Povedal si:

„Nechcem boha!
Boha, ktorý súdom hrozí, tresce...
babská viera úbohá a strohá,
človeku sa ani veriť nechce.

Prikazuje len na kolená kľakať,
- ten boh, čo ľudské duše ráňa -
slúžiť, kajať sa, poslúchať a hľadať
hranicu božského postrádania.

Od histórie k histórii,
- pod zástavou boha bije sa a vraždí...
Veriť záštite, a či mystérii?
Život má jeden, chudý, boháč – každý...

Stáročia poddaných slzy s krvou tiekli,
pán sa len smial, pil, bil a raboval,
zastrášal božím trestom a predpeklím,
zatláčal dušu, peklo sľuboval.

Múdry si chlapče, dávam dolu klobúk,
...pýcha vraj – pozor! – podráža nohy,
človečí je sen, predbehnúť raz dobu,
nakoniec zistí jak je úbohý.

Boží deň svitne i bez hraníc,
strážnych veží,
pušných prachov,
On rúca „babílveže“ už od praveku...
Pohliadni! - bahniatko na nábreží,
náhli sa,
náhli zakvitnúť i bez strachov
z rakiet, kanónov,
hlávku tlačí...
tlačilo i keď kanóny duneli,
pušný prach sa víril,
ponáhľalo sa
robiť radosť,
svetu, človeku.

Ponajprv chlapče odlúp tiene z viečok,
nech sa ti v duši pokoj rozhostí...,
zažeň hrdosť, potom sa pýtaj: prečo?,
nedaj si kradnúť krásu mladosti.

Hľa biela nevesta, čo hruškou sa zovie,
hľadá ženícha, s kusom zeme sprahlá...
Zastav volant, počúvaj, ti povie:
Čakám na zázrak, by na jeseň zľahla!

Čakám na zázrak bytia z včelej nôžky,
s novým životom z božej komory...
Tak čo chlapisko, vystrkuješ rožky?
Jestvuje Ten, čo myseľ dotvorí.

Chváliš sa svojou vilou – pevným hradom,
a že máš dnešok nový, bez nástrah.
I boli hrady, boli, neodolali pádom,
podľahli novým „dneškom“ od Majstra.

Chváliš sa autom - správne vravíš - drahým,
a že budúcnosť bude bez nástrah.
Budúcnosť tu bola,
neodolala „trendom"
- ako sám rád vravíš -
podľahla novým
„trendom“ od Majstra.

Pre ne, pre trendy, nepočuješ spev vtáčkov,
nevidíš mrak spod modrého neba,
obdaroval ťa zdravím, silou, krásou...
a cez Golgotu chystá
„Prepevný hrad“ pre mňa, pre teba.

Nevidíš ženu ako tlačí kočík,
v ňom štvoro zreníc, plných života,
pohliadni na ten odblesk tvojich očí,
to nadelila Jeho dobrota.

Jeho je mladá breza, štíhla v drieku,
On velí kvitnúť hruške - neveste,
Jeho mocou sa topia mosty v rieku,
hľadá bludné ovečky na ceste...

To je On, Boh, čo v lásku mení hrozbu,
večnú lásku, kus „srdca rozbřesku“,
otvor svoje srdce, na chvíľu zatvor notebook,
uzrieš zažiariť hviezdu betlehemskú.

To je ten Boh, čo svet otvoril vede,
Boh - Láska, včera, dnes, i oddneška...
Záštita starca i prváčika v triede...
To je On, Boh, čo i na teba čaká, nemešká.

To je ten Boh, čo ku víťazstvu láka,
s pokorou v srdci a nie s papekom...
Štítom je láska, a keď začneš kľakať,
i bez zbrane sa staneš „človekom“.

To je ten Víťaz, čo k boju volá prostých,
pod vlajkou lásky, štítom Golgoty,
boj bez porážky – porazený zlostník;
Boh, víťaz viery, pravdy, jednoty.

To je On, Boh, pred ktorým denne kľakám,
pravá cesta a pravda nemenná...,
večná pravda, na teba denne čaká:
až úžasom, úžasom z Jeho lásky
- neváhaj dnes, a nečakaj na vrásky –
neodoláš, padneš na kolená.