Všade dobre, doma najlepšie?

V tomto čase sme si pripomenuli Svetový deň rodiny. Práve rodina sa často spája aj s pojmom domov. Vytvoriť vhodné podmienky pre dobre fungujúcu rodinu je aj v rozvinutej časti sveta stále ťažšie, no krajiny, ktoré sa kedysi nazývali „tretím svetom“, sú na tom oveľa horšie. My v tej „konsolidovanejšej“ časti sveta si nie raz ťažkáme, ako sa nám zhoršujú životné podmienky, ale čo majú povedať ľudia z afrických krajín, ktorých vyháňa z rodnej hrudy vojnový konflikt, klimatické zmeny alebo vyčíňanie islamistických radikálov, volajúcich po nastolení prísneho práva šaríja. Pri pohľade na televízne zábery, zachytávajúce bezradných a zúfalých utečencov, ktorí sa tiesnia v azylových táboroch, mi nevdojak príde na um práve táto veľmi známa a tak často citovaná veta – Všade dobre, doma najlepšie. Poznáme ju mnohí celkom dôverne, aj sme sa s ňou takmer všetci dostatočne zžili. Sme veľmi radi, že náš domov môžeme považovať za oázu pokoja, bezpečia a stability. Avšak nie všetci majú to šťastie žiť dôstojne, pokojne a v akej - takej istote. Často počúvame o utopených imigrantoch, ktorí v snahe po lepšom živote neváhajú riskovať. Ostrov Lampedusa, neslávne známy množstvom utečencov, je však pre tisíce z nich bránou k životu, o akom v ich rodnej krajine nemožno hovoriť. Počet "obetí slobody" však pribúda. Čo s tým mieni robiť nielen Taliansko, kde sa ostrov Lampedusa nachádza, ale aj ostatné krajiny Európy? Ako nastaviť imigračnú politiku? Niekde som zachytil, že posilnenie záchranných tímov v Stredozemnom mori len viac povzbudilo ostatných utečencov, aby sa vydali morom k slobode a životu v normálnych prijateľných podmienkach. Vedia, že ich v prípade nejakej nehody na mori zachránia. A čo mali urobiť kompetentní? Iba sa ďalej prizerať ako hasnú ľudské životy? Lenže problém s utečencami treba riešiť komplexne. Tým, že úspešne zakotvia ich chatrné lode na Lampeduse, sa nič nekončí, ba naopak všetko sa iba začína. Už dnes Lampedusa kapacitne nestačí. Navyše sa zvyšuje riziko násilností. Byť utečencom je totiž veľmi frustrujúce. Byť utečencom znamená patriť nikam. Určite by nikto z nás, čo žijeme v stabilnej a pomerne prosperujúcej spoločnosti, nechcel zo dňa na deň stratiť všetko, stratiť pocit, že niekam patrí. A toto sa stáva denne tisícom, a nielen v nepokojnej Afrike, ktorá je kontinentom veľkých paradoxov. Denne prichádzajú tisíce ľudí o svoj domov. Denne u nich stráca svoj význam veta – všade dobre, doma najlepšie. Skúsme preto otvoriť svoje srdcia pre ľudí, ktorí kvôli nepriaznivých okolnostiam nemôžu povedať, že ich domov je ten najlepší. Ako im pomôcť? Ak sa nedá inak, modlitba je vždy vhodným prostriedkom ako vyjadriť solidaritu s ľuďmi bez domova a pocitu istoty. Je viac než smutné, ak v 21. storočí existujú múry, ktoré rozdeľujú. Takým je aj ten v severnej Afrike, je vysoký šesť metrov a má ostne, podobný tomu, ktorý kedysi nazývali železnou oponou. Ten severoafrický je veľkou a pre mnohých utečencov aj neprekonateľnou prekážkou na ceste k slobode a usporiadanému civilizovanému spôsobu života. Veľa ľudí pri tomto múre od hladu a bez elementárnej zdravotnej starostlivosti a v otrasných hygienických podmienkach aj zomiera. Fotografie úspešných aj tých neúspešných pokusov preliezť tento múr pobádajú k veľkému zamysleniu. Akú hodnotu má jeden ľudský život? Postoj „privierajúcich očí“ by nemal byť postojom nás, ktorí ešte máme dobre fungujúci domov. Našťastie tie „privreté oči ľahostajnosti“ nie sú v prevahe. Aspoň v to dúfam. Opäť je nám modlitba naporúdzi. Ňou pečatíme svoj záujem o dianie kdesi tisícky kilometrov od nášho pomerne bezproblémového sveta. Tým, že sa modlíme za niekoho tisíce kilometrov od nás, vyjadrujeme svoju ľudskosť a lásku k neznámym.

Pane, prosíme Ťa za politikov európskych štátov, aby hľadali vhodné riešenie problému utečenectva. Daj im svetlo svojho Ducha, aby spoznali, že každý ľudský život je hodný úcty a dôstojnosti, a že uvažovanie o dočasnom alebo trvalom uzavretí hraníc nie je riešením.

Pavol Kall