Homília otca Romana Gažúra,
ktorá odznela na záverečnej svätej omši

Moji drahí!

Ako som v úvode svätej omše spomenul, bohatý mladý človek odchádza smutný, zarmútený. Pán Ježiš mu povedal slová, ktoré ho zarazili. Ale tiež nemôžeme zabudnúť na to, ako mu to Ježiš povedal. Ježiš naňho pozrel s láskou. A je to tak. Moji drahí, človek keď chce niekoho napomenúť, keď vidíme, že je na zlej ceste, môžeme ho ešte viac zraniť než je.

Počas týchto troch dní sa uskutočnilo sympózium, Vám Levočanom dobre známe, že sa rok čo rok uskutočňuje. Prečo sa to vlastne robí? Pretože by sa zišli alkoholici, páter Roman nemá čo robiť, tak si zvoláva alkoholikov zo Slovenska? Áno, taká zvláštna téma toho roku – pastorácia rodín, závislosť. Kto z nás nie je závislý. Ako Pán Ježiš povedal: „Kto je bez hriechu, nech hodí prvý kameň.“ Dnes evanjelium pojednáva závislosť na peniazoch. Kdesi som čítal, že pôvodcom zla je láska k peniazom. A to nikto z nás nie je dokonalý, by som povedal. Určite tých alkoholikoch nie je až tak veľa, ale závislých na majetkoch je oveľa viac. Pán Ježiš s láskou pozrel na mladého človeka. Nie vyčítavo, ale s láskou. Niečo v nás môže byť také, keď vidíme človeka, ktorý poblúdil; zoberte si: taký otec rodiny, matka rodiny, keď vidí, že dieťa blúdi, môže ísť krikom, môže aj bitkou, reakcia je taká!

Počas tých dní, ktoré boli, mohli sme si vypočuť rôzne reakcie, ako pomáhať ľuďom závislým. A vlastne tu musíme byť veľmi obozretní, až citliví, ako Ježiš. Napríklad taký systém Cenacola, ako nám prezentoval doktor Mendl: Prvá vec – rodič má vyhodiť dieťa z domu , možno že bol vtedy veľmi silný mráz, možno že by sa chcelo čím skôr vrátiť domov a tak vlastne ho naviesť na abstinenciu. Iný systém, ktorý viac prezentovala sestra Katarína: Ísť s láskou ! Každý človek je úplne iný. Na každého platí niečo iné. Možno že ten mladý človek v evanjeliu potreboval ten láskavý pohľad Ježišov. Možno, keby mu prísne povedal, možno že by ten človek cnosti, ktoré zachovával, boli tam spomenuté: nekradol, necudzoložil, nehrešil, by ešte viac sa ponoril do bahna. Čiže tu musíme byť veľmi obozretní na človeka. Ďalšiu vec, ktorú sme počuli, to rozprával Maroš Kuffa v piatok: Ako vlastne zobrať človeku tú povestnú hračku, tú závislosť? Krásny príklad povedal: Pes drží v zuboch kosť. Keď mu ju chceme zobrať, zaútočí na mňa, pohryzie ma. Ale na to, aby som mu ju zobral, musím mu ponúknuť niečo lepšie, nejaké mäsko, čo pes nepohrdne a vtedy púšťa kosť. Čiže, keď chceš zobrať človeku nejakú príjemne dovolenú vec, ktorou je aj alkohol, možno že aj nejaký ten hmotný majetok, musíš mu dať niečo kvalitnejšie, niečo lepšie. Tak isto, zoberte si, ako dnes sme počuli aj včera, že už mladí ľudia už v tom predškolskom veku, alebo povedal by som zo základných škôl už sú závislí. Ako vlastne zobrať tú hračku týmto mladým ľuďom. Ku koncu svätej omše vystúpia mladí ľudia z Považskej Bystrice, ktorí povedia, čo oni robia, ako sa snažia pomáhať závislým ľuďom. Tvrdia, že je veľa narkomanov, mladých ľudí. Určite, jedna forma je taká, že naučiť mladého človeka zabávať sa bez týchto, povedal by som „pomôcok k radosti“. Jednoducho, človek chce byť v neustálom tranze. Do toho tranzu nás dostávajú média, internet, rôzne látky – alkohol, drogy, jednoducho človek chce byť v nejakej nadprirodzenej sfére. Nechce byť v skutočnosti, v realite. Preto hľadá nejaké čudáctva, nejaké zvláštnosti. Keby Pán Ježiš vedel, že budeme šťastní s drogou, povedal by: „Pichajte si heroín! Dávajte si alkohol!“. Ale on má úplne iný scenár pre život: Pán Ježiš sa pozrel s láskou na mladého človeka.

Moji drahí, nato, aby sme mohli pomáhať ľuďom, obraciam sa teraz na vás, ktorí máte v rodine nejakého alkoholika a určite máte, sám som takým dieťaťom a chcete mu pomôcť, vy musíte milovať toho človeka. To bolo veľa razy spomínané počas tých dní. Ak ho budeš nenávidieť, ešte viac ho utvrdíš v tej závislosti: Načo budem abstinovať, oni o mňa nestoja. Ale tu nehovorím teraz o nejakej naivite, že ja ho budem bombardovať láskou, ako nejaký sektár, ale láskou vymáhajúcou. Pán Ježiš miloval, ale vymáhal. Jeho láska bola vymáhajúca. To nebolo nejaké hladkanie – buď dobrý, všetko bude dobré – práve naopak, on miloval, ale vymáhal. Láska je vymáhajúca. Častokrát to hovoril už nežijúci svätý otec: „ Keby aj iní od vás nevymáhali, vy sami musíte od seba vymáhať.“ Lebo dnešný svet od vás nemusí vymáhať. „Rob čo chceš! Budeš šťastný!“. Také klamstvo veľké. Čiže musíš sa naučiť vymáhať od seba. Ďalšia veľmi krásna myšlienka, ktorú povedal dôstojný pán Maroš Kuffa: „Keď chceš pomáhať“ nazval to byť lyžičkou, ale čistou lyžičkou. Sestra Katarína to nazvala injekčnou striekačkou a ty si ihlou. Pán Ježiš je liekom, tou náplňou a ty si ihlou. Tá ihla aby neinfikovala toho pacienta musí byť čistá a predovšetkým priechodná, aby cez ňu mohol prejsť ten liek do žily, do organizmu. Čiže ty keď chceš ako rodič, ako manžel, manželka, ako dieťa pomôcť svojmu blízkemu, ktorý je otrokom nejakej závislosti, sám musíš byť čistý. Čo nie je ľahké! Lebo keď budeš zranený, ešte viac zraníš toho človeka. A stopercentne si zranený! Ak si toľko rokov žil v alkoholickej rodine, je malá pravdepodobnosť, žeby si nebol zranený. Možno si to ani neuvedomuješ. Čiže ty sám potrebuješ pomoc! Určite najlepší lekár je Pán. Ja častokrát rozprávam, ako my sa bojíme dať si pomôcť. Nielen tí závislí ľudia! Ale aj tí spoluzávislí, rodinní príslušníci. Hanbíme sa! Ja som už raz rozprával, koľko mne trvalo, kým som priviedol niekoho k môjmu ockovi ako k závislému človeku. Ja som sa bál, ako zareaguje. A mnohí sa tak bojíte a sa bojíme! Raz sme prišli do jednej rodiny a matka rozpráva: „Viete my sme mali potom peklo v rodine. On prestal s nami komunikovať. „Koho ste mi priviedli?““. Obrovský strach! Strach, človek sa bojí! Pán Ježiš niečo iné hovorí : „Neboj sa!“. Prekonaj strach, ten paralyzujúci strach, ktorý znemožňuje, aby si dostal liek do svojho srdca.

Moji drahí! Ako sme počuli v dnešnom svätom evanjeliu: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie“. A častokrát vlastne niekedy zalamujeme už všetky možnosti. Už matka, manželka, dieťa hovorí: „Už som všetko vyskúšal. Modlím sa a s ním sa nič nedeje“. Niekoho naviesť na cestu abstinencie, alebo zbavenia sa závislosti z ľudských, dalo by sa povedať z ľudských kategórií je už skoro nemožné. To je taká obrovská príťažlivosť v tej veci. Aj keď možno človek vie, že po tej droge budú nejaké absťáky, nejaké abstinenčné príznaky, možno že nejaké delírium, človeka obrovská sila ho ťahá k tej droge. Zoberte si, vysokopostavený človek, a on vie, že keď bude ďalej piť stratí jednak veľmi vysokú funkciu, stratí rodinu, ale on to nevie zastaviť. On sa len chlácholí, on sa len klame, že to nie je také zlé. Ale nie je to v jeho silách! Vymyká sa mu to z rúk! A čo je najhoršie – on nepríde, on nepoprosí o pomoc. Čiže na scénu prichádza Lekár lekárov – Boh. Ale aj tu by mohol niekto namietať: „Však sa modlím a nič mi to nepomáha. Stále som tam, kde som bol“. Možno že aj ty sám potrebuješ, ty čo sa modlíš nejakú tú očistu. Si tou nepriechodnou ihlou, tou špinavou lyžicou, ktorá viac infikuje, ako pomáha. Čiže vidíte, je tu strašne veľa aspektov závislostí. Škoda, že spoločným menovateľom všetkých tých závislostí je smútok. Zoberte si, kto z nás bol radostný po spáchaní nejakého hriechu. Predtým – áno – som sa tešil, lebo hriech ma taký „šmak“, príjemný „šmak“ a vlastne potom uhryznutie, ako vretenicou, takým hadom. Ale keby človek vedel dopredu rozmýšľať, čo ho čaká potom, určite by sa tomu vyhol. Ale sme slabí! Čiže znova: Lekár lekárov musí prísť a on začať pôsobiť v mojom živote. Znova sa vrátim k Marošovi Kuffovi, ktorý častokrát v svojich príhovoroch hovorí o jednej strašne dôležitej cnosti. Cnosti nad cnosťami. A to je pokora. Kde sa ona berie? Prečo hovoríme v kresťanstve o nejakom ponížení, pokore? Keď človek chce vynikať, chce byť prvý, čo nám preferujú média. Moji drahí, Ježiš bol pokorný. On nielen, že bol pokorný v tom, že, bol pravdivý, ale on sa naozaj znížil. On išiel ešte ďalej, on hoci bol Bohom, druhou božskou Osobou stal sa človekom. Čiže, ako keby sa degradoval do niečoho úplne nižšieho než je. Z oblakov, z majestátu Boh schádza dolu. Čiže on nič od nás nežiada, čo by predtým nespravil. A to je vlastne základný kameň úrazu všetkých závislostí. Aj ten mladík bol pyšný. Aj ten narkoman je hrdý, pyšný, alkoholik je pyšný, otec rodiny je pyšný. Lebo viete aká je rekcia: „Ty sa choď liečiť“. Otec alkoholik povie svojej žene“ „Ty sa choď liečiť, ja som v poriadku“. Čiže hrdosť, pýcha, ktorá je veľmi nebezpečná vo všetkých sférach nášho života. Niekedy to môže až tak ďaleko zájsť, že musíme skonštatovať, povedať človekovi závislému: „Ty musíš padnúť na to najposlednejšie dno“. Ako Mária Magdaléna. A potom sa odraziť, potom ísť hore. Keby to bolo to možné sa uchrániť toho dna bolo by to ideálne. Častokrát je človek tak hrdý, pyšný, tak ho ten diabol klame, že si úžasný, keď piješ, si krásny a pritom si zdeformovaný, zničený. Až tak mu veríš tomu zlému, že veríš v to, čo robíš, že je dobré. Čiže klameš samého seba. Nežiješ v pravde. Pokora – žiješ v pravde! Ty sa bojíš tej pravdy. Ináč by ťa tá pravda oslobodila. Ty sa bojíš pravdy! Lebo vieš, že by si mal z toho výčitky. Moji drahí, čiže ak chceme pozerať na závislosť, musíme pozerať predovšetkým na samých seba. Či ja som naozaj tou čistou lyžicou, tou ihlou, ktorá môže pomôcť. Ako istá žena povedala: „Robte s ním niečo!“. Ale ona nechce nič robiť. Chce ostať tou istou zranenou ženou! Dieťa chce ostať tým istým zraneným dieťaťom a ono chce pomáhať! To je absurdné! To sa nedá! Predtým musíš sám prejsť určitou terapiou, Božou terapiou, aby si naozaj mohol pomáhať. Ale musíš predovšetkým pomôcť samému sebe. Ako sa hovorí – najprv celý pre seba, potom celý pre druhých. Lebo, keď nebudeš pre seba, nič nebudeš môcť dať tým druhým, ostatným. Tým ľuďom okolo seba.

Moji drahí, prosme Pána pri tejto svätej omši, žeby sme pochopili zmysel nezávislosti na hriechu. Čiže z toho plynie tá radosť. Kruciáta, čo to vlastne je? Je to len návod na triezvy život, nezávislý život. Ja som tu už raz spomínal: Kruciáta nič nového nevymyslela! Nedávno som mal v rukách knižku, kde bolo písané, že spolky triezvosti na Slovensku už veľmi dávno existovali, lebo problém s alkoholom stále bol. Dokonca istý pápež dal odpustky pre tých, ktorí sa dobrovoľne zriekajú pitia alkoholu. Čiže znova: nič nového! Lebo ten hriech závislosti tu stále bol. Stále sú to následky dedičného hriechu a my stále ideme ako muchy na lep. Jednoducho sa viažeme na závislosť. Pane Bože príď a daj nám liek od závislosti, ale predovšetkým uzdrav nás slabých. Amen!