Stretol som Milosrdného

Pred mnohými rokmi mi dievča, s ktorým som sa priatelil, dalo na pamiatku obrázok milosrdného Ježiša. Vtedy som nevedel nič o úcte k Božiemu milosrdenstvu ani o sestre Faustíne. Takisto som netušil, čo ma čaká v budúcnosti, a ani mi len nenapadlo, že milosrdný Ježiš mi raz pomôže.

Moja priateľka bola veľmi nábožná a morálne čistá. Nemala záľubu v módnych trendoch, v alkohole a podobných veciach. Pri všetkej úcte, ktorú som k nej cítil, som si myslel, že je staromódna a obmedzená, jednoducho nemoderná. Budúcnosť tvrdo preverila moje vtedajšie názory...

Toto „obmedzené“ dievča má dnes šťastnú a milujúcu rodinu, prácu, byt, dobré zdravie. A ja, kedysi taký moderný a pokrokový, mám za sebou nevydarené, rozbité manželstvo, niekoľko rokov alkoholizmu, depresiu, samovražedné myšlienky, nedokončené štúdium, jedným slovom – životný chaos... Už šesť rokov sa snažím svoj životný neporiadok upratať, ale vlastnými silami to nedokážem; môžem si len väčšmi ublížiť. Preto som si na pomoc pozval Ježiša Krista a Pannu Máriu. Ježišovi som ponúkol svoju triezvosť a rozhodol som sa, že nenadviažem vzťah s nijakou ženou okrem svojej manželky.

Každú nedeľu prijímam Eucharistiu, raz v mesiaci sa spovedám, každý deň sa modlím ruženec a korunku k Božiemu milosrdenstvu. Modlím sa za svoju manželku, dcéru a spomenutú priateľku, ktorej som kedysi ublížil, a prosím, aby Boh chránil jej manželstvo. Modlitba za blížnych mi pomáha pozerať sa na nich inak a zbavovať sa hnevu a zranení. Nerobím to len pre seba, ale aj na Božiu slávu. Mojím heslom je málo hovoriť a viac robiť, pretože ľudia ma spoznajú podľa skutkov, a nie podľa slov. Aby som žil ako dôstojné Božie dieťa, nemôžem zabudnúť na minulosť – je mi na výstrahu...

Kedysi som predmanželský sex pokladal za prijateľný a výborný. Kupoval som si pornografické časopisy a masturboval som. Nasával som zvrátené filmy a obrazy a nazdával som sa, že to prospieva životu. Podporoval som právo žien na interrupciu, mal som s nimi erotické vzťahy, aby som sa mohol vychvaľovať, že som „ozajstný chlap“. Svoje sexuálne výčiny som hojne zalieval alkoholom. Cítil som sa úžasne moderný a slobodný. Žil som ako pohan a na ženy som sa pozeral ako na „tovar“. Občas mnou otriasli výčitky svedomia a išiel som na spoveď, ale potom som opäť dovolil diablovi, aby mal ku mne prístup. A on nado mnou víťazil.

Pod vplyvom alkoholu som páchal veľa hriechov a zvráteností. Keď som bol opitý, čítal som si príbehy o markízovi de Sade. Alkohol bol môj priateľ, lekár, terapeut, bôžik... Namiesto pomoci mi však priniesol zúfalstvo, ustavičný strach, hnev a hriech. Bol som otrokom závislostí... Za závislosťou nasledovali hriechy, ktoré viedli k strate viery. V takých chvíľach sa človeku zdá, že Kristus je ďaleko, ale je to preto, lebo my sme v tme.

Keď uvažujem o svojom manželstve, zdá sa mi, že obaja sme zneuctili dar sviatosti manželstva. To, čo sme vytvorili, bolo dokonalým popretím toho, o čom čítam v Milujte sa! Už pred manželstvom sme žili spolu a spolu sme sa opíjali. Navzájom sme sa vťahovali do čoraz odpornejšieho bahna chlipnosti a mysleli sme si, že sme „moderní“... Myslel som si, že takto žije väčšina ľudí; a ak to robí väčšina, treba kráčať s „duchom doby“... Spojilo nás to, ako sme žili? Posilnilo nás to? Polepšilo nás to alebo aspoň priblížilo k sebe navzájom? Nie, nie a ešte raz nie! Dnes si myslím, že sme si len navzájom uspokojovali fyziologické vášne a erotické chúťky. Svoje telá sme navzájom využívali len na to, aby „mi bolo dobre“... Výsledkom toho bol egoizmus, klamstvo, nedôvera, neúcta, hádky a škaredé slová, ktoré dodnes ľutujem. Predmanželské spolužitie nás nespojilo, ale urobilo z nás úplných egoistov, ktorí využívajú druhého človeka. Mňa zaujímalo len telo ženy a ju môj sexuálny pud... Ale aj napriek tomu nám milujúci a odpúšťajúci Boh daroval zdravé a múdre dieťa, a to v dobe, keď katolícke manželské páry, ktoré sa úprimne milujú, nemôžu mať deti! Boh je veľký vo svojom milosrdenstve a dobrote.

Dnes žijeme v odluke, pretože sa medzi nami stalo príliš veľa zla a sme príliš slabí na to, aby sme si nanovo vybudovali spoločný život. Zničili sme príliš veľa vecí a nedokážeme si obnoviť vzájomnú dôveru. Snažím sa svojej manželke odpustiť to, čo ma z jej strany zarmútilo a zranilo. Prosím Pannu Máriu, aby nám vyprosila odpustenie toho, že sme porušili manželskú prísahu. Dnes to môžem napísať, pretože do môjho života vstúpil Kristus. Prichádzal som k nemu postupne. Najskôr som prestal piť alkohol a začal som sa liečiť, aby som nezahynul v biede, ponížení a bez Boha. Svet vnímaný očami triezveho človeka bol krásny. Keď sa mi abstinencia stala normou, začal som premýšľať o tom, či skutočne verím v Boha a čo znamená byť kresťanom. Na stretnutí AA (Anonymných Alkoholikov) na Jasnej hore, kde bolo desaťtisíc podobných ľudí, som v sebe pocítil veľkú radosť a veľkú silu – je nás veľa, ktorí sme vstali z mŕtvych k novému životu. Patria k nám aj niektorí čitatelia Milujte sa! a autori svedectiev. Teším sa, že aj oni sa chcú vrátiť ku Kristovi. Budem sa za nich modliť, pretože posilňujú moju nádej na lepší zajtrajšok – nádej, že návrat k Bohu je vždy možný.

Boj sa však nikdy nekončí. Diabol sa nevzdáva a pokúša, vracajú sa hriešne spomienky... Vtedy je najlepšie zájsť do najbližšieho kostola, kľaknúť si pred Pána, pomodliť sa ruženec, korunku k Božiemu milosrdenstvu, Loretánske litánie, pomodliť sa na úmysel človeka, ktorý kľačí vedľa a tiež sa modlí. Možno aj on prináša k Bohu nejaké bremeno... Toto je moja metóda boja proti hriechu a pokušeniu. A verte, že mi pomáha. Takisto je dobré ďakovať za rôzne milosti a posilňovať sa do budúcnosti. Odvráťte sa od toho, čo ponúka svet. Často – ak nie vždy – je to hriech a odmietnutie Krista. Všetci raz budeme stáť pred Božím súdom. A čím je pozemský život v porovnaní s večnosťou? Čo prinesieme pred Božiu tvár? Svoje peniaze, domy, autá, módne oblečenie? Zlato alebo šperky? Svoju masturbáciu, pornografické obrázky, manželskú neveru a zvrátený sex? Alebo vari alkohol a drogy? Chceli by ste vari predstúpiť pred Boha s týmto všetkým? Boh od nás očakáva lásku k nemu a k blížnym. Do neba sa vchádza len s láskou.

„Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25). Táto veta sa v poslednom čase neprestajne vracia do mojich myšlienok a svedomia. Počujem ju, keď spácham nejaký hriech, vždy, keď som slabý a nedokážem to prijať. Tieto slová nie sú pre mňa len napomenutím, ale aj veľkou nádejou. Vďaka týmto Kristovým slovám sa teraz menej bojím smrti a smrteľnej choroby. Neviem, kedy nastane koniec môjho života; to vie len Boh. Možno sa dožijem staroby, a možno zomriem už zajtra, o týždeň alebo o rok. Viem však jedno: musím žiť tak, aby som bol vo chvíli smrti zmierený s Bohom, bez ťažkých hriechov. Chcem byť v poslednej chvíli zmierený s Bohom a z toho pre mňa plynie príjemná (hoci občas náročná) povinnosť žiť podľa Božích prikázaní. Neviem dňa ani hodiny, a preto sa snažím bdieť ako múdre panny z Biblie.

Keď si spomínam na minulosť, na svoje vzťahy so ženami a na všetko, čo sa stalo, viem, že z toho všetkého bolo najkrajšie, najušľachtilejšie a najčistejšie spomenuté stretnutie, ktoré sa odohralo v jeden januárový večer pred 18 rokmi. Moja priateľka, nábožná, čistá a úprimná žena, mi dala do rúk obrázok milosrdného Ježiša. Vtedy sa mi to zdalo zvláštne a nedokázal som to oceniť ani pochopiť. Ale po rokoch, po mnohých hriechoch a pádoch, po neviazanom živote je to moja najkrajšia spomienka, najhodnotnejší dar, aký som dostal od ženy. Dnes sa modlím a vraciam k milosrdnému Ježišovi. Modlím sa za túto ženu a za všetky ženy, aby som v každej z nich videl svoju sestru vo viere.

Michal