A ja závislá na Ňom som!
(svedectvo)

Už raz som sa podelila so svojim svedectvom a osobne som sa poznala s Jankom Bliscom. Zasiahla ma jeho smrť. Bola som s nim osobne na zjazde "Anonymných alkoholikov" v septembri minulého roku v Poprade, pretože som chcela založiť takéto spoločenstvo v Žiline a potrebovala som od "profesionálov" poradiť. Sama som abstinent tri a pol roka, absolvovala som liečenie v Považskom Chlmci. Problémy s alkoholom u mňa začali pred desiatimi rokmi, keď mi zomrel náhle manžel po ťažkej chorobe - v máji 2003 ho zobrali do nemocnice, 1.6.2003 ho operovali na chrbticu a 5.7.2003 zomrel, boli sme manželia 25 rokov a nikdy vážnejšie chorý nebol. Takže ja som ostala sama, synovia už boli dospelí, nemala som žiadnu priateľku, pretože sme si s manželom boli aj priatelia a vystačili sme si na všetko. Tento šok zo smrti, v tých časoch som Bohu vyčítala jeho smrť, pretože som sa modlila za uzdravenie manžela, bol to veľmi dobrý človek, ktorému záležalo na rodine a stále som sa pýtala "Prečo...?" Odpoveď som nedostala, nevedela som, že mám počúvať Boha, že mi to dá vedieť. Vieru som dostala od rodičov pri narodení, no napriek sviatostiam, ku ktorým som aj pristupovala, som vieru nežila. Brala som len ako "sa patrí ísť v nedeľu do kostola, pristupovať raz v mesiaci ku spovedi, občas ísť aj na sväté prijímanie. Po manželovej smrti som po dvoch mesiacoch dostala epilepsiu a sedem rokov som brala silné lieky na depresiu a epilepsiu, do toho som pila, ale pila som len vtedy, keď som mala nejaké problémy a tie prišli, keď som dostala vyhadzov z práce kvôli alkoholu, nevládala som splácať pôžičky, tak som to riešila alkoholom. Moja povaha bola neznesiteľná, s každým som sa len hádala, lebo som ľudí neznášala, myslela som si, že každý mi chce len zle a keď sa trápim, každý mi to praje. Celá rodina bola so mňa nešťastná, prehovárali ma, aby som išla na liečenie, no ja som odmietala a nechcela som prestať piť ani ísť na liečenie. Až raz, 28.decembra 2010 som bola na sviatosti zmierenia, v ten deň ráno som aj deťom aj rodičom povedala, že sa nepôjdem liečiť, ani keby sa "na hlavu všetci postavili".. A večer pri spovedi som odmietala ešte aj odporúčanie kňaza, aby som sa išla liečiť. No zrazu...som v spovednici videla Ježiša, ako mal natiahnutú ruku ku mne a povedal mi :"Daj mi svoj život": Vtedy som povedala "áno", áno, pôjdem sa liečiť, v tom čase som už nepila. Doma som povedala, že ak mi chcú pomôcť, nech mi vybavia liečenie, že sa pôjdem liečiť. Tak som nastúpila na liečbu a to ešte s tým, že tam budem len štyri týždne. Keď sa ma prijímajúca lekárka opýtala, že prečo štyri, nevedela som, len som si myslela, že mi to bude stačiť. Prvé dva týždne boli pre mňa hrozné, stále som mala pocit, že tam nepatrím, že iní sú horší ako ja, že je to hanba, že som tam. Ale dala som "áno", tak musím štyri týždne vydržať, aj keď na liečbu sa chodilo na desať týždňov. Viem, že sa rodina veľmi za mňa modlila a po dvoch týždňoch, nastal obrat. Ten sa začal tým, že sme mali pracovnú terapiu s kameňmi a ja som maľovala obrázky na kamene, čo sa veľmi páčilo. V minulosti som maľovala varechy, obrázky a veľmi ma to bavilo. Potom som dostala na starosť knižnicu, no ja som si nenašla žiadne knihy, ktoré by ma zaujímali, pretože boli väčšinou o alkohole. Z domu mi doniesli náboženské knihy, viem, že ma sprevádzalo Slovo medzi nami každý deň. Začala som trochu pracovať s internetom, aj keď som predtým nevedela ani zapnúť počítač. Začala som pomáhať ľuďom, ktorí sa tiež liečili z rôznych závislosti, dávala som im osobný príklad, ako sa majú otvoriť, aby sa im ľahšie žilo, lebo naozaj tu boli hrozné tragédie. Na liečení mi bolo veľmi dobré, robila som práce, ktoré ma bavili, pomáhala som ľuďom a asi v siedmom týždni liečenia som dostala akútny zápal pankreasu, takže som bola hospitalizovaná v nemocnici, no veľmi rýchlo tento vážny stav prešiel, po týždni som sa vrátila naspäť a bola som na liečení o týždeň naviac, lebo som "nadsluhovala" pobyt v nemocnici. Ani sa mi nechcelo odísť z liečenia, lebo doma ma čakal kopec problémov, ktoré som nevedela ako budem riešiť, lebo som bola jedenásť týždňov od nich uchránená. Jediné s čím silným som išla domov bolo to, aby som vydržala rok nepiť, presvedčili na, že som chorá do konca života a že mám diagnózu F10, ktorá sa nedá vyliečiť. A čo bolo ešte dôležitejšie, bolo to, že nám tam povedali, že si máme nájsť bezpečné miesto. Tak sa to miesto pre mňa stal kostol, kde som po liečení trávila každý deň, začala som žiť vieru, bola som hladná po Božom slove, začala som chodiť do Školy viery a kresťanského života, absolvovala som kurzy Alfa, Filip, pred troma rokmi som začala viesť skupinku žien, ktoré tiež chceli poznať bližšie Ježiša, stretávame sa každé dva týždne dodnes a veľmi som chcela pomáhať aj ľuďom, ktorí majú problém s alkoholom, no nenašla som nikoho, kde by som mohla otvoriť skupinu AA, že to všetko už bolo a stroskotalo. Na kluboch, ktorých návštevu tiež odporúčali po liečbe, som sa nestretla s ľuďmi, ktorí by mali takú milosť od Boha, aby pocítili takú slobodu ako som dostala ja od Boha. Môj život sa veľmi zmenil, ja neberiem ani to, že na liečení ľudí doslova naštepili v tom, že sme alkoholici, do konca života a takí aj zomrieme. S tým ja nikdy nebudem súhlasiť. Dostala som milosť od Boha, že som prešla zmenou myslenia a aj na liečenie na Boh "musel dostať", aby sa zmenila moja osobnosť a s čistou hlavou som mohla všetko pochopiť. A pochopila som : Som slobodný človek, ktorého jedine Boh mohol uzdraviť, lebo som mu dala svoje áno. Život bez Boha, bez modlitby, bez Božieho slova si už neviem predstaviť. A alkoholička nie som, lebo som milované Božie dieťa. Je toho tak veľmi veľa, čo by som mohla písať. Hodiny a hodiny, svedectvá o uzdravení, ozaj ani som nespomenula, že žiadne depresiu nemám, epilepsiu, na tú som dávno zabudla, neberiem žiadne lieky a skoro som sa v minulosti od nich stala aj závislou, lebo som sa raz predávkovala, nie úmyselne, zapila alkoholom....a bola som tri dni v kóme, ani som sa nemala prebrať, nie to byť normálna. Žiadne dôsledky nemám, pracujem, prácu som si vyprosila. pána som prosila, aby mi dal takú prácu, aby som ho mohla denne chváliť. Tak pracujem. Úrad je vedľa kostola, obedňajšiu prestávku máme od 12.00 do 13.00 hod. a svätá omša pre pracujúcich je od 12.15 do 12.45 hod., takže chodím na Hostinu denne a chválim Pána tak, ako som sľúbila. A aby som sa vrátila k Jankovi Bliscovi, chcel mi pomôcť so založením AA u nás, len nevedel pochopiť, prečo si nechcem priznať, že som alkoholik. Ja to ale nemôžem, pochopila som, že som Božia princezná, že ma Boh miluje a ja si nebudem dávať také "tituly". Tým chcem povedať len to, že každý má svoju cestu, len nie každý sa otvorí Bohu a prejde zmenou myslenia. To obrátenie , ktorým som ja prešla, tiež nemá každý, pretože ľudia, ktorí mali problémy s alkoholom, sú síce na dobrej ceste, Boh to vie, len oni majú svojho boha - abstinenciu. A Boh, z lásky k nim, im to nechá. Veľmi by som chcela pomáhať ľuďom, lebo by som im dala len to, čo som dostala ja od Pána. Aký je krásny život v slobode, Pánovi za to neprestanem ďakovať.

Zmena osobnosti sa rodí po nejakom čase tomu, kto je a ostane "závislý" na Bohu. A ja závislá na Ňom som!