Jacques Philippe

Hľadaj pokoj a zotrvaj v ňom

Úvaha o pokoji srdca

Jacques Philippe , 44-ročný bývalý profesor matematiky, kňaz od rok u 1985, vyštudoval kanonické právo na Gregoriánske j univerzite v Ríme . Predstavený dom u spoločenstva Blahoslavenstiev v Ríme, autor viacerých duchovných príručiek , preložených do viacerých jazykov.

© Editíons du Lion de Juda
Société des Oeuvres Communautaires, 1991
Translation © Serafín, 1992

Imprimi potest
č. 03/92, Bratislava 6. marca 1992 Dr. Fidel Jurčovič OFM provinciálny predstavený

Z francúzskeho originálu Recherche la paix et poursuis-la prelozili členovia hnutia Obnovy v Duchu Svätom.
Vydalo Vydavateľstvo františkánskej rehole Serafín, Bratislava, ako svoju 10. publikáciu
v roku 1992. Vydanie prvé. Zodpovedný redaktor Felix Kostolanský. Technický redaktor Marián Škripek.

Obsah

Obsah

ÚVO D

PRVÁ ČASŤ  Vnútorný pokoj - cesta k svätosti

1. Bezo mňa nemôžete nič urobiť

2. Vnútorný pokoj a plodnosť apoštolátu

3. Pokoj a duchovný boj

4 . Pokoj , častý predmet boja

5 . Dôvody , pre ktoré strácame pokoj , sú vždy neopodstatnené

6. Dobrá vôľa nevyhnutná podmienka pokoja

7.  Dobrá vôľa - dostatočná podmienka pokoja

DRUHÁ ČASŤ  Ako reagovať na to, čo nás oberá o pokoj

1. Starosti o každodenný život a strach z nedostatku

2 . Naša ťažkosť uveriť v Prozreteľnosť

3. Strach z utrpenia

4 . Aby sme rástli v dôvere: modlitba dieťaťa

5 . Odovzdávame sa úplne, alebo vôbec nie

6 . Boh si žiada všetko , ale nie všetko si berie

7 . Čo robiť, ak sa nám nedarí odovzdať sa ?

9 . Postoj voči utrpeniu našich blízkych

10. V každom trpiacom je Ježiš

11. Chyby a nedostatky iných

12. Trpezlivosť voči blížnemu

13. Trpezlivosť voči našim vlastným chybám a nedokonalostiam

14. Boh môže vyťažiť dobro aj z našich chýb

15. Čo robiť, keď sme zhrešili?

16. Strach z rozhodovania

17. Kráľovská cesta lásky

18. Niekoľko rád namiesto záveru

TRETIA ČAS Ť Čo nám hovoria svätí

Juan de Bonilla

Svätý František Saleský

Svätá Terézia z Avily

Mária od Vtelenia

František Mária Jakub Libermann

Páter Pio

ÚVO D
A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj (Kol 3, 15)

Skúsenosť vám ukáže, že pokoj, ktorý rozmnoží vo vašej duši milosrdenstvo, lásku k Bohu a blížnemu, je najpriamejšia cesta k večnému životu.

Juan de Bonilla, XVI. st.

Naša doba je dobou zmätku a nepokoja! Táto tendencia, taká zjavná v každodennom živote súčasného človeka, sa veľmi často prejavuje aj v kresťanskom a duchovnom živote. Naše hľadanie Boha, svätosti, služby blížnemu je tiež často plné nepokoja a úzkosti miesto dôvery a pokoja, ktoré by nás napĺňali, keby sme zotrvávali v postoji malého dieťaťa, ako žiada evanjelium.

Preto je pre nás podstatné, aby sme jedného dňa pochopili, že cesta k Bohu a k požadovanej dokonalosti je oveľa účinnejšia, kratšia i pohodlnejšia, ak sa postupne naučíme zachovávať v každej situácii hlboký pokoj v srdci. Vtedy sa totiž srdce otvára Duchu Svätému a Pán svojou milosťou vykoná v nás oveľa viac, ako by sme mohli urobiť vlastným úsilím.

Toto sa vám pokúsime sprostredkovať v prvej časti. Potom si jednu po druhej prejdeme situácie, v akých sa často ocitáme. Pokúsime sa objasniť, ako im možno čeliť vo svetle evanjelia, a pritom si zachovať vnútorný pokoj.

V tradícii Cirkvi sa touto témou často zaoberajú duchovní učitelia - tretiu časť tvoria vybrané texty autorov z rozličných období, ktorí sa danou témou zaoberali.

PRVÁ ČASŤ  Vnútorný pokoj - cesta k svätosti

1. Bezo mňa nemôžete nič urobiť

Aby sme pochopili, aké je pre rozvoj kresťanského života dôležité získať a zachovať si v čo najväčšej miere pokoj srdca, musíme byť pevne presvedčení predovšetkým o tom, že všetko dobro, ktoré môžeme urobiť, pochádza od Boha, a jedine od neho. „Lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť," povedal Ježiš (Jn 15, 5). Nepovedal „nemôžete toho urobiť veľa", ale „nemôžete nič urobiť". Je pre nás dôležité, aby sme boli pevne presvedčení o tejto pravde. Boh často bude musieť dopustiť na nás veľa neúspechov, skúšok a ponížení, aby táto pravda prenikla do nás nielen na úrovni rozumu, ale ako skúsenosť celej bytosti. Keby Boh mohol, ušetril by nám všetky tieto skúšky. Sú však nevyhnutné, aby sme sa presvedčili, že sme úplne neschopní konať dobro sami od seba. Svedectvá všetkých svätých potvrdzujú, aké je pre nás nevyhnutné získať toto poznanie. Ono je skutočne prepotrebnou predohrou ku všetkým veľkým veciam, ktoré Pán mocou svojej milosti v nás vykoná. Práve preto sv. Terezka Ježiškova hovorievala, že najväčšou vecou, ktorú Pán urobil v jej duši, bolo to, že „jej dal poznať jej malosť, jej bezmocnosť".

Ak sa vážne zamyslíme nad slovom Jánovho evanjelia, ktoré sme citovali vyššie, pochopíme, že základným problémom nášho duchovného života je: ako nechať Ježiša konať vo mne? Ako umožniť Božej milosti, aby nerušene účinkovala v mojom živote?

Zásadne by sme sa nemali nútiť do množstva vecí iba na základe vlastných rozumových úvah, plánov, skúseností atď., nech by šlo o čokoľvek, na prvý pohľad akokoľvek dobré. Skôr sa máme pokúsiť zistiť, aký je stav našej duše, aké sú postoje nášho srdca, duchovné podmienky, ktoré umožnia Bohu pôsobiť v nás. Jedine takto prinesieme ovocie, ktoré zostane (Jn 15, 16).

Na otázku „čo robiť, aby sme umožnili Božej milosti nerušene pôsobiť v našom živote", niet jednoznačnej odpovede, niet všeobecného receptu. Na vyčerpávajúcu odpoveď by sme potrebovali celú úvahu o kresťanskom živote, kde by sa hovorilo o modlitbe (najmä o modlitbe srdcom, nevyhnutnej z nášho hľadiska), o sviatostiach, o očisťovaní nášho srdca, o poslušnosti voči Duchu Svätému atď. a o všetkých prostriedkoch, skrze ktoré môže Božia milosť preniknúť do nás hlbšie.

V tomto dielku nemienime obsiahnuť všetky spomínané témy. Zameriame sa iba na jeden prvok z odpovede na vyššie položenú otázku. Vyberáme ho preto, lebo je najdôležitejší. Navyše je veľmi málo známy a v konkrétnom živote ho väčšina kresťanov zanedbáva, a to i tí najúprimnejší veriaci.

Základná pravda, ktorú by sme chceli predložiť a rozvinúť, znie: Aby sme Božej milosti umožnili v nás pôsobiť a vykonať v nás (samozrejme v spolupráci s našou vôľou, rozumom, schopnosťami) všetky dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali (Ef 2, 10), najdôležitejšie je nadobudnúť a zachovať si vnútorný pokoj, pokoj srdca.

Pre lepšie pochopenie nám môže poslúžiť nasledujúci obraz (pravda, každé prirovnanie trochu pokrivkáva). Predstavme si hladinu jazera, nad ktorou svieti slnko. Ak bude hladina tichá a pokojná, slnko sa na nej bude odrážať takmer dokonale. A čím bude jazero pokojnejšie, tým bude obraz dokonalejší. Naopak, ak bude hladina nepokojná, sčerená, slnko sa nebude dokonale odrážať.

Podobne je to aj s našou dušou vo vzťahu k Bohu: čím je tichšia, pokojnejšia, tým viac sa v nej odráža Boh, tým viac sa jeho obraz vtláča do nás, tým väčšmi nás jeho milosť preniká skrz-naskrz. Naopak, ak našou dušou zmieta nepokoj, Božia milosť v nej môže pôsobiť oveľa ťažšie. Všetko dobro, čo môžeme urobiť, je len odrazom tohto základného Dobra, ktorým je Boh. Čím je naša duša pokojnejšia, vyrovnanejšia, odovzdanejšia, tým väčšmi sa toto Dobro prenáša na nás a skrze nás aj na ostatných. Pán dá silu svojmu ľudu, Pán požehná svoj ľud pokojom, hovorí Písmo (Z 29, 11).

Boh je Bohom pokoja. Hovorí a koná v pokoji, nie v nepokoji a rozorvanosti. Spomeňme si na skúsenosť proroka Eliáša na Horebe: Boh nebol ani vo víchrici, ani v zemetrasení, ani v ohni, ale v šepote tichého vánku (1 Kr 19)!

Často sa zmietame v nepokojoch a robíme si starosti, pretože chceme všetko riešiť sami. A zatiaľ by bolo oveľa účinnejšie zotrvať v pokoji pod pohľadom Boha a nechať ho, aby on pôsobil a konal v nás svojou múdrosťou a mocou, nekonečne prevyšujúcimi našu múdrosť a moc.

Pretože takto hovorí Pán svätý Izraela: v obrátení a pokoji bola vaša spása, v jasnosti a dôvere bola vaša sila, ale vy ste nechceli! (Iz 30, 15).

Naše úvahy nie sú, prirodzene, výzvou k lenivosti a nečinnosti, ale k činnosti, niekedy až priveľkej. Táto činnosť sa však má uskutočňovať vnuknutím Ducha Svätého, ktorý je duchom lahodným a pokojným, a nie v duchu nepokoja, rozorvanosti, prílišného náhlenia, ktorý je pričasto práve naším duchom. Naša horlivosť, dokonca aj horlivosť pre Boha, je často zle chápaná. Sv. Vincent z Pauly, človek, ktorého by sme mohli najmenej upodozrievať z lenivosti, hovorieval: „Dobro, ktoré koná Boh, sa deje skrze neho takmer bez toho, aby si to človek uvedomil. Mali by sme sa skôr nechať pretvárať, ako sami tvoriť."

2. Vnútorný pokoj a plodnosť apoštolátu

Hľadanie vnútorného pokoja by sa niekomu mohlo zdať veľmi sebecké: ako možno čosi také navrhnúť ako jeden zo základných cieľov nášho úsilia, kým je vo svete toľko utrpenia a biedy?

Na to musíme najprv povedať, že pokoj, o ktorom hovoríme, je evanjeliový pokoj a nemá nič spoločné s istým druhom bezcitnosti, s poklesom citlivosti, s chladnou, do seba zahľadenou ľahostajnosťou, akú poznáme z Budhových sôch alebo z jogínskych pozícií. Naopak, ako ďalej uvidíme, tento pokoj je logickým a nevyhnutným dôsledkom lásky, citlivosti voči bolesti blížneho a ozajstného súcitu. Jedine tento pokoj srdca nás oslobodzuje od nás samých, zväčšuje našu citlivosť voči druhému a umožňuje nám dávať sa do služieb blížnym.

Musíme dodať, že jedine človek, ktorý vlastní tento vnútorný pokoj, môže účinne pomáhať svojmu bratovi. Ako môžem prinášať pokoj ostatným, ak ho sám nemám? Ako môže byť pokoj v rodinách, v spoločnosti a vôbec medzi ľuďmi, ak chýba v našich srdciach?

„Nadobudni vnútorný pokoj, a mnohí ľudia nájdu pri tebe spásu," povedal svätý Serafim zo Sarova. On, aby získal tento vnútorný pokoj, mnoho rokov sa usiloval obrátiť svoje srdce a žiť v nepretržitej modlitbe.

Šestnásť rokov bol mníchom, šestnásť rokov pustovníkom a ďalších šestnásť rokov pobudol v kláštornej cele. Až o štyridsaťosem rokov po tom, čo sa zasvätil Pánovi, začal svojím životom ovplyvňovať okolie. A aké ovocie priniesol? Prichádzali za ním tisícky pútnikov, a odchádzali posilnení, oslobodení od pochybností a nepokojov, s vyjasnenou otázkou povolania, uzdravení na tele alebo na duši.

Táto veta svätého Serafima svedčí o jeho osobnej skúsenosti, totožnej so skúsenosťou mnohých iných svätých. Získanie a zachovávanie vnútorného pokoja nie je možné bez modlitby, a malo by teda byť prvoradé pre každého človeka, najmä pre toho, kto chce konať dobro. Inak budeme šíriť zväčša len svoj vlastný nepokoj a rozorvanosť.

3. Pokoj a duchovný boj

Musíme sa zmieniť aj o ďalšej skutočnosti, ktorá je aspoň taká dôležitá ako predchádzajúca: život kresťana je boj, je nemilosrdný zápas. Svätý Pavol v liste Efezanom nás vyzýva obliecť si Božiu výzbroj, lebo „nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach" (Ef 6, 10 až 17). Pritom podrobne opisuje všetky časti tejto výzbroje, ktoré si musíme obliecť.

Každý kresťan musí byť pevne presvedčený, že jeho duchovný život nemôže v žiadnom prípade plynúť pokojne, nerušene, ale že sa musí stať miestom ustavičného a niekedy bolestného boja, ktorý sa skončí iba vo chvíli našej smrti. Boja proti zlu, proti pokušeniu, proti hriechu, ktorý nosíme v sebe. Tento zápas je nevyhnutný, ale treba ho chápať ako mimoriadne kladnú skutočnosť. Pretože „bez boja niet pokoja" (svätá Katarína Sienska); bez boja niet víťazstva. A tento boj je vlastne časom nášho očisťovania, nášho duchovného rastu, v ktorom sa učíme poznávať seba samých vo vlastnej slabosti a Boha v jeho nekonečnom milosrdenstve. V konečnom dôsledku je tento boj časom nášho premenenia a oslávenia.

Avšak hoci je duchovný boj kresťana niekedy neľútostný, predsa nikdy nie je beznádejným zápasom človeka, ktorý bojuje osamelo a poslepiačky, bez akejkoľvek istoty, ako to dopadne. Je zápasom človeka, ktorý bojuje s absolútnou istotou, že víťazstvo sa už dosiahlo, lebo Pán vstal z mŕtvych: „Neplač, lebo zvíťazil lev z Júdovho kmeňa" (Zjv 5, 5). Nebojuje vlastnou silou, ale silou Pána, ktorý mu hovorí: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti" (2 Kor 12,9). Jeho hlavnou zbraňou nie je prirodzená pevnosť povahy alebo ľudská šikovnosť, ale viera, úplné priľnutie ku Kristovi, ktoré mu aj v tých najhorších chvíľach umožní odovzdať sa so slepou dôverou tomu, ktorý nemôže opustiť. „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje" (Fil 4,13). „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?" (Ž 27).

Kresťan teda niekedy bojuje s prudkosťou, lebo je volaný

„v boji proti hriechu odporovať až do krvi" (Hebr 12,4), ale zároveň bojuje so srdcom plným pokoja. A jeho boj je tým účinnejší, čím je jeho srdce pokojnejšie. Pretože ako sme povedali, práve tento vnútorný pokoj mu umožňuje zápasiť Božími, a nie vlastnými silami, ktoré by sa rýchlo vyčerpali.

4 . Pokoj , častý predmet boja

Ešte jednu vec si musíme spresniť. V každom boji, nech by bol akýkoľvek neľútostný, sa má veriaci usilovať zachovať si pokoj v srdci, čím umožní Bohu nebeských vojsk, aby za neho bojoval.

Musí tiež vedieť, že vnútorný pokoj je nielen podmienkou duchovného boja, ale veľmi často je dokonca tým, o čo v boji ide, čo je v hre. Duchovný boj spočíva veľmi často práve v ochrane vnútorného pokoja proti nepriateľovi, ktorý sa nám ho usiluje vyrvať.

Skutočne, jednou z najčastejších stratégií zlého ducha, pomocou ktorej chce vzdialiť dušu od Boha, spomaliť jej duchovný vzrast, je pokúsiť sa zbaviť ju vnútorného pokoja. Hľa, čo hovorí Lorenzo Scupoli, jeden z veľkých duchovných učiteľov 16. storočia, ktorého si veľmi vážil svätý František Saleský: „Diabol robí všetko možné, aby vyhnal pokoj z nášho srdca. Lebo vie, že Boh prebýva v pokoji a práve tam, kde je pokoj, koná veľké veci."

Je veľmi užitočné pamätať na to, pretože v každodennom kolotoči nášho kresťanského života sa neraz stáva, že robíme v boji chyby (ak sa to tak dá povedať), že svoje úsilie zameriavame nesprávnym smerom. Bojujeme na pôde, na ktorú nás diabol rafinovane zvábil a na ktorej nás môže premôcť, miesto aby sme zápasili na skutočnom bojisku, kde si môžeme byť vždy istí, že s pomocou Božej milosti zvíťazíme. A toto je jedno z veľkých „tajomstiev" duchovného boja: nezmýliť sa, vedieť napriek úskokom protivníka rozlíšiť, čo je skutočným bojiskom, proti čomu máme vlastne bojovať, kam nasmerovať svoje úsilie.

Myslíme si napríklad, že zvíťaziť v duchovnom boji znamená zdolať všetky svoje chyby, nikdy nepodľahnúť pokušeniu, zbaviť sa slabostí a pokleskov. Ale na tejto pôde sme nepochybne vždy porazení! Veď kto z nás sa môže zaručiť, že nikdy nespadne? A Boh určite nevyžaduje od nás toto, pretože dobre vie, z čoho sme stvorení: pamätá, že sme iba prach (Ž 103).

Naproti tomu skutočný duchovný boj nespočíva v úsilí dosiahnuť nepremožiteľnosť alebo neomylnosť, ktoré sú absolútne mimo nášho dosahu, ale hlavne v tom, že sa naučíme prijímať skutočnosť, že Občas padneme, pričom nestratíme odvahu kráčať ďalej; že sa naučíme nestrácať pokoj srdca, keď sa nám prihodí, že utrpíme žalostný pád; že sa naučíme neupadať do priveľkého smútku z porážok; že sa naučíme využívať svoje pády, aby sme sa odrazili ešte vyššie... A to je možné stále, pravda, ak nestratíme hlavu a zotrváme v pokoji.

Mohli by sme teda oprávnene vysloviť túto zásadu: prvý cieľ nášho duchovného boja, to, k čomu má naše úsilie smerovať ako k prvoradému, nie je vždy víťazstvo (nad pokušeniami, slabosťami), ale skôr schopnosť zachovať si srdce v pokoji za každých okolností, dokonca aj v prípade porážky. Jedine takto budeme môcť dosiahnuť ďalší cieľ, ktorým je oslobodenie od pádov, chýb, nedokonalostí, hriešnych skutkov. Takéto víťazstvo si máme želať a po ňom túžiť. Pritom nesmieme zabúdať, že ho nedosiahneme vlastnými silami, a teda si ho nemôžeme nárokovať okamžite. Jedine Božia milosť nám dá zvíťaziť, milosť, ktorej účinok bude tým mocnejší a rýchlejší, čím väčšmi si udržíme vnútro v pokoji a v bezvýhradnej odovzdanosti do rúk nášho nebeského Otca.

5 . Dôvody , pre ktoré strácame pokoj , sú vždy neopodstatnené

Jedna z hlavných stránok duchovného zápasu je boj v myšlienkovej rovine. Bojovať často znamená, že proti myšlienkam pochádzajúcim z nášho vnútra, z vplyvu prostredia alebo občas od zlého ducha (na pôvode nezáleží), ktoré nás uvádzajú do zmätku, strachu či malomyseľnosti, musíme postaviť myšlienky, ktoré nás posilnia a znovu v nás nastolia pokoj. Vo svetle tohto zápasu blažený muž, ktorý si naplnil tulec (Z 127) takými šípmi, ako správne myšlienky čiže pevné presvedčenie založené na viere, ktoré živí rozum a posilňuje srdce vo chvíľach skúšky.

Medzi týmito šípmi v ruke hrdinu je jedno z presvedčení, ktoré v nás musí väziť natrvalo, a to, že všetky dôvody, pre ktoré strácame pokoj, sú falošné.

Toto presvedčenie sa, isteže, nemôže zakladať na ľudských úvahách. Môže prameniť len v istote viery založenej na Božom slove. Ježiš jasne povedal, že pokoj nezávisí od svetských pohnútok: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam; ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje" (Jn 14, 27).

Ak hľadáme pokoj, „ako svet dáva", ak očakávame pokoj od sveta z dôvodov, ktoré nás podľa mienky nášho okolia naň oprávňujú (veď všetko je v poriadku, nemáme problémy, naše túžby sú naplno uspokojené atď. ...) , je isté, že pokoj nikdy nezískame, alebo že bude mimoriadne krehký a krátkodobý.

Pre nás veriacich základný dôvod, pre ktorý môžeme vždy byť v pokoji, nepochádza zo sveta. „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta" (Jn 18, 36). Pochádza z dôvery v Ježišovo slovo.

Keď Pán tvrdí, že nám zanecháva pokoj, že nám dáva svoj pokoj, je to Božie slovo, ktoré má rovnakú stvoriteľskú silu ako to, na ktoré sa z ničoty vynorilo nebo a zem, rovnakú váhu ako slovo, ktoré utíšilo búrku, uzdravilo chorých a vzkriesilo mŕtvych. Pretože Ježiš vyhlasuje, a to dva razy, že nám dáva svoj pokoj, veríme, že tento pokoj nám nikdy nebude odňatý. „Božie dary sú neodvolateľné" (Rim 11, 29), len my ich nevieme vždy prijať alebo si ich zachovať. Pretože nám veľmi často chýba viera...

„Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet" (Jn 16, 33). V Ježišovi môžeme stále zotrvávať v pokoji, pretože on premohol svet, pretože vstal z mŕtvych. Svojou smrťou premohol smrť, zrušil rozsudok zatratenia, ktorý nás ťažil. Prejavil láskavosť Boha voči nám. A „ak Boh je za nás, kto je proti nám?... Nijaké stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky" (Rim 8, 31, 39).

Vychádzajúc z tohto neotrasiteľného základu viery, teraz si pozorne prejdeme isté situácie, v ktorých sa nám často stáva, že viac-menej strácame pokoj srdca. Budeme sa snažiť ukázať vo svetle viery, aké zbytočné je takto sa znepokojovať.

Najskôr však bude užitočné urobiť niekoľko poznámok, aby sme spresnili, komu sú určené úvahy na túto tému.

6. Dobrá vôľa nevyhnutná podmienka pokoja

Vnútorný pokoj, o ktorom je reč, samozrejme nemôžu prežívať všetci ľudia nezávisle od ich postoja voči Bohu.
Človek, ktorý odporuje Bohu, ktorý sa mu viac-menej vedome vyhýba či uniká pred jeho volaním alebo požiadavkami, nemôže mať v sebe pokoj. Ak sa človek nachádza v Božej blízkosti, miluje Pána a túži mu slúžiť, diabol sa ho zvyčajne pokúša zbaviť pokoja, kým Boh, naopak, prichádza, aby mu ho vrátil. Táto zákonitosť však platí opačne, ak má človek srdce vzdialené od Boha, ak žije v ľahostajnosti a v hriechu. Zlý duch sa ho usiluje upokojiť, udržať vo falošnom duševnom pokoji, zatiaľ čo Pán, ktorý si želá jeho obrátenie a spásu, trápi a znepokojuje jeho svedomie, aby ho priviedol k pokániu.
Človek nemôže byť v hlbokom a trvalom pokoji, ak sa vzdialil od Boha, ak jeho najvnútornejšia vôľa nesmeruje bezvýhradne k Bohu: „Stvoril si nás pre seba samého, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe" (svätý Augustín).
Nevyhnutnou podmienkou vnútorného pokoja je teda to, čo by sme mohli nazvať dobrou vôľou, alebo aj čistotou srdca. Je to pevný a trvalý postoj človeka, ktorý sa rozhodol milovať Boha nadovšetko, ktorý si úprimne želá za každej okolnosti uprednostniť Božiu vôľu pred svojou, ktorý nič nechce vedome odmietnuť Bohu. Možno (ba dokonca určite...) jeho správanie nebude v každodennom živote vždy v dokonalom súlade s týmto želaním, s týmto úmyslom. V plnení svojho predsavzatia mnohokrát zlyhá. Avšak bude pre to trpieť, žiadať Pána o odpustenie, bude sa chcieť napraviť. Po prípadných pokĺznutiach sa bude usilovať vzchopiť, aby mohol znovu povedať Bohu áno vo všetkom a za každých okolností.
Toto je dobrá vôľa. Nie je to dokonalosť či dosiahnutá svätosť - môže totiž veľmi dobre existovať zároveň s pochybnosťami, nedokonalosťami, dokonca aj s chybami. Avšak je to cesta k nim, pretože práve takýto postoj srdca (ktorý pramení v čnostiach viery, nádeje a lásky) umožňuje Božej milosti viesť nás k dokonalosti.
Dobrá vôľa - nadobudnuté rozhodnutie povedať vždy Bohu áno vo veľkých ako aj v malých veciach - je podmienkou sine qua non vnútorného pokoja. Pokiaľ sa nerozhodneme pre tento súhlas, bude v nás prebývať určitý nepokoj a smútok: nepokoj, že nemilujeme Boha tak, ako nás vyzýva, aby sme ho milovali. Smútok, že sme ešte všetko neodovzdali Bohu. Pretože človek, ktorý odovzdal svoju vôľu Bohu, istým spôsobom mu dal všetko. Nemôžeme byť skutočne v pokoji, pokiaľ naše srdce nenašlo svoju celistvosť. A srdce je nerozdelené len vtedy, keď sa všetky naše želania podriaďujú túžbe milovať Boha, páčiť sa mu a konať jeho vôľu. Z toho vyplýva, samozrejme, aj rozhodnutie oslobodiť sa od všetkého, čo by odporovalo Bohu. V tomto teda spočíva dobrá vôľa, nevyhnutná podmienka pre pokoj duše.

7.  Dobrá vôľa - dostatočná podmienka pokoja

Platí však aj obrátene, že dobrá vôľa stačí, aby sme mali právo mať v srdci pokoj. Dokonca aj vtedy, keď napriek všetkému máme ešte veľa nedostatkov a pokleskov. „Na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle," hovorí latinský text Vulgáty.

A skutočne, čo Boh od nás žiada, ak nie túto dobrú vôľu? Čo viac by mohol od nás vyžadovať on, dobrý a láskavý Otec, než vidieť svoje dieťa, ako túži nadovšetko milovať svojho Boha, ako trpí, že ho dostatočne nemiluje, ako sa chce (aj keď sa cíti neschopné) oslobodiť od všetkého, čo by odporovalo Bohu? Neprináleží Bohu zasiahnuť a naplniť túžby, ktoré človek vlastnými silami nedokáže dokonale realizovať?

Na potvrdenie toho, čo sme práve povedali (totiž, že dobrá vôľa stačí, aby sme sa stali milými Bohu, a teda aby sme boli v pokoji), dovoľte spomenúť príhodu zo života svätej Terezky Ježiškovej, ktorú uvádza jej sestra Celine:

„Keď mi raz sestra Terézia ukázala všetky moje chyby, bola som smutná a trochu bezradná. Pomyslela som si: pozrime sa, ja, čo tak veľmi túžim po čnosti, ako som od nej ďaleko! A tak rada by som bola tichá, trpezlivá, ponížená, plná lásky k blížnemu. Ó! Nikdy sa mi to nepodarí... Avšak večer pri vnútornej modlitbe som čítala, že svätej Gertrúde, ktorá pociťovala rovnakú túžbu, náš Pán odpovedal: ,Nadovšetko a v každej veci maj dobrú vôľu, samotná dodá tvojej duši lesk a osobitnú hodnotu všetkých čností. Kto má dobrú vôľu, úprimnú túžbu osláviť ma, vzdávať mi vďaky, súcitiť s mojím utrpením, milovať ma a slúžiť mi tak ako všetky stvorenia dohromady, ten nepochybne získa odmeny hodné mojej štedrosti a jeho túžba mu bude niekedy viac na osoh ako iným ich dobré skutky.'

Veľmi som bola spokojná s týmto slovom," pokračuje Celine, „celé bolo v môj prospech. Zverila som sa s tým našej drahej malej Učiteľke (Terezke), ktorá znežnela a dodala: ,Čítali ste, čo sa uvádza v životopise otca Surina? Vykonával raz exorcizmus a zlí duchovia mu hovorili: Všetko zvládneme, len tejto mizernej dobrej vôli nedokážeme nikdy vzdorovať! Nuž teda, ak aj nemáte čnosti, máte »mizernú dobrú vôľu«, ktorá vás vyslobodí zo všetkých nebezpečenstiev. Uspokojte sa, ona vás vovedie do raja!' - ,Ach, ktorá duša by netúžila po čnosti? Je to naša spoločná cesta! No ako málo je tých, ktorí sa zmieria s tým, že padnú, že sú slabí, ktorým nevadí, že sa ocitli na zemi a že ich tam objavia ostatní!" (Rady a spomienky sestry Geneviévy).

Ako vidíme, predstava, ktorú Terezka (podľa svedectva pápeža Pia XI. najväčšia svätica moderných čias) mala o dokonalosti, nie je vôbec totožná s našou prirodzenou predstavou. No k tomuto bodu sa ešte vrátime. Nateraz sa uspokojme s tým, že si zapamätáme, čo sme hovorili o dobrej vôli, a prejdime k tomu, čo sme už prv spomenuli: k rozboru dôvodov, pre ktoré často strácame pokoj srdca.

DRUHÁ ČASŤ  Ako reagovať na to, čo nás oberá o pokoj

1. Starosti o každodenný život a strach z nedostatku

Najčastejšia príčina, pre ktorú strácame pokoj, je obava vyvolaná určitými situáciami, ktoré sa nás osobne dotýkajú a v ktorých sa cítime ohrození: obava pred terajšími alebo budúcimi ťažkosťami, strach, že nám bude chýbať niečo dôležité, že sa nám nevydarí taký či onaký plán atď. Príkladov je bezpočet a týkajú sa všetkých oblastí nášho života: zdravia, rodinného života, zamestnania, mravného života, duchovného života...

V skutočnosti ide vždy o dobro rozličnej povahy (o materiálne - peniaze, zdravie, sily; o mravné - ľudské schopnosti, úctu, náklonnosť určitých osôb; o duchovné), po ktorom túžime alebo ktoré považujeme za potrebné, a bojíme sa, že ho stratíme alebo nedosiahneme, ako aj o dobro, ktoré nám skutočne chýba. A nespokojnosť vyvolaná nedostatkom onoho dobra alebo obavou z jeho nedostatku nás zbavuje vnútorného pokoja.

Čo nám teda pomôže zachovať si pokoj aj v takýchto situáciách? Peniaze a ľudská múdrosť so svojou opatrnosťou, predvídavosťou, úsporami a poistkami každého druhu určite nie. Kto si môže zabezpečiť neodňateľné vlastníctvo dobra hocijakej povahy? Kalkuláciami a prílišnou starostlivosťou sa nespokojnosti nezbavíme. „A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu?" (Mt 6, 27). Človek si nikdy nemôže byť istý, že niečo dostane, ba všetko, čo drží v rukách, môže z jedného dňa na druhý stratiť. Nemá nijakú záruku, o ktorú by sa mohol bezvýhradne oprieť... A určite to nie je cesta, ktorej nás učí Ježiš. On naopak hovorí: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho" (Mt 16, 25). Môžeme dokonca povedať, že najistejším prostriedkom, ako stratiť pokoj, je snažiť sa zabezpečiť si život výlučne ľudskou šikovnosťou, plánmi a rozhodnutiami alebo opieraním sa o iného. Do akých nepokojov a trápení sa dostáva človek, ktorý sa usiluje takto „zachrániť" ! Veď naše sily sú také obmedzené a my takí neschopní predvídať budúce veci, nehovoriac o sklamaniach, čo nám môžu spôsobiť ľudia, na ktorých sa spoliehame.

Aby sme si zachovali pokoj uprostred neistej ľudskej existencie, máme iba jediné riešenie: oprieť sa s bezvýhradnou dôverou o samého Boha ako o „nebeského Otca, ktorý vie, čo potrebujeme" (Mt 6,32).

„Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?' alebo ,Čo budeme piť?' alebo ,Čo si oblečieme?'! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia" (Mt 6, 25-34).

Ježiš, samozrejme, nechce, aby sme si prestali zaobstarávať potravu, oblečenie a iné každodenné potreby. Chce nás však zbaviť ustarostenosti, ktorá nás zožiera a oberá o pokoj.

I tak sú mnohí zaskočení jeho slovami a neprijímajú ich naplno, dokonca sa pohoršujú nad takýmto nazeraním na veci. A pritom koľko bolesti a zbytočného trápenia by si ušetrili, keby sa usilovali vziať vážne toto slovo, ktoré je slovom Božím, slovom lásky, útechy a neobyčajnej nežnosti.

V tom spočíva naša veľká dráma: človek namiesto toho, aby sa s dôverou zveril do láskavých, vždy nápomocných rúk nebeského Otca, prejavuje mu vrcholnú nedôveru; vo všetkých oblastiach života sa pokúša uplatniť iba vlastné sily a stáva sa hrozne nešťastným. A pritom vôbec nemá dôvod na túto nedôveru! Nie je absurdné, že dieťa pochybuje o svojom Otcovi, hoci on je tým najlepším a najmocnejším, aký kedy existoval, je Otcom na nebesiach?! My však veľmi často žijeme v tejto absurdite. Vypočujme si tichú výčitku, ktorú nám adresuje Pán ústami svätej Kataríny Sienskej:

„Prečo nemáš dôveru vo mňa, svojho Stvoriteľa? Pretože dôveruješ sebe. Nie som ti azda verný a oddaný? .. . Skrze krv môjho Syna som človeka vykúpil a vrátil mu milosť. Takto sa presvedčil o mojej vernosti. Zdá sa však, že ľudia neveria, že som dosť mocný, aby som im pomáhal, dosť silný, aby som im mohol prísť na pomoc a ochrániť ich pred nepriateľom, dosť múdry, aby som osvietil ich rozum, dosť láskavý, aby som im dal to, čo nevyhnutne potrebujú k spáse, dosť bohatý, aby som ich mohol obohatiť, a dosť krásny, aby som ich mohol obdariť krásou. Boja sa, že nemám pokrm, ktorým by som ich nasýtil, a odev, ktorým by som ich zaodel" (Dialóg, kap. 141).

Koľko mladých napríklad váha odovzdať svoj život Bohu, pretože neveria, že by Boh bol schopný urobiť ich úplne šťastnými. Snažia sa zabezpečiť si šťastie sami, vlastnými silami, a stávajú sa smutnými a nešťastnými!

A práve to je veľkým víťazstvom Otca lži, Žalobcu: že sa mu darí vložiť do srdca Božieho dieťaťa nedôveru voči Otcovi!
A predsa všetci prichádzame na svet poznačení touto nedôverou, lebo je dedičným hriechom. Celý náš duchovný život spočíva v dlhom procese prevýchovy, ktorá má za cieľ znovu získať stratenú dôveru skrze milosť Ducha Svätého, ktorý nás uschopní znova povedať Bohu: „Abba, Otče!"
Pravda, tento návrat k dôvere je pre nás veľmi ťažký, dlhý a úmorný. A v našom úsilí sa nám stavajú do cesty dve základné prekážky.

2 . Naša ťažkosť uveriť v Prozreteľnosť

Prvou prekážkou je, že pokiaľ sme konkrétne neokúsili, ako spoľahlivo Prozreteľnosť zabezpečuje naše základné potreby, ťažko je nám skutočne v ňu veriť a odovzdať sa jej. My sme tvrdohlaví, slovo Ježišovo nám nestačí, my chceme aspoň trochu vidieť, až potom uveríme! Zatiaľ sme však nevideli, že by Prozreteľnosť okolo nás nejako zjavne pôsobila... Ako ju teda môžeme zažiť?

Je dôležité vedieť jedno: túto Božiu podporu môžeme zakúsiť len vtedy, ak poskytneme Bohu potrebný priestor, aby sa mohol prejaviť. Rád by som si pomohol prirovnaním: Kým sa človek, ktorý má zoskočiť s padákom, nevrhne do prázdneho priestoru pod sebou, nemôže pocítiť, že padák ho nesie, lebo ten ešte nemal možnosť otvoriť sa. Treba najprv zoskočiť, až potom pocítime, že sme nesení. Tak je to aj v duchovnom živote. „Boh dáva v takej miere, v akej od neho očakávame," hovorí svätý Ján z Kríža. A svätý František Saleský: „Miera Božej Prozreteľnosti závisí od našej dôvery." Práve v tomto väzí podstata problému. Mnohí neveria v Prozreteľnosť, pretože ju nikdy nezažili, a nezažívajú ju preto, lebo nikdy neurobia ten skok do prázdna čiže krok viery. Nikdy jej nedajú možnosť zasiahnuť: všetko si zrátajú, všetko predvídajú, všetko sa usilujú vyriešiť, spoliehajú sa iba na seba samých, miesto aby sa spoľahli na Boha. Príkladom v smelom spoliehaní sa na Božiu pomoc sú nám zakladatelia rehoľných spoločenstiev: kupujú domy bez haliera vo vrecku, prijímajú biednych, a nemajú ich čím živiť. A Boh robí vtedy pre nich zázraky - prichádzajú šeky a napĺňajú sa sýpky. Veľmi často sa však stáva, že o niekoľko generácií neskôr sa už všetko plánuje, prepočítava, nerobia sa nijaké výdavky bez toho, žeby dopredu nebolo istoty, že ich bude čím zaplatiť. Ako by sa teda mohla Prozreteľnosť prejaviť?

Toto platí aj v duchovnej rovine. Ak kňaz všetky svoje kázne a prednášky piple do poslednej čiarky, aby sa pred publikom nikdy neocitol v úzkych, a nemá odvahu pustiť sa do kázania s modlitbou a dôverou v Boha, čo by považoval za jedinú prípravu, ako by mohol mať tú nádhernú skúsenosť s Duchom Svätým, ktorý bude hovoriť jeho ústami podľa slov: „.. .nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás" (Mt 10,19).

Aby bolo jasné: samozrejme, nechceme povedať, že je nesprávne byť predvídavým, urobiť si finančný rozpočet alebo pripravovať si kázne. Naše prirodzené schopnosti sú tiež nástrojmi v rukách Prozreteľnosti! No všetko závisí od vnútorného rozpoloženia, v akom to robíme. Musíme pochopiť, že je obrovský rozdiel medzi postojom srdca človeka, ktorý z obavy, že zlyhá, a pre nedôveru v Boží zásah v prospech tých, čo sa spoliehajú na Boha, vopred plánuje všetko do najmenších detailov a podniká len v rámci svojich skutočných možností, a postojom toho, kto isteže robí, čo treba, avšak s bezvýhradnou vierou, že Boh zavŕši všetko, čo od človeka žiada a čo presahuje ľudské možnosti. A čo Boh od nás žiada, to vždy prekračuje prirodzené schopnosti človeka!

3. Strach z utrpenia

Ďalšou veľkou prekážkou v odovzdaní sa je utrpenie, a to tak v našom živote, ako aj vo svete okolo nás. Boh dopúšťa utrpenie a bolesť dokonca aj na tých, ktorí sa mu odovzdávajú, a dáva im pocítiť niekedy až bolestný nedostatok. V akej chudobe žila napríklad rodina Bernadety z Lúrd! Nie je to popretie evanjelia? Nie, pretože Pán môže dopustiť, aby nám chýbali určité veci (v očiach ľudí nevyhnutné), ale nikdy nám neodníme to podstatné - svoju prítomnosť, svoj pokoj a všetko, čo je potrebné, aby sa náš život naplnil podľa jeho plánov. Ak dopúšťa utrpenie a bolesť, našou silou vtedy musí byť viera, že „Boh nedopúšťa zbytočné utrpenie", ako hovorí svätá Terezka z Lisieux.

Ak chceme ísť do dôsledkov svojej kresťanskej viery, musíme byť presvedčení, že Boh je dostatočne mocný na to, aby tak v našom osobnom živote, ako i v dejinách ľudstva využil v prospech človeka každé zlo, nech je to čokoľvek, i každé utrpenie, navonok akékoľvek nezmyselné a zbytočné. O tomto nemôžeme mať ani filozofickú, ani matematickú istotu, môže to byť len úkon viery. Práve k tomuto úkonu viery nás však vyzýva zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní, pochopená a prijatá ako definitívne víťazstvo Boha nad zlom.

Zlo je tajomstvo, pohoršenie, a tým vždy aj ostane. A hoci aj nasadíme všetky sily, aby sme ho odstránili, aby sme pomohli v utrpení, ono zostáva vždy prítomné v živote jednotlivca i celého sveta. Jeho miesto v dejinách Vykúpenia je určené Božou Múdrosťou, ktorá nie je ľudskou múdrosťou a pre nás bude vždy v čomsi nepochopiteľná.

„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú mojimi cestami, hovorí Pán. Lebo ako vysoko je nebo nad zemou, tak vysoko sú moje cesty nad vašimi cestami a moje myšlienky nad vašimi myšlienkami" (Iz 55, 8-9).

V určitých chvíľach života bude teda kresťan nevyhnutne vyzvaný, aby veril proti všetkým okolnostiam, aby „dúfal proti nádeji" (Rim 4, 18). Nevyhnutne nastávajú aj situácie, keď nemôžeme pochopiť dôvod Božieho konania. To už totiž nie je múdrosť ľudí, múdrosť, ktorú môžeme obsiahnuť, múdrosť pochopiteľná, vysvetliteľná ľudským rozumom, ale základná a nepochopiteľná Božia Múdrosť.

Aké šťastie, že nemôžeme vždy všetko pochopiť! Keby to tak nebolo, nevedeli by sme nechať Božiu Múdrosť konať podľa jej úmyslov. A v čom by potom spočívala dôvera v Boha? V mnohých prípadoch by sme nekonali tak ako Boh, nevybrali by sme si bláznovstvo Kríža ako prostriedok Vykúpenia. Našťastie nie naša, ale Božia Múdrosť riadi všetko, pretože je nekonečne mocnejšia a milujúcejšia, a najmä milosrdnejšia ako naša.

A ak je Božia Múdrosť nepochopiteľná vo svojich cestách, v spôsobe konania voči nám, ak občas nečakane zmení smer, povedzme si, že to je zárukou, že bude tak isto nepochopiteľná v tom, čo pripravuje pre tých, ktorí v ňu dúfajú: čo ona chystá, to slávou a krásou nekonečne presahuje všetko, čo si vieme predstaviť alebo pochopiť. „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" (1 Kor 2, 9).

Ľudská múdrosť môže vytvoriť len diela v ľudskom meradle, jedine Božia Múdrosť môže uskutočniť božské veci, a práve k božskej vznešenosti nás povoláva.

V čom teda má spočívať naša sila voči zlu? Nie vo filozofovaní, ale v detinskej dôvere v Boha, v jeho Lásku a Múdrosť. V istote, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré" (Rim 8, 28) a že „utrpenia tohto času nie sú hodný porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť" (Rim 8, 16).

4 . Aby sme rástli v dôvere: modlitba dieťaťa

A ako rásť v tejto absolútnej dôvere v Boha, ako ju udržiavať a živiť? Isteže nielen rozumovými špekuláciami a teologickými úvahami, ktoré sa vo chvíľach skúšky rozplynú, lež rozjímavým pohľadom na Ježiša.

Rozjímať o Ježišovi, ktorý dáva svoj život za nás, živiť sa touto „príliš veľkou láskou", ktorú nám vyjadruje na kríži, to skutočne vlieva dôveru. Je možné, aby tento najvyšší dôkaz lásky „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život i za svojich priateľov" (Jn 15, 13) - o ktorom vytrvalo rozjímame, ktorý vnímame očami lásky a viery, čoraz viac neutvrdzoval naše srdce v neochvejnej dôvere? Čoho sa obávať od Boha, ktorý nám prejavil lásku takým očividným spôsobom? Akože by nebol „za nás", akože by nám nebol celkom a bezvýhradne naklonený; ako by pre nás neurobil všetko Boh, tento priateľ ľudí, ktorý „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, keď sme ešte boli hriešni"? A „ak je Boh za nás, kto je proti nám"? Ak je Boh s nami, aké zlo by nás mohlo/ zasiahnuť?

Z toho vyplýva, že aby sme mohli rásť v dôvere, rozhodne musíme rozjímať. Priveľa ľudí si robí starosti preto, lebo nemá ducha rozjímavosti, nenájdu si čas, aby živili vlastné srdce a vrátili mu pokoj v pohľade lásky na Ježiša. Aby sme úspešne vzdorovali strachu, skleslosti, musíme cez modlitbu, cez osobné stretnutie s Bohom, ktorého sme spoznali, prijali a zamilovali si v modlitbe, „skúsiť a presvedčiť sa, aký dobrý je Pán" (Ž 34). Istoty, ktoré nám prináša návyk modliť sa, sú oveľa silnejšie ako istoty, ktoré plynú z rozumových úvah, dokonca i z najvyššej teológie.

Keďže na nás neprestajne útočí zlo, myšlienky plné malomyseľnosti a nedôvery, musíme sa ustavične a neúnavne modliť, aby sme im dokázali vzdorovať. Koľkokrát sa mi stalo, že som na každodennú hodinovú adoráciu šiel ustarostený a skľúčený, á bez toho, žeby sa prihodilo niečo mimoriadne, bez toho, žeby som hovoril alebo pocítil čosi zvláštne, odchádzal som s pokojom v srdci. Vonkajšia situácia sa nezmenila, problémy pretrvávali, ale srdce sa zmenilo a v pokoji im mohlo čeliť. Duch Svätý vykonal svoju skrytú prácu.

Vždy budeme zdôrazňovať nevyhnutnosť modlitby srdcom, skutočného zdroja vnútorného pokoja. Ako sa môžeme odovzdať Bohu a dôverovať mu, ak ho poznáme iba zďaleka, „z počutia"? „Len z počutia som ta dosiaľ spoznával, lež oko moje teraz už uzrelo teba" (Jób 42, 5). Srdce sa prebudí k dôvere, len ak sa prebudí k láske, a my potrebujeme cítiť sladkosť a nehu Ježišovho Srdca. To možno dosiahnuť iba cez návyk modliť sa srdcom, tohto tichého sladkého spočinutia v Bohu, akým je rozjímavá modlitba.

Naučme sa teda odovzdať, celkom dôverovať Bohu vo veľkých, ako aj v malých veciach s prostotou malých detí. A Boh prejaví svoju nežnosť, svoju starostlivosť a vernosť niekedy až šokujúcim spôsobom. Ak sa Boh v určitých chvíľach správa k nám zdanlivo drsne, má pre nás aj nečakané nežnôstky, ktorých je schopná iba láska taká čistá a plná nehy ako jeho. Svätý Ján z Kríža sa na konci svojho života uberal do kláštora, aby tam dožil. Chorý, vyčerpaný, nevládny dostane chuť na špargľu, ako ju jedával v detstve. A zrazu pri kameni, kde si sadol, aby nabral dych, uvidel viazaničku špargle, ktorá sa tam zázračne objavila.

Aj my môžeme uprostred skúšok okúsiť takéto nežnôstky Lásky. Nie sú vyhradené pre svätých. Sú pre všetkých biednych, ktorí naozaj veria, že Boh je ich Otcom. Pre nás budú

mocným povzbudením, aby sme sa odovzdali Bohu, oveľa účinnejším ako všetky rozumové dôvody.

A myslím, že práve v tom je skutočná odpoveď na tajomstvo zla a utrpenia. Odpoveď nie filozofická, ale existenčná: ak sa znovu a znovu odovzdávam, konkrétne pociťujem, že to skutočne „funguje", že Boh všetko obracia na moje dobro: zlo i utrpenie a bolesť, dokonca aj moje hriechy. Koľké situácie, ktorých som sa obával, zdajú sa mi po prvej bolestnej zrážke napokon znesiteľné, ba prospešné. Čo som považoval za nepriateľské, v skutočnosti sa ukáže ako prínos. Vtedy si hovorím: čo Boh robí pre mňa vo svojom nekonečnom milosrdenstve, to skrytým a tajomným spôsobom určite robí aj pre všetkých ostatných, a celkom iste aj pre celý svet.

5 . Odovzdávame sa úplne, alebo vôbec nie

V súvislosti s odovzdaním sa je užitočné urobiť jednu poznámku. Aby odovzdanie sa bolo skutočné a aby prinášalo pokoj, musí byť úplné. Musíme všetko bez výnimky zveriť do Božích rúk, neusilovať sa viac nič riadiť ani „zachraňovať", a to ani v oblasti materiálnej, ani citovej, ani duchovnej. Ľudský život sa nedá rozdeliť na úseky, v ktorých má Boh právo na našu odovzdanosť, a na tie, v ktorých si musíme dať rady sami. A uvedomme si ešte jedno: každá skutočnosť, ktorú neodovzdáme, ktorú budeme chcieť riadiť sami bez toho, aby sme prenechali Bohu „voľnú ruku", nás bude naďalej viac či menej znepokojovať. Miera nášho vnútorného pokoja závisí od veľkosti odovzdania sa, teda nášho odpútania.

Odovzdanie nesie so sebou aj nevyhnutné zrieknutia, a práve to nám robí najväčšie ťažkosti. Máme prirodzenú snahu „nahrabať" si čo najviac: hmotné statky, city a náklonnosti, túžby, plány atď., a veľmi neochotne ich púšťame z rúk, lebo sa nám zdá, že budeme stratení, že bez toho zahynieme. Ale práve vtedy nám treba veriť z celého srdca Ježišovmu slovu „kto stráca, získa", tak jasne formulovanému v evanjeliu:

„Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho" (Mt 16, 25). Kto prijme túto smrť v odpútaní a v odriekaní, nájde pravý život. Človek, ktorý sa na čosi upriami, ktorý si chce zabezpečiť ktorúkoľvek oblasť života, aby ju mohol riadiť, ako sa mu páči, bez radikálneho odovzdania sa do Božích rúk, prepočíta sa: zaťažuje sa zbytočnými starosťami a vystavuje sa strachu, že to stratí. Naopak, kto s neochvejnou dôverou zverí všetko do rúk Boha, umožní mu brať a dávať podľa jeho želania, nájde nevýslovný pokoj a vnútornú slobodu. „Och, keby sme len vedeli, čo získavame, ak v každej veci zaprieme samých seba!" hovorí svätá Terezka Ježiškova. To je cesta k šťastiu. Pretože ak necháme Boha slobodne v nás pôsobiť, on je nekonečne viac schopný urobiť nás šťastnými ako my sami, lebo nás pozná a miluje oveľa viac, ako sa poznáme a milujeme sami. Svätý Ján z Kríža vyjadruje túto istú pravdu inými slovami: „Všetky dobrá mi boli dané v okamihu, keď som sa prestal o ne uchádzať." Ak sa odpútame od všetkého a odovzdáme to do Božích rúk, Boh nám vráti oveľa viac, stonásobne už „v tomto čase" (Mk 10, 30).

6 . Boh si žiada všetko , ale nie všetko si berie

V súvislosti s tým, o čom sme uvažovali, je dôležité vedieť odmaskovať istý trik diabla, ktorý často používa, aby nás znepokojil a odstrašil. Aby nám zabránil celkom sa odovzdať Bohu, navráva nám, že ak zveríme Bohu všetko (majetok, priateľstvá, obľúbenú činnosť), Boh si skutočne všetko vezme a všetko v našom živote „spustoší"! To vzbudzuje hrôzu a celkom nás paralyzuje. Do tejto pasce sa však nesmieme dať chytiť. Naopak, Pán od nás veľmi často žiada iba to, aby sme sa od všetkého v srdci odpútali, aby sme boli ochotní odovzdať mu všetko, ale nevezme si všetko. Ponechá nám pokojne mnohé veci, ktoré samy osebe nie sú zlé a môžu poslúžiť jeho zámerom. Ba dokonca nás zbaví škrupulí, ktoré by sme občas mohli mať zato, že sa môžeme tešiť z niektorých pozemských dobier, že pociťujeme ľudské radosti. Takúto úzkostlivosť často pociťujú ľudia, ktorí úprimne milujú Pána a chcú konať jeho vôľu. Musíme však pevne veriť, že ak Boh žiada od nás skutočné odpútanie od takej či onakej skutočnosti, jasne nám to dá na vedomie v pravý čas a dá nám i potrebnú silu. Odpútanie, aj keď spočiatku bolestivé, bude potom sprevádzané hlbokým pokojom. Správny postoj je teda jednoducho byť pripravený všetko a bez paniky oddať Bohu a v bezhraničnej dôvere ho nechať konať podľa svojho.

7 . Čo robiť, ak sa nám nedarí odovzdať sa ?

Túto otázku položil ktosi Marte Robinovej. Jej odpoveď znela: „Napriek všetkému sa odovzdať!" Je to odpoveď svätice, nedovolím si predložiť inú. Je v jednote so slovom svätej Terezky Ježiškovej: „Totálne sa odovzdať, to je môj jediný zákon!"

Odovzdanie sa nie je prirodzené, je to milosť, ktorú si musíme vyprosiť od Boha. Dá nám ju, ak ho o to budeme vytrvalo prosiť: „Proste a dostanete... "(Mt 7, 7).

Odovzdanie sa je ovocie Ducha Svätého a Pán neodmieta tohto Ducha nikomu, kto ho o to s vierou prosí: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia" (Lk 11, 13).

8. Pán je môj pastier, nič mi nechýba
Jedným z najkrajších biblických vyjadrení, týkajúcich sa dôveryplného odovzdania sa do rúk Božích, je žalm 23:

Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pasienkoch.
Vodí ma k tichým vodám,
dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.
I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého,
lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica,
tie sú mi útechou.
Prestieraš mi stôl
pred očami mojich protivníkov.
Leješ mi olej na hlavu
a kalich mi napĺňaš až po okraj.
Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.
A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.

Radi by sme sa na okamih vrátili k tomuto tvrdeniu Písma (koniec koncov prekvapujúcemu), že Boh nedopustí, aby nám niečo chýbalo. Poslúži nám na odhalenie často veľmi dômyselného pokušenia, ktoré je v kresťanskom živote bežné, do ktorého upadajú mnohí veriaci a ktoré mimoriadne brzdí duchovný pokrok.

Ide práve o pokušenie nazdávať sa, že v našom postavení (osobnom, rodinnom...) nám niečo podstatné chýba a že kvôli tomu je nám odopretá možnosť duchovne sa rozvíjať.

Napríklad chýba mi zdravie, a teda sa mi nedarí modliť tak, ako to považujem za potrebné. Alebo rodinné okolnosti mi zabraňujú rozvíjať môj duchovný život tak, ako by som chcel. Alebo nemám vlastnosti, sily, čnosti, dary potrebné na to, aby som mohol uskutočniť niečo krásne z hľadiska kresťanského života. Nie som spokojný so svojím životom, so sebou samým, so svojím spoločenským postavením, a žijem s trvalým pocitom, že ak sa veci budú mať takto aj naďalej, nemôžem skutočne a intenzívne žiť. Cítim sa v nevýhode oproti ostatným a nosím v sebe ustavičnú túžbu po inom, lepšom, priaznivejšom živote, v ktorom by som konečne mohol vykonať hodnotné veci.

Mám pocit, že (podľa Rimbauda) „skutočný život je inde", inde než v mojom živote, a že môj život ani nie je životom, že mi kvôli určitým trápeniam alebo obmedzeniam neponúka podmienky pre ozajstný duchovný rozvoj. Sústreďujem sa na negatíva svojho položenia, na to, čo mi chýba ku šťastiu; robí ma to nespokojným, závistlivým a malomyseľným, a preto nenapredujem. Skutočný život je inde, hovorím si, a jednoducho zabúdam žiť.

Pritom by stačilo niekedy tak málo, aby všetko bolo iné a aby som postupoval dopredu míľovými krokmi: iný pohľad, pohľad plný dôvery a nádeje práve na moju situáciu (založený na istote, že nič mi nemôže chýbať). Vtedy by sa mi otvorili brány, nečakané možnosti duchovného rastu.

Často žijeme v tejto ilúzii: chceli by sme, aby sa zmenilo naše okolie, aby sa zmenili okolnosti, a sme presvedčení, že vtedy by všetko išlo inak. Veľmi často je to však omyl: nie vonkajšie okolnosti, ale naše srdce sa musí najskôr zmeniť, očistiť od izolácie, smútku, nedostatku nádeje: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha" (Mt 5, 8). Šťastní tí, ktorých srdce je očistené vierou a nádejou, ktorí hľadia na svoj život povzbudení istotou, že napriek nepriaznivým okolnostiam je Boh prítomný, stará sa o ich základné potreby, a teda nič im nechýba. Preto ak majú túto vieru, uvidia Boha: prežijú túto prítomnosť Boha, ktorý ich sprevádza a vedie, uvidia, že toľké okolnosti, ktoré považovali za negatívne a škodlivé pre ich duchovný život, sú v Božej pedagogike mocnými prostriedkami pokroku a rastu. Svätý Ján z Kríža hovorí, že „to, čo duša považuje za stratu, jej veľmi často prináša zisk, ba má z toho veľký úžitok". Je to hlboká pravda.

Naše vnútro je niekedy strašne zaťažené tým, že sa nám nedarí, tým, čo by podľa nás malo byť iné, a zabúdame na to kladné a navyše nie sme schopní zužitkovať všetky danosti (ani tie zdanlivo záporné), a tak sa priblížiť k Bohu, rásť vo viere, láske, pokore. Chýba nám predovšetkým presvedčenie, že „láska Božia dokáže obrátiť na prospech všetko, dobro práve tak ako zlo, ktoré vo mne nachádza" (svätá Terezka Ježiškova, odvolávajúc sa na svätého Jána z Kríža).

Koľko našich nedokonalostí by mohlo byť skvelými príležitosťami napredovať v pokore a dôvere v Božie milosrdenstvo, čiže vo svätosti, keby sme nad nimi nelamentovali a netúžili sa ich zbaviť za každú cenu.

Základný problém spočíva v tom, že príliš uplatňujeme vlastné kritériá na to. čo je dobré a čo nie, a nedôverujeme dostatočne Božej múdrosti a moci. Neveríme, že by bol schopný všetko použiť pre naše dobro a že nikdy, za nijakých okolností nedopustí, aby nám chýbalo podstatné, teda to, čo nám umožní väčšmi milovať. Pretože rásť alebo rozvíjať sa v duchovnom živote znamená naučiť sa milovať. Keby som mal silnejšiu vieru, mnohé okolnosti, ktoré považujem za škodlivé, by sa stali pre mňa vzácnymi príležitosťami podrásť v láske: byť trpezlivejším, pokornejším, jemnejším, milosrdnejším, plnšie sa odovzdať Bohu.

Ak budeme o tom pevne presvedčení, bude to pre nás nesmiernou posilou: Boh ma môže niekedy nechať trpieť nedostatkom peňazí, zdravia, schopností, čností, ale nikdy nedopustí, aby mi chýbal on sám, jeho pomoc a milosrdenstvo, ako aj to, čo mi umožní zblížiť sa s ním. väčšmi milovať jeho a dokonalejšie svojho blížneho, a tak dosiahnuť svätosť.

9 . Postoj voči utrpeniu našich blízkych

Jednou z častých situácií, ktoré nás vedia zbaviť pokoja, sú ťažkosti našich blízkych. Utrpenie priateľa či dieťaťa sa nás niekedy dotýka a znepokojuje väčšmi než naše vlastné. Samo osebe je to chvályhodné, nesmie nás to však doviesť do zúfalstva. Koľko prehnaných starostí spútava rodiny, keď niektorého člena stihne choroba, nezamestnanosť, depresia atď. Koľkí rodičia sa zožierajú kvôli problémom voľaktorého z detí...

Pán nás však aj v takýchto prípadoch vyzýva nestrácať vnútorný pokoj zo všetkých tých dôvodov, ktoré sme uviedli na predchádzajúcich stranách. Naša bolesť môže byť oprávnená, musí však zostať pokojná. Pán nás predsa nemôže opustiť:

„Zabudla by žena na dieťa, ktoré živí? Prestala by mať súcit s plodom svojho lona? Ale ak by aj tieto (ženy) zabudli, ja na teba nezabudnem!" (Iz 49, 15).

A predsa by sme radi nástojili na jednom: tak ako je dôležité správne rozlišovať medzi pravou a falošnou pokorou, medzi pravou a falošnou kajúcnosťou (čiže znepokojujúcimi výčitkami svedomia, ktoré nás ochromujú), rovnako dôležité je aj to, aby sme rozlišovali medzi tým, čo by sme mohli nazvať pravým súcitom s blížnym, a čo falošným súcitom.

Čím viac napredujeme v kresťanskom živote, tým väčšmi rastie aj náš súcit s ľuďmi. Zatiaľ čo my sme od prírody necitliví a ľahostajní, svätcom vháňa utrpenie bratov a bieda sveta do očí slzy. Dôverný vzťah k Bohu urobil ich srdce „tekutým", ako povedal farár z Arsu. Svätý Dominik trávil noci na modlitbách a so slzami úpenlivo prosil Pána: „Milosrdenstvo moje, čo bude s hriešnikmi?!" A právom by sme spochybnili hodnotu duchovného života človeka, ktorá by sa neprejavovala rastúcim súcitom.

No hoci je súcit svätcov hlboký a ochotný okamžite sa ujať každej biedy a vyjsť jej všemožne v ústrety, vždy je tichý, pokojný a plný dôvery. Je plodom Ducha.

Náš vlastný súcit je naopak často vzrušený a plný nepokoja. Naše úsilie zasahovať do utrpenia druhého nie je vždy správne, niekedy vychádza skôr zo sebalásky ako zo skutočnej lásky. Myslíme si, že je odôvodnené úzkostlivo sa starať o niekoho, kto je v ťažkostiach, že je to znak našej lásky k tomuto človeku. To je však nesprávne. V tomto postoji sa často tají veľká láska k nám samým. Neznesieme utrpenie druhého, lebo sa bojíme, že spolu s ním budeme trpieť aj my. Aj nám totiž chýba viera v Boha.

Je prirodzené, že sa nás hlboko dotýka utrpenie niekoho, kto je nám drahý. Ale ak sa kvôli tomu trápime tak, že strácame pokoj, znamená to, že naša láska k nemu nie je ešte úplne duchovná, nie je ešte podobná Božej láske. Je ešte príliš ľudská a nepochybne sebecká - láska, ktorej chýba neochvejná dôvera v Boha.

Aby bol náš súcit s blížnym skutočnou kresťanskou čnosťou, musí vychádzať z lásky (ktorá spočíva v tom, že chceme dobro človeka vo svetle Božom a v súlade s jeho úmyslami), a nie z obáv pred utrpením, zo strachu, že niečo stratíme. V skutočnosti náš postoj voči trpiacim v našom okolí je pričasto viac podmienený strachom ako založený na láske.

Jedno je isté: Boh všetkých našich blízkych miluje nekonečne viac a nekonečne dokonalejšie ako my. Želá si, aby sme dôverovali tejto láske a aby sme vedeli odovzdať do jeho rúk bytosti, ktoré sú nám drahé. Takto by sme im často pomohli oveľa účinnejšie.

Naši bratia a sestry, ktorí trpia, potrebujú mať okolo seba ľudí pokojných, plných dôvery a radosti, lebo takí im pomôžu oveľa účinnejšie, ako ľudia plní starostí a úzkosti. Svojím falošným súcitom často smútok a rozháranosť len znásobujeme. Tak nemôžeme byť zdrojom pokoja a nádeje pre tých, čo trpia.

Rád by som uviedol konkrétny príklad, s ktorým som sa stretol prednedávnom. Ide o mladú ženu, ktorá veľmi trpí na istý druh depresie spojený s obavami a úzkosťami, čo jej často zabraňujú ísť samej do mesta. Hovoril som s jej utrápenou mamičkou, ktorá v slzách prosila, aby sme sa modlili za jej uzdravenie. Úplne rešpektujem pochopiteľnú bolesť tejto mamičky. A samozrejme sme sa modlili za jej dcéru. Keď som však trošku neskôr mal príležitosť hovoriť priamo s mladou ženou, s úžasom som zistil, že ona prežívala svoje utrpenie v pokoji. Hovorila mi: „Nedokážem sa modliť, ale ustavične opakujem Ježišovi slovo žalmu 23: Ty si môj pastier, nič mi nechýba." Hovorila mi tiež, že vidí kladné ovocie svojej choroby, najmä na otcovi, ktorý bol voľakedy voči nej veľmi tvrdý, a teraz svoj postoj zmenil.

Často som sa stretol s podobnými prípadmi, keď človek prežívajúci nejakú skúšku znáša svoje utrpenie lepšie ako jeho okolie, ktoré sa znepokojuje a trápi. Ľudia niekedy hromadia modlitby za uzdravenie, ba aj za oslobodenie, či vyhľadávajú všetky možné i nemožné prostriedky, aby bol onen človek uzdravený, a pritom si vôbec neuvedomujú, že Boh jasne drží nad ním svoju ruku. Nehovorím, že by trpiacich nebolo treba sprevádzať vytrvalou modlitbou, že by nebolo treba prosiť o ich uzdravenie a robiť všetko po lekárskej i duchovnej stránke, aby sme to dosiahli, isteže, je našou povinnosťou urobiť to. Avšak musí to byť v ovzduší pokoja a bezvýhradného odovzdania sa do Božích rúk.

10. V každom trpiacom je Ježiš

Rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý by sme mali pokojne čeliť dráme utrpenia, je brať vážne tajomstvo Vtelenia a Kríža. Ježiš si vzal naše telo, skutočne vzal na seba naše bolesti. Preto v každej osobe, ktorá trpí, je aj trpiaci Ježiš. V evanjeliu podľa svätého Matúša, v časti o poslednom súde, hovorí Ježiš tým, ktorí sa starali o chorých alebo navštívili väzňov: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili (Mt 25, 40). Z týchto Pánových slov sa dozvedáme, že „v podvečer života budeme súdení podľa lásky" (svätý Ján z Kríža), a najmä podľa lásky k našim bratom v núdzi. Je to nabádanie k súcitu. Nevyzývajú nás však tieto Ježišove slová aj k tomu, aby sme uznali jeho prítomnosť vo všetkých tých, ktorí trpia? Volajú nás, aby sme zo všetkých síl zmierňovali utrpenie, ale zároveň aby sme naň pozerali s nádejou. V každom utrpení je zárodok života a vzkriesenia, pretože je v ňom prítomný sám Ježiš.

Ak sme presvedčení, že v človeku znášajúcom utrpenie trpí sám Ježiš, že on v ňom dopĺňa, čo ešte chýba jeho Utrpeniu, ako môžeme (slovami sv. Pavla) zúfať nad utrpením? Vari Kristus nevstal z mŕtvych? Vari jeho utrpenie nebolo vykupiteľské? „Nezarmucujte sa ako ostatní, čo nemajú nádej" (1 Sol 4, 13).

11. Chyby a nedostatky iných

Spomínal som, že najčastejšie strácame vnútorný pokoj zoči-voči zlu, ktoré ohrozuje alebo zasahuje našu osobu alebo našich blízkych. Proti tomuto faktu som postavil dôveryplné odovzdanie sa do rúk Boha, ktorý nás vyslobodzuje zo všetkého zla, alebo ak ho dopustí, dáva nám silu znášať ho a obracia ho v náš prospech.

Toto tvrdenie platí aj pre všetky ostatné príčiny, pre ktoré strácame pokoj. Nimi sa budeme teraz zaoberať. Aj keď ide o zvláštne okolnosti, treba o nich hovoriť, lebo hoci je odovzdanie sa jediným zákonom, v praxi nadobúda rozličné formy, podľa toho, čo vyvoláva naše starosti a nepokoje.

Často sa stáva, že pokoj nestrácame preto, že by sa nás utrpenie osobne dotýkalo alebo nám hrozilo, ale skôr kvôli osobe či skupine osôb, ktorých správanie nás zarmucuje a trápi. Ide o dobro, ktoré nesúvisí priamo s nami, ale na ktorom nám i tak veľmi záleží: o dobro nášho spoločenstva, Cirkvi alebo o blaho istého jedinca.

Manželka môže byť skormútená, lebo nevidí, že by sa spĺňalo jej vytúžené želanie - obrátenie manžela. Predstavený spoločenstva môže strácať pokoj, pretože ktosi z jeho bratov alebo sestier robí opak toho, čo od nich očakáva. Alebo nás jednoducho v každodennom živote dráždi, ak sa náš blížny nespráva tak, ako by sa mal správať podľa našich predstáv. Koľkokrát sa rozčuľujeme nad takýmito situáciami!

Odpoveď je tá istá ako predtým: dôvera a odovzdanie. Aby som pomohol druhým stať sa lepšími, musím vykonať potrebné kroky s pokojom a miernosťou a všetko ostatné zveriť Pánovi, ktorý môže všetko obrátiť na úžitok.

V tejto súvislosti by sme radi pripomenuli všeobecnú zásadu, ktorá je veľmi dôležitá pre každodenný život a na ktorú zvyčajne narazíme v uvedených prípadoch. Možno ju ostatne uplatniť v oveľa širšej oblasti, ako je otázka trpezlivosti k nedostatkom blížnych.

Ide o nasledujúcu zásadu: musíme dbať nielen o to, aby sme túžili po veciach dobrých samých osebe, ale aj o to, aby sme po nich túžili správnym spôsobom. Dať si záležať nielen na tom, čo chceme dosiahnuť, ale aj na spôsobe, akým to chceme dosiahnuť. A skutočne mnohokrát sa takto prehrešujeme: chceme niečo, čo je v podstate dobré, ba dokonca veľmi dobré, ale usilujeme sa o to spôsobom, ktorý je zlý. Aby sme to lepšie pochopili, ukážme si to na jednom z už spomínaných príkladov. Je prirodzené, že predstavený spoločenstva žiada svätosť od tých, čo sú mu zverení. Je to správne, v súlade s Božou vôľou. Ak sa však predstavený nazlostí, ak sa stáva podráždeným a stráca pokoj pre nedokonalosti alebo nedostatok horlivosti svojich bratov, istotne sa nedáva viesť Duchom Svätým. A pretože vec, ktorú chceme, je dobrá, ba dokonca určite požadovaná Bohom, ak sa neuskutočňuje, často sa cítime oprávnení s tým väčšou netrpezlivosťou, nespokojnosťou sa jej dožadovať. Čím väčšmi sa nám niečo zdá dobré, tým väčšmi sa znepokojujeme a usilujeme sa to uskutočniť.

Musíme si teda, ako som povedal, overiť, či sú dobré nielen veci, ktoré chceme, ale aj spôsob, ktorým ich chceme dosiahnuť, postoj nášho srdca. Čiže naša vôľa má vždy zostať mierna, pokojná, trpezlivá, odpútaná, odovzdaná Bohu a nesmie byť netrpezlivou, unáhlenou, nepokojnou, podráždenou atď. V duchovnom živote je náš postoj často chybný práve v tom, že hoci nepatríme viac medzi tých, čo túžia po nesprávnych veciach, protiviacich sa Bohu, a chceme veci správne, v súlade s Božou vôľou, dosahujeme ich spôsobom, ktorý ešte nie je „Božím". To znamená, že nie je spôsobom Ducha Svätého, ducha mierneho, pokojného, trpezlivého, ale ešte stále je naším ľudským spôsobom, tvrdohlavým, zbrklým a znechuteným, ak sa nám hneď nedarí.

Všetci svätci nám nástojčivo hovoria, že sa máme mierniť v túžbach, i v tých najlepších. Pretože ak túžime na ľudský spôsob, čo sme opísali, narúšame pokoj svojej duše, zaplavujeme ju starosťami a znemožňujeme Bohu, aby pôsobil v nej a skrze ňu aj v blížnom.

Vzťahuje sa to na všetko, i na naše posväcovanie sa. Koľkokrát strácame pokoj, keď zisťujeme, že naše posväcovanie nenapreduje dosť rýchlo, že máme ešte príliš veľa nedostatkov. Toto nás však len zdržuje! Svätý František Saleský dokonca hovorí, že „nič tak nezdržiava napredovanie v čnosti ako priveľká náhlivosť"! K tomuto bodu sa však vrátime v ďalšej kapitole.

Na záver si zapamätajme: znakom, že postupujeme správne, že sa riadime Duchom Svätým, nie je len to, že vytúžená vec je dobrá, ale aj to, že je v nás pokoj. To sa týka všetkých našich túžob a želaní. Túžba, ktorá nás oberá o pokoj, nepochádza od Boha. Túžiť a chcieť treba, ibaže slobodným a od všetkého odpútaným spôsobom, pričom splnenie túžob treba odovzdať Bohu, aby ich vykonal, ako on bude chcieť a kedy bude chcieť. Vychovávať svoje srdce v tomto zmysle je nesmierne dôležité pre duchovný pokrok. Náš rast, naše obrátenie je dielom Boha, a nie našich vnútorných zmätkov, unáhlenosti a nepokoja.

12. Trpezlivosť voči blížnemu

Uplatnime to teraz na svoju túžbu, aby sa ľudia okolo nás správali lepšie: nech je táto naša túžba bez rozorvanosti a plná pokoja. Zostaňme pokojní, aj keď iní okolo nás konajú spôsobom, ktorý sa nám zdá mylný, nesprávny. Urobme, samozrejme, čo je v našich možnostiach, aby sme im pomohli, ba ich aj pokarhali alebo potrestali, ak máme za nich istú zodpovednosť. Ale nech sa všetko deje v láske a v pokoji. Tam, kde, sme bezmocní, zostaňme pokojní a nechajme konať Boha.

Koľkí strácajú pokoj, pretože chcú za každú cenu zmeniť ľudí okolo seba. Koľkí manželia sa hnevajú a rozčuľujú, lebo by chceli, aby sa ich partner zbavil takej alebo onakej chyby! Pán, naopak, od nás žiada, aby sme s trpezlivosťou znášali chyby blížnych.

Mali by sme uvažovať takto: ak Pán ešte nezmenil človeka, neodňal mu takú a takú nedokonalosť, znamená to, že ho prijíma takého, aký je! A trpezlivo čaká na vhodnú chvíľu. I ja teda musím robiť ako on. Musím sa modliť a mať strpenie. Prečo mám byť náročnejší a nedočkavejší ako Boh? Namýšľam si, že moja horlivosť je motivovaná láskou. Ale Boh predsa miluje nekonečne viac ako ja, a napriek tomu tak nenalieha! „Buďte teda, bratia, trpezliví až do Pánovho príchodu. Pozrite: aj roľník čaká na vzácnu úrodu zeme a trpezlivo čaká, kým nedostane včasný i neskorý dážď" (Jak 5, 7).

Táto trpezlivosť je o to dôležitejšia, že nás prepotrebne očisťuje. Myslíme si, že chceme dobro sebe alebo druhým, no táto vôľa je často poznačená skrytou sebaláskou, svojvôľou, pripútanosťou k našim úzkoprsým a obmedzeným predstavám, na ktorých nám tak veľmi záleží a ktoré by sme radi vnútili druhým, niekedy dokonca aj Bohu. Musíme sa za každú cenu oslobodiť od tejto úzkoprsosti a posudzovania druhých, aby sa dobro mohlo rozvíjať nie podľa nášho chápania a predstáv, ale podľa Božích úmyslov, nekonečne krajších a veľkorysejších.

13. Trpezlivosť voči našim vlastným chybám a nedokonalostiam

Ak už človek má v duchovnom živote kus cesty za sebou, úprimne si želá milovať Pána z celého srdca a naučil sa dôverovať mu a odovzdávať sa uprostred ťažkostí do jeho rúk, ešte stále existuje istá okolnosť, v ktorej by často mohol stratiť pokoj a mier duše a ktorú diabol často využíva, aby nás zbavil odvahy a elánu. Je to predstava vlastnej úbohosti, uvedomenie si vlastných chýb a pádov, ktoré ho stíhajú v tej či onej oblasti, a to napriek všetkej dobrej vôli napraviť sa.

I tu je však dôležité uvedomiť si, že smútok, skleslosť a malomyseľnosť, nepokoj v duši, ktoré jasne pociťujeme po každej chybe, nie sú správne. Naopak, musíme urobiť všetko, aby sme zotrvali v pokoji.

V našich každodenných útrapách a pádoch nás musí viesť prvoradá zásada: netreba vyvíjať nadľudské úsilie na totálne odstránenie nedokonalostí a hriechov (čo je tak či tak mimo našich možností!), ale skôr čo najrýchlejšie znovu nadobudnúť pokoj, o ktorý sme sa pripravili svojimi chybami či trápením z nedokonalostí, a vyhýbať sa smútku a skleslosti.

To nie je ľahostajnosť, ani zmierenie sa s priemernosťou, ale naopak prostriedok, vďaka ktorému môžeme rýchlejšie smerovať k sebaposväcovaniu. Môžeme si to podoprieť viacerými dôvodmi.

Prvým je zásada, ktorú sme si už viackrát zdôrazňovali: Boh koná, ak je v duši pokoj. Vlastnými silami sa nám nepodarí oslobodiť sa od hriechu, poradí si s ním jedine Božia milosť Účinnejšie ako zmietať sa vo vnútorných nepokojoch je znovu získať pokoj, aby sme Bohu umožnili konať.

Druhým dôvodom je, že toto robí Pánovi viac radosti. Čo Boha viac uspokojí: ak po páde zmalomyseľnieme a trápime sa, alebo ak si povieme: „Pane, odpusť mi, zase som zhrešil. Vidíš, čoho som schopný! Ale s dôverou sa zverujem tvojmu milosrdenstvu a odpusteniu. Ďakujem ti, že si nedopustil, aby som zhrešil ešte ťažšie. Odovzdávam sa ti s dôverou, lebo viem, že jedného dňa ma načisto uzdravíš. Zatiaľ nech ma vedomie vlastnej úbohosti privedie k väčšej pokore, k väčšej prívetivosti voči druhým, k hlbšiemu uvedomeniu si, že nič nemôžem vlastnými silami, ale všetko musím čakať výlučne od tvojej lásky a od tvojho milosrdenstva"? Odpoveď je jasná.

Tretím dôvodom je, že rozorvanosť, smútok, malomyseľnosť, ktoré prichádzajú po neúspechoch a chybách, sú málokedy jednoznačné, zriedkavo ide o číru bolesť, že sme urazili Boha. Je to zmes bolesti a pýchy. Náš smútok a skleslosť nepramení ani tak z toho, že sme urazili Boha, ako zo sklamania, že ideálny obraz, ktorý sme o sebe mali, sa odrazu roztrieštil. Naša bolesť je často bolesťou urazenej pýchy! Práve táto prehnaná bolesť je znakom, že sme sa spoliehali len na seba, na vlastné sily, a nie na Boha. Vypočujme si Lorenza Scupoliho, ktorého sme už prv citovali:

„Domýšľavý človek si je istý, že už získal nedôveru k sebe samému a dôveru v Boha (lebo to sú základy duchovného života, o ktoré sa máme usilovať). Je to však omyl, ktorý najlepšie spoznáme vtedy, keď padneme. Pretože ak upadneme do zmätku, ak sa nás zmocní zármutok, ak stratíme všetku nádej, že by sme pokročili v čnosti, znamená to, že sme všetku dôveru nevložili do Boha, ale do nás samých; a čím väčší je náš smútok a beznádej, tým väčší je aj náš pocit viny.

Pretože ten, kto si vôbec nedôveruje a odovzdáva sa do Božích rúk, ani trochu sa nečuduje, ak sa dopustí nejakej chyby, netrápi ho ani nepokoj, ani zármutok. Jasne totiž vidí, že to spôsobila jeho slabosť, že sa málo staral o to, aby získal dôveru v Boha. A vlastný pád ho naopak učí ešte väčšmi nedôverovať svojim silám, ešte väčšmi hľadať pomoc u toho, ktorý jediný má moc: nadovšetko nenávidí svoj hriech; odsudzuje vášeň či neresť, ktoré ho spôsobili; pociťuje živú bolesť, že urazil svojho Boha, ale jeho bolesť, stále pokojná, mu nebráni vrátiť sa k predošlým činnostiam, vydržať zvyčajné skúšky a prenasledovať až do smrti svojich najukrutnejších nepriateľov...

Jednou z rozšírených ilúzií je pripisovať strach a nepokoj po hriechu svojmu zmyslu pre čnosť: lebo hoci je nepokoj, ktorý sa nás po hriechu zmocňuje, vždy sprevádzaný istou bolesťou, predsa len vyrastá z pýchy, zo skrytej domýšľavosti, spôsobenej príliš veľkou dôverou vo vlastné sily. Každý, kto sa považuje za čnostného a pohŕda pokušeniami, dožíva sa sklamania, keď na svojich pokleskoch spozná, že je krehký a hriešny ako ostatní. Čuduje sa tomu ako niečomu neskutočnému a zbavený slabej opory, na ktorú spoliehal, podvolí sa smútku a zúfalstvu.

To sa nemôže prihodiť pokorným, ktorí sa nikdy nepreceňujú a opierajú sa iba o samého Boha; nikdy nie sú svojimi pokleskami ani prekvapení, ani zmätení, pretože svetlo pravdy, ktoré ich osvecuje, im umožňuje vidieť, že je to prirodzený výsledok ich slabosti a nestálosti." (Duchovný zápas, kap. 4 a 5.)

14. Boh môže vyťažiť dobro aj z našich chýb

Štvrtým dôvodom, pre ktorý tento smútok a malomyseľnosť nie sú správne, je ten, že svoje chyby a poklesky nesmieme brať príliš tragicky, lebo Boh je schopný aj z nich vyťažiť dobro. Svätá Terezka Ježiškova mala veľmi rada vetu svätého Jána z Kríža: „Láska dokáže vo mne všetko obrátiť na úžitok, dobro práve tak ako zlo; dokáže premeniť každú vec v jej podstate."
Až taká musí byť naša dôvera v Boha: veriť, že je dostatočne dobrý a mocný, aby obrátil na úžitok všetko, vrátane našich chýb a neverností.

K slovám svätého Pavla Rimanom „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré" (8,28 ) svätý Augustín dodáva: „Etiam peccata" čiže „dokonca aj hriech".

Isteže musíme energicky bojovať proti hriechu a naprávať svoje nedokonalosti. Boh vypľúva vlažných (Zjv 3, 16) a nič tak neochladzuje lásku, ako zmierenie sa s istou priemernosťou (toto zmierenie sa je vlastne nedostatok dôvery v Boha a v jeho schopnosť posväcovať nás!). Ak sme zapríčinili nejaké zlo, musíme sa ho pokúsiť napraviť, ak sa dá. Avšak nemáme príliš zúfať nad svojimi chybami a pokleskami, pretože ak sa k Bohu vrátime s kajúcim srdcom, on je schopný obrátiť ich na dobro. Hoci len na také dobro, že nás nechá rásť v pokore iba nás naučí trochu menej dôverovať vlastným silám a trochu viac jemu.

Milosrdenstvo Pánovo je také veľké, že naše chyby a poklesky využije v náš prospech! Stredoveký flámsky mystik Ruysbroek povedal: „Pán vo svojej zhovievavosti chcel obrátiť naše hriechy proti nim samým a na naše dobro; našiel prostriedok ako ich spraviť užitočnými pre nás, ako ich premeniť na nástroje spásy v našich rukách. Nech to nijako nezmenšuje náš strach či bolesť z hriechu! Naše hriechy sa však stali pre nás prameňom pokory."

A my dodávame, že sa zároveň môžu stať prameňom zhovievavosti voči blížnemu. Ako si ja, čo tak ľahko padám, môžem dovoliť posudzovať svojho brata? Ako nemám byť milosrdný voči nemu tak, ako bol Pán voči mne?

Namiesto toho, aby sme sa po akejkoľvek chybe malomyseľne uzavreli do seba a ustavične v sebe živili spomienku na ňu, vráťme sa ihneď s dôverou k Bohu, ba ďakujme mu za dobro, ktoré jeho milosrdenstvo bude schopné vyťažiť z tejto chyby!

Musíme totiž vedieť, že diabol najčastejšie zabraňuje dušiam napredovať k Bohu tým, že ich pohľadom na vlastné chyby oberá o pokoj a vyrovnanosť.

Treba rozlišovať skutočnú ľútosť, skutočnú túžbu po náprave, ktorá je vždy mierna, pokojná, plná dôvery, od falošnej ľútosti, od výčitiek svedomia, ktoré v nás vyvolávajú rozorvanosť, zbavujú nás odvahy a ochromujú nás. Všetky výčitky totiž nepochádzajú od Ducha Svätého! Niektoré má na svedomí naša pýcha alebo diabol a my sa musíme naučiť rozlišovať ich. A pokoj je základným kritériom pri rozlišovaní duchov. Pocity, ktoré majú pôvod v Božom Duchu, môžu byť síce veľmi mocné a hlboké, a predsa sú vždy pokojné. Počúvajme ešte, čo hovorí Scupoli: „Aby sme si zachovali srdce v dokonalom pokoji, musíme pohŕdať istými vnútornými výčitkami svedomia, ktoré sa zdajú byť od Boha, keďže sa týkajú nepopierateľných chýb, no v skutočnosti pochádzajú od zlého ducha, ako vyplýva z ich následkov. Ak nás hryzie svedomie a rastie naša poníženosť, ak pod výčitkami svedomia horlivejšie konáme dobré skutky, ak v nás ani trochu nezmenšujú dôveru v Božie milosrdenstvo, treba ich prijímať s vďakou ako náklonnosť nebies. Ak v nás však vzbudzujú rozorvanosť, ak ubíjajú náš elán a robia nás lenivými, bojazlivými, pomalými vo vykonávaní našich povinností, verme, že sú to popudy nepriateľa, a robme všetko ako zvyčajne a jednoducho ich vôbec nepočúvajme." (Duchovný zápas, kap. 25.)

Pochopme jedno: pre človeka dobrej vôle nie je ani tak závažný poklesok ako taký, lež skôr ochabnutosť, do ktorej človek upadá. Ak niekto padne, ale hneď sa zdvihne, nestratil veľa, skôr získal: pokoru, zážitok milosrdenstva. Kto zostáva smutný a zničený, stráca oveľa viac. Znakom duchovného pokroku nie je ani tak to, že viac nepadneme, ako skôr to, že sme schopní rýchlo sa pozviechať.

15. Čo robiť, keď sme zhrešili?

Zo všetkého, čo sme práve povedali, vyplýva veľmi dôležité pravidlo, ktoré treba po každom páde dodržať. Isteže máme cítiť bolesť, že sme zhrešili, prosiť Boha o odpustenie a s poníženosťou ho vrúcne prosiť, aby nám udelil milosť viac ho tak neuraziť, pevne sa rozhodnúť ísť vo vhodnej chvíli na spoveď,, Avšak bez toho, žeby sme upadli do smútku či stratili odvahu, pomocou uvedených úvah musíme čo najrýchlejšie znovu nadobudnúť pokoj a pokračovať v duchovnom živote, akoby sa nič nebolo stalo. Čím rýchlejšie sa k nám vráti pokoj, tým lepšie. Tak pokročíme oveľa viac, než keby sme sa vyčerpávali zlosťou nad sebou samými!

Konkrétny, veľmi dôležitý príklad: keď sa dopustíme nejakej chyby, doľahne na nás nepokoj a často máme pokušenie poľaviť v našich každodenných modlitbách - napríklad si nevykonanie zvyčajné tiché rozjímanie. A hneď si to aj zdôvodníme: „Ako smiem prísť v takomto stave pred Pána, keď som sa práve dopustil hriechu, keď som ho práve urazil?!" A niekedy trvá aj niekoľko dní, kým sa vrátime k svojmu zvyčajnému modlitbovému poriadku. To je však veľký omyl; je to falošná pokora, ktorú nám vnuká diabol. Predovšetkým nesmieme nič meniť na svojich zvyklostiach v modlitbe. Práve naopak. Kde nájdeme liek na svoje chyby a poklesky, ak nie u Ježiša? Naše hriechy sú veľmi zlou zámienkou na to, aby sme sa od neho vzdialili, pretože čím sme hriešnejší, tým väčšie právo máme priblížiť sa k tomu, ktorý povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí... Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov" (Mt 9, 12-13).

Až budeme čakať, že sa opäť staneme spravodlivými a vrátime sa k pravidelnej modlitbe, môže sa stať, že budeme čakať dlho. A naopak, ak prijmeme fakt, že sa objavíme pred Pánom v stave hriechu, on nás uzdraví a budeme sa pomaličky posväcovať.

V tom tkvie veľký klam, ktorý treba odhaliť: radi by sme prišli pred Pána čistí a pekne učesaní, spokojní so sebou samými! Koľko pýchy a domýšľavosti je v takom postoji! Veď my by sme sa najradšej zaobišli bez milosrdenstva! Čo je to však za pseudosvätosť, po ktorej občas nevedomky túžime a ktorá by nás priviedla k tomu, že by sme už nepotrebovali Boha? Ozajstná svätosť je naopak rastúcim poznaním, že závisíme výlučne od jeho milosrdenstva!

Nakoniec ešte jeden úryvok z Duchovného zápasu, ktorý zhŕňa všetko, čo sme povedali; ukazuje postup, ktorý by sme mali zachovať, ak sa dopustíme nejakej chyby. Úryvok má názov „Čo treba robiť, keď sme utŕžili ranu v duchovnom zápase!".

„Ak pocítite, že ste sa zranili, čiže ak vidíte, že ste urobili nejakú chybu, či už zo slabosti alebo premyslene a zlomyseľné, nezarmucujte sa príliš kvôli tomu; neoddávajte sa žiaľu a neznepokojujte sa, ale obráťte sa ihneď k Bohu a s pokornou dôverou mu povedzte: ,Ó, môj Bože, teraz sa ukázalo, aký som. Veď čo iného sa dalo očakávať od slabého a slepého stvorenia, ako som ja, než poblúdenia a pády?' Zastavte sa na chvíľu nad tým, aby ste sa v srdci zahanbili a pocítili živú bolesť nad svojím pokleskom.

Potom bez zmätku a rozorvanosti obráťte všetku zlosť proti vášňam, ktoré vás opantali, najmä proti tej, ktorá bola príčinou vášho hriechu.

Pane, poviete, bol by som spáchal ešte oveľa väčšie zločiny, keby si mi svojou nekonečnou láskavosťou nebol prišiel na pomoc.

Potom tisíckrát vzdajte vďaky tomuto Otcovi milosrdenstva; milujte ho väčšmi ako dosiaľ, keď vidíte, že bez akejkoľvek trpkosti za urážku, ktorej ste sa voči nemu dopustili, vám ešte aj podáva ruku z obavy, že znovu upadnete do nejakej podobnej nezriadenosti.

Plný dôvery mu nakoniec povedzte: ,Ukáž, ó môj Bože, čím si, daj pocítiť poníženému hriešnikovi svoje božské milosrdenstvo; odpusť všetky moje viny; nedovoľ, aby som sa čo i len trošku od teba odlúčil, či vzdialil; tak ma posilni svojou milosťou, aby som už nikdy nezhrešil.'

Keď to vykonáte, vôbec sa nepúšťajte do skúmania, či vám Boh odpustil, alebo nie; pretože to by znamenalo, že sa chcete zbytočne znepokojovať a strácať čas; v tomto postupe je veľa pýchy a mámenia diabla, ktorý sa vám znepokojovaním ducha snaží škodiť a sužovať vás. Odovzdajte sa teda Božiemu milosrdenstvu a pokračujte vo zvyčajných modlitbách, akoby ste sa neboli dopustili chyby. A hoci by ste Boha urazili viac ráz v ten istý deň, nikdy nestrácajte v neho dôveru. Robte, čo vám hovorím, rovnako po druhý, po tretí, po posledný raz ako prvý... Práve tohto spôsobu boja sa diabol najväčšmi obáva, lebo vie, že sa Bohu páči a že jemu samému prináša zmätok zistením, že je ovládnutý človekom, ktorého pri iných zrážkach ľahko premohol... Ak teda poklesok, do ktorého nešťastne upadnete, vyvoláva vo vás rozorvanosť a ubíja odvahu, musíte sa v prvom rade snažiť znovu získať pokoj duše a dôveru v Boha... "

Aby sme tento bod uzavreli, radi by sme doplnili jednu poznámku: je pravdou, že je nebezpečné konať zlo a že musíme urobiť všetko, aby sme sa tomu vyhli. Uznajme však, že takým, akí sme, bolo by nebezpečné konať len dobro!

Naozaj, poznačení dedičným hriechom máme sklon k pýche natoľko zakorenený, že nám je veľmi ťažko urobiť nejaké dobro bez toho, žeby sme ho aspoň sčasti nepripisovali svojim schopnostiam, zásluhám, svätosti, ba dokonca sa tomu ani nedokážeme vyhnúť. Ak by Pán nedovoľoval, aby sme z času na čas spáchali nejaké zlo, podľahli nejakej nedokonalosti, ocitli by sme sa vo veľkom nebezpečenstve! Zmocnila by sa nás pýcha a domýšľavosť, pohŕdanie blížnymi, zabudli by sme, že všetko dostávame od Boha zadarmo.

A nič tak nebráni skutočnej láske ako pýcha. Aby nás Pán uchránil od tohto veľkého zla, dopúšťa na nás niekedy menšie zlo - že upadneme do nejakej chyby. Za to sme mu zaviazaní vďakou, lebo bez tohto ochranného zábradlia by sme sa vystavili nebezpečenstvu, že sa nenávratne zrútime.

16. Strach z rozhodovania

Posledným dôvodom, ktorý budeme rozoberať a ktorý nás často zbavuje pokoja, je neistota, svedomie plné zmätku, čo cítime vo chvíli, keď máme urobiť nejaké rozhodnutie a nemáme v tom jasno. Bojíme sa, že sa zmýlime, čo môže mať nepríjemné následky; obávame sa, že nebudeme plniť Pánovu vôľu.

Situácie tohto druhu môžu byť dosť ťažké a niektoré dilemy môžu vyvolávať úzkosť. Celkový postoj spomínanej odovzdanosti a dôvery i zverenie všetkého do rúk Božích - vďaka čomu nikdy nič nedramatizujeme (dokonca ani prípadné následky svojich omylov!) - nám budú osobitne užitočné v každej neistote. V súvislosti so zachovaním vnútorného pokoja vo chvíľach rozhodovania by sme chceli upozorniť na niektoré okolnosti.

Predovšetkým sa musíme zmieniť o tom, že pred dôležitým rozhodnutím sa máme vyvarovať unáhlenosti a nepremysleností. Určitá pomalosť je často potrebná, aby sme všetko dobre zvážili a umožnili svojmu srdcu, aby si v pokoji zvolilo správne riešenie. Svätý Vincent z Pauly sa vždy rozhodoval po zrelej úvahe (a najmä modlitbe!), takže niektorí z jeho blízkych ho pokladali za príliš pomalého. Strom však poznáme po ovocí!

Skôr než sa rozhodneme pre isté riešenie, musíme urobiť všetko potrebné, aby sme jasne videli do problému a aby sme sa nerozhodovali unáhlene či svojvoľne: musíme rozobrať situáciu a jej rozličné aspekty, zvážiť všetky dôvody, aby sme sa mohli rozhodnúť s čistým srdcom, a nie podľa osobného prospechu; musíme si prosiť svetlo Ducha Svätého a milosť konať v súlade s Božou vôľou; napokon sa musíme poradiť s ľuďmi. ktorí nám môžu pomôcť pri rozhodovaní.

Musíme vedieť aj to, že každý človek sa stretne, najmä v duchovnom živote, s istými situáciami, v ktorých nebude jasne vidieť a nebude schopný rozlišovať, ani v pokoji sa rozhodovať, ak sa neobráti na duchovného vodcu. Pán nechce, aby sme boli sebestační, a je súčasťou jeho pedagogiky, že občas na nás dopustí situáciu, v ktorej nedokážeme sami nájsť svetlo a pokoj; nadobudneme ich len prostredníctvom ďalšej osoby, ktorej sa otvoríme. Táto otvorenosť srdca v otázkach alebo v ťažkom rozhodovaní sa spája s pokorou a dôverou, čo sa páči Pánovi a často zneškodňuje nástrahy, ktoré nastavuje nepriateľ, aby nás pomýlil alebo priviedol do zmätku. Uvedomme si, že drahocenný vnútorný pokoj, o ktorom sme toľko hovorili, nebudeme môcť v určitých chvíľach života nájsť sami, bez pomoci niekoho, komu otvoríme svoju dušu. Svätý Alfonz z Liguori bol vynikajúcim duchovným vodcom, ale vo vlastnom duchovnom živote bol veľmi často neschopný zorientovať sa bez pomoci človeka, ktorému sa otvoril a ktorého poslúchal.

Dôležité je vedieť ešte jedno. Nech človek robí akékoľvek opatrenia (modlitba, rozväzovanie, rady), aby získal svetlo pred vlastným rozhodnutím a aby si bol istý, že plní Pánovu vôľu (tieto opatrenia sme povinní urobiť, pretože hlavne v dôležitých oblastiach nemáme právo rozhodovať sa ľahkomyseľne), nie vždy dostane toto svetlo jasným a jednoznačným spôsobom. Ak sa v danej situácii aj pýtame samých seba (a vždy to musíme urobiť!): čo mám robiť, aká je Pánova vôľa, nie vždy dostaneme odpoveď!

Keď sa usilujeme riešiť problém so súdnosťou a rozvahou a skúmame Božiu vôľu, Pán k nám často hovorí rozličnými spôsobmi a jasne nám dáva na vedomie, ako máme konať. Vtedy sa rozhodujeme v pokoji.

Môže sa však stať, že Pán nám neodpovie. A to je celkom bežné! Zavše nám len jednoducho necháva slobodu; zavše sa pre svoje dôvody neprejaví. Je dobré, ak to vieme, lebo často sa stáva, že zo strachu pred chybou, z obavy, že nevystihneme Božiu vôľu, hľadáme odpoveď za každú cenu: stupňujeme úvahy, modlitby, desať ráz otvárame Písmo, aby sme skrze slovo dostali vytúžené svetlo. A toto všetko v nás plodí nepokoj a rozorvanosť väčšmi ako čokoľvek iné: hoci toto všetko robíme, vôbec nevidíme jasnejšie. Máme slovo z Písma, a nechápeme, čo nám Pán chce povedať.

Ak nás Pán necháva takto v neistote, musíme to pokojne prijať. Skôr než „znásilňovať veci" a zbytočne sa sužovať, že nedostávame jasnú odpoveď, treba dodržiavať zásadu, ktorú nám odporúča sestra Faustina:

„Ak nevieme, čo je lepšie, treba premýšľať, zvažovať a radiť sa, pretože nemáme právo konať v neistote svedomia. Ak neistota pretrváva, treba si povedať: čokoľvek urobím, bude to dobré, len aby som mal úmysel dobre robiť. Čo považujeme za dobro, aj Boh to prijíma ako dobro. Nezarmucujte sa, ak sa po čase ukáže, že veci dobré nie sú. Boh hľadí na úmysel, s akým začíname, a podľa neho odmeňuje. Je to zásada, ktorej sa musíme pridŕžať." (Duchovný denník, č. 799, vyd. Jules Hovine.)

Častokrát sa nadmieru sužujeme kvôli svojim rozhodnutiam. Tak ako existuje falošná pokora, falošný súcit, pri našom rozhodovaní sa stretávame niekedy s tým, čo by sme mohli nazvať „falošnou poslušnosťou" voči Bohu: radi by sme si boli vždy absolútne istí, že plníme Božiu vôľu vo všetkých rozhodnutiach a že sa nikdy nemýlime. V tomto postoji však nie je všetko v poriadku. Z najrozličnejších dôvodov.

Na jednej strane túžba spoznať, čo Boh chce, skrýva občas i to, že ťažko znášame neistotu: radi by sme sa vyhli vlastnému rozhodovaniu. Ale Pán častokrát od nás žiada, aby sme sa rozhodli, aj keď si nie sme celkom istí, že si vyberieme to najlepšie. A skutočne, v tejto schopnosti vedieť sa rozhodnúť aj bez istoty - konať podľa vlastného úsudku to najsprávnejšie, bez nekonečných vykrúcačiek, výhovoriek a otáľania - je postoj dôvery a odovzdania: „Pane, zvažoval som a modlil sa, aby som spoznal, aká je tvoja vôľa. Ani teraz nevidím jasne, ale netrápim sa a nebudem si hodiny a hodiny lámať hlavu: rozhodnem sa pre toto, lebo po dobrom uvážení sa mi to vidí najlepšie. Všetko odovzdávam do tvojich rúk, veď dobre viem, že aj keby som sa mýlil, nenahneváš sa na mňa, pretože môj úmysel bol čistý. Ak som sa zmýlil, viem, že ty si schopný obrátiť môj omyl na dobro. Tak sa pre mňa stane zdrojom pokory a ja sa budem môcť z neho poučiť!" A zostávam v pokoji...

Na druhej strane by sme boli veľmi radi, keby sme sa nikdy nemýlili, no v tejto túžbe je mnoho pýchy ako aj obavy, že nás iní budú posudzovať. Ten, kto naopak pokojne znesie, že sa z času na čas pomýli, a to aj pred zrakom ostatných, prejavuje ozajstnú pokoru a lásku k Bohu.

Nemajme ani falošnú predstavu o tom, čo Boh od nás žiada: Boh je Otcom, dobrým a súcitným, ktorý pozná slabosti svojich detí, obmedzenosť nášho uvažovania. Žiada od nás dobrú vôľu, čisté a priame úmysly, ale v žiadnom prípade nečaká, že budeme neomylní a že všetky naše rozhodnutia budú dokonalé! A keby aj všetky naše rozhodnutia boli dokonalé, prinieslo by nám to nepochybne oveľa viac zla ako dobra! Veľmi rýchlo by sme sa začali považovať za čosi naj...

Napokon Pán väčšmi miluje toho, kto sa i v neistote rozhoduje bez dlhého váhania a vykrúcania a dôveruje Božej pomoci, než toho, ktorý sa donekonečna sužuje, aby zistil, čo od neho Boh čaká, a vlastne sa nikdy nerozhodne. V prvom postoji je totiž viac odovzdania, dôvery, a teda lásky, ako v druhom. Boh miluje tých, ktorí kráčajú v slobode ducha a „nehľadajú blchy" v maličkostiach. Perfekcionizmus nemá veľa spoločného so svätosťou...

Je dôležité vedieť dobre rozlišovať prípady, keď je nevyhnutné nájsť si dosť času, aby sme mohli zodpovedne posudzovať a rozhodovať sa, ak ide o rozhodnutie na celý náš život, a prípady, keď márniť čas a preháňať v opatreniach pri výbere medzi nie veľmi odlišnými stanoviskami je hlúpe a protiví sa Božej vôli. Ako hovorí svätý František Saleský, „zlaté prúty, pochopiteľne, treba starostlivo odvážiť, ale na drobné mince stačí zbežný odhad". Diabol, ktorý sa nás snaží znepokojovať, núti nás kvôli najmenšiemu rozhodnutiu skúmať, či je to naozaj Pánova vôľa, aby som čosi urobil takto, alebo onak, a vyvoláva nepokoj, prepiatu úzkostlivosť a výčitky svedomia kvôli veciam, ktoré za to vôbec nestoja.

Máme mať hlbokú a trvalú túžbu poslúchať Boha. Táto túžba však pochádza od Ducha Svätého len vtedy, ak ju sprevádza pokoj, vnútorná sloboda, dôvera a odovzdanie, a nie ak je zdrojom vnútorného nepokoja, ktorý ochromuje svedomie a prekáža slobodne sa rozhodovať.

Pán, pravda, môže dopustiť chvíle, keď nám táto túžba poslúchať ho spôsobuje veľké súženie; mnohí majú prepiatu úzkostlivosť v povahe, čo je pre nich zdrojom nemalého utrpenia, ktorého ich Pán nie vždy úplne zbavuje v tomto živote.

Avšak platí, že zvyčajne sa musíme snažiť kráčať takto, vo vnútornej slobode a pokoji. A vedieť, že diabol sa bezprestania pokúša uviesť nás do zmätku a neistoty. Je ľstivý a našu túžbu plniť Božiu vôľu využíva na to, aby do nás zasial nepokoj. Nesmieme sa dať. Ak je niekto ďaleko od Boha, zlý duch ho pokúša zlom: láka ho k veciam, ktoré sú zlé. Ak je však niekto blízko Boha, miluje ho a po ničom tak netúži, ako sa mu páčiť a poslúchať ho, diabol ho síce pokúša aj zlom (to sa však ľahko dá spoznať), no ešte viac dobrom. To znamená, aby nás znepokojil, zneužije našu túžbu robiť dobro. Robí to tak, že vzbudzuje v nás úzkostlivosť alebo nám predkladá určité dobro, ktoré by sme mali realizovať, ktoré je však teraz nad naše sily alebo nie je tým, čo od nás žiada Boh, čím nás chce obrať o energiu a pokoj! Chce nás presvedčiť, že nerobíme toho dosť, alebo že to, čo robíme, nerobíme skutočne z lásky k Bohu, že Pán nie je s nami spokojný atď. Na jeho popud napríklad veríme, že Pán od nás žiada takú obeť, akú nie sme schopní priniesť, a to v nás naruší vnútornú pohodu. Vzbudí v nás všetky možné škrupule a hryzenie svedomia, ktoré musíme jednoducho ignorovať a vrhnúť sa Bohu do náručia ako malé deti. Keď strácame pokoj pre podobné dôvody, aké sme práve spomenuli, dobre si uvedomme, že v tom má prsty diabol; usilujme sa znovu získať rozvahu a pokoj, a ak sa nám to nebude dariť, otvorme sa duchovnej osobe. Samotný fakt, že o tom s niekým hovoríme, nás zvyčajne úplne zbaví nepokoja a zmätku a prinavráti nám pokoj.

O duchu slobody, ktorý nás má oživovať vo všetkých našich činoch a rozhodnutiach, skončime slovami svätého Františka Saleského:

„Udržujte si srdce ľahké a vždy odovzdané Božej Prozreteľnosti, či už vo veľkých alebo v malých veciach, a ustavične si ho napĺňajte duchom miernosti a pokoja" (pani de la Fléchére, 13. mája 1609).

„Slová, ktoré som vám tak často hovoril, že pri rozvíjaní čností sa vôbec netreba škriepiť o malichernosti, ale treba sa v nich cvičiť priamo, otvorene, detinský úprimne, ako v hre na francúzskej kobze, slobodne, v dobrej i viere, veľkoryso. Inak hrozí stiesnenosť ducha a melanchólia. Kiež máte vznešené a široké srdce, otvorené Bohu" (pani de Chantal, 1. nov. 1604).

17. Kráľovská cesta lásky

Prečo odporúčame tento spôsob napredovania, založený na pokoji, slobode, dôveryplnom odovzdaní sa Bohu, pokojnom prijímaní našich slabostí, ba dokonca i pokleskov? Prečo je správnejší, ako kŕčovito skúmať Božiu vôľu, utápať sa v starostiach a nepokoji, v úzkostlivostiach, v túžbe po dokonalosti, ktorá v nás vyvoláva napätie?

Pretože jediná ozajstná dokonalosť je dokonalosť lásky a v prvom spôsobe napredovania je viac ozajstnej lásky k Bohu ako v druhom. Sestra Faustína hovorievala: „Keď neviem, ako ďalej, skúmam lásku, a ona mi najlepšie poradí." Pán nás volá k dokonalosti: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec" (Mt 5, 48). Avšak dokonalejší podľa evanjelia nie je ten, kto sa vzorne správa, ale ten, kto väčšmi miluje.

Najdokonalejšie nie je správanie, ktoré zodpovedá našej predstave o dokonalosti - bezchybné, neomylné, bezkonfliktné - ale správanie, ktoré je najväčšmi poznamenané nezištnou láskou k Bohu a najmenej pýchou, obdivom k sebe samému. Kto prijíma svoju slabosť, malosť, časté pády, svoju ničotu v očiach vlastných aj cudzích a priveľmi sa nad tým netrápi, lebo sa živí veľkou dôverou v Boha a vie, že Božia láska je nekonečne dôležitejšia a cennejšia než jeho vlastné nedokonalosti a chyby, ten miluje väčšmi ako človek, ktorý kvôli starostiam o vlastnú dokonalosť príde o všetok pokoj.

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo": blahoslavení, ktorí sa osvietení Duchom Svätým naučili nerobiť drámu zo svojej úbohosti a radostne ju prijať, pretože neskladajú všetku nádej a očakávanie vo vlastné sily, ale v Boha. Boh sám bude ich bohatstvom, on bude ich dokonalosťou, svätosťou, čnosťou... Blahoslavení, ktorí dokážu milovať svoju úbohosť, pretože je úžasnou príležitosťou pre Boha, aby ukázal nesmiernosť svojej lásky a svojho milosrdenstva. Svätým sa staneme vtedy, keď naša neschopnosť a ničota už nebudú pre nás dôvodom na smútok a trápenie, ale príčinou pokoja a radosti.

Táto cesta chudoby, ktorá je zároveň aj cestou lásky, je najúčinnejším prostriedkom, pomocou ktorého môžeme rásť a stať sa šľachetnými, vďaka ktorému postupne získame všetky čnosti a ktorý nás očistí od chýb. Jedine láska je zdrojom rastu, jedine ona je plodná, iba láska očisťuje od základov hriechu: „Oheň lásky očisťuje väčšmi ako oheň očistca" (sv. Terézia z Lisieux). Tento nasledovaniahodný postoj, založený na radostnom prijímaní vlastnej úbohosti, neznamená zmierenie s priemernosťou, zrieknutie sa túžby po dokonalosti. Je najrýchlejšou a najistejšou cestou, ktorá nás k dokonalosti dovedie; pretože ona nás stavia do postoja malých a nepatrných, do postoja dôvery, odovzdanosti, ktorým sa bezvýhradne vkladáme do rúk Boha, takže nás môže obdariť milosťou a z číreho milosrdenstva nás doviesť k dokonalosti, ktorú by sme vlastnými silami nikdy nedosiahli.

18. Niekoľko rád namiesto záveru

Snažme sa teda realizovať všetko, čo sme tu povedali, trpezlivo a vytrvalo, a najmä nestrácajme odvahu, ak sa nám to dokonale nepodarí! Dovolím si tu trochu paradoxnú formuláciu. Hlavne nestrácajme pokoj, ak sa nám nedarí vždy zostať v pokoji tak, ako by sme si želali! Prevýchova si vždy vyžaduje čas, ako aj veľa trpezlivosti so sebou samým.

Základný princíp teda znie: „Nikdy nestrácajme odvahu!" Aj to je veta svätej Terezky Ježiškovej, ktorá je priam vzorom tohto ducha, ktorého sme sa tu pokúsili priblížiť. A zapamätajme si aj slová sv. Terézie z Avily: „Trpezlivosťou dosiahneme všetko!"

Ďalšia praktická a veľmi užitočná zásada je nasledujúca: ak nie som schopný na veľké veci, neupadám do malomyseľnosti, ale robím malé skutky! Niekedy z neschopnosti robiť veľké veci, heroické činy, zanedbávame malé veci, ktoré máme na dosah, ktoré nám pomáhajú napredovať v duchovnom živote a sú prameňom mnohých radostí: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad malom, ustanovím ťa nad mnohým; vojdi do radosti svojho pána" (Mt 25, 21). Ak nás Pán pokladá za verných vo vytrvalosti, s akou vyvíjame drobné námahy v tom, čo od nás očakáva, on sám zasiahne a obdarí nás ešte väčšou milosťou. Realizácia: ak ešte nie som schopný zachovať si pokoj v ťažkých situáciách, budem sa oň usilovať v ľahších každodenných situáciách - pokojne a bez nervozity si vykonám každodenné povinnosti, pričom sa zameriam na prítomný okamih, a nie na nasledujúcej s ľuďmi vo svojom okolí budem hovoriť pokojne a mierne; vyvarujem sa aj náhlivých gest a pohybov, ako aj náhlivého vystupovania po schodoch! Prvými stupňami na schodišti k svätosti môžu byť práve schody do môjho bytu! Duša sa veľmi často prevychováva skrze telo. Drobnosti vykonané z lásky a s cieľom zadosťučiniť Bohu mimoriadne podporujú náš rast; je to jedno z tajomstiev svätosti sv. Terezky. Ak vytrváme v modlitbe a v týchto malých úkonoch spolupráce na milosti, budeme prežívať slová svätého Pavla:

„O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi" (Flp 4, 6-7).

A tento pokoj vám nik nebude môcť odňať.

TRETIA ČAS Ť Čo nám hovoria svätí

Juan de Bonilla

Španielsky františkán žijúci v 16. storočí, autor prekrásnej Úvahy o pokoji duše.
1. POKOJ , CEST A K DOKONALOST I

Skúsenosť vám ukáže, že pokoj, ktorý rozmnoží vo vašej duši milosrdenstvo, lásku k Bohu a k blížnemu, je najpriamejšia cesta k večnému životu.

Dbajte, aby vaše srdce nikdy nepodľahlo panike, aby sa neoddalo smútku a nepokoju, aby sa nenechalo strhnúť ničím, čo by mu prinieslo zmätok. Usilujte sa ho však zachovať v pokoji, pretože Pán hovorí: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj." Ak to dokážete, Pán pretvorí vašu dušu na miesto pokoja a vybuduje z vás Do m blaha. Od vás chce len to, aby ste sa zakaždým, keď sa rozrušíte, vrátili späť k rozvahe a pokoju vo vlastnom vnútri, v práci a v myšlienkach rovnako ako v činoch.

Tak ako mesto nevyrastie zo dňa na deň, ani vy nedosiahnete tento pokoj, tento vnútorný mier rýchlo, pretože ide o príbytok pre Boha a vy sa máte stať jeho chrámom. Navyše ho musí budovať sám Pán, lebo bez jeho účasti je každá vaša námaha daromná.

Na druhej strane neslobodno zabúdať, že základy tejto budovy tvorí pokora. /
2 . UDRŽIAVA Ť S I DUŠ U SLOBODN Ú A NESPÚTAN Ú

Nech je vaša vôľa vždy pripravená na každú možnosť. A vaše srdce nech nie je ničím spútané. Ak vyslovíte nejakú túžbu, robte to tak, aby ste sa v prípade neúspechu ani troška netrápili, ale aby ste si zachovali taký pokoj, ako keby ste neboli po ničom túžili. Pravá sloboda totiž spočíva v tom, že sa na nič neviažeme. A takto nespútanú chce mať vašu dušu Boh, aby v nej mohol konať veľkolepé zázraky.¹

(¹ Úvaha o pokoji duše, Juan de Bonilla, vyd. Notre-Dame de la Trinité, Blois, 1964. )

Svätý František Saleský (1567 - 1622)

1. BOH JE BOHOM POKOJA

Pretože láska prebýva len tam, kde vládne pokoj, dbajte vždy, aby ste si dobre zachovali svätý pokoj a mier srdca, ktoré vám tak často odporúčam.

Všetky myšlienky, ktoré v nás vyvolávajú duševný nepokoj a zmätok, nijako nemôžu byť od Boha, ktorý je Kniežaťom pokoja. Sú to pokušenia nepriateľa, preto ich treba zahnať a nevšímať si ich.

Treba vždy a všade žiť pokojne. Ak nás stihne súženie, či už vnútorné, alebo vonkajšie, treba ho znášať pokojne. Ak ideme v ústrety radosti, treba ju prijať pokojne, bez rozrušenia. Treba utekať pred zlom? Áno, ale aj to v pokoji, nie v zmätku, pretože inak by sme na úteku mohli spadnúť a dať nepriateľovi možnosť, aby nám vzal život. Ak treba vykonať dobro, máme k tomu pristupovať pokojne, aby sme v náhlivosti nenarobili zbytočné chyby. Dokonca aj pokánie treba robiť s pokojom. (List abatyši z Puy d'Orbe)

2. AKO ZÍSKAŤ POKOJ

Najdrahšia dcéra, robme tri veci, a dosiahneme pokoj: majme vždy ten najčistejší od ich najmilších, najdôvernejších a najzákladnejších citov a náklonností čiže od prehnanej sebalásky, samoľúbosti a podobne.

Keď nás teda Boh odďaľuje od týchto príjemných a nami pestovaných vášní, akoby nám za živa trhal srdce, a to nás popudzuje; je priam nemožné nevzpierať sa celou dušou, pretože sa nás to citlivo dotýka. No napriek všetkej duchovnej rozorvanosti nestratíme pokoj, ak navzdory úzkosti podriadime svoju vôľu Pánovej vôli, ba budeme mať z toho potešenie, a nezanedbáme svoje povinnosti, ale sa do nich s odvahou pustíme. (List abatyši z Puy d'Orbe)

úmysel robiť všetko na česť a slávu Boha; aj to málo, ktorého sme schopní, robme s týmto úmyslom a podľa rád svojho duchovného otca, a starosť o zvyšok prenechajme Bohu. Ak človek pristupuje k Bohu ako k centru svojich úmyslov a robí, čo je v jeho silách, prečo sa znepokojuje? Čoho sa má báť? Nie, nie, Boh nie je taký hrozný k tým, ktorých miluje; uspokojuje sa s málom, lebo dobre vie, že my toho veľa nemáme. A vedzte, drahá dcéra, že Boh je v Písme nazvaný Kniežaťom pokoja, a teda všade tam, kde je zvrchovaným pánom, všetko udržiava v pokoji. Jednako len je pravda, že skôr, než niekde nastolí pokoj, vyvolá tam vojnu, lebo oddeľuje srdce a dušu

3. POKOJ A POKORA

Pokoj sa rodí z pokory.
Nič nás tak nekazí ako sebaláska a vlastné preceňovanie. Prečo sme prekvapení, zmätení a netrpezliví, keď vyjde najavo naša nedokonalosť či hriech? Bezpochyby preto, lebo sme sa považovali za dobrých, rozhodných a silných; a keď sa ukáže, že to vôbec nie je pravda a že sme sa ocitli na zemi, cítime sa oklamaní a zmätení, urazení a rozháraní. Keby sme si boli nacistom, kto skutočne sme, nezašli by sme nad svojím pádom, ale nad tým, že vôbec dokážeme stáť.

4. VŠETKO PRISPIEVA K DOBRU TÝM, ČO MILUJÚ BOHA

Tým, čo milujú Boha, sa všetko obráti na dobro. A vskutku, ak Boh môže a vie vyťažiť dobro aj zo zla, či to neurobí pre tých, ktorí sa mu bez výhrady oddali?

Áno, aj hriechy, pred ktorými nás Boh svojou dobrotivosťou chráni, Božia Prozreteľnosť obracia na dobro tým, ktorí mu patria. Dávid by nikdy nebol býval naplnený toľkou pokorou, keby nebol býval zhrešil. Ani Magdaléna by si tak neobľúbila Spasiteľa, keby jej nebol býval odpustil toľko hriechov, a on by jej ich nebol mohol odpustiť, keby sa ich nebola bývala dopustila.

Hľa, milá dcéra, aký skvelý majster milosrdenstva: obracia naše biedy na milosť a z jedu našich neprávostí vyrába blahodarný liek pre naše duše.

Povedzte mi, prosím, čo by mal z našich zármutkov a žiaľov, z našich námah, z prenasledovaní, ktorých sa nám dostáva? Ak sa vás teda niekedy čosi neradostné dotkne, nech je to j čokoľvek, ubezpečte svoju dušu, že ak neochvejne miluje Boha, všetko sa obráti na dobré. A hoci aj nevidíte hybnú silu tejto zmeny, o to istejšia si môžete byť, že príde. Ak vám Boh hádže do očí blato hanebností, chce vám tým dať jasný zrak a ukázať vám čosi vznešené. Ak vás Boh nechá padnúť ako svätého Pavla, ktorého zrazil na zem, chce vás tým len pozdvihnúť do svojej slávy.

5. PO BOHU TÚŽIŤ BEZHRANIČNE A PO OSTATNOM S MIEROU

Bezhranične, vytrvalo a bezvýhradne treba túžiť len po Bohu; ale na prostriedky, ktorými mu chceme slúžiť, sa nemáme priveľmi viazať, aby sme neboli veľmi otrasení, ak ich nebudeme smieť použiť.

6 . DÔVER A V BOŽI E RIADENI E

Mierou Božieho riadenia v našom živote je dôvera, ktorú v toto riadenie máme.
Nehody v živote neočakávajte s neurčitou obavou, ale s nádejou, že Boh, ktorému patríte, vás bude z nich priebežne vyslobodzovať. Až doteraz vás predsa opatroval; len sa naďalej pevne držte ruky jeho Prozreteľnosti a on vám bude vždy a všade nápomocný; a tam, kde nebudete vládať kráčať, on vás ponesie. Čoho sa máte obávať, najdrahšia dcéra, ak patríte Bohu, ktorý nás ubezpečil, že tým, ktorí ho milujú, sa všetko obráti v šťastie? Nepremýšľajte vôbec o tom, čo bude zajtra, pretože ten istý večný Otec, ktorý dbá o vás dnes, bude sa starať aj zajtra, večne: buď na vás vôbec nedopustí zlo, alebo ak ho aj dopustí, dá vám i nepremožiteľnú odvahu znášať ho.
Zotrvávajte v pokoji, najdrahšia dcéra, vylúčte zo svojej predstavivosti to, čo vás môže rozrušiť, a často hovorte nášmu Pánovi: Ó, Bože, ty si môj Boh a ja sa ti zverujem; buď mojou pomocou i záštitou, a ničoho sa nebudem báť, lebo nielenže si so mnou, ale aj vo mne a ja v tebe. Čoho by sa mohlo báť dieťa v náručí takého Otca? Buďte celkom dieťaťom, najdrahšia dcéra, a ako viete, deti sa nezaťažujú kopou starostí, to robia za nich iní: sú naozaj dosť silné, ak prebývajú so svojím otcom. Robte tak aj vy, najdrahšia dcéra, a budete v pokoji.

7. VYHNÚ Ť SA NÁHLENI U

Svoje veci máme vykonávať starostlivo, ale bez náhlenia a ustarostenosti.
Nenáhlite sa v práci, lebo každá náhlivosť zatemňuje rozum a oberá o súdnosť, ba dokonca nám bráni v dobrom uskutočňovaní diela, za ktorým sa náhlime...
Keď Pán karhal svätú Martu, hovoril jej: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci" (Lk 10, 41). Pozrite, keby bola bývala iba starostlivá, vôbec by sa nebola znepokojovala. Bola však úzkostlivo ustaraná, vo svojej horlivosti sa príliš ponáhľala, strácala pokoj, a preto ju Pán pokarhal.

Náhlivá práca nikdy nebýva dobrá.... Preto všetko prijímajte v pokoji a svoje práce sa usilujte robiť jednu po druhej, tak ako prichádzajú.

8. ZACHOVAŤ SI POKOJ NAPRIEK VŠETKÝM CHYBÁM A NEDOSTATKOM

Musíme nenávidieť svoje nedostatky a chyby, ale táto nenávisť má byť pokojná a mierna, nie zatrpknutá a vyvolávajúca rozorvanosť; na chyby a nedostatky treba hľadieť s trpezlivosťou a využiť ich na vlastné sväté poníženie. Ak to nedokážete, dcéra moja, vaše nedokonalosti, ktoré citlivo zachytávate, vyvolajú vo vás nepokoj ešte rafinovanejšie, čím sa len prehĺbia. Lebo nič tak neživí naše chyby a nedostatky ako nepokoj a unáhlenosť, s akou sa ich chceme zbaviť.

9. MIERNOSŤ A POKOJ V HORLIVOSTI VOČI BLÍŽNEMU

Novicmajsterke:
„Ó, dcéra moja, Boh vám prejavil veľké milosrdenstvo, že vyzval vaše srdce, aby bolo blížnemu láskavou oporou, a sväto vnoril balzam láskavosti srdca voči blížnemu do vína vašej horlivosti... Len toto vám chýbalo, najdrahšia dcéra; vaša horlivosť bola celkom dobrá, mala iba ten nedostatok, že bola trochu prudká, trochu naliehavá, trochu nepokojná, trochu puntičkárska. A teraz ju vidíme očistenú: odteraz bude mierna, zhovievavá, láskavá, pokojná, znášanlivá.
10. A NAKONIEC: PRIJMITE BEZ ROZRUŠENIA , ŽENIE VŽDY SA VÁM PODARÍ ZACHOVAŤ SI POKOJ !

Dcéra moja, usilujte sa zachovať svoje srdce v pokoji potláčaním náladovosti. Nehovorím „zachovávajte ho v pokoji", ale „usilujte sa o to"; nech je to vaša prvoradá starosť. Vyhýbajte sa príležitosti stratiť duševnú pohodu, ak sa vám nedarí rýchlo utíšiť búrku svojich citov.¹

(¹ Zobrané spisy, publikované cez Visitation d'Annecy 7. p. )

Svätá Terézia z Avily (1515 - 1582)

PRAVÁ A FALOŠNÁ POKORA

Chráňte sa tiež, dcéry moje, pokory, ktorá nás vrhá do tých najživších obáv a nepokojov nad veľkosťou našich hriechov. Diabol nám ju vnuká rozličnými spôsobmi... (Duše) vtedy všetko, čo robia, považujú za nebezpečné; všetko vykonané dobro sa im zdá zbytočné. Zachvátené touto malomyseľnosťou ochabnú, cítia sa neschopné akéhokoľvek dobra, lebo sa domnievajú, že všetko, čo je u druhých chvályhodné, je u nich zlé.

Ani tá najväčšia pokora nevyvoláva nepokoj, neuvádza dušu do zmätku a rozorvanosti, prináša skôr pokoj, radosť a uvoľnenie. Duša pri pohľade na svoju úbohosť jasne vidí, že si zaslúži peklo, čo ju nesmierne sužuje; zdá sa jej, že všetky tvory ňou právom musia pohŕdať, a takmer sa neodváži prosiť o milosrdenstvo. Ak je však pokora pravá, toto úsilie a námaha rozprestrie v duši takú lahodnosť a uspokojenie, že duša túži, aby v nej mohla zotrvať navždy. Pokora dušu neznepokojuje a nekvári, naopak, dáva jej rozlet a uschopňuje ju slúžiť Bohu. Falošná pokora všetko uvádza do zmätku a nepokoja, načisto rozvracia dušu a trýzni ju. Podľa môjho názoru diabol by nám rád nahovoril, že máme pokoru, a potom, keby mohol, priviedol by nás aj k tomu, aby sme stratili všetku dôveru v Boha. (Cesta k dokonalosti, kap. 39.)

Mária od Vtelenia (1566 -1618)

ODOVZDANOSŤ DO VÔLE BOŽEJ

Keby sme čo len na chvíľku mohli duchovným zrakom nazrieť, koľko dobroty a milosrdenstva je v Božích zámeroch s každým jedným z nás (ba aj v tom, čo nazývame nemilosťou, zármutkom a horkosťou), celí šťastní by sme sa vrhli do náručia Božej vôle, tak ako sa malé dieťa vrhá do náruče svojej matky. Všetko by sme robili s úmyslom páčiť sa Bohu a zotrvávali by sme v svätom pokoji a mieri, pevne presvedčení, že Boh je naším Otcom a že túži po našej spáse väčšmi ako my sami.

František Mária Jakub Libermann (1802 -1852)

Žid, konvertita, zakladateľ rehoľného rádu otcov Ducha Svätého. Úryvky z listov duchovného vedenia

1. POKOJ , KRÁĽOVSTVO JEŽIŠA V DUŠI

Najúčinnejšie prostriedky, pomocou ktorých môžeme v sebe budovať obdivuhodné Ježišovo kráľovstvo, sú práve duch nepretržitej modlitby srdcom a pokoj duše.. .

Bez prestania si pripomínajte a do duše i do srdca si natrvalo vpíšte pravdu, že najmocnejším, ba možno povedať neomylným prostriedkom, ako si osvojiť túto nepretržitú modlitbu, je zachovať pokoj v duši pred naším Pánom.

Dobre si všimnite toto slovo: zachovať pokoj v duši; je to výraz, ktorý použil náš božský Učiteľ. Vaša duša má byť vždy zahľadená do seba, či skôr do Ježiša prebývajúceho v nej; nie uväznená ako za železnou závorou, ale v pokojnom odpočinku ponorená v Ježišovi, ktorý ju drží v náručí.

Námaha a napätie držia dušu v zovretí, ale príjemný odpočinok, rozvážne konanie, vyvážená a pokojná duševná činnosť jej prinášajú rozmach.

2 . POKOJ - PODMIENKA POSLUŠNOSTI VOČI DUCHU

Naša duša, zmätená a rozorvaná vlastnými námahami, ustavične zmietaná raz na jednu, raz na druhú stranu, sa nedokáže viac podvoliť Božiemu Duchu.. . Keby sa len trochu zverila Duchu nášho Pána, našla by v ňom svoju silu, bohatstvo a všetku dokonalosť. Pretože sa však od neho odvracia a chce konať na vlastnú päsť, nachádza v sebe len zmätok, úbohosť a totálnu neschopnosť... Musíme sa zamerať na tento pokoj a vnútornú umiernenosť, usilovať sa žiť len v Bohu a skrze Boha, avšak vo všetkej ľahkosti a oddanosti, ustavične sa odpútavajúc od svojho ja. Musíme zabúdať na seba a ustavične sa zameriavať na Boha, stáť pred jeho tvárou v tichu a pokoji.

3. DÔVERA V BOHA

Keby som mohol, rád by som vás prísne pokarhal, že tak málo dôverujete Pánovi. Nesmieme sa ho báť, veľmi by sme ho tým urazili. Jeho, ktorý je taký dobrotivý a láskavý, taký mierny a plný nehy a milosrdenstva voči nám. Smiete sa pred ním hanbiť za svoju úbohosť, za svoju skazenosť, ale musí to byť zahanbenie márnotratného syna po jeho návrate, plné dôvery a nehy. Takto sa máte objaviť pred Ježišom, naším dobrým Otcom a Pánom! Stále sa umárate, že ho nemilujete: v tých chvíľach ho však, môj milý, pravdepodobne milujete najväčšmi a je vám bližšie ako kedykoľvek predtým. Nemerajte svoju lásku voči Pánovi svojou citovosťou; táto miera je veľmi slabá. Odovzdajte sa do jeho rúk s dôverou; vaša láska bude rásť čoraz viac, hoci to nezbadáte, ale ani to nie je potrebné...

4 . NETRÁPIŤ SA PRE SVOJU ÚBOHOSŤ

Nikdy sa netrápte pre svoju úbohosť, pri pohľade na ňu skloňte sa v pokore a poníženosti pred Bohom, ak je vám to zhora dané, a zotrvajte vo veľkom pokoji. Proti každej úbohosti, nech je ňou čokoľvek, postavte prívetivosť, pokoj, láskavosť a vnútornú miernosť pred Bohom, jednoducho sa odovzdajte do jeho rúk, nech urobí z vás a vo vás, čo len chce, a želajte si v pokoji a mieri žiť len pre neho, s ním a v ňom.

5 . NETRÁPIŤ SA SVOJOU ZDANLIVOU VLAŽNOSŤOU

Nenechajte sa zlomiť alebo rozložiť, ak sa vám zdá, že nič nerobíte, že ste ťarbavý a vlažný, keď vidíte, že ešte stále ste v zajatí prirodzených náklonností, sebalásky a smútkov. Snažte sa len na toto všetko zabudnúť, obráťte svojho ducha k Bohu a ustavične, ale pokojne túžte po tom, žeby naložil s vami podľa svojej najsvätejšej ľubovôle. Starajte sa len o to, aby ste zabudli na seba a kráčali pred ním vo svojej úbohosti bez toho, aby ste venovali čo i najmenšiu pozornosť sebe.. . Kým sa budete znepokojovať prirodzenými pohnútkami, budete sa zamestnávať sebou, a pokiaľ budete naplnený záujmom o seba, nepokročíte v dokonalosti. Tieto pohnútky prestanú doliehať len vtedy, ak nimi budete pohŕdať a zabúdať na ne. Ostatne, ubezpečujem vás, že nemajú nijaký význam, ani následky; nič si z toho nerobte a nemajte pred očami iné než Boha, a to v čistej a prostej viere.

6 . NEZNEPOKOJOVAŤ SA SVOJIM I POKLESKAM I A PÁDMI

Nikdy nemyslite na minulosť a neznepokojujte sa pádmi ä pokleskami, nech by ich bolo koľkokoľvek. Zakaždým, keď po nich opäť vstanete, nič zlé sa nestane; zato narobili by ste si veľa zla, keby ste stratili odvahu alebo sa príliš zarmucovali. Robte všetko s tým najväčším pokojom a uvoľnením, akého ste schopní, a z tej najväčšej, najčistejšej a najsvätejšej lásky k Ježišovi a k Márii.

7 . TRPEZLIVOSŤ

Jednou z najväčších prekážok, ktorá nám môže zahradiť cestu k dokonalosti, je neskrotná túžba napredovať a vlastniť čnosti, ktoré nemáme. V skutočnosti jediným prostriedkom, pomocou ktorého môžeme pevne a rýchlo napredovať, je zotrvávať v trpezlivosti, pokoji a mieri navzdory tomuto vnútornému nepokoju... Svojho vodcu nepredbiehajte zo strachu, že zablúdite a zídete z cesty, ktorú vám načrtáva, pretože by ste mohli padnúť do priepasti, miesto aby ste dorazili do cieľa živý a zdravý. Týmto vodcom je Duch Svätý. Svojou aktivitou a nepokojom, starosťami a unáhlenosťou ho predbiehate pod zámienkou, že to urýchlite. A čo sa stane? Zídete z cesty na oveľa tvrdší a hrboľatejší terén, ktorý vás zdrží v napredovaní, ba ešte aj zaostanete, či prinajmenšom stratíte čas.

8 . NECHAŤ BOŽIEHO DUCHA KONAŤ

Keď sa Bohu zapáčilo stvoriť vesmír, vychádzal z prázdnoty, a pozrite, aké krásne veci urobil! Rovnako ak chce pracovať v nás a vykonať veci nekonečne prevyšujúce všetky prírodné krásy, ktoré vyšli z jeho rúk, nepotrebuje, aby sme mu pomáhali svojím prehnaným úsilím... radšej nechajme tvoriť jeho, veď jemu sa páči pracovať s ničotou. Zotrvávajme pred ním v pokoji a mieri a nasledujme jednoducho len pokyn, ktorý nám dáva. Udržujme svoju dušu v pokoji a duševné schopnosti v pohode, očakávajúc každý popud a oživenie od neho samého. A snažme sa nemať iný popud, inú vôľu, iný život ako ten v Bohu a skrze Ducha Božieho.. . Musíme zabúdať na seba, aby sme mohli stále obracať svoju dušu k Bohu a zotrvať pred ním v tichu a pokoji.

9 . KROTIŤ SVOJ E ŽELANIA

Dôležitou úlohou vašej duše má byť krotiť jej poryvy a získať pokornú poníženosť a odovzdanosť do rúk Božích. Je vám dovolené, dokonca je aj dobré túžiť po duchovnom napredovaní, no tieto túžby musia byť pokojné, pokorné a podrobené jeho vôli. Žobrák, ktorý bezočivo prosí o almužnu, začne byť otravný a nedostane nič. Ak však ňu prosí s poníženosťou, miernosťou a láskavosťou, oslovuje srdcia ľudí, od ktorých pýta. Príliš prudké túžby pochádzajú od prírody. Všetko, čo prýšti z milosti, je láskavé, pokorné, mierne, vypĺňa dušu a robí ju dobrou a podrobenou Bohu. Vaše osobné úsilie má spočívať v miernení hnutí duše, v zachovaní jej pokojného postoja pred Bohom, v pokore a poníženosti voči Bohu.

Túžite napredovať na ceste k svätosti; túto túžbu vzbudzuje vo vás on a on ju aj musí naplniť. Svätý Pavol hovorí, že Boh nám dáva vôľu i skutky. Čo sa týka milosti, nemôžeme chcieť nič sami od seba. Boh do nás vkladá toto „chcenie", a keď ho už máme, nemôžeme ho realizovať vlastnými silami. Boh nám dáva aj skutky. Naša úloha spočíva vo vernom nasledovaní Božieho vedenia, v súhlase, že môže v nás robiť, čo sa mu zapáči. Pachtiť sa, hnať sa vykonať, čo nám vnuká ako dobré túžby, znamená mariť pôsobenie milosti v nás, odďaľovať svoju dokonalosť. Nesnažme sa byť dokonalí okamžite; robme pokojne a spoľahlivo, čo od nás žiada. Ak sa mu páči viesť našu loďku pomalšie, než si želáme, podrobme sa jeho vôli.

Ak budú naše nedostatky ustavične pretrvávať, skloňme sa v poníženosti pred Ním, otvorme mu dušu, aby videl naše rany a jazvy, a nech nás uzdraví, kedy a ako sa mu bude páčiť; snažme sa len odrážať prejavy týchto nedostatkov. Na to existuje iba jediný prostriedok - uvedomiť si svoju biedu a úbohosť, v pokore padnúť na kolená a klaňať sa mu, prijímať útoky týchto nedostatkov s pokojom, s trpezlivosťou, s miernosťou, dôverou a pokorou pred Bohom, rozhodnutí patriť mu aj s tými nedostatkami a znášať ich až do konca života, ak je taká jeho vôľa. A dobre si zapamätajte, že od chvíle, keď naša duša prestane súhlasiť s týmito nedostatkami, nie je viac za ne zodpovedná, Boha tým už viac neuráža. Naopak, duša získava z nich veľký úžitok, ktorý jej pomôže v napredovaní.

10. ŽIŤ V PRÍTOMNEJ CHVÍLI

Buďte povoľný a tvárny v Božích rukách. Viete, čo treba preto robiť: zotrvávať v pokoji a úplnom uvoľnení, nikdy sa neznepokojovať a ničím sa nesužovať, zabudnúť na minulosť, žiť, ako keby budúcnosť nejestvovala, žiť pre Ježiša vo chvíli, ktorú žijeme, alebo skôr žiť, ako keby sme nemali v sebe vlastný život, ale nechať, aby sa Ježiš v nás dobre cítil; kráčať takto za každých okolností a pri každom stretnutí, bez obáv a bez starostí, ako sa patrí na Ježišove a Máriine deti; nikdy z vlastnej vôle nemyslieť na seba; odovzdať starosť o svoju dušu Ježišovi... On si ju zobral, jemu patrí, teda on sa musí o ňu starať, pretože je jeho majetkom.

Nebojte sa úsudku takého láskavého Učiteľa. Hlavne zažeňte akúkoľvek obavu a nahraďte ju láskou: v tomto všetkom konajte mierne, nežne, rozvážne, bez prudkosti, bez prchkosti; ak treba, robte sa, že ste mŕtvy, kráčajúc takto v úplnej ľahkosti, odovzdaní a dôvere. Čas tohto vyhnanstva sa skončí a Ježiš bude patriť nám a my jemu. Vtedy každé naše trápenie bude pre nás korunou slávy, ktorú položíme na Ježišovu hlavu, pretože len jemu patrí všetka sláva.

11. NAŠA NESCHOPNOSŤ NIE JE PRÍČINOU K SMÚTKU A BOLESTI , ALE K POKOJU A RADOSTI

Pohľad na našu neschopnosť a ničotu by nás mal privádzať k pokoju v presvedčení, že Boh sám chce priložiť ruku k dielu, aby vykonal v nás a skrze nás všetky veľké veci, na ktoré nás povolal. Pretože on pozná oveľa lepšie ako my našu úbohosť a biedu. Či si nás teda nevyvolil, hoci nič nedokážeme, preto, aby jasne ukázal, že nie my, ale on to vykoná?
Zdá sa mi však, že ešte väčším dôvodom je, že naša nevýslovná úbohosť a ohavnosť nás robia absolútne závislými od Boha, od spojenia s ním v každej chvíli a vo všetkých okolnostiach nášho života. My závisíme od neho väčšmi ako naše telo od duše. Je azda telu nepríjemné úplne závisieť od duše a od nej prijímať svoju existenciu? Naopak, je na to veľmi hrdé a je mu to veľmi príjemné, pretože sa tým zúčastňuje na živote oveľa ušľachtilejšom a oveľa vznešenejšom ako ten, ktorý by malo skrze seba samé. To isté platí pre našu závislosť od Boha, avšak na oveľa vyššom stupni; čím väčšmi sme od neho závislí, tým viac získava naša duša na veľkosti, kráse a sláve, takže sa môžeme smelo honosiť slabosťami; čím väčšie sú naše slabosti, tým viac musí vzrastať aj naša radosť a šťastie, pretože naša závislosť od Boha sa stáva nevyhnutnejšou. Preto sa teda, najdrahší, viac neznepokojujte, ak sa budete cítiť slabý; naopak, tešte sa, pretože Boh bude vaša sila. Usilujte sa len obracať svoju dušu k nemu v čo najväčšom pokoji, najdokonalejšom odovzdaní, najväčšom zahanbení a pokore.¹   

(¹ Listy dôstojného otca Libermanna, uvádzané L. Vogelom, DDB, Paríž, 1964  )

Páter Pio (1887 -1968)

Taliansky kapucín, stigmatizovaný

Pokoj je prostota ducha, vyrovnanosť svedomia, spokojnosť v duši, puto lásky. Pokoj je usporiadanosť, je to harmónia znejúca v každom z nás, je to trvalá radosť, ktorá sa rodí zo svedectva čistého svedomia, je to svätá veselosť srdca, v ktorom kraľuje Boh. Pokoj je cesta k dokonalosti, alebo lepšie: tam, kde vládne pokoj, sídli aj dokonalosť. A diabol, ktorý toto všetko veľmi dobre pozná, robí všetko, aby nás olúpil 0 pokoj. Duša má smútiť len pre jedno: ak urazí svojho Boha. Ale aj v tomto bode musíme byť veľmi opatrní: áno, musíme ľutovať svoje chyby a zlyhania, ale naša bolesť nech je mierna a nech sme vždy plní dôvery v Božie milosrdenstvo. Majme sa na pozore pred určitými výčitkami a hryzením svedomia, lebo tie najčastejšie pochádzajú od nepriateľa a majú narušiť náš pokoj v Bohu. Ak nás také výčitky a hryzenie svedomia privádzajú k väčšej pokore, k rýchlemu a pohotovému konaniu dobra, pričom nás neoberajú o dôveru v Boha, môžeme si byť istí, že pochádzajú od Boha. Ak nás však privádzajú do zmätku a robia nás nesmelými, nedôverčivými, lenivými, pomalými v dobrých skutkoch, určite pochádzajú od diabla. Odožeňme ich teda a hľadajme svoje útočisko a ochranu v dôvere v Boha.¹

(¹ Úryvok z listu )