Svedectvo rodičov závislého na drogách

Matka Božena

Pochválený buď Ježiš Kristus!

My sme rodičia z komunity Cenacolo. Sme manželia, na budúci týždeň v piatok máme výročie svadby- tridsaťtri rokov. Máme tri deti, najstaršia dcéra má 32 rokov, syn, ktorý žije s nami 31 rokov a 21 ročného syna, ktorý je v súčasnosti. dva a pol roka v komunite Cenacolo, v Rakúsku. Opíšem vám, ako začali naše problémy, ako sa to všetko stalo.

Žijeme celkom normálny život, aspoň sme si to mysleli, že sme celkom normálna rodinka. Sobášení sme boli v kostole, žili sme kresťanským životom, asi takým, že môj manžel bohužiaľ do kostola nechodil a ja som bola taký praktizujúci kresťan , ale taký ako sa tu hovorilo – musíš, lebo... – lebo som bola tak vychovaná. Chodila som do kostola, pokladala som si za povinnosť, aby aj moje deti chodili do kostola. Ale nie že som ich posielala, ja som skutočne s nimi chodila. Majú všetky sviatosti. Náš najmladší syn chodil na katolícku školu –základnú a potom na osemročné cirkevné gymnázium. Myslela som si, že to bude všetko v poriadku. Manžel ma podporoval v tých aktivitách, chodil síce do kostola zriedka, ale podporoval ma. Vo všetkom: či to bol krst, birmovka, všetko sme mali tak ako v ostatných kresťanských rodinách. Náš syn chodil na osemročné gymnázium a bol veľmi šikovný. Dostal sa tam vďaka tomu, že bol šikovný a nadaný. Nás ani nenapadlo, že keď začal mať problémy s učením, že by to mohli byť drogy. Myslela som skôr, že je lajdák, alebo na to nemá, že je to na neho moc. Prvé dva roky to bolo dobré – jednotky, dvojky. Potom to začalo – trojky, potom aj štvorky. Nikdy nevynechal zo školy ani jednu hodinu. Pretože jeho dochádzka do školy bola aj naďalej pravidelná, pokles v učení nás viedol k myšlienke, že buď na to nestačí, alebo, že je darebák. Napriek tomu zmaturoval s vyznamenaním, podal si prihlášku na vysokú školu. Boli sme nato pyšní. Mal ísť študovať informatiku do Brna. Bol to jeho obľúbený predmet, išlo mu to fajn. Ostatné predmety, aj keď aj mal zlé známky, mysleli sme si, že ho to nezaujíma. Ešte nemal osemnásť rokov, keď zmaturoval, potom absolvoval osemnásť rokov, tak to bola oslava maturity. Samozrejme musel osláviť nielen svoju, ale aj všetkých spolužiakov, potom osemnástku oslavoval. Takže snažil sa byť čo najviac s kamarátmi vonku. Nejednu noc. Čo mňa osobne strašne trápilo. Vysvetľoval mi, že oslavuje so spolužiakmi. A skutočne, bol so spolužiakmi. Ale tí spolužiaci boli vlastne jeho kamaráti aj v tej droge. Keď prišli prvé prázdniny, našiel si brigádu v čajovni a bolo to tak: tá čajovňa mala byť otvorená do dvanástej. Majiteľ ho tam nechával samého, že keď budú mať hostí, aby ich obslúžil dokiaľ budú tam chcieť byť. A tak sa stalo, že náš syn začal chodiť domov niekedy aj ráno, pretože vraj mal hostí a nemohol ich vyhnať. Potom som začala mať z toho aj šoky a dosť prísne som mu hovorila. Musím povedať, že môj manžel je veľmi mäkký, veľmi dobrý a až tak dobrý, že ja som sa cítila strašne zlá. Aj tým, že som mu zakazovala, že som robila doma krik, keď prišiel neskoro. Nikdy som na ňom nevidela, že by došiel napitý. Takto, zo začiatku som nevidela, že by došiel napitý, ale keď medzi nami nastali vážnejšie problémy, napísal list ako ma strašne nenávidí, pretože mu nedávam slobodu, nedávam mu voľne dýchať. To ma teda veľmi bolelo ale nepáčil sa mi ten jeho život. Stalo sa, že prišiel, môžem povedať, že napitý, ale pod vplyvom niečoho, čo som nevedela čo to je. Ja pochádzam z rodiny alkoholika, teda viem čo je alkoholizmus. Na našom synovi som nevidela, že by z neho páchlo, takže tie stavy boli také iné. Odišiel na internát do Brna a tam začali tie hlavné problémy. Ešte som zabudla povedať, že keď začal brigádovať v tej čajovni, tak všetky peniaze samozrejme obratom minul. Ale taký bol od malička. Takže aj toto sa dalo vysvetliť, že má takú povahu. Aj, keď som mu dohovárala, že ide do školy, že bude potrebovať peniaze, aby si šetril, no bohužiaľ všetko obratom minul. Odišiel na internát a tam vlastne začali problémy. Lebo. Ani nie hneď zo začiatku, lebo keď mal to prvé skúškové obdobie a keď bol doma... On chodil na tú vysokú školu vlastne len prvý štvrťrok, lebo on nespravil ani jednu skúšku. Takže vtedy sme videli, že sa s ním niečo deje. Nedržal sa doma, nevedel sa s nami porozprávať, len utekal za kamarátmi. A hlavne tie noci chcel byť strašne vonku. Začala som byť podozrievavá voči nemu a začala som mu prehľadávať veci. Našla som opis, ako si opisuje stav po nejakom užití nejakých hríbov. Tento list, keď som našla nechápala som, mal tam opísané ešte aj iné veci – ako potrebuje „bandžu“, ako mu je dobre, keď si „uletí“ a aké má všelijaké vidiny. Najprv som obsahu tohto listu nerozumela. Čítala som ho a potom som si ho opísala. Potom, keď som sa s ním rozprávala o tomto liste a keď som mu dohovárala, aby si nezačínal s drogami, odpovedal, že on nie je natoľko hlúpy, aby si začínal s drogami a tak. Potom on ten svoj list zlikvidoval, ale ja som mala opis. Išli sme s týmto opisom za jedným psychiatrom. Pýtal sa nás aké máme podozrenie. My sme vlastne nemali nič až na to správanie, ktoré som predtým opísala. Dala som mu prečítať ten list. On nám povedal, že je to s ním vážne a dal nám nejaké lieky, ktoré sme mu mali dávať potajomky. Neviem, aké to boli lieky, ale my sme mu ich skutočne dávali potajomky, pričom sme boli strašne šťastní, že sme mu ich dali a on ich nevidel. Ale akú chybu sme spravili! On čokoľvek na tie naše lieky užil, tak sa mu zdvojnásobil účinok dávky ktorú si dal. Zistili sme to takto: V rodine sme mali dieťatko, išli gratulovať s dcérou. Ja som dcére nepovedala, že sme mu dali lieky. Tam ho ponúkli alkoholom a jeho to uspalo. Zostal úplne odpísaný. Nevedeli, prečo po jednom štamprlíku. Keď nám to dcéra doma hovorila, tak sme si to dali do súvislosti. Potom sme mali ešte ísť na kontrolu k tomu psychiatrovi, to bolo nejak v decembri, pred Vianocami. Lekár si ho zobral dovnútra a tam sa s ním porozprával. Nám nehovoril nič. My sme nevedeli, ako sa máme k nemu správať , čo máme robiť. Išli sme odtiaľ sklamaní. Medzitým, ja ako veriaca som chodila vyplakávať do kostola. Lebo komu inému som mohla povedať, že mám závislého syna. Nikto z rodiny by ma nepochopil, myslela som si, a moje sťažnosti smerovali jedine k Bohu. Mala som to šťastie, myslím, že to bolo tam zrovna pre mňa, že som našla v jezuitskom kostole v Trnave na výveske pozvánku na modlenie sa ruženca za závislých. Prišla som tam, v Trnave sa každú stredu modlí tento ruženec. Spoznala som tam jednu známu, s ktorou sme bývali spolu v činžiaku. Išla som za ňou, že aký mám problém. Ona keď opísala svoj problém, tak vlastne opísala život môjho syna. Utekanie z domu, doobeda spať, žiadne domáce povinnosti, len užívať si život,...Takže dala mi telefónny kontakt na doktora Mendla v Piešťanoch. To bola streda. V piatok sme boli v Piešťanoch a tam sme dostali pomoc, ktorú som hľadala. Od prvej chvíle som verila tejto komunite. Bola to kresťanská komunita. Ako už bolo povedané, verila som tomu, že nášmu synovi môže pomôcť jedine Boh. Aj sa tak stalo. Tak, ako som sa už na klube vyjadrila: Ani neviem, či ma viac trápila Peťova závislosť, to, že sa hrnie kamsi do zlého života, alebo to, že chcel žiť bez Boha. On vlastne tým, že odmietal Boha si hľadal inú cestu. Z mojej strany toľko, možno Ivan ešte niečo povie.

Otec Ivan

Ja som Ivan, manžel Božky. Povedala vám v krátkosti celý ten príbeh. Musím povedať, že povedala absolútnu pravdu, keď povedala, že som mäkký. Stala sa taká vec. Ešte som nevedel, čo to je marihuana a ja som dokonca tú marihuanu doma v kvetináči polieval.

Chcel by som začať trošku tak od konca. Pred dvoma týždňami sme boli na omši. Bola to omša venovaná starým ľuďom a ľuďom, ktorí sa starajú o starých a nevládnych. Pán farár mal tam kázeň, v ktorej hovoril o sv. Františkovi. On kým ešte nebol svätý stretol sa s malomocným. Nemal sa teda kam uhnúť. Malomocenstvo je choroba, pri ktorej sa nemožno z chorými stýkať, podať im ruku. No a František, keďže sa nemal kde uhnúť, tak malomocnému podal ruku, dokonca ho objal. Vtedy spoznal, že pomoc nepotrebuje malomocný, ale František potrebuje jeho. Ja som to pochopil. Chodím už dva a pol roka do komunity a je to pravda, lebo trebárs náš syn... ja to poviem tak, nepotreboval on nás, alebo ja to poviem na seba, nepotreboval mňa, ale ja som potreboval jeho. Lebo až, keď sme zistili, že je závislý, začal sa riešiť v komunite, tak som zistil, že my, naša rodina sa musí meniť. Hlavne celá rodina, ale ja to budem brať na seba, akože ja sa musím meniť. Lebo naša rodina fungovala tak, ako spomínala manželka, ale nebola založená na správnej komunikácii. Nedokázali sme si povedať všetko otvorene. Vlastne sa to učíme až v tejto komunite. Rozprávať o všetkých problémoch tak, ako sú. Aj dnes stretávam mnohých ľudí a boja sa rozprávať o tejto téme – čo je závislosť. Každý si predstavuje tak, ako som to niekedy chápal ja. Keby mi bol niekto niekedy povedal, že má závislého, tak ho beriem ako spodinu. Musím však povedať tak, ako sestra Elvíra hovorí, že každý závislák je ako perla, ktorá padne do blata, len ju treba zodvihnúť, utrieť a znova sa leskne.

Teraz by som chcel troška hovoriť o sebe. Tak, ako manželka hovorila, ja som do kostola nechodieval. Začal som, až keď páter Irenej nám začal robiť duchovné katechézy. Tak som pochopil, čo to je viera. Ja som bol na spovedi po tridsiatich rokoch. Keby nám nerobil tieto katechézy, tak by som ani dodnes neišiel. Začalo to tým, že máme syna v komunite. Až vtedy som začal nad tým rozmýšľať. Vždycky som tvrdil, že načo pôjdem na spoveď, keď poznám hodne ľudí, ktorí prídu z kostola, zo spovede a pichli by vám do chrbta nôž. Ale ako nám hovorili: „Ty do toho kostola nejdeš kvôli druhému, ale ideš tam kvôli sebe.“ Až vtedy som začal rozmýšľať, že by som so sebou mohol niečo robiť. Myslel som si“ „Panebože, keď ja pôjdem po tridsiatich rokoch na spoveď, tak aj ten kostol na mňa spadne.“ Tak som to vymyslel trošku ináč. Boli sme na stretnutiach v Saluce. Je to talianske mestečko, kde sa stretávajú rodičia závislých, je to stretnutie s komunitou. Tak sme sa mali aj my s našim synom prvýkrát stretnúť po ôsmych mesiacoch. Nestretli sme sa však s ním, ale stretli sme sa s komunitou. Bol s nami aj kňaz, páter Kvirin a vysluhoval tam pre nás Slovákov, aj pre chalanov aj pre rodičov spoveď. Na druhý deň som nabral odvahu a sme sa dohodli, že pôjdem ku nemu na spoveď. Páter Kvirin navrhol, že si môžem vybrať miesto a to mi veľmi vyhovovalo. Lebo to bolo to pod holým nebom. Takže som nešiel ani pod ten stánok, aby nepadol, ale išli sme len tak do voľnej prírody. Spoveď trvala dosť dlho a za tú dobu sa mi hodne uľavilo. Veľmi ma podporil. Je to kňaz, ktorý nás dosť často navštevuje. Môžem sa s ním otvorene porozprávať, tak ako s pátrom Irenejom. To som nikdy nevedel, že s kňazom sa môže tak otvorene o všetkých veciach rozprávať. Skrátka o všetkom a to mi robí takú blaženosť na srdci, že môžem všetky hriechy povedať a nemusím mať žiadnu zábranu. To by bolo k tej viere. Som veriaci, ale ešte stále mi však niečo chýba. Dokonca mi radili, ako sa mám modliť, ako mám modlitbu prežívať. Ja ju prežívam podľa seba, snažím sa. Modlievame sa spolu s manželkou ruženec, chodievame na stredajšie ružence v Trnave, ružence, čo máme raz do týždňa, keď máme celoslovenské rodičovské združenie a dáva mi to hodne.

Chcem povedať aj o našej rodine. Nie sme už mladší. Sme v takom veku, že oslavujeme tridsiate tretie výročie svadby. Musím pred všetkými povedať, že naše manželstvo sa utužuje, ani nie od toho času, keď náš syn išiel do komunity, ale trvá to len pol roka. Trvalo to dosť dlho... teraz, keď si rozumieme, som s manželkou veľmi šťastný. Pripadá mi to akoby sme sa zobrali včera.

Ďakujem!