Drahí priatelia,

dostal som od Kruciáty tú česť a možnosť, vystúpiť so svojim svedectvom o zničujúcom vplyve alkoholu na človeka a zároveň, aby som sa s Vami podelil o vlastné skúsenosti z vyše 20-ročnej abstinencie.

Možno že ten bod v dnešnom programe by sa mohol volať aj strastiplná cesta, pretože to je veľmi náročné putovanie životom celej rodiny, vrátane alkoholika samotného.

Volám sa Dušan, a bol som presne taký istý alkoholik, ako všetci ostatní alkoholici, s tým rozdielom, že teraz patrím k tej menšej skupine, ktorá abstinuje.

Ale, v čase pitia, ktoré trvalo niekoľko rokov, som sa so všetkým podobal tým pijúcim, ktorých charakterizovalo to, že tento chorobný stav si vyvolali sami! Vôbec som si neuvedomoval, že ja som v plnej miere aj zodpovedný za tento stav, aj za všetky jeho následky, vrátane poškodzovania zdravia.

Mnohí z Vás určite viete, že v čase pitia nastáva tzv, ,,choré myslenie", kde človek úplne stráca pocit akejkoľvek zodpovednosti , pričom samotný alkoholizmus má najzhubnejší účinok na rodinu.

Trvalo ničil lásku, narúšal dôveru, ničil všetky vzťahy a škody, ktoré sa nedajú vyčísliť boli na psychike detí, so zanedbanou výchovou a zlým príkladom.

Typické pre takmer každého alkoholika v tejto fáze je, že je zbavený zdravého úsudku, kritickosti a zmyslu pre pravdu, bráni sa, ak mu dohovárajú, je vždy podráždený, stupňuje zvadu a je schopný sa aj pobiť za svoju pomútenú alkoholickú pravdu.

Očami alkoholika sa javí celý svet ako zlý, neprajný a mal som pocit, že nikto ma nemá rád, že každý mi chce len škodiť, ale miloval som každého, kto ma ľutoval. Jednoducho povedané, žiaden alkoholik sa v čase svojho pitia nepodobá na toho človeka predtým.

Neplatí naňho nič, ani dohováranie, ani vyhrážanie sa, ani prosenie, dokonca neplatí naňho to, že alkoholizmus sa lieči láskou. Fľaša zvíťazí nad všetkým, a ak je niekto alkoholik, tak aj keby mal vedľa seba najdokonalejšiu ženu, najkrajšiu a najmúdrejšiu na svete, vždy vyhráva fľaša!!!

V tomto štádiu sa alkoholik stáva úplne nespoľahlivým členom rodiny. Pije kedy on chce, ak dá sľub, tak okamžite neplatí, zanedbáva všetko, je citovo labilný a má často agresívne správanie a o finančných problémoch ani nehovorím.

Určite to všetko veľmi dobre poznáte zo svojho okolia a v rodine. Viete aj to, že rodina má často ale neprávom pocit viny, hľadajú chyby v sebe, čo okamžite alkoholik využíva, akože vy ste tí na vine, že ja pijem a naivne ich presviedča, že ak sa oni k nemu zmenia, on prestane piť. Ak niekto tomu uverí, tak na to veľmi doplatí.

To utrpenie ľudí okolo alkoholika sa zdá, že trvá večne a nikdy nepominie. Aj dnes, keď o tom hovorím s odstupom času, mám nepríjemné pocity a zlé spomienky na toto obdobie.

Mnohí si asi kladiete otázku : AKO Z TOHO VON?

Musím Vás trochu sklamať v tom, že jednoduchá odpoveď ani univerzálny recept na to nie je - preto majú psychiatri a psychológovia toľko a tak ťažkej roboty.

Poďme ale na moje skúsenosti. V mojom rodinnom okolí sa všetci snažili, aby som sa dostal do tzv. NULTÉHO BODU, teda, aby som si PRIZNAL, že som závislý, že mám problém s alkoholom a že potrebujem pomoc iných, pretože sám to nezvládnem, ako som sa o to pokúšal ani neviem koľkokrát. Bol to taký tlak zo všetkých strán aj s nesmelými návrhmi na riešenie. Totiž až po tomto nesmelom priznaní, môže začať rodina podávať návrhy a ubezpečenia: my sme s Tebou. my Ti pomôžeme, my Ťa neopustíme, ale Ty, prosíme Ťa, prijmi riešenie č. 1 poď s nami za odborníkom.

V tejto etape je veľmi dôležité, aby partner a celá rodina vedeli, že závislosť je CHOROBA na celý život a že to nie je chrípka, ktorá sa vylieči tabletami. Aj preto v čase liečby i po nej, treba k alkoholikovi pristupovať ako k chorému.

Aj moje skúsenosti potvrdzujú, že najťažší zápas človeka v živote, je zápas sám so sebou a najmä s vlastnými zlými návykmi. To si vyžaduje veľa síl, veď všetko zlé sa človek naučí ihneď a bez námahy, ale so zlom doslova bojuje s vypätím síl a dlho. A to zlo opäť trpezlivo čaká, kedy znovu urobíme chybu.

V tejto etape zápasu som mal niekedy pocit slabého a bezbranného, ktorý ide bosý medzi skalami obrastenými tŕňmi. Ale ten pocit z víťazstva nad sebou, sa nedá slovami opísať.

Opäť som človekom, ktorý zámerne nespôsobuje bolesť iným, ani sebe.

Nedá mi nespomenúť, že neslobodno z tohto procesu uzdravovania vynechať trpiacich popri alkoholikovi - spoluzávislých, to znamená členov rodiny a partnerov.

Preto veľkým pomocníkom v uzdravovaní alkoholika býva to, že rodina sa zaujíma o túto problematiku, že čítajú literatúru o tom, že aktívne chodia so závislými na stretnutia abstinentov, že vedia, čo pomáha alkoholikovi, ale aj celej rodine.

Opovrhovanie závislým nijako nepomáha, ale ak nastane obdobie po nástupe na liečbu, treba mu zahrať na jeho ,,najcitlivejšiu strunu". Teda spomenúť mu to, na čom mu veľmi záleží. Obyčajne sú to deti, rodičia, alebo aj gazdovstvo. Pochváliť ho, ak sa vráti ku svojim koníčkom. Po takýchto krokoch začne mať pocit užitočnosti, čo ho upevní v abstinencii.

Veľkú úlohu v tomto čase od toho bodu zlomu, zohráva pokora abstinujúceho, bez nej sa často nedostaví želaný pokrok.

Viem, že pokora a láska sú také silné cnosti, že nás vždy nasmerujú z dočasných radostí do večných a príjemných chvíľ, ktoré vyjadrujú skutočné hodnoty človeka.

Pripúšťam, že niekedy môže nastať aj taká remízová situácia, najmä vtedy, ak s láskou čakajú jeden na druhého, ak rodina čaká, že im alkoholik poďakuje, že to s ním vydržali a naopak, alkoholik čaká, že mu poďakujú, že sa liečil a im ,,vyhovel“. A tak obe strany čakajú. Iné je to, ak obe strany v činoch pocítia zmeny správania, pocítia dôveru a skutkami prejavia radosť a spokojnosť navzájom.

Nedávno som postrehol v českej TV relácii, ako pán profesor Šamánek, kardiológ odporúčal denne vypiť mužom 4 dcl vína a ženám 2 dcl vína. Keď sa opýtali na abstinentov, skríkol NO HRUZA!!!

Ak to pozerali labilní, alebo tzv. čerství abstinenti, tak mohli začať koketovať s myšlienkou, že ak to radí taká kapacita, či by nestálo zato skúsiť to takto a v malom množstve.

Ale problém je v tom, že žiaden alkoholik z princípu choroby nepozná MALÉ MNOŽSTVO. Takže to tvrdenie môže platiť pre tých, čo nie sú závislí.

Nie som kompetentný hovoriť o medicínskych stránkach abstinencie, ale veľmi sa mi páčil príklad doc. Maxa Kašparu, českého psychiatra. Ten okrem iného hovorí, že po opätovnom návrate a hľadaní zmysluplného života, je potrebné sa správať ako lodný kapitán, ktorý musí ovládať 3 základné veci:

1. musí vedieť ako plávať tak, aby nenarazil
2. musí vedieť čo robiť aby sa nepotopil
3. to najdôležitejšie, musí vedieť meno prístavu, teda vedieť ClEĽ.

A ďalej hovorí, že pravidlo 1. sa naučíme časom - skúsenosťou, druhé pravidlo nás naučia lekári a terapeuti, no a to 3. pravidlo nás naučí srdce a rozum.

Z toho mi vyplynulo, že ak človek nemá cieľ, nemá nič, taký človek blúdi. Ten cieľ si musí každý človek nájsť sám, obrazne povedané, kam chce v živote ,,DOPLÁVAŤ". Cieľ nám dáva silu, prekonať aj prekážky po ceste.

A tak som dospel aj ja k záveru, že napriek tomu, že som v živote urobil veľa dobrých aj zlých rozhodnutí, to najlepšie som urobil, keď som sa dal na cestu abstinencie, keď som urobil šťastným nielen seba, ale všetkých, ktorí ma na túto cestu pomohli naviesť.

Dospel som aj k záveru, že opakom mojej závislosti nie je iba triezvosť ale že ním je predovšetkým blízkosť s ľuďmi, ktorých mám rád, že je to aj odstránenie bolestí, ktoré umárali dušu aj telo. A vy to určite všetci viete, že lásku, nech je v akejkoľvek podobe, potrebujú všetci.

Viem, že abstinencia býva veľmi krehká, stačí malá nepozornosť a máme z nej črepiny. Ale aj sám alkoholik je duša krehká a tak dve krehké stvorenia (On aj s abstinenciou) predstavujú veľké riziko vtedy, ak sa im venuje malá pozornosť.

Vidím, že ste tu aj takí, ktorí si pamätajú Ďurka Marianiho, laického terapeuta z Prednej Hory. Ten veľmi často prízvukoval všetkým abstinujúcim, že samotná abstinencia je ako rehoľa, kde platia prísne pravidlá, ktoré nemajú alternatívu a ktoré sa musia dodržiavať ak chce človek žiť v pokoji. A že ju treba chrániť ako oko v hlave.

S Jurajom som sa poznal a stretával na kluboch abstinujúcich takmer 14 rokov, ale i vo voľných chvíľach v krásnom prostredí v prírode.

Veľmi nám kládol na srdce, aby srne si nadovšetko chránili svoju abstinenciu, aby sme ju priam pestovali, pretože ako zvykol poznamenať, iba tak môžeme ľudsky dozrievať!

Jeho hlas bol zvyčajne tichý , ba až šeptom a s úctou hovoril o pokore ako o potrebe, cez ktorú možno pocítiť pokánie.

Dňa 24. apríla 1999, vtedy mal 66 rokov povedal doslova: ,,človek sa nemôže stať človekom bez pokánia, bez toho duševného vzruchu a poznania pravdy, ktoré dosahujeme iba uvedomením si vlastnej viny. Nadobudol som presvedčenie, že cesta k pravde je každodenná cesta k dokonalosti.

Vtedy ešte zdôraznil, že ,, pokora a pokánie mohutnie úmerne so životnými skúsenosťami a pestovaním a pestovaním vlastného svedomia".

V čase abstinencie myslím si, že veľkú úlohu zohráva SVEDOMIE. Druhý Vatikánsky koncil v konštitúcii ,,Radosť a nádej" (Gaudium et spes), definuje svedomie takto: "Je to najtajnejšie jadro človeka, je svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vo vnútri ozýva. ,,

Chcem iba nesmelo potvrdiť, že svedomie môže správne reagovať, len ak sa neustále rozvíja, potom plní funkciu nášho vnútorného usmerňovateľa, ale aj kritika. Osvojil som si aj veľmi výstižné, že bez veľkých slov a s pokorou sa dajú dosiahnuť veľké veci. Preto správny abstinujúci je v zásade pokorný!

Priznáva svoju slabosť a chorobu, je schopný hovoriť pravdu o sebe, je skromný a hľadá spôsoby ako žiť v abstinencii, nemá zábrany hovoriť o svojich zlých činoch, vie pokorne prijať kritiku ak mu pomáha, snaží sa byť trpezlivejší ako predtým, ale býva nekompromisný pri klamstve. Jeho pokora býva niekedy taká, že znesie aj provokácie a urážky na svoju osobu.

Dovoľte pred záverom zvýrazniť jedno podstatné za života:

Bez zmeny vlastného postoja k sebe samému , k svojim blízkym, k vlastnému životu, by ani u mňa nikdy nedošlo k obnoveniu vlastných hodnôt a z mojej abstinencie by sa stala nie záľuba , ale otročina! Na tej krížovej ceste objavíte svoju česť, hrdosť a charakter. Ale bez lásky a viery by aj môj život stratil zmysel a tým aj moja abstinencia. A tak som postupne nadobudol aj lepšie vlastnosti, dnes nedokážem byť zákerný, nedokážem nepomôcť, neviem závidieť, neviem byť neprajný.

Každý závislý vie, že bez abstinencie by nemal nič ani lásku, ani rodinu, ani zdravie, ani peniaze..... nemal by vôbec nič!!!

Zostal by mu iba holý a zničujúci život na okraji spoločnosti.

A toto asi nikto nechce dobrovoľne a ani to nikto nikomu neželá.

Ďakujem Vám za pozornosť!