Moja zmena

Moja zmena?
Tú dokázala jedine láska. A o to viac tá Božia, pretože som jej dala šancu.

Blíži sa vianočný čas, obdobie, kedy sa bude bilancovať uplynulý rok. A keďže sa blíži čas, kedy aj ja budem bilancovať svoju abstinenciu, pretože už to budú dva roky, čo nepijem, chcela by som sa s vami podeliť o moje začiatky v abstinencii a to, ako to u mňa funguje, pretože návod mi nedokáže dať nikto a každý si ho musí vytvoriť svoj vlastný. Ja som bola človek, ktorý sa mnohokrát v minulosti pokúšal skoncovať s alkoholom. No moje pokusy boli vždy márne, pretože dnes už viem, že človek na to sám bez Božej pomoci nestačí. Tak sa stalo, že po mnohých rokoch môjho pitia, som bola na vianočnej spovedi a kňaz sa ma spýtal, či sa naozaj chcem polepšiť, lebo ak to myslím vážne, tak sa mám ísť dať liečiť zo závislosti, ale ja som sa veľmi hanbila, bola som ešte k tomu aj pyšná. Povedal mi, že ak to aj nechcem ja, kvôli Bohu mám ísť na liečenie. Celá moja rodina, deti, rodičia mi hovorili, že sa mám ísť liečiť a na ten deň nezabudnem, lebo ešte ráno som im všetkým povedala, že aj keby sa "na hlavu všetci postavili", ja na liečenie nepôjdem, lebo som chcela piť. A ešte aj kňaz? Ale vtedy som si uvedomila, že vlastne Boh to chce odo mňa a prostredníctvom kňaza mi to povedal a Bohu nemôžem nič odmietnuť. Aké bolo prekvapenie mojich drahých, keď večer som im povedala, že sa pôjdem liečiť. Nikto nechápal, čo sa vlastne stalo. Môžem povedať, že ešte stále to nebolo až také jednoznačné, pretože som doktorku presviedčala, že desať týždňov je veľa, že pôjdem maximálne na šesť. Liečenie však trvá desať týždňov, ale že keď budem chcieť odísť, nikto ma nebude presviedčať, že musím niekde byť nasilu. Tak som v januári nastúpila na liečenie. Spočiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké, pretože prijať svoju diagnózu, ktorá je nevyliečiteľná, bolo pre mňa priam nemožné. Tu vlastne som sa začala intenzívnejšie modliť, aj keď pri dennom režime bolo času na modlitbu veľmi málo. Začala som si všímať ľudí, prišlo mi úplne samozrejmé, že tí ktorí potrebovali nejakú pomoc, bola som im stále na blízku. V minulosti som ľuďmi opovrhovala, liezli mi na nery, obťažovali ma a neznášala som ich. Po manželovej smrti som bola naozaj sama a ani jednu kamarátku som nemala. Uvedomila som si, že to, že niečo zo seba dávam druhým, je vlastne moja modlitba k Bohu. Stále viac som začala zakúšať Božiu lásku. Čím viac som jej dávala druhým, tým viac sa mi jej dostávalo. Ale stále som si kládla otázky, ako budem fungovať, keď vyjdem von. Nevedela som si predstaviť, ako budem riešiť problémy, ktoré som počas môjho dlhoročného pitia narobila. Terapeuti nám stále hovorili, že si máme nájsť bezpečné miesto pre nás, máme všetko zmeniť v živote, aby nebol ten stereotyp, aký sme mali pred liečením. Vôbec som si to nevedela predstaviť. Mám dospelých synov, ktorí ma nebudú "strážiť", pretože som im už znepríjemnila život mojim pitím, rodičov, ktorí, keď bolo najhoršie, sa o mňa starali a tiež už by si zaslúžili mať pokojnú starobu, no bola som bez práce, pretože aj o tú som prišla kvôli alkoholu. Tak ako budem fungovať? Ako dosiahnem to, že už nemám piť? A ešte počas liečenia sa stalo to, že po štyroch týždňoch, keď som mala ísť na trojdňovú priepustku, dostala som akútny zápal pankreasu, vlastne dôsledok môjho pitia. Tak sa stalo, že som nešla domov, ale na týždeň do nemocnice a tým sa mi liečenie predĺžilo o týždeň. Ale Boh zasiahol aj pri mojej chorobe, pretože pankreas sa ťažko a dlho lieči (týždňové infúzie, hladovka...) a u mňa ten vážny stav aj na počudovanie lekárov trval iba týždeň. A tak stále naliehavejšou otázkou pre mňa bolo, že ako to urobiť, aby som vedela prijať Božiu lásku? A až keď som si uvedomila celý svoj pobyt na liečení, všetko mi začalo samo od seba dávať zmysel. Dokázala som sa vystaviť žiareniu Božej lásky a dostala som sa pod vplyv Božej tvorivej moci a začala som prežívať radikálnu a trvalú premenu nielen na povrchu ale v samom jadre svojho bytia. A tak už som neriešila zmeny, ktoré musím urobiť v mojom živote, pretože som dosiahla najdôležitejšiu zmenu : zmenila som sa ja, pretože to dokázala Božia láska. Bohu neprestávam ďakovať každý deň, moje ústa ho budú vždy chváliť, pretože ako málo stačilo a môj život sa úplne zmenil. Už neriešim moju závislosť, pretože Bohu som dala moju abstinenciu ako pôst za alkoholikov. On ho zase použije pre niekoho, kto to bude potrebovať. V mojom živote sa Boh stal najdôležitejším priateľom. Venujem mu všetok svoj voľný čas, či už je to pri stretávaní v modlitbových spoločenstvách, mám skupinku žien, ktoré tiež chcú mať hlbší vzťah s Ježišom, pretože cítia prázdnotu vo svojom živote, mám veľmi veľa priateľov, s ktorými trávim čas, ba aj virtuálnych priateľov, ktorým, ako mi píšu, moje rady pomáhajú a vždy sa tešia na moje príspevky, Dostala som prácu, ktorá ma baví, viem, že ani to nie je moja zásluha, kde sa tiež stretávam s ľuďmi a snažím sa pomáhať každému, kto niečo potrebuje, lebo len tak sa dá uplatňovať Božia láska v živote. Bohu natoľko dôverujem, že už neberiem ani lieky, ktoré som užívala na epilepsiu a depresiu a mala som ich brať do konca života. A dnes viem, že pokiaľ by som si myslela, že ma môžu lekári vyliečiť, alebo že by som to dokázala sama, veľmi by som sa mýlila. Dôležitou udalosťou v mojom živote je aj stretávanie sa s priateľmi v klube Abstinentov, pretože na tieto stretnutia sa teším. Môžem sa tu stretávať s ľuďmi, ktorí majú také problémy ako ja a tu sa s nimi môžeme pozdieľať, pretože sa navzájom chápeme a tak si pomáhame. Prestala som už rozmýšľať aj nad tým, že krátku dobu abstinujem ( v porovnaní s ostatnými, lebo začiatočníkov v klube je málo) a chcela by som, ak to niekomu pomôže, napísať ešte niekoľko riadkov. Viem, že neexistuje žiadna spiritualita v štýle "urob si sám". Lebo veľa ľudí je presvedčených, že to dokážu sami. Ale človek sa môže dostať do problému ani nevie ako, keď začne s nadšením prepočítavať svoje vnútorné zdroje, pokľakne do blokov a zvraští čelo s úmyslom vziať všetko do svojich rúk. Lenže bez ohľadu na to, koľko úsilia vyvinie, ako tvrdo zatne svoje päste, neúspech môže byť iba vecou času a môže prísť prehra. Niektorý človek sa môže ocitnúť nad hranicou možností a nakoniec sa zrúti v návale zúfalstva, sebaľútosti, vlastnej slabosti a depresii. Preto, nenechajme uchlácholiť naše svedomie tým, že zajtra začneme čerství, schopíme sa a úprimne sa budeme snažiť niekam dostať. Niektorí ľudia si myslia, že to dokážu sami, ale bez lásky to nejde a ak dáme šancu Božej láske, o čo skôr budeme spokojnejší a radostnejší zo života a z pocitu, že vďaka nemu nám to ide. Moja abstinencia takto funguje.