V dušičkovom čase s cudzou tradíciou?

Október sa dostáva do svojho finále. Cintoríny sa opäť po roku stávajú nádhernými stánkami svetla a nádeje. Dušičkový čas pozýva nás, živých, aby sme sa aspoň na tých pár dní zastavili a seriózne uvažovali nad zmyslom nášho života, kam smeruje a čo ho robí ľudskejším a hodnotnejším alebo čo ho naopak ochudobňuje. Plápolajúce sviece, ticho žiariace do diaľok, nám pripomínajú, že aj náš život je sviecou, ktorá raz určite dohorí. Radi by sme určite boli, keby horela čo najdlhšie. Veď život je na to, aby sme si ho dokonalo užili. Tak nás predsa učí táto doba neúmernej a prehnanej spotreby, ktorá si vyžaduje čoraz väčšie necitlivé zásahy do životného prostredia. Aj počas dušičkových dní počúvame z médií o takmer bezbrehom užívaní si. Dokonca, a to viem celkom presne, už okolo 20. októbra sa na nás začala valiť mohutná predvianočná nákupná kampaň v podobe vianočne ladených reklám a obchodov so silnou vianočnou asociáciou. A to všetko v mene šialenej spotreby čohosi, čo vôbec nepotrebujeme k tomu, aby sme boli skutočne šťastní. Alebo sa náš pocit šťastia spája iba s vecami? Zastaviť sa aj počas dušičkových dní nám len a len prospeje. Je to pre naše duševné zdravie takmer nevyhnutné. Aby nás potom túžba po veciach úplne nepohltila a nezatemnila nám zdravý úsudok.

Cintorín ako miesto posledného odpočinku našich blízkych nie je iba obyčajným miestom bez hlbšieho významu. Nie je len miestom povinného každoročného narýchlo odbaveného spomínania. Nie je iba zhromaždiskom pomníkov, mien a dátumov. Nie je iba prehliadkou tých najtrendovejších kytíc, vencov a večne blikajúcich kahancov. Je oveľa viac! Cintorínom sa spája svet živých s tými, ktorí nás predišli. Práve tam v tichu a spomínaní môžeme prehodnocovať naše doterajšie postoje, skutky i slová.

V posledných rokoch sa aj u nás udomácňuje toľko kritizovaný i zvelebovaný sviatok Halloweenu (Helovínu). Najmä kresťansky orientovaní ľudia majú problém prijať ho za svoj. Treba sa ho obávať ako čohosi pre naše pomery neprirodzeného a škodiaceho našej hodnotovej sústave? Veď komu by ublížilo zopár usmievajúcich či mračiacich sa tekvicových hláv? A tie strašidelné kostýmy, do ktorých sa obliekajú aj mnohé slovenské deti, nemajú predsa v sebe nič démonické, satanistické či okultné. Či áno? Kritici najmä z radov kresťanov to možno preháňajú a hľadajú nebezpečenstvo tam, kde nie je? Musím však povedať, že Helovín mi akosi nezapadá do dušičkového obdobia ticha a spomienok. Navyše ide o sviatok ponurosti, temna a mágie, ktorý našim deťom nič pozitívne neprináša. Ja mám v sebe už odmalička zakódované, že prelom októbra a novembra patrí plápolajúcim sviečkam, žiariacim do diaľav. Ktovie, možno keby som sa narodil v 21. storočí, tak by mi bol Helovín oveľa bližší. Alebo aj nie.