Emil

Moja pijanská kariéra bola dlhá asi 23 rokov, čo počítam od prvého vážnejšieho kontaktu s alkoholom. Je to zároveň spojené s nástupom na základnú vojenskú službu a následne s prácou v dopravnom podniku mesta, v ktorom bývam. Užívanie alkoholu postupne gradovalo a naberalo nekontrolovateľné dimenzie a s tým spojené devastovanie mojich mravných i morálnych hodnôt. Začal som sa pomaly, ale isto potápať vo výhovorkách a klamstvách, ktoré súviseli so zaobstarávaním si alkoholu. V poslednej fáze mi nebolo cudzie prepiť celú výplatu a následne si uzurpovať právo na peniaze mojej manželky alebo detí. Posledný rok, kedy som prišiel pre alkohol o vodičský preukaz som prijal náborovú prácu v podniku Banské stavby Ostrava. Vtedy to vyvrcholilo. Moje rodinné zázemie bolo v dokonalom rozklade, ostal mi len kľúč od dverí bytu, ale aj tak sa treba poďakovať rodine, pretože, aj zámok sa dá vymeniť a veci z bytu povyhadzovať. Ďakujem Bohu a svojim blízkym, že sa tak nestalo. Bol som ďaleko od domova, manželka prestala so mnou komunikovať a deti to robili, len keď to bolo nevyhnutné. Nevedel som to psychicky uniesť. Vedel som, že robím zle, no bez pijatiky bolo zle a s ňou ešte horšie. Pokúšal som sa niekoľkokrát za celú moju pijanskú kariéru prestať s tým a mal som aj výsledky – pol roka, dokonca rok bez alkoholu, no akosi viac som samostatne a bez vedomostí a podpory kolektívu nedokázal. Tu musím podotknúť, že sebapozaním som zistil, že som rýchle rozbiehavý typ, ktorý dokáže piť s veľkými prestávkami, ale akonáhle sa naskytne príležitosť, tak pijem v ťahu 3 dni a viac a neviem už pitie kontrolovať. Nakoniec myšlienka prejsť odvykacou liečbou dozrela a tak po detoxe v roku 1987 som následne roku 1988 prijal liečbu v liečebni Predná Hora. Hovorím tomu vysoká škola života. Tam som sa prvykrát dokonalejšie oboznámil s podstatou alkoholizmu, jeho vplyvom na ľudský organizmus a rodinu, a hlavne ako sa naučiť s touto chorobou žiť. Musím sa priznať ešte k jednej veci: bol som vychovávaný v ateistickom duchu, ale aj napriek tomu som sa veľakrát modlil, no až teraz viem, že to nebolo modlenie srdcom, skôr vyprosovanie si nejakých mojich prianí, ktoré sa mi mali splniť v okamihu a bez môjho pričinenia. Hoci som bol pokrstený, prvé sväté prijímanie som prijal vo svojom 24. roku pred sobášom a neskôr aj birmovanie. Obával som sa ľudí a priestoru v ktorom som býval, že ma po liečbe zlomí a tak sa aj stalo. Tesne pred koncom liečenia bola mi daná dovolenka a ja v prvom okamihu som sklamal. Prvé pozvanie namiesto odmietnutia som prijal. Teda liečenie som nedokončil. No po pol roku tápania medzi pitím a abstinenciou som konečne naštartoval a odvtedy som čistý bez kvapky alkoholu v akejkoľvek forme. Začal som sa stretávať s ľuďmi, ktorí mali podobný problém v kluboch abstinujúcich a skupinách anonymných alkoholikov. Veľa vecí som pochopil, aj to, že som sa nemal obávať prostredia a ľudí, ale seba samého. Pred viac ako piatimi rokmi ma oslovili niekoľkí moji priatelia, ktorých som poznal zo stretnutí abstinentov, aby som prišiel medzi nich do Levoče, kde založili Kruciátu oslobodenia človeka. Prijal som to pozvanie a následne aj sľub najprv kandidáta a po troch kandidatúrach sľub člena Kruciáty oslobodenia človeka. Ten sľub znie:
“Zaväzujem sa solidárne zachovávať dobrovoľnú a úplnú abstinenciu od všetkých alkoholických nápojov, taktiež nikoho neponúkať alkoholom, nevydávať peniaze na nákup alkoholických nápojov, zúčastňovať sa stretnutí a akcií Kruciáty oslobodenia človeka, viesť striedmy a triezvy život v každom smere“.

Týmto spoločenstvom sa vlastne začala nová dimenzia chápania a vôbec môjho života v abstinencii. V tomto spoločenstve som sa prvýkrát v širšom obsahu začal oboznamovať so Svätým písmom a nakoniec som dospel k názoru, že je o mojom – našom živote, o živote, ktorý som chcel oddávna žiť, len som nevedel ako. Zmenil som vo veľa veciach svoj názor aj vnímanie celého svojho mravčieho života a konania. Dospel som k názoru, že nemôžem žiadať od iných niečo, čo sám nedokážem. Ak chcem, aby iní žili podľa Desatora alebo zásad Kruciáty oslobodenia človeka, v prvom rade musím tak žiť ja sám a je jedno, či to nazvem obetou, alebo životný štýl. Skôr by som to komentoval ako podanie teplej ľudskej ruky a vyjadrenie lásky. Viem už ináč reagovať na životné situácie, verím, že som našiel pokoru, trpezlivosť a hoci sa ťažko zabúda, viem aj odpustiť, no viem, že toto všetko nie je výsledkom len môjho snaženia, je to výsledok modlitieb k nebeskému Otcovi a Matke, ale aj podpory všetkých mojich blížnych a priateľov. Ľutujem z celého srdca, čo som svojim konaním spôsobil, prosím o odpustenie dcéru a synov, ktorým som nebol v tomto smere dobrým príkladom a dnes to vidím ako svoje video v ich konaní, lebo sa nepoučili z mojich chýb a často si dovolia viac alkoholu, ako je únosné, no zároveň verím, že spoločnou modlitbou a s Pánom Ježišom ich privedieme na správnu cestu. Ľutujem svoje previnenie a prosím o odpustenie svojich rodičov, z ktorých mamka sa dožila mojej nápravy, no ocko už nie, ale verím, že o tom vie! Ľutujem svoje previnenia voči manželke, ktorá začala so mnou komunikovať šesť rokov po liečení a prosím o odpustenie za hriechy, ktoré som páchal práve vtedy, kedy moja pomoc bola najpotrebnejšia. Ďakujem Pánu Bohu, všetkým svätým, Panne Márii ako i svojim blízkym a sestre, že ma nezavrhli a vypočuli moje prosby a modlitby i keď spočiatku nie zo srdca. Vynasnažím sa robiť dobro podľa Desatora, v zmysle Kruciáty oslobodenia človeka – PRAVDA VÁS OSLOBODÍ a katolíckej viery.

tak mi Bože pomáhaj!