude vždy pokrivený určitým farizejstvom, kde na prvom mieste nebude stáť Boh, ale my sami, naša aktivita, naša čnosť alebo niečo iné.

Takýto pohľad je veľmi náročný (vyžaduje si veľkú odpútanosť a zabudnutie na seba), no zároveň prináša úžasnú slobodu. Boh od nás nečaká v prvom rade diela, činy, ani konanie nejakého dobra. Sme neužitoční sluhovia. "Boh nepotrebuje naše skutky, ale smädí po našej láske," povedala sv. Terezka. Chce od nás najsamprv, aby sme sa nechali milovať, aby sme verili v jeho lásku, a to je vždy možné. Modlitba srdcom je v podstate toto: zotrvať v Božej prítomnosti a dovoliť, aby nás Boh miloval. Odpoveď lásky príde potom buď počas modlitby alebo mimo nej. Ak sa necháme milovať, sám Boh v nás bude plodiť dobro a umožní nám konať tie "dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali" (Ef 2, 10).

Z prvenstva lásky zároveň vyplýva, že naša aktivita v modlitbe srdcom sa má riadiť zásadou: robiť máme to, čo podporuje a upevňuje lásku. Jedine na základe tohto kritéria možno povedať, či je dobré alebo zlé robiť počas modlitby to alebo ono. Dobré je všetko, čo vedie k láske. Lenže k láske opravdivej, samozrejme, a nie k povrchnej, sentimentálnej (aj keď vrúcne city ako prejav lásky majú svoju hodnotu, keď nám ich Boh dožičí...).

Hlavnú časť našej vlastnej aktivity v modlitbe srdcom majú zvyčajne tvoriť myšlienky, úvahy a úkony duše, ktoré živia alebo vyjadrujú našu lásku k Bohu, ktorými rastie naša vďačnosť a dôvera voči nemu, ktoré prebúdzajú a povzbudzujú našu túžbu úplne sa Bohu odovzdať, patriť mu a verne slúžiť ako svojmu jedinému Pánovi. Všetko, čo upevňuje našu lásku k Bohu, je vhodným predmetom pre modlitbu.

Usilovať sa o jednoduchosť

Dôsledkom toho, čo sme práve povedali, je táto požiadavka: v modlitbe srdcom si musíme dávať pozor, aby sme sa nerozptyľovali , aby sme nekopili myšlienky a úvahy, v ktorých by sme nakoniec hľadali skôr krásne, vzletné pocity ako účinné obrátenie srdca. Na čo by mi boli prevznešené a prebohaté myšlienky o tajomstvách viery, na čo by som ustavične menil predmet meditácie a preberal všetky teologické pravdy a úryvky z Písma, keby som z toho nezískal väčšiu rozhodnosť odovzdať sa Bohu a zrieknuť sa seba samého z lásky k nemu? Sv. Terezka hovorí: "Milovať znamená dať všetko a pridať seba samého." Ak by moja každodenná modlitba srdcom spočívala iba v jedinej myšlienke, ku ktorej by som sa neúnavne vracal -1. j. povzbudzovať si srdce, aby sa úplne odovzdalo Pánovi, neprestajne sa upevňovať v rozhodnutí slúžiť mu a oddať sa mu -takáto modlitba by bola chudobná, ale oveľa lepšia!

Aby sme nadviazali na myšlienku o prvenstve lásky, spomenieme príhodu zo života sv. Terézie z Lisieux. Krátko pred smrťou, keď bola ťažko chorá Terézia pripútaná na lôžko, vkročila k nej do izby jej sestra (matka Agnesa) a spýtala sa: "Na čo myslíte?" - "Nemyslím na nič, nemôžem, veľmi trpím, preto sa modlím." - "A čo hovoríte Ježišovi?" Terézia odvetila: "Nič mu nehovorím, milujem ho!" Toto je najskromnejšia, ale najhlbšia modlitba srdcom: jednoduchý prejav lásky je viac ako hocaké slovo, hocaká myšlienka. A k takejto jednoduchosti máme smerovať. Vrcholom našej modlitby by mal byť len jediný, jednoduchý prejav lásky, a nie reči, myšlienky, nie rad rozličných zvláštnych úkonov! Lenže na to, aby sme dospeli k tejto jednoduchosti, treba veľa času a hlboké pôsobenie milosti, pretože následkom hriechu sme sa stali veľmi komplikovaní a rozháraní. Zapamätajme si aspoň jedno: hodnota modlitby srdcom sa nemeria množstvom a hojnosťou úkonov, ktoré v nej vykonáme; naopak, čím väčšmi sa modlitba priblíži k spomínanému jednoduchému prejavu lásky, tým je cennejšia. Je normálne, že s napredovaním v duchovnom živote sa naša modlitba zjednodušuje. Ešte sa k tomu vrátime, keď budeme hovoriť o vývoji modlitby srdcom. Skôr než túto tému uzavrieme, radi by sme varovali pred istým pokušením, ktoré sa nás môže zmocniť. Zavše sa stane, že pri modlitbe sa nám v duchu vynoria veľmi pekné a hlboké myšlienky, akési poznanie tajomstva Boha, alebo úchvatné perspektívy pre náš život atď. Tento druh poznania a myšlienok (ktoré sa nám v danom momente môžu vidieť geniálne!) býva často "lákadlom", a my sa musíme mať na pozore. Pravda, občas nám Boh v modlitbe odovzdáva veľmi vysoké poznanie a vnuknutia. No treba si uvedomiť, že niekedy sa nám vynoria myšlienky, čo môžu byť pokušením: ak ich začneme sledovať, naše chudobné, ale skutočné zotrvávanie v Božej prítomnosti sa vlastne preruší. Takéto myšlienky nás môžu zavše uchvátiť a akosi povzniesť, že ich napokon rozvíjame a vlastne venujeme im väčšiu pozornosť ako samému Bohu. A keď sa modlitba skončí, zistíme, že všetko sa rozplynulo, že z toho zostalo pramálo...

5. Boh sa dáva skrze Ježišovo človečenstvo

Po prvenstve Božieho pôsobenia a prvenstve lásky pozrime sa teraz na tretí základný princíp, na ktorom stojí kresťanský kontemplatívny život: s Bohom sa stretávame v Ježišovom človečenstve.

Ak sa modlíme srdcom, modlíme sa preto, aby sme sa spojili s Bohom. Lenže Boha nikto nepozná. Teda akým spôsobom, prostredníctvom koho sa môžeme s ním stretnúť? Máme len jedného jediného prostredníka, ktorým je Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek. Ježišovo človečenstvo ako človečenstvo Syna Božieho je pre nás prostriedkom, prístupným oporným bodom, vďaka ktorému sa môžeme s istotou stretávať s Bohom a spájať sa s ním. "Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva," vraví sv. Pavol (Kôl 2, 9). Ježišovo človečenstvo je hlavnou sviatosťou, v ktorej sa Božstvo stáva pre ľudí prístupným.

Sme bytosti z mäsa a krvi a potrebujeme viditeľnú oporu, aby duchovné skutočnosti boli pre nás prístupné. Boh to vie, a to je tiež vysvetlenie celého tajomstva Vtelenia. Potrebujeme vidieť, dotknúť sa, pocítiť. Ježišovo vnímateľné a konkrétne človečenstvo je pre nás výrazom obdivuhodnej zhovievavosti Boha, ktorý vie, z čoho sme utvorení, a ktorý nám dáva možnosť pristupovať ľudsky k božskému, dotýkať sa božského ľudskými prostriedkami. Duchovné sa stalo telesným. Ježiš je pre nás cestou k Bohu: "Kto vidí mňa, vidí Otca," vraví Ježiš Filipovi, ktorý ho žiada: "Ukáž nám Otca, a to nám postačí!" (Jn 14, 8-9).

Je v tom krásne a nesmierne tajomstvo. Ježišovo človečenstvo vo všetkých podobách, aj tých najpokornejších a navonok druhoradých, nám poskytuje úžasný priestor pre spojenie s Bohom.

Každá podoba tohto človečenstva, každá jeho črta, aj tá najmenšia a najskrytejšia, každé jeho slovo, každý jeho skutok a gesto, každé obdobie jeho života, od počatia v lone Panny Márie až po Nanebovstúpenie, nás uvádza do spojenia s Otcom, ak ho prijmeme vo viere. Keď si prejdeme Ježišovým človečenstvom akoby krajinou, ktorá nám patrí, akoby knihou napísanou pre nás, a prisvojíme si ho vierou a láskou, môžeme ustavične rásť v spojení s nepochopiteľným a nevyspytateľným Božím tajomstvom.

To znamená, že kresťanská kontemplácia bude vždy založená na určitom vzťahu k Spasiteľovmu človečenstvu.⁵  Všetky formy kresťanskej kontemplatívnej modlitby (príklady uvedieme ďalej) majú svoje teologické opodstatnenie i spoločného menovateľa v zjednotení s Bohom prostredníctvom niektorej podoby Ježišovho človečenstva. Keďže Ježišovo človečenstvo je sviatosť, účinný znak jednoty človeka s Bohom, stačí, ak sa vo viere spojíme s Ježišovým človečenstvom, a tak budeme spojení s Bohom.
Bérulle veľmi pekne vysvetľuje, že tajomstvá Ježišovho života, hoci sa udiali v čase, zostávajú naďalej živými a oživujúcimi skutočnosťami pre tých, čo o nich vo viere rozjímajú:

(⁵ Vieme, ako bola sv. Terézia z Avily oddaná tejto pravde, na rozdiel od iných, ktorí učili, že kto chce dosiahnuť spojenie s Bohom čistú kontempláciu, musí sa v určitom okamihu vzdať akejkoľvek citeľnej opory, dokonca aj Pánovho človečenstva (pozri Život, 22. kap.).)

"Týmto tajomstvám treba priznať v istom zmysle večnosť: udiali sa za určitých okolností, no trvajú, naďalej jestvujú a v istom zmysle sú večné. Pominuli, lebo sa už stali, ale jestvujú z hľadiska svojho účinku, ktorý sa nikdy nestratí, a rovnako sa nestratí láska, s akou boli uskutočnene. Duch čiže stav, účinok, zásluha tajomstva zostáva i naďalej... To nás zaväzuje prijímať Ježišove tajomstvá a skutočnosti nie ako čosi minulé a zaniknuté, ale ako živé a jestvujúce, a tiež čerpať z ich stále platného a večného účinku."

Aplikuje to napríklad na Ježišovo detstvo:

"Detstvo Božieho Syna je stav prechodný, okolnosti jeho detstva pominuli, už nie je dieťaťom; ale čosi božské z tohto tajomstva pretrváva v nebi, a takisto na zemi pôsobí v dušiach podobná milosť, akú sa Ježišovi Kristovi zapáčilo priznať a udeliť pokornému, počiatočnému stavu jeho osoby."

Jestvuje tisícero spôsobov, ako sa napojiť na Ježišovo človečenstvo: rozjímať o jeho skutkoch a gestách, meditovať o jeho činoch a slovách, o každej udalosti z jeho pozemského života, uchovávať si ich v pamäti, pozerať na jeho tvár na obraze, klaňať sa mu v jeho Tele v Eucharistii, s láskou vyslovovať jeho meno a chrániť si ho v srdci atď. To všetko umožňuje modliť sa srdcom, avšak za podmienky, že naše úkony nebudú zvedavosťou rozumu, ale hľadaním srdca: "Hľadala som toho, ktorého miluje moje srdce" (Pies 3, 1).

Naplno si prisvojiť Ježišovo človečenstvo a skrze neho vstúpiť do reálneho spojenia s nevyspytateľným Božím tajomstvom nám v skutočnosti neumožní rozumová špekulácia, ale viera ako božská čnosť, čiže viera oživovaná láskou. Ako rozhodne zdôrazňuje sv. Ján z Kríža, jedine ona má potrebnú moc a silu, ktorá nám pomôže skutočne sa zmocniť Božieho tajomstva skrze Kristovu osobu. Jedine ona nám umožní reálne dosiahnuť Boha v hĺbke jeho tajomstva. Viera ako primknutie sa celej bytosti ku Kristovi, v ktorom sa nám Boh dáva.

Z toho vyplýva, ako sme už povedali, že najlepší spôsob kontemplatívnej modlitby pre kresťana je spojiť sa s Ježišovým človečenstvom. Myšlienkou, pohľadom, úkonmi vôle, čiže rozličnými cestami, pričom každej z nich zodpovedá určitá "metóda modlitby", ak tak možno povedať.

Klasický spôsob ako začať s modlitbou srdcom, aspoň na Západe, je napríklad spôsob, ktorý radí sv. Terézia z Avily - žiť v spoločnosti s Ježišom ako s priateľom, s ktorým sa zhovárame, ktorého počúvame atď.:

"Môžeme si predstaviť, že stojíme pred Ježišom Kristom, môžeme s ním často hovoriť, môžeme sa usilovať zamilovať si jeho sväté človečenstvo tým, že ho máme stále na mysli. Prosíme ho o pomoc vo svojich potrebách, plačeme s ním vo svojich trápeniach, tešíme sa s ním vo svojich radostiach a nezabúdame pri tom na neho. A na to všetko nehľadáme naučené modlitby, ale jednoduché slová, vyvierajúce z našich túžob a z našich potrieb. Je to výborný spôsob ako dosiahnuť veľmi rýchly pokrok. Kto sa usiluje o to, aby žil v takej vzácnej spoločnosti, a snaží sa o všemožný prospech tým, že opravdivo miluje Pána, ktorému sme toľ-ko dlžní, ten podľa môjho názoru už veľmi pokročil" (Život, kap. 12, s. 97).

K tomu sa ešte vrátime a uvedieme ďalšie príklady.

6. Boh prebýva v našom srdci

Teraz by sme chceli uviesť štvrtú teologickú zásadu, ktorá je takisto veľmi dôležitým sprievodcom pre náš modlitbový život. Modlitbou srdcom sa chceme ponoriť do Božej prítomnosti. Keďže jej formy sú mnohoraké, aj spôsobov modlitby je mnoho: Boh je prítomný vo stvorení -môžeme ho v ňom obdivovať, je prítomný v Eucharistii -môžeme ho tam uctievať, je prítomný v Slove - môžeme ho nájsť v meditácii o Písme atď.

No jestvuje ďalšia forma Božej prítomnosti, ktorá je pre kontemplatívny život veľmi dôležitá: Božia prítomnosť v našom srdci.

Tak ako ostatné formy Božej prítomnosti, ani táto prítomnosť v našom vnútri nie je spočiatku predmetom skúsenosti (môže sa ním stať postupne, aspoň v určitých vzácnych okamihoch...), ale je predmetom viery: nezávisle od toho, čo môžeme alebo nemôžeme pociťovať, sme si jasne vedomí, veríme, že Boh prebýva v hĺbke nášho srdca. "A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého?" vraví sv. Pavol (l Kor 6,19). Sv. Terézia z Avily hovorí, že moment, keď pochopila túto pravdu, znamenal pre ňu osvietenie, ktoré hlboko premenilo jej modlitbový život.

"Keby som to bola bývala chápala ako teraz, že v zámočku mojej duše sídli taký veľký kráľ, myslím, že by som ho nenechávala tak často osamelého, ale že by som občas pobudla s ním a omnoho väčšmi by som sa starala, aby zámoček nebol taký špinavý. Aké úchvatné je vedieť, že ten, ktorý môže svojou veľkosťou naplniť tisíce, ba ďaleko viac svetov, uzatvára sa do takej maličkosti! Popravde, je Pánom sveta, teda môže robiť, čo chce, a pretože nás miluje, prispôsobuje sa našim možnostiam..." (Cesta k dokonalosti, kap. 28, s. 134).

Každá forma sústredenia, zahĺbenia a ponorenia sa do seba, ktorú možno uplatniť v kontemplatívnom živote, tu nachádza svoj pravý zmysel. V opačnom prípade by to bolo len uzavretie sa. Kresťan sa právom môže zahĺbiť do seba, pretože napriek všetkej vnútornej úbohosti hlboko v srdci je Boh, ktorý v nás prebýva skrze milosť Ducha Svätého a ktorý "je nám oveľa bližší než my sami", podľa vyjadrenia sv. Augustína. "Najhlbším stredom duše je Boh," hovorí sv. Ján z Kríža (Živý plameň, I, 3).

V tejto pravde nachádzame opodstatnenie všetkých foriem kontemplatívnej modlitby ako modlitby "srdcom":

človek zostúpi vo viere do vlastného srdca a tam sa spojí s prítomnosťou Boha, ktorý v ňom prebýva. Ak pri modlitbe robíme akoby pohyb smerom von, mimo nás, aby sme sa spojili s Bohom ako s niekým Druhým, ktorý je prítomný výsostným spôsobom v človekovi Ježišovi, je rovnako na mieste pohyb smerom do vnútra nášho srdca, aby sme sa tam spojili s Ježišom, ktorý je nám taký blízky a prístupný:

"Kto za nás môže vystúpiť do neba a zniesť nám ho... kto prejde za nás cez more?... Naopak, toto slovo je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci" (Dt 30, 14).

"Myslíte si, že málo záleží na tom, či roztržitá duša pochopí túto pravdu a pozná, že nemusí vystupovať do neba, aby sa zhovárala so svojím nebeským Otcom a tešila sa z jeho blízkosti, že sa nemusí s ním rozprávať veľmi hlasito? Aj keby hovorila čo najtichšie, on ju vždy počuje, lebo je veľmi blízko. A ak ho hľadá, nepotrebuje krídla, ale stačí, keď sa uchýli do samoty a rozjíma o ňom v sebe. A nech nie je v rozpakoch pred takým vzácnym hosťom, nech s ním hovorí pokorne ako s Otcom, nech mu vyrozpráva svoje trápenia a prosí, aby jej od nich odpomohol, vo vedomí, že nie je hodna nazývať sa jeho dcérou" (Sv. Terézia z Avily, Cesta k dokonalosti, 28. kap., s. 130).

Keď nevieme, ako sa modliť, môžeme celkom jednoducho postupovať takto: vhĺbme sa do seba, stíšme sa, vojdime do svojho srdca, zostúpme do seba a vo viere sa spojme s prítomným Ježišom, ktorý v nás prebýva, a pokojne zostaňme s ním. Nenechajme ho osamote, ale robme mu spoločnosť, ako len vládzeme. A ak vytrváme v tomto cvičení, čoskoro objavíme skutočnosť, ktorú východní kresťania nazývajú "miesto srdca" alebo "vnútorná cela", ako vraví sv. Katarína Sienská; ten stred našej bytosti, kde sa usídlil Boh, aby bol s nami, a kde môžeme vždy s ním byť. Toto vnútorné miesto spojenia s Bohom jestvuje, je nám dané, ale mnohí ľudia nemajú o ňom ani tušenia, lebo nikdy ta nevkročili, nikdy nezostúpili do svojej záhrady, aby si nazbierali z jej ovocia. Blažený človek, ktorý objaví Božie kráľovstvo vo svojom vnútri, jeho život sa zmení.

Je pravda, že ľudské srdce je priepasťou biedy a hriechu. No ešte hlbšie je Boh. Podľa prirovnania sv. Terézie z Avily človek, ktorý sa vytrvalo modlí srdcom, je ako ten, čo ide čerpať vodu zo studne. Spustí vedro a spočiatku vyťahuje len bahno. No ak dôveruje a vytrvá, príde deň, keď načerpá čistučkú vodu, čo nájde vo svojom srdci. "Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody" (Jn 7, 38).

To má veíký význam pre celý náš život. Ak vďaka vytrvalej modlitbe objavíme ono "miesto srdca", naše myšlienky, rozhodnutia i činy, vyvierajúce veľmi často z našej povrchnosti (nepokoja, nervozity, bezprostredných reakcií), budú postupne vychádzať z hlbokého stredu duše, kde sme s Bohom zjednotení v láske. Dospejeme k novému spôsobu bytia, v ktorom bude všetko vychádzať z lásky, a potom budeme slobodní.

Prebrali sme štyri hlavné zásady, ktoré nás majú usmerňovať pri modlitbe srdcom: prvenstvo Božieho pôsobenia, prvenstvo lásky, Ježišovo človečenstvo ako prostriedok spojenia s Bohom a napokon prebývanie Boha v našom srdci. Tieto zásady majú slúžiť ako orientačné body, aby sme dobre prežívali čas kontemplácie.

Ako sme však už naznačili, ak chceme vedieť, aká má byť naša modlitba, musíme vziať do úvahy aj vývoj modlitby a etapy duchovného života. Teraz si to rozoberieme.

III. VÝVIN KONTEMPLATÍVNEJ MODLITBY

1. Od rozumu k srdcu
Modlitbový život nie je iste statickou skutočnosťou, ale má svoj vývoj, svoje etapy, svoj postup (ostatne, nie vždy priamočiary, niekedy s návratmi späť, aspoň zdanlivo!).

Duchovní učitelia, ktorí sa zaoberajú kontemplatívnou modlitbou, zvyčajne rozlišujú jednotlivé fázy vývoja, rozličné "stavy modlitby", od najobyčajnejších až po najvyššie, ktorými je vyznačená cesta spojenia duše s Bohom. Počet fáz a spôsob ich triedenia sa mení podľa autorov. Sv. Terézia z Avily hovorí o siedmich komnatách, iný rozlišuje tri fázy (očistná cesta, cesta osvietenia a cesta zjednotenia); podľa niektorých autorov po meditácii nasleduje citová kontemplácia, potom modlitba jednoduchého nazerania, ďalej modlitba spočinutia, až potom sa spomína spánok síl, uchvátenie, extáza atď.!

My sa nemienime púšťať do podrobných úvah o etapách kontemplatívnej modlitby a o milostiach mystickej povahy - ani o skúškach! - s ktorými sa možno stretnúť (a omnoho častejšie, než sa všeobecne myslí). Odkazujeme na kompetentnejších autorov, totiž nepokladáme za nevyhnutné rozoberať tieto veci pre čitateľov, ktorým je určená naša kniha. Ešte dodajme, že schémy, ktoré opisujú cesty modlitby srdcom, netreba nikdy chápať priveľmi stroho ako nejaký záväzný návod, najmä dnes, keď Božia múdrosť akoby s potešením prevracala naruby klasické zákonitosti duchovného života...

Na druhej strane však treba hovoriť o tom, čo podľa nášho názoru predstavuje prvý zásadný obrat, základnú premenu kontemplatívnej modlitby. Ako sme už vyššie naznačili, všetky ďalšie stupne sú iba dôsledkami prvého.

Podľa rôznych hľadísk a duchovných tradícií dostáva táto premena rozličné pomenovania, ale myslím, že ju možno nájsť takmer všade, hoci cesty, ktoré sa ponúkajú alebo opisujú, majú veľmi rozdielne východiská! Napríklad Západ, ktorý zvyčajne odporúča (či odporúčal, pretože dnes sa k modlitbovému životu pristupuje rozličnými cestami) meditáciu ako prípravnú metódu pre modlitbu srdcom, bude hovoriť o prechode od meditácie ku kontemplácii. Sv. Ján z Kríža o tom rozsiahle písal, pričom charakterizoval spomínanú etapu i kritériá, ktoré ju umožňujú rozpoznať.

Východná tradícia "Ježišovej modlitby" (nazývaná aj modlitbou srdca), popularizovaná u nás v posledných rokoch knihou Rozprávanie ruského pútnika, ktorá má za východisko nepretržité opakovanie stručnej vety, obsahujúcej meno Ježiš⁶, hovorí o momente, keď modlitba zostúpi z rozumu do srdca.

(⁶ O tejto forme modlitby ešte budeme hovoriť ďalej.)

V podstate ide o ten istý jav, hoci premena - ktorú možno opísať aj ako zjednodušenie modlitby, ako prechod od modlitby "aktívnej" ku modlitbe "pasívnej" - môže mať veľmi rozdielne prejavy podľa osobných daností a duchovnej cesty človeka.

V čom spočíva táto premena? Je to zvláštny Boží dar, ktorý jedného dňa dostane človek vytrvalý v modlitbe, dar, ktorý si nemožno v nijakom prípade vynútiť; je čírou milosťou, aj keď pre jej prípravu a podporuje verná modlitba srdcom samozrejme veľmi dôležitá. Tento dar môže prísť veľmi skoro, alebo až po niekoľkých rokoch, alebo nikdy. V počiatočnom štádiu je často takmer nepostrehnuteľný. Nemusí byť stály, aspoň spočiatku nie - môže silnieť i slabnúť.

Podstatnou črtou tohto daru je, že pomáha prejsť od modlitby, v ktorej prevláda ľudská aktivita - vytrvalé opakovanie určitej vety, ako napríklad pri "Ježišovej modlitbe", alebo diskurzívna aktivita ducha v prípade meditácie, kde sa zvolí text či téma ako predmet uvažovania a predstavivosti, čo vyústi do precítenia a predsavzatí atď. - k modlitbe, v ktorej prevládne Božie pôsobenie, a duša sa mu skôr podvoľuje, než koná: zachováva si postoj jednoduchosti, odovzdanosti, milujúcej a pokojnej pozornosti voči Bohu.

V prípade "Ježišovej modlitby" ide o to, že modlitba plynie samovoľne do srdca a uvádza ho do stavu pokoja, uspokojenia a lásky. V prípade meditácie vstup do tejto novej etapy sa často prejavuje určitou suchotou, neschopnosťou rozvíjať úvahy a určitou náklonnosťou zotrvať radšej nečinne pred Božou tvárou. "Nečinnosť" neznamená strnulosť ani duchovnú lenivosť, ale odovzdanosť z lásky.

Túto premenu treba prijať ako veľkú milosť, aj keď môže niekedy pomýliť (aspoň človeka, ktorý bol istý čas navyknutý veľa Pánovi rozprávať, alebo meditovať, čo mu bolo na prospech); lebo duša má dojem, že upadá a že jej modlitba schudobnela, má pocit, že sa odrazu nevládze modliť. Už sa nemôže modliť tak, ako bola navyknutá, totiž aktivitou svojho rozumu, vnútorným rozhovorom, opierajúc sa o myšlienky, predstavy a citové prežívanie atď.

Sv. Ján z Kríža musel vo svojich dielach naliehať (a dokonca zaútočiť veľmi ostro na niektorých duchovných vodcov, ktorí sa vo veci vôbec nevyznali) , aby presvedčil duše, že majú prijať udelenú milosť, toto ochudobnenie, ktoré je ich opravdivým bohatstvom, a aby sa nechceli za každú cenu vrátiť k meditácii. Majú sa uspokojiť s tým, že pred Pánom zotrvajú v postoji odpútania sa od seba a jednoduchej milujúcej a pokojnej pozornosti.

Prečo je táto chudoba bohatstvom?
Prečo je prechod k spomínanej novej etape veľkou milosťou?

Z celkom jednoduchého a zásadného dôvodu, ktorý sv. Ján z Kríža veľmi dobre vysvetľuje. Všetko, čo vieme o Bohu, ešte nie je Boh, všetko, čo si môžeme o Bohu myslieť, predstavovať alebo vnímať, ešte nie je Boh! Pretože Boh je nekonečne viac, viac ako všetky predstavy a podoby, ako všetko zmyslové vnímanie. Na druhej strane Boh nepresahuje vieru, nie je viac než láska, ak to tak možno vyjadriť. Viera, vraví učiteľ mystiky, je jediný primeraný prostriedok, ktorým sa môžeme spojiť s Bohom. Presnejšie, jediný úkon, ktorý nám umožňuje skutočne si privlastniť Boha, ktorý sa zjavuje a daruje v Ježišovi.

Na to, aby sme sa priblížili k Bohu, môžeme si poslúžiť rozhovorom, uvažovaním, predstavivosťou alebo svojimi sklonmi.

Pokiaľ nám to robí dobre, pokiaľ nás to povzbudzuje, napomáha k obráteniu a upevňuje vo viere a v láske, treba ich využívať. Nemôžeme však obsiahnuť Boha v jeho podstate svojou aktivitou založenou na týchto prostriedkoch, lebo Boh presahuje schopnosti nášho rozumu a našich zmyslov. Jedine viera podnecovaná láskou umožňuje prístup k Bohu samému. A viera sa môže naplno uplatniť len za cenu, že sa zbaví zmyslových vnemov a predstáv. Práve preto v istých chvíľach Boh citeľne ustúpi, až natoľko, že sa vtedy možno zachytiť jedine o vieru, a ostatné schopnosti sú akoby "nepoužiteľné".

Teda keď duša už nemá myšlienok, neopiera sa už o predstavy a nič zvláštne nepociťuje, ale jednoducho zotrváva v postoji milujúceho spojenia s Bohom, aj keď nič jasne nevníma, a má dojem, že nič nerobí a že sa nič nedeje, Boh sa s ňou tajomne spája oveľa hlbšie a oveľa podstatnejšie.

Modlitba srdcom teda už nie je aktivitou človeka, ktorý nadviaže kontakt s Bohom v rozhovore, pomocou svojho rozumu a ďalších svojich schopností, ale stáva sa veľmi hlbokým, zjavným alebo skrytým prejavom lásky, v ktorom sa Boh a duša spájajú. To je kontemplácia podľa sv. Jána z Kríža, to "tajomné, pokojné, milujúce prenikanie", ktorým sa nám Boh dáva. Boh preniká do duše a duša sa vnára do Boha v takmer nehybnom úkone, ktorý sa deje pôsobením Ducha Svätého v duši.

Iste, nie je možné vyjadriť to slovami, no mnohí ľudia takto prežívajú svoju modlitbu srdcom, často bez toho, že by si to sami uvedomovali. Mnohé jednoduché duše sú kontemplatívne bez toho, že by si uvedomovali hĺbku svojej modlitby. A tak je to nesporne lepšie.

Nech je východisko kontemplatívnej modlitby akékoľvek - a už sme podotkli, že môžu byť veľmi rozdielne - Pán chce priviesť mnohých k tejto hranici, alebo aspoň do tejto etapy. Potom nasledujú ďalšie etapy a milosti vyššieho stupňa, ktoré môže Duch Svätý vzbudiť, no o tých nebudeme hovoriť.

S veľkým prekvapením konštatujeme, že v takých rozdielnych tradíciách, ako je napríklad tradícia "Ježišovej modlitby" a tradícia, ktorú predstavuje sv. Ján z Kríža -kde odporúčané cesty sú veľmi odlišné - pri opise milosti kontemplácie, ku ktorej cesty vedú, nájdeme veľmi podobné výrazy. Keď napríklad sv. Ján z Kríža opisuje kontempláciu ako "sladké dýchanie lásky" – akoby sme čítali slová Filokálie, základného diela východnej, a najmä ruskej tradície, ktoré zhromažďuje texty cirkevných otcov a iných duchovných autorov o "Ježišovej modlitbe".

2. Ranené srdce

Nasledujúce úvahy, ktoré sú akoby súhrnom toho, čo sme povedali v posledných kapitolách, nás dovedú k bodu, kde sa všetko stretáva a spája: prvenstvo lásky, kontemplácia, modlitba srdcom, Ježišovo človečenstvo atď.

Skúsenosť v konečnom dôsledku ukazuje, že na to, aby sme sa dobre modlili, aby sme vstúpili do spomínaného stavu pasívnej modlitby, kedy sa Boh a duša v hĺbke spájajú, musíme mať ranené srdce, ranené Božou láskou, ranené smädom Milovaného. Modlitba môže naozaj zostúpiť do srdca a prebývať v ňom len za cenu zranenia. Boh nás musí zasiahnuť v dostatočnej hĺbke našej bytosti, aby sme sa bez neho už nevedeli zaobísť. Bez tohto zranenia láskou zostane naša modlitba vždy len rozumovým cvičením, len zbožným cvičením v duchovnosti, no nebude dôverným spojením s tým, ktorého srdce bolo zranené láskou k nám.

O Ježišovom človečenstve sme hovorili ako o prostredníctve medzi Bohom a človekom. Centrom Ježišovho človečenstva je jeho zranené srdce. Ježišovo srdce bolo otvorené preto, aby sa na nás mohla vyliať Božia láska a aby sme získali prístup k Bohu. Toto vyliatie lásky budeme môcť skutočne prijať len vtedy, ak sa aj naše vlastné srdce otvorí zranením. Potom sa môže naozaj uskutočniť výmena lásky, čo je jediným cieľom kontemplatívnej modlitby. Stane sa tým, čím ma byť: vzťahom od srdca k Srdcu!

Spôsob, akým nás Láska raní, môže byť rozličný podľa okolností. Môže to byť túžba, úzkostlivé hľadanie Milovaného, ľútosť a bolesť nad svojím hriechom, smäd po Bohu, mučivá úzkosť z jeho neprítomnosti. Môže to byť neha, čo

doširoka roztvára dušu, alebo nevýslovná blaženosť, môže to byť blčiaci plameň či vášeň. Rana lásky z nás urobí bytosti navždy poznačené Bohom, ktoré už nemôžu žiť inak ako Božím životom.

Keď sa k nám Pán priblíži, usiluje sa nás tiež uzdraviť -z našej zatrpknutosti, z našich chýb, z opodstatneného či neopodstatneného sebaobviňovania, z našej tvrdosti atď. Sme si toho vedomí a uzdravenie s nádejou očakávame. Dôležité je však pochopiť, že v určitom zmysle sa Pán usiluje skôr nás zraniť, až potom uzdraviť. Tým, že nás čoraz hlbšie zraňuje, zabezpečuje nám skutočné uzdravenie. Nech je Boží prístup k nám akýkoľvek, či je celkom blízko a či zdanlivo ďaleko, či je nežný alebo akoby ľahostajný (a v kontemplatívnom živote takéto striedania bývajú!), vždy má za cieľ predovšetkým zraniť nás láskou.

V "Traktáte o Božej láske" od sv. Františka Saleského nájdeme veľmi peknú kapitolu, kde svätec uvádza rozličné spôsoby, ktoré Boh používa na to, aby dušu zranil láskou. Dokonca keď sa nám napríklad vidí, že Boh nás opustil, že nás necháva v našich hriechoch a v šuchote, robí tak len preto, aby nás citeľnejšie ranil: "Úbohá duša, hoci šije vedomá, že je rozhodnutá radšej umrieť než uraziť Boha, jednako nepociťuje ani štipku vrúcnosti, ale naopak, mimoriadny chlad, až je celá skrehnutá a taká slabá, že sa dopúšťa zakaždým zjavných nedokonalostí, táto duša je veľmi zranená, lebo jej láska úžasne trpí pocitom, že Boh nevidí, ako ho miluje, že ju opúšťa ako stvorenie, ktoré mu nepatrí, a zdá sa jej, že uprostred jej chýb, roztržitosti a ľahostajnosti ju Pán zasypáva výčitkami: Ako môžeš povedať, že ma miluješ, keď tvoja duša nie je so mnou? A to jej prebodáva srdce bolesťou, ale tá prenikavá bolesť pochádza z lásky, lebo keby nemilovala, nesužovala by sa obavou, že nemiluje" (Traktát o Božej láske, 6. kniha, 15. kap).

Boh nás niekedy účinnejšie zraní tým, že nás necháva v našej úbohosti, než tým, že by nás uzdravil!

Boh sa v skutočnosti ani tak neusiluje urobiť nás dokonalými, ale skôr pripútať si nás k sebe. Určitá dokonalosť (podľa predstavy, akú o nej často máme...) by nás robila sebestačnými a nezávislými, ale keď sme zranení, sme síce úbohí, no vedie nás to k spojeniu s Bohom. A práve toto je dôležité: nie aby sme dosiahli ideálnu dokonalosť, ale aby sme sa nemohli zaobísť bez Boha, aby sme boli k nemu natrvalo pripútaní, a to rovnako svojimi biedami ako svojimi čnosťami. Tak, aby jeho láska mohla do nás ustavične prúdiť a aby sme cítili potrebu úplne sa mu odovzdať, totiž to je jediné riešenie! A práve toto puto nás bude posväcovať a privedie nás k dokonalosti.

Uvedená pravda objasňuje mnohé veci v našom duchovnom živote. Pomáha nám pochopiť, prečo Ježiš nezbavil Pavla ostňa v tele, toho "satanovho posla, ktorý ho bil po tvárí", ale povedal mu: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti" (2 Kor 12, 9).

Tu máme zároveň vysvetlenie, prečo chudobní a maličkí - tí, čo boli zranení životom - majú často milosť kontemplatívnej modlitby, aká sa u bohatých duchom nenájde.
keď my ľudia sme vnútorne veľmi zranení, a Bohu je "naponáhlo", postupnosť tradičných etáp duchovného života je mnohokrát naruby; človek je často nečakane priam vrhnutý do kontemplatívneho života a takmer bezprostredne zasiahnutý Láskou, ako sme o tom hovorili: buď milosťou obrátenia, vyliatím Ducha Svätého v rámci charizmatickej obnovy (alebo inde!), alebo skúškou Prozreteľnosti, v ktorej sa nás Boh zmocní. Našou úlohou je teda starosť, aby sme boli v modlitbe verní, aby sme vytrvali v dôvernom rozhovore s tým, ktorý nás zasiahol, že by sme si "ranu uchovali" a nedovolili jej zaceliť sa, keď "silný moment" stretnutia s Bohom pominie, aby sme nezabudli na svoju skúsenosť a nenechali ju postupne zapadnúť prachom rutiny, zabudnutia a pochybnosti...

Modliť sa srdcom: zachovať si ranu
Modlitba srdcom teda spočíva najmä v zachovaní tejto rany z lásky, aby sa neuzavrela. Týmto sa máme tiež riadiť, ak chceme vedieť, čo robiť pri modlitbe srdcom. Keď hrozí, že rana sa zacelie alebo zúži rutinou, lenivosťou či stratou prvej lásky, potom treba konať, zobudiť sa, treba si zobudiť srdce a povzbudiť ho k láske, použijúc k tomu všetky dobré myšlienky a

predsavzatia, vyvinúť všetko úsilie, aby sme načerpali chýbajúcu vodu (podľa obrazu sv. Terézie z Avily), pokiaľ to závisí od nás, až kým sa nad nami Pán nezľutuje a sám nezošle dážď.⁷ To môže niekedy vyžadovať vytrvalú námahu. "Nuž vstanem, mesto pochodím, po námestiach a uliciach chcem hľadať toho, ktorého z tej duše milujem!" (Pies 3, 2).

Ak je však srdce otvorené, láska môže prúdiť - mocne alebo celkom jemnučko, totiž prúdenie Božej lásky býva niekedy takmer nepostrehnuteľné, ako sme už spomenuli - pretože srdce je bedlivé a pozorné: "Spím, ale srdce moje bdie!" (Pies. 5, 2); vtedy stačí jednoducho oddať sa tomuto prúdeniu lásky, nerobiť nič, len prijímať, alebo vykonať to, čo v nás Božia láska prirodzene vzbudí ako odpoveď.

Povedali sme, že východiská pre modlitbu srdcom môžu byť veľmi rozmanité. Ako príklady sme uviedli meditáciu, "Ježišovu modlitbu". No myslím, že dnes v našom zvláštnom storočí, ⁷ Svätica zoširoka rozvíja obraz vody v Živote, kap. II a ďalšie.

3. Naše srdce a srdce Cirkvi

Na záver tejto časti by sme chceli povedať pár slov o význame Cirkvi pre kontemplatívny život. Predovšetkým preto, lebo ide o krásne tajomstvo, ktoré môže ľudí veľmi povzbudiť, aby vytrvali v modlitbe. A zároveň preto, aby sme mali istotu, že sme v čitateľovi nezanechali úplne falošný dojem, že taká podstatná zložka kresťanského života, akou je Cirkev, by bola pre kontemplatívny život cudzia, prípadne že by s ním súvisela len okrajovo. Práve naopak: medzi životom Cirkvi so všeobecnosťou jej poslania a medzi tým, čo sa deje v dôvernej modlitbe medzi dušou a jej Bohom, jestvuje často neviditeľné, ale nesmierne hlboké puto. Nie náhodou karmelitánka, čo nikdy neopustila svoj kláštor, bola vyhlásená za patrónku misií...

Na túto tému by sa dalo rozprávať veľmi mnoho: o prepojení misie a kontemplácie, o tom, ako hlboko nás kontemplácia vovádza do tajomstva Cirkvi a do spoločenstva svätých atd.

Milosť modlitby srdcom vždy súvisí s hlbokým preniknutím do tajomstva Cirkvi. V karmelitánskej tradícii je to veľmi jasné. V istom zmysle ide o najkontemplatívnejšiu tradíciu, kde sa človek výslovne a zo všetkých síl usiluje o spojenie s Bohom prostredníctvom modlitby srdcom, a to formou, ktorá sa navonok môže javiť ako veľmi individualistická! No práve tu je najzreteľnejšie a najzjavnejšie vyjadrené skĺbenie kontemplatívneho života s tajomstvom Cirkvi. Ibaže sa nedá postrehnúť zvonku, z pohľadu bezprostrednej viditeľnosti a účinnosti, ale z hľadiska celej jeho mystickej hĺbky. Toto skĺbenie je nesmierne prosté, ale hlboké: vytvára ho Láska, totiž medzi Bohom a dušou ide vlastne len o lásku; a v ekleziológii, obsiahnutej v učení veľkých predstaviteľov Karmelu (Terézie z Avily, Jána z Kríža, Terézie z Lisieux), podstatu tajomstva Cirkvi tvorí takisto Láska. Láska spájajúca Boha s dušou a Láska tvoriaca hlbokú podstatu Cirkvi sú totožné, veď táto láska je dar Ducha Svätého.

Sv. Terézia z Avily umiera so slovami: "Som dcéra Cirkvi."

Keď zakladá svoje karmely, zatvára sestry do klauzúry a pobáda ich k mystickému životu, reaguje tým predovšetkým na potreby vtedajšej Cirkvi: bola rozrušená pustošením protestantskej reformy a správami španielskych dobyvateľov o obrovských pohanských národoch, ktoré treba získať pre Krista. "Svet je v plameňoch, niet času zaoberať sa malichernosťami."

Sv. Ján z Kríža vyhlasuje celkom jasne, že obetavá a nezištná láska k Bohu prežívaná v kontemplatívnej modlitbe prináša Cirkvi najväčší úžitok, a ona ju najväčšmi potrebuje: "Prejav čistej lásky je pre Cirkev užitočnejší ako všetky skutky sveta."

Puto medzi osobnou láskou k Bohu, prežívanou v modlitbe srdcom, a tajomstvom Cirkvi najkrajšie a najúplnejšie vyjadruje sv. Terezka Ježiškova. Vstúpila do Karmelu, "aby sa modlila za kňazov a za veľkých hriešnikov"; chvíľa, keď objavila svoje povolanie, sa stáva najsilnejším momentom jej života: Terezka, ktorá chce vykonávať všetky povolania, pretože chce šialene milovať Ježiša a slúžiť Cirkvi všetkými možnými spôsobmi, a ktorá nesmierne túži po mučeníctve, nájde pokoj až vtedy, keď jej Písmo vyjaví, že najväčšou službou, ktorú treba Cirkvi preukázať a ktorá zahŕňa všetky ostatné, je udržiavať v sebe plameň lásky: "...bez tejto lásky apoštoli prestanú hlásať evanjelium a mučeníci odmietnu vyliať svoju krv... Konečne som našla svoje povolanie: v srdci Cirkvi, mojej matky, budem láskou!"

A to sa dá prežívať najmä v modlitbe srdcom: "Cítim, že čím väčšmi plameň lásky rozpaľuje moje srdce, tým väčšmi hovorím: »Pritiahnite si ma!«; čím väčšmi sa duše priblížia ku mne (úbohému kúsku starého železa, ak nie som v Božom ohni), tým rýchlejšie pobežia za vôňou svojho Miláčika, lebo láskou zapálený človek nemôže zostať nečinný. Istotne sedí pri Ježišových nohách ako sv. Mária Magdaléna, načúva jeho slovu, ktoré oblažuje a nadchýna. Zdá sa, že nič nedáva, a predsa dáva viac ako Marta, ktorá sa znepokojuje pre mnohé veci a chce, aby sestra bola ako ona... Pochopili to všetci svätí, a najmä azda tí, čo naplnili vesmír svetlom evanjeliového učenia. Vari svätci ako Pavol, Augustín, Ján z Kríža, Tomáš Akvinský, František, Dominik a mnohí ďalší vynikajúci priatelia Boží nečerpali práve v modlitbe srdcom to Božie poznanie, ktoré nadchýna najväčších duchov? Archimedes povedal: »Dajte mi pevný bod, a ja pohnem svetom.« Čo sa jemu nemohlo podariť, lebo sa neobrátil na Boha, a hľadal iba materiálny pevný bod, to sa v najplnšej miere podarilo svätým. Všemohúci im dal za pevný bod SEBA SAMÉHO, SEBA JEDINÉHO, a ako páku im dal modlitbu srdcom, ktorá zapaľuje ohňom lásky. A takto svätí pohli svetom. I dnes ho takto dvíhajú svätí, čo ešte zápasia, a tak ho budú dvíhať aj budúci svätci až do konca sveta."

Život Terezky stelesňuje toto veľmi pekné tajomstvo: Terezka vždy chcela žiť len pre jedno, pre horúcu lásku k Ježišovi, a čím väčšmi sa jej srdce rozplameňuje, čím väčšmi sústreďuje svoju lásku na Ježiša, tým väčšmi jej srdce rastie a rozširuje sa aj v láske k Cirkvi; jej srdce sa stáva veľkým ako Cirkev, presahuje hranice času i priestoru. Čím väčšmi Terezka prežíva v modlitbe svoje povolanie Ježišovej milujúcej nevesty, tým väčšmi zvnútra preniká do tajomstva Cirkvi. Ostatne, to je jediný spôsob, ako skutočne pochopiť Cirkev. Kto v modlitbe neprežíva snúbenecký vzťah s Bohom, nikdy ničomu v Cirkvi neporozumie, nepochopí jej podstatu, lebo ona je Kristovou nevestou.

V modlitbe srdcom Boh sa spája s dušou a zveruje jej svoju túžbu, aby všetci ľudia boli spasení. Naše srdce sa stotožní s Ježišovým srdcom, bude zdieľať jeho lásku k Neveste, ktorou je Cirkev, i jeho túžbu dať život za ňu i za celé ľudstvo: "Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš," hovorí nám sv. Pavol. Bez modlitby srdcom sa toto stotožnenie s Kristom nedá uskutočniť.

Je zvláštnou milosťou Karmelu, že jasne ukázal na hlboké puto medzi láskou k Ježišovi v modlitbe srdcom a preniknutím do srdca Cirkvi. Nesporne v tom treba vidieť mariánsku milosť: či Karmel nie je prvým mariánskym rádom na Západe? Kto iný ako Mária, skutočná Nevesta a obraz Cirkvi, mohol vniknúť do týchto hĺbok?

IV. MATERIÁLNE PODMIENKY NA MODLITBU

Teraz si povieme niečo o vonkajších podmienkach pre modlitbu srdcom: o jej dĺžke a čase, o postojoch a vhodných miestach.

Prirodzene, netreba im pripisovať priveľkú dôležitosť, lebo by sme z modlitby robili techniku a zameriavali sa na to, čo nie je podstatné, a to by bola chyba. Modliť sa môžeme v zásade hocikedy, hocikde a v najrozmanitejších fyzických polohách vo svätej slobode Božích detí. Nie sme však čistí duchovia, sme ľudia podmienení telom, priestorom a časom. Patrí k biblickej múdrosti uvedomiť si to a vedieť využívať tieto konkrétne danosti pre službu ducha. Tým skôr, že náš duch je zavše neschopný modliť sa, no našťastie "brat somár" mu vtedy môže prísť na pomoc a v istom zmysle ho zastúpiť úkonom prežehnania, prosternáciou alebo pohybmi prstov na zrnkách ruženca...

1. Čas
Kedy sa modliť srdcom

Na modlitbu je dobrý každý čas, ale v rámci našich možností usilujme sa venovať modlitbe v najvhodnejšiu dobu - keď je duch dosť svieži a ešte neveľmi zaťažený bezprostrednou prácou, ak nehrozí, že budeme vyrušovaní každých päť minút a pod. Keď sa to tak vezme, pri výbere ideálneho času nemáme často veľa možností. Zväčša sme nútení využiť zriedkavú príhodnú chvíľu, ktorú nám povinnosti dovolia.

Podľa možnosti treba využívať aj zvláštnu milosť určitých okolností. Napríklad je isté, že čas po sv. prijímaní je pre modlitbu srdcom osobitne priaznivou chvíľou.

Jedno považujeme za dôležité. Musíme sa usilovať najmä o to, aby sa nám modlitba srdcom stala návykom, aby už nebola výnimkou a chvíľou, ktorú si zakaždým horko ťažko vytrhneme uprostred iných prác, ale aby tvorila súčasť normálneho rytmu nášho života a aby jej miesto v ňom nebolo už nikdy spochybnené. Vernosti (už vieme, že rozhodujúcej) tým úžasne napomôžeme. Ľudský život pozostáva z rytmov: rytmu srdca, dýchania, jedenia, dňa a noci, týždňa atď. Modlitba srdcom sa musí medzi ne zaradiť a stať sa rovnako dôležitým existenčným návykom ako tie, čo vytvárajú naše bytie. Návyk netreba chápať ako čosi negatívne - nejde o rutinu - naopak, návyk uľahčuje robiť prirodzene niečo, čo si spočiatku vyžadovalo námahu a zápas. Miesto, ktoré má Boh v našom srdci, je miesto, ktoré má v rytme nášho života, v našich návykoch. Modlitba sa má stať dýchaním duše.

Dodajme, že základným rytmom života je rytmus dňa. Naša modlitba srdcom má byť podľa možností každodenná.

Dĺžka modlitby

Niekoľko poznámok k dĺžke modlitby. Má trvať dostatočne dlhý čas. Venovať kontemplatívnej modlitbe päť minút, to nie je darovať svoj čas Bohu: päť minút venujeme tomu, koho sa chceme zbaviť! Štvrťhodina je krajné minimum. Kto má možnosť, nemá váhať obetovať hodinu denne, ba aj viac.

Treba sa nám vyvarovať zavše priveľkej ctižiadosti pri stanovení dĺžky modlitby, lebo hrozí, že bude nad naše sily a napokon nás modlitba znechutí. Je lepšie určiť si čas pomerne krátky (dvadsať minút alebo polhodinu), a verne ho dodržiavať každý deň, ako vymedziť si dve hodiny z času na čas, nepravidelne.
Je veľmi dôležité určiť si minimálnu dĺžku modlitby a neskracovať ju (okrem celkom výnimočných prípadov.) Bolo by omylom stanovovať si ju ľubovoľne podľa nálady: prestať, keď nám začne byť dlho. Niekedy je rozumné skončiť, ak by to mohlo spôsobiť únavu a priveľké nervové vypätie. No v zásade platí, že ak človek chce, aby modlitba prinášala ovocie, musí verne zachovávať minimálny čas a nemá podliehať pokušeniu skracovať ho. Tým skôr, že skúsenosť dokazuje, že mnohokrát Pán nás príde navštíviť a požehnať v posledných piatich minútach, zatiaľ čo všetok ostatný čas sme "bez toho, aby sme niečo chytili", ako sv. Peter pri rybolove.

2. Miesto
Boh je prítomný všade a modliť sa možno na každom mieste: vo svojej izbe, v kaplnke, pred Eucharistiou, vo vlaku, ba aj v rade v obchodnom dome.

Samozrejme, podľa možnosti treba hľadať také miesto na modlitbu, ktoré umožňuje stíšenie, sústredenie a pozornosť voči prítomnému Bohu. Najvyhovujúcejším miestom, ak je to možné, je kaplnka s Eucharistiou, najmä keď je vystavená, kde využijeme milosť skutočnej Prítomnosti.

Ak sa modlíme doma, dobré je vytvoriť si modlitbový kútik podlá svojho vkusu, so svätými obrázkami, sviečkou, oltárikom atď. a so všetkým, čo nám môže pomôcť. My potrebujeme viditeľné znaky; práve preto sa Slovo stalo telom. Veľmi by sme sa mýlili, keby sme pohŕdali týmito vecami, keby sme sa neobklopovali predmetmi, čo nás privádzajú ku zbožnosti. Keď je nám modlitba ťažká, pohľad upretý na obraz alebo na plameň sviečky nás môže vrátiť do Pánovej prítomnosti.

Tak ako máme vyhradený čas na modlitbu, je dobré vyhradiť pre ňu v každej domácnosti aj určitý priestor. Dnes veľa rodín cíti potrebu mať v dome miestnosť alebo aspoň kút izby, ktorý by slúžil ako kaplnka, a to je veľmi dobrá vec.

3. Fyzický postoj
Akú polohu tela radíme zaujať pri modlitbe srdcom?

V podstate veľmi na nej nezáleží. Povedali sme, že modlitba srdcom nemá s jogou nič spoločné. Závisí aj od jednotlivca, od jeho zdravotného stavu, únavy, od toho, čo mu osobne vyhovuje. Pri modlitbe srdcom môže človek sedieť, kľačať, ležať dolu tvárou, stáť alebo ležať.

No okrem tohto princípu slobody máme sa riadiť dvoma vecami.

Na jednej strane je potrebné, aby zvolená poloha umožňovala istú stabilitu, nehybnosť, aby pomáhala sústrediť sa a umožňovala pokojne dýchať atď. Ak človek nemá dobrú polohu a musí ju meniť každé tri minúty, určite to nepodporuje bdelé zotrvávanie pred Bohom, čo je v modlitbe srdcom podstatné.

Na druhej strane poloha tela nemá byť priveľmi oddychová. Keďže základom tejto modlitby je vlastne upriamenie pozornosti na Božiu prítomnosť, poloha tela nám to musí umožňovať a podporovať (nemá ísť o napätie, ale zameranie srdca k Bohu). Keď ducha zavše pokúša lenivosť alebo skleslosť, vhodnejšia poloha tela, t. j. lepšie vyjadrujúca hľadanie Boha a túžbu po ňom napr. kľačať za pomoci "modlitbového stolčeka" s otvorenými rukami - uľahčí upriamiť pozornosť na Boha. Aj tu treba rozumne využiť "brata somára" v službe duchu.

V. NIEKTORÉ METÓDY MODLITBY SRDCOM

1. Úvod
Vo svetle toho, čo sme dosiať povedali, niekoľkými slovami uvedieme najbežnejšie používané metódy modlitby srdcom.
V mnohých prípadoch nie je potrebná nijaká metóda. No často je užitočné oprieť sa o jeden či druhý prostriedok, ktorý tu spomenieme.

Najskôr pár úvodných poznámok. Z čoho má človek vychádzať, ak chce zvoliť ten či onen spôsob modlitby? Myslím, že v tomto smere sme slobodní, každý si má jednoducho vybrať metódu, ktorá mu vyhovuje, pri ktorej sa cíti dobre a ktorá mu umožňuje rásť v láske k Bohu. Treba len dávať pozor (nech je použitá metóda akákoľvek), aby človek stále zotrvával v "duchovnom ovzduší", aké sme sa pokúsili vyššie opísať, a Duch Svätý nás povedie a vykoná všetko ostatné. Treba byť pritom vytrvalý: nech sa použije ktorákoľvek metóda, zákonite nadídu chvíle suchoty; človek sa má vyvarovať toho, aby po niekoľkých dňoch zanechal určitú modlitbovú metódu, pretože mu hneď neprináša očakávané ovocie. Ale musíme byť zároveň slobodní a odpútaní, a ak nás Duch pobáda zanechať náš spôsob modlitby, ktorý bol dobrý a plodný v určitom období nášho života, pretože nadišiel čas prejsť k niečomu inému, nemáme sa kŕčovito držať svojich návykov.

Napokon dodávame, že metódy možno "kombinovať": jednu časť môže predstavovať meditácia a druhú "Ježišova modlitba". No treba sa vyhnúť nebezpečenstvu "prelietavosti"; meniť úkony počas modlitby každých päť minút by nebolo dobré. Modlitba si má zachovať určitú nemennosť, určitú stálosť, ktorá jediná jej umožní stať sa skutočnou hlbokou výmenou lásky. Hnutia lásky sú pomalé a pokojné; sú to stále postoje, nakoľko celú bytosť vedú k prijatiu Boha a k sebadarovaniu.

2. Meditácia

Ako sme už povedali, meditácia je prinajmenej od 16. storočia základom takmer všetkých metód modlitby srdcom, odporúčaných na Západe.⁸ Je to prax zjavne oveľa staršia, lebo má korene už v tradičnom - v Cirkvi, ba aj v židovskej tradícii, ktorá ju predchádza - duchovnom, rozjímavom čítaní Písma, ktoré privádza k modlitbe. Kláštorné "lectio divina" (posvätné čítanie) je toho najtypickejším príkladom.

(⁸ Keď čítame klasických duchovných spisovateľov, ako sv. Teréziu z Avily alebo sv. Jána z Kríža, musíme to mať na zreteli, lebo inak riskujeme, že zle pochopíme niektoré ich ponaučenia, čo predpokladajú, že sa začínalo meditáciou; nemožno ich automaticky prevziať v prípade, že človek vstúpi do života modlitby inou cestou, a dnes je to častý jav.)

Meditácia spočíva v tom, že po dlhšej či kratšej príprave s určitým postupom (sprítomnenie si Boha, vzývanie Ducha Svätého atd.) sa vyberie úryvok z Písma alebo citácia duchovného autora, ktorý sa prečíta pomaly, s "rozväzovaním" (usilujeme sa pochopiť, čo nám Boh chce týmto slovom povedať, ako ho máme aplikovať na náš život...); úvahy majú osvietiť náš rozum a oživiť našu lásku tak, aby vyústili do precítenia, predsavzatí atď.

Čítanie textu nám teda nemá rozširovať rozumové vedomosti, ale upevňovať našu lásku k Bohu; nemá byť pritom dychtivé, ale veľmi pokojné: človek sa pristaví pri určitom bode, "prežúva" ho tak, až si v ňom nájde istú potravu pre dušu, pretvára ho v modlitbu, v rozhovor s Bohom, vo vzdávanie vďaky alebo adoráciu a pod. Keď bod, ktorý je predmetom meditácie, vyčerpá, prejde potom k ďalšiemu, prípadne pokračuje v texte... Často sa odporúča meditáciu ukončiť záverečnou modlitbou, kde človek istým spôsobom zhrnie, čo premeditoval, poďakuje Pánovi a poprosí o milosť poznané uskutočniť. Mnoho kníh rozvíja metódy a témy meditácie. Aby sme mali predstavu, čo možno odporúčať v tejto oblasti ako postup, môžeme si prečítať pekný list otca Libermanna (zakladateľa Otcov Ducha Svätého) jeho synovcovi, ktorý uvádzame v dodatku, alebo rady sv. Františka Saleského v Úvode do zbožného života.

Prednosťou meditácie je, že nám poskytuje pre začiatok prístupnú a pomerne dobre zvládnuteľnú metódu. Vyhýba sa riziku duchovnej lenivosti, pretože sa opiera o našu vlastnú aktivitu, uvažovanie, vôľu a pod.

Meditácia má aj svoje úskalia; môže sa stať skôr cvičením rozumu ako srdca a človek môže byť niekedy väčšmi sústredený na úvahy o Bohu ako na samého Boha! Môže ho upútať činnosť vlastného ducha, lebo v nej nachádza určitý pôžitok.

Meditácia má aj tú nevýhodu, že všeobecne veľmi rýchlo alebo po istom čase jednoducho nie je možná! Duch už nie je schopný meditovať, čítať ani rozjímať, ako sme vyššie opísali. Zvyčajne je to dobrý znak.⁹ Táto suchota v skutočnosti často naznačuje, že Pán chce uviesť dušu do jednoduchšej formy kontemplatívnej modlitby, pasívnejšej a hlbšej. Ako sme už vysvetlili, tento prechod je nevyhnutný, lebo meditácia nás spája s Bohom pomocou predstáv, obrazov a zmyslových dojmov, no Boh toto všetko presahuje; v danej chvíli ich treba zanechať a nájsť Boha v sebe, jednoduchšie, ale podstatnejšie. Základné učenie sv. Jána z Kríža o meditácii nespočíva natoľko v tom, že by dával rady, ako dobre meditovať, skôr podnecuje dušu, aby vedela meditáciu zanechať, keď nadíde čas, aby sa neznepokojovala a prijala neschopnosť meditovať nie ako stratu, lež ako zisk.

(⁹ Sv. Ján z Kríža predkladá kritériá, ktoré umožňujú rozlíšiť, či neschopnosť meditovaťje naozaj znamením, že Boh chce priviesť dušu k hlbšej kontemplatívnej modlitbe. Šuchotá by mohla v skutočnosti pochádzať z iných príčin: buď z vlažnosti, do ktorej môže duša upadnúť (stráca záujem o Božie veci a skôr túži venovať sa veciam vonkajším), buď zo psychických dôvodov (určitá únava ducha spôsobuje neschopnosť zaujímať sa o čokoľvek). Skutočnú neschopnosť meditovať by mali sprevádzať dve veci: jednak by sa mala prejaviť určitá náklonnosť k tichu a k samote i túžba zachovať pokoj pred Bohom, jednak sklon neupriamovať svoju predstavu na iné veci ako na Boha (Výstup na Karmel, kap. 13). )

Na záver si povedzme, že meditácia je dobrá, pokiaľ nás oslobodzuje od pripútanosti k svetu, od hriechu, od vlažnosti a kým nás približuje k Bohu. Raz ju však bude treba zanechať; samozrejme, o danej chvíli nepatrí rozhodovať nám, to je vyhradené Božej múdrosti. Ešte dodajme, že aj keď už človek nepoužíva meditáciu ako zvyčajnú formu modlitby, nezaškodí sa k nej niekedy vrátiť, uchýliť sa k čítaniu a rozjímaniu, k aktívnejšiemu hľadaniu Boha, ak to pomôže zbaviť sa určitej lenivosti alebo ochabnutia v modlitbe, ktoré môže človeka postihnúť. Napokon ak meditácia nie je alebo už nie je základom našej modlitby srdcom, mala by mať miesto v duchovnom živote každého vo forme lectio divina (posvätného čítania). Je nevyhnutné často čítavať Písmo alebo duchovné knihy, aby sme Božími vecami živili náš rozum i srdce, pritom čítanie z času na čas prerušili a "modlili sa" nad miestami, ktoré sa nás osobitne dotkli.

Ako máme dnes pozerať na meditáciu ako na metódu modlitby srdcom?  Niet, prirodzene, žiadneho dôvodu, aby sme od nej odrádzali alebo ju vylučovali, ak sa dokážeme vyhnúť už spomínaným úskaliam, ak ju zužitkujeme na svoje napredovanie. Je však isté, že z hľadiska dnešného cítenia a druhu duchovných skúseností mnohí ľudia nie sú meditácii veľmi naklonení a skôr im vyhovuje menej systematický, jednoduchší a bezprostrednejší spôsob modlitby.

3. "Ježišova modlitba"

"Ježišova modlitba" alebo "modlitba srdcom" je kráľovská cesta do kontemplatívneho života vo východnej kresťanskej tradícii, najmä v Rusku. V posledných rokoch sa rozšírila i na Západe, čo je veľmi dobré, totiž veľa duší môže priviesť k vnútornej modlitbe.

Spočíva v opakovaní stručnej formuly, napríklad: "Pane Ježišu, Synu živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnym!" Používaná formula má obsahovať meno Ježiš, ľudské meno Slova. Tento spôsob modlitby je spojený s veľmi peknou spiritualitou Mena, ktorá má korene v Biblii; ide teda o starobylú tradíciu. Svedčí o tom okrem mnohých iných sv. Makárius Egyptský zo 4. storočia:

"I najobyčajnejšie veci mu slúžili ako znamenie, aby sa pozdvihol k veciam nadprirodzeným. Sv. Pimenovi pripomínal obyčaj východných žien: »Keď som bol malý, vídaval som ich žuť betel, aby mali sladké sliny a zbavili sa zápachu v ústach.« Podobne by nám malo poslúžiť meno nášho Pána Ježiša Krista: ak máme v ústach toto požehnané meno tak, že ho opakovane vyslovujeme, prináša do duše všetku sladkosť a odhaľuje nám nebeské veci, veď je zdrojom radosti, prameňom spásy, sviežosťou živých vôd, slasťou nad všetky slasti; každú zlú myšlienku vyháňa z duše meno toho, ktorý je na nebesiach, nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa kráľov. Pána všetkých pánov, nebeská odmena tých, čo ho hľadajú z celého srdca."

Prednosťou tejto modlitby je, že je skromná, jednoduchá a založená na postoji veľkej pokory. Môže priviesť k hlbokému mystickému životu zjednotenia s Bohom, Východ je toho dôkazom.

Modlitbu možno odriekať takmer hocikde a hocikedy, ba i pri iných činnostiach, a môže tak viesť k nepretržitej modlitbe. Po čase sa modlitba obyčajne zjednoduší, stane sa už len vzývaním mena Ježiš, alebo veľmi stručným "Ježišu, milujem ťa", "Ježišu, zmiluj sa!" atď., podľa toho, čo Duch každému osobitne vnukne.

A predovšetkým "zostupuje z rozumu do srdca" - je to dar od Boha, a v nijakom prípade si ho nemožno "vynucovať". Modlitba sa zjednodušuje a zároveň zvnútorňuje natoľko, že sa stáva akoby automatickou a trvalou, ako istá forma stáleho prebývania mena Ježiš v srdci. Srdce sa neprestajne modlí tým, že s láskou v sebe nosí Ježišovo meno. Nakoniec akoby človek ustavične zotrvával vo svojom srdci, kde sídli meno Ježiš - meno, z ktorého prúdi láska a pokoj. "Jak olej rozliaty je meno tvoje" (Pies l, 3).

Ježišova modlitba je iste výbornou formou modlitby srdcom. Lenže nie je daná všetkým, aspoň nie vo forme, ktorú sme opísali. Napriek tomu môžeme len vrelo odporúčať modliť sa tak, že budeme v srdci a v mysli prechovávať meno Ježiš, často ho s láskou vyslovovať, totiž prostredníctvom neho sa spájame s Bohom: meno zastupuje alebo skôr sprítomňuje osobu.

V "Ježišovej modlitbe" však hrozí nebezpečenstvo prepínania: ak sa človek chce donútiť k mechanickému a únavnému opakovaniu, bolo by to skôr prameňom nervového napätia. Treba ju vykonávať s mierou, rozumne, nenásilne, nepredlžovať ju nad stanovený čas a zveriť na Boha, či ju premení na niečo vnútornejšie a stálejšie. Neslobodno zabúdať na zásadu, ktorú sme vyslovili na začiatku: hlboká modlitba nie je výsledkom techniky, ale milosťou.

4. Ruženec

Niekoho môže prekvapiť, že tradičný ruženec uvádzame ako metódu modlitby srdcom. No myslím, že ruženec umožnil mnohým (azda si to neuvedomujú!) dosiahnuť skutočný kontemplatívny život, ba dokonca prejsť k nepretržitej modlitbe.

Aj ruženec je modlitbou jednoduchou, skromnou, pre chudobných na duchu (ale kto nie je chudobný?), a má tú prednosť, že môže poslúžiť všestranne: v spoločenstve, v rodine, alebo ako modlitba príhovoru (keď chce človek za niekoho prosiť, čo môže byť prirodzenejšie, ako modliť sa desiatok na tento úmysel!). Aspoň pre tých, čo dostanú milosť, môže byť aj istou vnútornou modlitbou, ktorá ich uvedie do kontemplácie podobne ako "Ježišova modlitba". Mimochodom, vari "Zdravas" neobsahuje aj meno Ježiš?

Sama Panna Mária nás v ruženci ponára do modlitby, ona nám sprístupňuje Ježišovo človečenstvo a uvádza nás do tajomstva svojho Syna. Mária nám v istom zmysle umožňuje zúčastňovať sa na jej modlitbe srdcom, najhlbšej, aká kedy bola.

Ak sa ruženec odrieka pomaly a sústredene, mnohokrát nás uschopní spojiť sa v srdci s Bohom. Či Máriino srdce neumožňuje prístup k Ježišovmu srdcu? Pisateľ týchto stránok často zakúsil, že keď mal ťažkosti s modlitbou srdcom a nevedel sa sústrediť na Božiu prítomnosť, neraz stačilo, že sa začal modliť ruženec (hoci ho zvyčajne nedokončil...), a čoskoro sa dostal do vnútorného pokoja ^a spojenia s Pánom. A je isté, že ruženec po období zanedbania sa dnes "vracia v plnej sile" ako veľmi vzácny prostriedok, umožňujúci vstúpiť do milosti hlbokej a vrúcnej modlitby. Nejde tu o módnu vlnu či návrat k zastaranej zbožnosti, ale o znamenie veľmi intenzívnej materinskej prítomnosti Márie v našich časoch, ktorá túži prostredníctvom modlitby priviesť srdcia všetkých svojich detí k Otcovi.

5. Ako reagovať na určité ťažkosti

Suchota, nechuť, pokušenia
Nech sa použije akákoľvek metóda, modlitbový život určite narazí na ťažkosti; niektoré z nich sme uviedli: suchota, nechuť, zakúsenie vlastnej úbohosti, pocit zbytočnosti atď.

Tieto ťažkosti sú nevyhnutné, a keď na ne narazíme, predovšetkým sa nedajme prekvapiť, ani rozrušiť či znepokojiť. Nielenže sú nevyhnutné, ale sú aj dobré, očisťujú našu lásku k Bohu, upevňujú nás vo viere atď. Treba ich prijať ako milosť, veď tvoria súčasť Božej pedagogiky voči nám, aby nás posvätil a pritiahol si nás k sebe. Pán nikdy nedopustí čas skúšky, ktorý by nepriniesol hojnejšiu milosť. Ako sme už povedali, jednoducho sa netreba dať odradiť, ale vytrvať. Pán, ktorý vidí našu dobrú vôľu, všetko obráti v náš prospech. Myslíme si, že rozličné usmernenia, ktoré sme tu uviedli, stačia, aby sme pochopili zmysel týchto ťažkostí a vedeli im správne čeliť.

V prípade veľkých a pretrvávajúcich ťažkostí, čo nás oberajú o pokoj - úplná trvalá neschopnosť modliť sa, ktorá nás môže postihnúť - odporúčame zveriť sa duchovnému otcovi, ktorý nás bude môcť upokojiť a vhodne nám poradiť.

Roztržitosť
Povedzme si aspoň pár slov o najbežnejšej ťažkosti - o roztržitosti v modlitbe.

Roztržitosť je úplne normálna a nijako sa netreba pre ňu zarmucovať, ani sa jej čudovať. Keď sa človek pristihne, že je roztržitý, že jeho duch blúdi kade-tade, netreba sa znechucovať ani sa na seba hnevať, ale jednoducho, pokojne a jemne priviesť svojho ducha späť k Bohu. A ak naša modlitba bude spočívať len v tom, že sa budeme neprestajne vzďaľovať od Pána a neprestajne sa k nemu vracať, nie je to nič hrozné. Ak sme sa usilovali vrátiť sa k Bohu zakaždým, keď sme si uvedomili svoju roztržitosť, naša úbohá modlitba bude Bohu bezpochyby veľmi príjemná... Boh je Otec, vie, z čoho sme utvorení, a nežiada od nás úspech, ale dobrú vôľu. Často je pre nás oveľa osožnejšie, ak dokážeme svoju úbohosť a bezmocnosť prijať bez znechutenia, než urobiť všetko dokonale.

Ešte dodajme, že - okrem určitých výnimočných stavov, keď koná sám Pán - je absolútne nemožné dokonale kontrolovať a ovládať činnosť ľudského ducha, byť úplne sústredený a pozorný, bez rozptyľovania sa a bez roztržitosti. Modlitba srdcom samozrejme predpokladá sústredenosť, ale nejde o techniku rozumového sústredenia. Chcieť dosiahnuť absolútne sústredenie by bolo omylom a prinieslo by skôr nervové vypätie.

Dokonca i v pasívnejších stavoch modlitby srdcom, o ktorých sme hovorili, neprestáva istá aktivita ducha, myšlienok a predstáv. Srdce je v stave pokojného sústredenia, hlbokého zamerania sa na Boha, ale myšlienky naďalej viac-menej blúdia. Niekedy to môže byť trocha bolestné, ale to nevadí, nebráni to spojeniu srdca s Bohom. Tieto myšlienky sú akoby muchy, čo poletujú sem a tam, ale v skutočnosti nenarúšajú sústredenie srdca.

Kým je naša modlitba ešte povelmi "v hlave", kým spočíva predovšetkým vo vlastnej aktivite ducha, roztržitosť nás ruší, lebo keď je človek roztržitý, už sa nemodlí. No ak z milosti Božej prejdeme do hlbšej modlitby, ak sa naša modlitba stane väčšmi modlitbou srdca, potom nás roztržitosť natoľko nevyruší: duch môže byť trochu roztržitý (a v podstate aj vždy bude sprevádzaný určitým plynutím myšlienok), ale to nebráni srdcu modliť sa.

Správnou odpoveďou na problém roztržitosti teda nie je väčšia sústredenosť ducha, ale intenzívnejšia láska v srdci.

Povedali sme mnoho vecí, a pritom veľmi málo ... Želáme si len jedno: aby táto kniha pomohla ľuďom vykročiť na cestu modlitby srdcom, alebo povzbudila k vytrvalosti. To je jediný ciel', ktorý nás viedol k jej napísaniu. Nech čitateľ uplatní s dobrou vôľou to, čo sme sa pokúšali povedať, a ostatné urobí Duch Svätý.

Kto túži prehĺbiť sa v týchto témach, tomu radíme čítať najmä spisy svätých, ktorých sme zvlášť citovali na našich stránkach. Najlepšie je obrátiť sa priamo na nich a na ich spisy, tam možno nájsť najhlbšie poučenie, ktoré nepodlieha času. V knižniciach spia premnohé obdivuhodné poklady, ktoré by boli kresťanskému ľudu na veľký úžitok. Keby sme lepšie poznali kresťanských duchovných učiteľov, menej mladých by túžilo ísť si hľadať guru do Indie, aby nasýtili svoj hlad po duchovne.

Dodatok 1

Metóda meditácie odporúčaná otcom Libermannom (zakladateľom Otcov Ducha Svätého) (List adresovaný pätnásťročnému (!) synovcovi Františkovi, aby sa naučil modliť srdcom)

Velebím Boha, že Ti vštepil dobré túžby, a môžem Ťa len povzbudiť, aby si sa venoval vnútornej modlitbe. Tu máš istú metódu, ktorú môžeš používať, aby sa Ti stala návykom. Najprv si večer prečítaj v dobrej knihe nejaký nábožný text, čo najlepšie vyhovuje Tvojmu vkusu a potrebám, napríklad o pestovaní čností alebo najmä o živote a skutkoch nášho Pána Ježiša Krista alebo Najsvätejšej Panny. Večer zaspi s týmito peknými myšlienkami a ráno, keď vstaneš, pripomeň si niektoré zbožné úvahy, ktoré majú tvoriť predmet Tvojej modlitby. Po ústnej modlitbe postav sa do Božej prítomnosti; pomysli si, že veľký Boh je všade, že je tam, kde si, že je celkom osobitným spôsobom v hĺbke Tvojho srdca, a klaňaj sa mu. Potom si pripomeň, aký si pre svoje hriechy nehodný postaviť sa pred jeho nekonečne svätú Velebnosť, pokorne ho popros o odpustenie hriechov, vzbuď si ľútosť a odriekaj Confiteor (Vyznávam). Napokon si uvedom, že sám nie si schopný dobre sa modliť; vzývaj Ducha Svätého, úpenlivo ho pros, aby Ti prišiel na pomoc a naučil Ťa modliť sa, dobre sa modliť srdcom, a odriekaj Veni Sancte. Nato začni vlastnú modlitbu srdcom. Pozostáva z troch bodov: adorácie, rozjímania a predsavzatia. Môžeš si vzbudiť lásku k Bohu, pocity bázne, dôvery atď., ktoré by si mal. Napokon keď zotrváš v týchto dojmoch a pocitoch tak dlho, ako budeš chcieť a pokiaľ to budeš pokladať za užitočné, prejdi k druhému bodu, ktorým je rozjímanie.

1. Adorácia

Začneš vzdávať vďaky Bohu alebo nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi alebo Panne Márii, podľa témy meditácie; tak napríklad ak medituješ o niektorej Božej dokonalosti alebo čnosti, vzdáš vďaky Bohu, v ktorom je táto dokonalosť v najvyššom stupni, alebo nášmu Pánovi Ježišovi, ktorý čnosť pestoval tak dokonale; ak rozjímaš napríklad o pokore, pomyslíš si, aký ponížený bol Pán Ježiš, on, ktorý bol Bohom od večnosti a tak sa ponížil, že sa stal dieťaťom, že sa narodil v jasliach, že celé roky bol poslušný Márii a Jozefovi, že umýval nohy svojim apoštolom, že strpel od ľudí všetku potupu a urážky. Potom mu vyjadríš svoj obdiv, lásku, vďačnosť a povzbudíš si srdce, aby ho milovalo a túžilo nasledovať ho. Rovnako môžeš rozjímať o tejto čnosti u Panny Márie alebo u iného svätca; všímaj si, ako ju rozvíjali, a pred naším Pánom prejav túžbu nasledovať ich. Ak medituješ o niektorom tajomstve nášho Pána, napríklad o tajomstve Vianoc, môžeš si v mysli predstaviť miesto, kde sa tajomstvo odohralo, i osoby, ktoré tam boli; môžeš si napríklad predstaviť jasle, kde sa narodil Spasiteľ, Božie dieťa Ježiša v náručí Márie, pri nej sv. Jozefa, pastierov a mudrcov, ktorí sa mu prichádzajú pokloniť, a potom sa k nim pripoj a klaňaj sa mu, chváľ ho, pros ho. Podobnými predstavami si môžeš pomôcť aj pri meditácii o veľkých pravdách, ako o pekle, o súde, o smrti; môžeš si napríklad predstaviť, že si v okamihu smrti; osoby, ktoré môžu stáť okolo Teba: kňaz, rodičia; pocity, ktoré vtedy budeš mať,

2. Rozjímanie

Tu si pokojne pripomenieš základné motívy, ktoré Ťa majú presvedčiť o pravde, o ktorej medituješ, napríklad o potrebe pracovať na svojej spáse, ak medituješ o spáse; alebo motívy, ktoré Ťa vedú k láske a k pestovaniu konkrétnej čnosti; ak rozjímaš napríklad o pokore, mohol by si rozväzovať o tom, že k poníženosti Ťa nútia mnohé dôvody: predovšetkým príklad Pána Ježiša, príklad Panny Márie a všetkých svätých; ďalej to, že pýcha je prameňom a príčinou všetkých hriechov, kým pokora je základom všetkých čností; napokon to, že sa naozaj nemáš čím pýšiť. Čo máš, čo by si nebol dostal od Boha? Život, jeho zachovanie, zdravie ducha, dobré myšlienky - všetko pochádza od Boha: teda nemáš nič, čím by si sa mohol honosiť; naopak, máš prečo byť pokorný, keď si pomyslíš, koľko ráz si urazil svojho Boha, svojho Spasiteľa, svojho Dobrodincu.

Pri týchto úvahách sa neusiluj pripomenúť si všetky motívy, čo by Ťa mohli presvedčiť o určitej pravde alebo o potrebe pestovať konkrétnu čnosť; zastav sa len pri niektorých, čo Ťa najväčšmi oslovujú a najskôr Ťa privedú k pestovaniu čnosti. Rozjímaniu sa venuj pokojne, neunavuj si ducha. Keď už Ťa rozjímanie o istej téme veľmi neoslovuje, prejdi k druhej. Rozjímanie prerušuj zbožnými prejavmi lásky k nášmu Pánovi a túžby zapáčiť sa mu; občas k nemu vyšli niekoľko krátkych prosieb a vzdychov, aby si mu prejavil dobré túžby svojho srdca.

Keď si porozjímal o motívoch, vráť sa do hĺbky svojho svedomia a starostlivo preskúmaj, ako si sa doteraz staval k pravde alebo čnosti, o ktorej si uvažoval; akých chýb si sa dopustil, napríklad proti pokore, ak uvažuješ o pokore; za akých okolností si sa chýb dopustil; aké prostriedky by si mohol použiť, aby si do nich viac neupadol. Potom prejdeš k tretiemu bodu, ktorým sú predsavzatia.

3. Predsavzatia

Medzi najvzácnejšie ovocie, ktoré máš získať zo svojej modlitby srdcom, patria dobré predsavzatia. Pamätaj, že nestačí len povedať: už nebudem pyšný, nebudem sa už vychvaľovať, už sa nepoddám zlej nálade, budem láskavý ku každému atď.

Sú to nesporne dobré túžby, ktoré prezrádzajú, že duša je naklonená k dobrému. Lenže treba ísť ďalej; musíš si klásť otázku, za akých okolností sa cez deň vystavuješ riziku, že upadneš do chyby, ktorej sa sľubuješ vyhnúť, za akých okolností budeš môcť urobiť úkon určitej čnosti; meditoval si, povedzme, o pokore - nuž teda ak sa nad sebou zamyslíš a všimneš si, že keď Ťa v triede vyvolajú, cítiš v sebe veľkú márnomyseľnosť a živú túžbu po uznaní, mal by si si predsavzal", že vo chvíli, keď Ťa vyvolajú, sa na okamih sústredíš a urobíš úkon vnútornej pokory, povieš Pánovi, že z celého srdca odmietaš všetky pocity márnomyseľnosti, ktoré by mohli vzniknúť v Tvojej duši. Ak si zbadal, že za istej okolnosti bývaš trocha nepozorný, rozhodni sa, že sa takej okolnosti vyhneš, ak to bude možné, alebo sa Trocha sústredíš vo chvíli, keď predpokladáš, že by si mohol byť nepozorný. Ak si zbadal, že máš voči určitej osobe nejaký odpor, rozhodni sa, že pôjdeš za ňou a prejavíš jej viac priateľstva. A podobne.

No keby si si dal veľa pekných a dobrých predsavzali, všetko by bolo márne, ak by Ti Boh neprišiel na pomoc; nezabúdaj ho naliehavo prosiť o milosť; pros ho, keď si robíš predsavzatie a aj pri jeho plnení, aby Ti pomohol zoslať mu verný; ale z času na čas ho pros aj v ostatných častiach svojej vnútornej modlitby; Tvoja meditácia zásadne nemá byť suchopárna, nemá byť len prácou Tvojho ducha, ale srdce sa Ti má otvoriť a povzniesť k dobrému Majstrovi, lak ako srdce dieťaťa k otcovi, ktorý ho nežne miluje. Aby boli Tvoje prosby vrúcnejšie a účinnejšie, môžeš Bohu s láskou povedať, že kvôli jeho sláve prosíš o milosť pestovať čnosť, o ktorej si uvažoval; že chceš plniť jeho svätú vôľu ako anjeli v nebi, a prelo prosíš o pomoc, aby si zoslal verný svojim dobrým predsavzatiam; že o to prosíš v mene jeho drahého Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži, aby Ti zaslúžil všetky milosti; že prisľúbil vždy vyslyšať tých, čo budú prosiť, prosiť v mene jeho Syna atď.

Odporúčaj sa aj Panne Márii; pros túto dobrú Matku, aby za Teba orodovala; ona je veľmi mocná a dobrá; nevie odmietnuť, a Pán Boh jej dá všetko, čo bude pre nás prosiť. Modli sa aj ku svojmu svätému patrónovi a k anjelovi strážcovi. Ich prosby Ti určite získajú potrebnú milosť, čnosť a vernosť predsavzatiam.

Z času na čas si cez deň pripomeň svoje dobré predsavzatia, aby si ich uskutočnil, alebo sa zamysli, či si ich dobre zachovával, a obnov si ich pre zvyšok dňa. Z času na čas pozdvihni srdce k Pánovi, aby si sa upevnil v dobrých úmysloch, ktoré si stanovíš v rannej modlitbe. Ak budeš takto konať, môžeš si byť istý, že z tohto svätého cvičenia mnoho získaš a urobíš veľké pokroky v čnosti a v láske k Bohu.

Kvôli roztržitosti pri modlitbe sa netráp; len čo si ju uvedomíš, odmietni ju a pokojne pokračuj vo vnútornej či ústnej modlitbe. Nie je možné, aby sme nikdy neupadli do roztržitosti; Boh od nás žiada len to, aby sme sa k nemu verne vrátili, hneď ako si uvedomíme, že sme nesústredení. Roztržitosť bude postupne čoraz menšia a modlitba sa Ti stane príjemnejšou a ľahšou.

Drahý môj synovec, tu máš všetky ponaučenia, ktoré Ti, dúfam, pomôžu uľahčiť veľmi potrebné pestovanie kontemplatívnej modlitby; je to úžasný prostriedok, ktorý používali všetky sväté duše, aby dosiahli svätosť. Dúfam, že vďaka milosti bude Ti táto modlitba na úžitok tak ako im a že Tvoju dobrú vôľu odmenia milosti dobrého Majstra.

(Listy ctihodného otca Libermanna v redakcii L. Voge-la, Paríž, DDB 1964)

Dodatok 2

Prežívanie Božej prítomnosti podľa listov brata Vavrinca od Vzkriesenia (1614-1691)

Najsvätejšia a najpotrebnejšia činnosť v duchovnom živote je prežívanie Božej prítomnosti, ktoré spočíva v tom, že si človek obľúbi Božiu spoločnosť a privykne na ňu a že sa s Pánom pokorne a s láskou zhovára v každom čase, v každej chvíli, bez predpisov, bez hraníc; najmä v čase pokušenia, trápenia, suchoty, znechutenia, ba aj nevernosti a hriechov.

Treba sa ustavične usilovať, aby všetky naše činy boli akýmisi krátkymi rozhovormi s Bohom, nenútenými, akoby vyvierajúcimi z čistoty a jednoduchosti srdca.

Všetky naše práce treba konať rozvážne, bez unáhlenosti a chvatu, čo prezrádza zmäteného ducha. Treba pracovať pokojne, v láske a s Bohom; prosiť ho, aby prijal našu prácu, a svojou ustavičnou pozornosťou voči Bohu premôžeme diabla a vyrazíme mu zbrane z rúk.

Pri práci aj pri iných činnostiach, pri čítaní - dokonca i duchovnom, pri vonkajších prejavoch zbožnosti i pri ostatných modlitbách sa máme na chvíľku a čo najčastejšie zastaviť, aby sme sa Bohu klaňali v hĺbke svojho srdca, nachádzali v ňom potešenie akoby mimochodom a ukradomky, aby sme ho chválili, prosili o pomoc, odovzdávali mu svoje srdce a ďakovali mu.

Čo môže byť Bohu milšie, ako keď všetky stvorenia tisíc ráz prerušia prácu, utiahnú sa a vo svojom vnútri sa mu klaňajú?

Nemôžeme dať Bohu väčšie svedectvo o našej vernosti, ako keď sa tisíc ráz zriekneme stvorenia a odvrátime od neho, aby sme sa na okamih tešili zo Stvoriteľa. Toto cvičenie postupne zničí samoľúbosť, ktorá môže jestvovať len u stvorení, a časté návraty k Bohu nás jej postupne zbavia.

Nemusíme byť vždy v kostole, aby sme boli s Bohom. Zo svojho srdca si môžeme urobiť kaplnku, do ktorej sa z času na čas utiahneme, aby sme sa s Bohom pozhovárali. Takýchto dôverných rozhovorov s Bohom je schopný každý; stačí malé pozdvihnutie srdca, píše brat Vavrinec, keď radí toto cvičenie istému šľachticovi: krátka spomienka na Boha, vnútorná poklona, hoci v behu a s mečom v ruke. Takéto modlitby, aj keď sú krátke, sú Bohu veľmi milé; a nielenže neuberajú na odvahe, ale práve v najnebezpečnejších chvíľach ju posilňujú. Nech si teda na to spomenie čím častejšie; takýto spôsob modlitby je veľmi vhodný a veľmi potrebný vojakovi, ktorý je každý deň vystavený ohrozeniu života a často i svojej spásy.

Prežívanie Božej prítomnosti je veľmi užitočné pre dobrú modlitbu srdcom; bráni totiž duchu, aby cez deň "neuletel", a udržuje ho v Božej blízkosti, a tým si ľahšie zachová pokoj pri modlitbe srdcom...

(Úryvok z knihy Zakúsenie Božej prítomnosti, brat Vavrinec od Vzkríesenia, Le Seuil)