Smombie – fenomén digitálnej doby

Žijeme v dobe informačnej a digitálnej expanzie, ktorá so sebou prináša mnoho prevratných komunikačných výdobytkov. No aj pri ich používaní je potrebné zaujať triezvy postoj, aby sme sa nestali ich bezduchými otrokmi.

Ak by sme sa opýtali mladých na používanie mobilu, určite by nám mnohí z nich hovorili, aký je pre nich dôležitý a že by si bez neho nevedeli predstaviť svoj život. Mobil sa stal doslova ich integrálnou súčasťou, a to až natoľko, že sa ho mnohí nedokážu zriecť ani na chvíľu. Možno ste aj vy, skôr narodení, zažili situáciu, keď k vám prišli na návštevu vaše deti, vnúčatá či iní mladší príbuzní a namiesto toho, aby sa s vami rozprávali a udržiavali očný kontakt, neustále hľadeli na displej svojich úžasných smartfónov. Skrátka, nechcú prísť ani o kúsok virtuálneho diania. Toto je však varovný príznak možnej nastupujúcej závislosti, ktorú si, bohužiaľ, väčšina dnešnej mládeže nechce ani len pripustiť.

Medzi mladými Európanmi sa objavilo dokonca nové slovo – smombie. Toto pomenovanie označuje ľudí, ktorí sústredene hľadia do svojich mobilov a to až natoľko, že prestávajú vnímať svoje okolie. To, čo sa odvíja na obrazovkách ich mobilov, považujú za tú najdôležitejšiu vec na svete.

Výraz smombie vznikol kombináciou slov smartfón a zombie. Slovo smartfón asi netreba bližšie predstavovať. Ako však možno definovať slovo zombie? Možno nielen filmovým nadšencom teraz príde na um známy film z konca 60-tych rokov minulého storočia. Natočil ho George A. Romer. Volal sa Noc oživlých mrtvol (The Night of Living Dead, 1968), kde sa stretávame aj so zobrazením pojmu zombie. Ten je tu vykreslený ako nemŕtva ani neživá osoba, vystupujúca zo záhrobia, ktorá sa snaží uspokojiť svoju túžbu po krvi. V širšom význame pojem zombie približuje osobu, ktorej zjav pripomína človeka bez akéhokoľvek záujmu o svoje okolie. Takýto človek je akoby v otroctve nejakej činnosti, ktorú potrebuje za každých okolností čo najskôr vykonať.

V súvislosti so „smombíkmi“, teda s ľuďmi túžiacimi po neustálom prísune informácií zo svojho smartfónu, a to aj počas chôdze v uliciach, prišli v belgickom meste Antverpy so zaujímavým nápadom. Zaviedli v peších zónach a na chodníkoch špeciálne pruhy a vyznačené plochy pre ľudí, ktorí sa nevedia zriecť kontroly svojho smartfónu ani počas prechádzky. Podľa mladých treba vraj telefonovať, lajkovať či komentovať neustále! Nápad vytvoriť osobitné pruhy pre „smombíkov“ nie je vôbec zlý, môže ich do určitej miery chrániť pred stretom s inými účastníkmi premávky. No oveľa dôležitejšie je urobiť maximum v oblasti prevencie a osvety, aby „smombíkov“ v uliciach ubúdalo. Oveľa radostnejšie je stretávať v uliciach ľudí, ktorí hľadia pred seba a všímajú si viac svoje okolie a nie displej svojho smartfónu. Lebo potom je naozaj iba krôčik k závislosti na moderných komunikačných prostriedkoch.

Závislosť na mobiloch môžeme s určitosťou nazvať závislosťou terajšej modernej doby. Je to psychická nelátková závislosť a na rozdiel od závislosti od alkoholu chýbajú pri nej jasne definované telesné príznaky. Veľmi často sa aj pri pacientoch so závislosťou na mobiloch používa tzv. KBT psychoterapia, ktorú v rámci kurzu absolvovala väčšina psychológov. O akú terapiu ide? Kognitívna behaviorálna terapia, tykajúca sa ľudského správania a poznávania (KBT), patrí v súčasnosti k jedným z najrozšírenejších psychoterapeutických smerov. Jej vznik sa datuje do druhej polovice 20. storočia. Realizuje sa formou individuálnej, skupinovej, párovej i rodinnej terapie. Má široké využitie pri rôznych psychických ťažkostiach. Možno ju použiť pri látkových i nelátkových závislostiach, kam zaradzujeme aj závislosť na mobiloch, od nakupovania či od hrania hier.

KBT psychoterapia je založená na vzťahu terapeuta a pacienta, kde sa rozvíja vzájomná spolupráca. Vychádza z ucelenej teórie vzniku a udržiavania psychických porúch. Čo je podstatné, zameriava sa na riešenie prítomných problémov. Taktiež sú pre ňu dôležité faktory, udržiavajúce problém. KBT psychoterapia je však iba prostriedkom, ktorý napomáha dosiahnuť konkrétny cieľ - samostatnosť pacienta.

Mnoho rodičov problém tejto závislosti na mobile podceňuje a aj preto nevyhľadávajú hneď psychiatrickú odbornú pomoc. Ale zase je možné a pravdepodobné, že rodičia najprv vyhľadajú psychológa ako prvý kontakt. V spoločnosti zatiaľ nie je veľký tlak na liečbu závislosti na mobiloch, keďže ľudia, ktorí ňou trpia, spoločensky nikomu neubližujú. Verme, že mobil zostane len prostriedkom komunikácie a nie vášňou, ktorá prerastie do psychických problémov. Závislosť nielen na mobile často vzniká ako následok neusporiadaných vzťahov v rodinách, kde absentuje zdravý vzájomný dialóg a záujem o druhého. Rovnako ako liečba závislých je potrebná prevencia a osveta medzi deťmi a mládežou. V prvom rade sú na ťahu rodiny. Ak v nich niečo škrípe, hneď sa to prejaví. Dúfajme, že vzájomná klasická komunikácia a očný kontakt neupadnú postupne do zabudnutia. Veď rozprávať sa s niekým a dívať sa mu do očí je nádherným svedectvom „človečiny“.

Pavol Kall