Kruciáta oslobodenia človeka

Počúvajte
Rádio Mária

Dnes je piatok 29. marec 2024 , meniny má Miroslav , zajtra bude mať meniny Vieroslava. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes


Vystúpenie MUDr. Ivana Novotného

V prvom rade by som sa chcel poďakovať za pozvanie, že som mohol k Vám prísť. Nepovažujem sa za odborníka toho druhu ako ma označil predsedajúci, pretože my sa stále učíme spolu s našimi pacientmi.

To čo sme hovorili pred dvomi, tromi rokmi vlastne už nie je pravdou a vždycky niekedy má človek taký pocit, že oslovuje minulosť a hľadá cestu do budúcnosti. Na tejto ceste hľadania sa aj nám napríklad podarilo to, že v roku 1964, to si veľmi dobre pamätám, lebo som vtedy začínal svoju profesionálnu kariéru, bola spotreba alkoholu na jedného občana ešte v bývalom Československu 5,7 litra čistého liehu na hlavu, vrátane kojencov, dôchodcov, chorých, v podstate celého obyvateľstva. V súčasnosti je to okolo 14 litrov čistého liehu na hlavu. Toto nie je špecifikum Slovenska, to je celosvetový problém. Stále hľadáme nejaký mechanizmus, ktorý by nám pomohol v tom, že by ľudia začali zdravo žiť, aby ľudia boli šťastní, aby sa rodiny nestávali katastrofické. Aby v podstate tá cesta na svete bola prijateľná pre každého z nás Nepomáha v tomto ani osveta, ani racionalita. My sme dôverovali napríklad mládeži, že keď im budeme vysvetľovať, že čo všetko robia napríklad tvrdé drogy, tak sme zistili, že sme zvýšili ich záujem o tvrdé drogy, že to vlastne nefunguje. Mnohé z tých aktivít, ktoré sme robili boli v kontradikcii s cieľom. Poučilo nás to. My sa na to dívame vlastne tak, že každý krok, ktorý ide aj do neúspechu, je vlastne novým poznaním. Rozširovaním poznania čo nie je dobré a čo nefunguje sme vlastne stále bližšie k cieľu. Táto cesta je ešte stále pred nami, nie je možné nejakým spôsobom ... Ja keby som vedel, čo treba urobiť na tejto ceste, tak by som nesedel tu, ale by som cestoval do Stockholmu pre Nobelovú cenu. To zatiaľ sa nekoná, lebo sám neviem a to priznávam verejne, že nevieme tieto mechanizmy rozšíriť tak, aby fungovali v populácii. Nám sa darí a pomerne dosť dobre sa nám darí v terapeutickej oblasti, hlavne v sekundárnej a terciárnej prevencii. V primárnej prevencii, dá sa povedať, že sme ešte len na začiatku dlhej cesty, ktorú musíme všetci spolu absolvovať. Na prvom takomto zozname som uviedol mechanizmy, ktoré fungujú u človeka. Každý človek je v podstate subjekt zložený z fyzickej konštrukcie a duševna. Táto psychická a somatická súvislosť charakterizuje každého človeka ako samostatného jedinca, odlišujúceho sa od každého ďalšieho. Je v tom taká variabilita, ako v DNA, takže prakticky identického človeka nie je možné vyhľadať. Čiže somatopsychická kondícia subjektu je multivariabilná a tým sa veľmi ťažko hľadá nejaký zjednocujúci mechanizmus, ktorý by mohol zasvietiť na ten cieľ, ktorým by sme sa mali uberať. Myslím si, že cirkev je jedným svetlom, ktoré môže svietiť na ceste k určitému cieľu, ktorý my vlastne mali by sme život naplniť.

Nie je možné unifikovať myslenie. To sa nám už osvedčilo v rôznych rovinách. Tak isto nie je možné unifikovať ochranné vzorce správania. Každý človek inak vníma, má iné programy, iné ciele, inak funguje uňho kapacita mozgu. Inteligenčný kvocient má iné hranice. Aj citová inteligencia hrá určitú rolu. Toto všetko dáva vlastne tú zložitosť človeka, pre ktorú my hľadáme cesty k náprave toho celého chybného, alebo spoločensky rizikového správania. Subjekt – človek je v podstate vybavený tak, aby drogu mohol prijať. Dokonca je na to vybavený aj psychicky. To znamená, že kontakt s drogou pri prijímaní drogy mení aktuálne vnímanie, náladu, fyzickú funkciu aj somatickú funkciu. Vieme, že niekedy alkohol aj pomáha, vieme, že alkohol aj ubližuje. Rovnako sú to aj deriváty, napríklad morfia, ktoré vedia za istých okolností svojim spôsobom človeku uľaviť v bolesti a utrpení, ale na druhej strane dokážu urobiť aj mimoriadne veľké utrpenia pre rodiny. Takže ten subjekt je štrukturovaný tak, že je schopný cez somatický zážitok akceptovať drogu. Druhá otázka je psychická a tu sa v posledných rokoch objavil vo výskume jeden nový fenomén a to je biologický fenomén vzniku závislosti. Cez neurotransmitery – cez prevodové mechanizmy v nervovom systéme prichádza k určitým zmenám v myslení. Ide to cez jedno malinké jadierko, ktoré desenzitivuje – ide o poruchu vnímavosti jadierka na látky, ktoré vyvolávajú psychickú stimuláciu a látky, ktoré vyvolávajú psychický útlm. Obidve tieto látky účinkujú na jadierko a určitým mechanizmom sa to dostáva do limbického systému. Je ty systém, ktorému hovoríme, že je centrum slasti. Ten registruje všetky mechanizmy, ktoré sa ukladajú do nevedomia a pamäti. Tento celok – somatická a psychická časť v štruktúre je v príčinnej súvislosti so vznikom závislosti. Myslím si, že treba aj pohľad na túto chorobu začať trochu inak vnímať z toho dôvodu, že je mnoho ľudí, ktorí považujú človeka, ktorý podľahol závislosti za niekoho, ktorý je menejcenný najmä v otázkach vôle a otázkach rozhodovania. Teraz, pokiaľ táto veda platí, treba brať to čo som povedal s určitým pohľadom na určité rezervy, lebo zatiaľ ešte nevieme, ako to presne funguje. Na druhej strane, napríklad Campral – liek na vytesnávanie chemickej štruktúry závislosti od alkoholu už funguje. Blížime sa k situácii, kedy budeme mať lieky na túto chorobu. Bude to veľkým poznaním človeka pomôcť každému, kto sa dostane do takejto situácie. Zistilo sa, že v tom jadierku, čo som spomínal všetky informácie (ktoré človek od malička získava na základe zážitkov a chemických dejov, ktoré prebiehajú v organizme) registruje psychicky. Má to odozvu v správaní. Je potrebné urobiť ešte veľmi mnoho štúdií, pretože mnohí pacienti závislí na tvrdých drogách boli v detstve precitlivelí na rôzne pachy, rôzne iné bežné látky. Mali alergické reakcie. Prejavuje sa to u takýchto detí bronchitídami, zápalmi horných ciest dýchacích. Tieto sa liečia istými látkami, ktoré sa môžu podieľať na chemickej deštrukcii jadierka. Teda nie každý sa svojim životným štýlom dostane do závislosti. Na druhej strane aj životný štýl vie človeka dostať do závislosti. Je to také trochu zmiešané. Takže vidíte, subjekt je schopný určitým spôsobom tolerovať drogu. Je to v podstate z toho dôvodu tak, že len to sa môže stať drogou, čo je schopný človek prijať a istým spôsobom zareagovať. To, na čo človek nie je schopný, to sa drogou nemôže stať. Je to vzájomná väzba.

V druhej časti sme sa trošku dotkli určitej indispozície spoločnosti, ktorá do určitej miery nereaguje celkom dobre na drogy, ktoré sa nachádzajú v nej. Napríklad alkohol, tabak, kofeín a lieky považujeme za legálne drogy. Tým je umožnený kontakt – keď sa to predáva, je to bežne obstarateľné, tým sa vlastne umožňuje kontakt. Je otázne a teraz je celosvetová diskusia – niektoré štáty už pristupujú k legalizácii marihuany. Dokonca zriaďujú sa tzv. heroínové izby. Otvárajú sa v určitých zdravotníckych zariadeniach, kde sa začína pod lekárskym dozorom podávať heroín. Je to diskutovateľná vec a ja si myslím, že v tomto, z pohľadu medicíny a z hľadiska humanity, je ešte sa o čom zamýšľať. Celospoločensky má alkohol pomerne vysokú hodnotu. Touto hodnotou sa odmieňame. Nie každý pri tom, keď niekomu daruje fľašku si uvedomí, že mu do určitej miery môže ublížiť. Je otázka, ako toto celé vnímať. Alkohol má aj jeden významný fenomén a to je zbratávanie sa. Zbratávanie má veľký význam v spoločnosti ľudí. Ako náhle to prestane fungovať ako ujednocujúci mechanizmus, tak potom sa to dostáva do konfliktu intrapsychického – vo vnútri človeka aj do konfliktu v medziľudských vzťahoch – ubližuje ľuďom. Zákonné opatrenia v súčasnosti sú pomerne nedokonalé. Napríklad dneska je problém s akútnou intoxikáciou. Ak niekto sa akútne intoxikuje, teda povedzme opije, alebo dostane do nejakej ťažkej zdravotnej situácie následkom predávkovania kokaínom, alebo heroínom, alebo pervitínom, tak detoxikujú sa títo pacienti na centrálnych príjmoch v špitáloch. Nie je zariadenie, ktoré by vykonávalo túto detoxikáciu. Voľakedy sa tomu hovorilo, že záchytné stanice. Myslím si, že ten názov je tak trošku vulgárny, nad tým by sa dalo zamyslieť. Akútna intoxikácia je vo väčších aglomeráciách, kde žije viac ľudí pospolu potrebná. Je dôležitá a život zachraňujúca. Toto legislatíva vôbec neošetruje. My v Bratislave máme ten problém, že práve sa ideme týmto zaoberať, aby sme určité veci z hľadiska ochrany zdravia jednotlivca dostali do legislatívy. Uvidíme, nakoľko sa nám to podarí.

Celospoločensky nie je prijatá rola abstinenta. Existujú rôzne pohľady. Dokonca sú ľudia, ktorí povedia smiešne vyjadrenia, že ja som tak trochu abstinent. Alebo druhý povie, že ja sem-tam si vypijem. Medicína pozná len isté kritéria – abstinencia je, keď niekto absolútne nekomunikuje s alkoholom, konzument je taký človek, ktorý si ozaj sem-tam vypije, potom je pijan, ktorý pravidelne pije a sem-tam nepravidelne sa opije. Alkoholik ten je determinovaný štyrmi štádiami, ktorými sa závislosť od alkoholu definuje. To je odborné hľadisko na konzumáciu alkoholu. U tvrdých drog je to väčšinou trochu ináč, lebo tam štarty sa nazývajú experimentovaním, ale je to vlastne tiež iba ojedinelé konzumovanie za určitých okolností, v určitej klíme a v určitom množstve. Tiež v určitej konštelácii psychiky a telesnej zdatnosti. Aktuálna telesná zdatnosť, ktorá je v každom dni a v každom čase iná je veľmi dôležitá. Myslím si, že to každý z vás má odskúšané, že niekedy človek cíti ovplyvnenie alkoholom po troch, štyroch, piatich pivách, alebo nejakých troch štyroch deci vína a inokedy stačí deci a rovnako cíti ako keď niekedy vypije viac. Takže individuálna tolerancia na všetky drogy, nielen alkohol je rôzna aj v časových intervaloch. Preto je veľmi ťažko určiť práve ten bod, kedy začína rizikové správanie. Nikto nie je schopný hladinu krvného cukru a vyčerpanosť inzulínového aparátu sám sebe zhodnotiť. Závisí to od toho, čo za posledných 24 hodín konzumoval a už to inak funguje, keď človek si vypije. Takže teoreticky aj spoločnosť z pohľadu sebaochrany nemá ešte zabehané mechanizmy. Myslím si, že veľmi ťažko budú zabehateľné. Tam bude musieť začať fungovať nejaký celospoločenský cit, iné hodnoty, ako fungujú doteraz. Celospoločenská hodnota a to celé vnímanie seba, vnímanie spoločnosti a vnímanie ľudí okolo seba a vo vzťahu k ľuďom je vysoko individuálne. Zatiaľ je mnoho početné a nie je možné očakávať jednotný prístup k alkoholu.

Drogy sú integrované do určitých spoločenských skupín. Inak sa správajú k alkoholu ľudia bohatších vrstiev, ktoré sú orientované na kokaín. Je tam more všelijakých prístupov a pohľadov na kokaín, ktoré dávajú celospoločensky nekoordinovaný kontakt s kokaínom. Sú skupiny ľudí, ktoré sú orientované viac na pivo, skupiny ľudí orientované viac na víno. Častokrát to súvisí aj s demografickou situáciou. Určite viete, že v okolí Malých Karpát – Modra, Pezinok, tam sa pestuje vínna réva, tam je obyvateľstvo viac na víno. Na Orave bolo viac na destiláty. Sú skupiny ľudí ako sú stavbári, ktorí sú orientovaní napríklad viac na pivo. My sme raz robili výskumnú prácu asi v roku 1986, kde sme zmapovali celé Slovensko vo vzťahu k určitému druhu alkoholických nápojov. Toto isté platí aj pre tvrdé drogy. Bratislava bola napríklad známa tým, že od roku 1972 do roku 1986 tam prekvitala závislosť na toluéne, na prchavé látky. Od roku 1986 sme začali mať pacientov orientovaných na heroín. Posledných 4-5 rokov nám stúpa konzumácia pervitínu. Teda objavujú sa nám pacienti väčšinou závislí od pervitínu. Takže toto celé sa vyvíja, tá štruktúra závislých. Človek ako keby si hľadal skupinu drog, ktorá mu v určitom smere vie zmeniť náladu a zmeniť aj postoj k životu. Čo je veľmi nepríjemné, je otázka dynamizácie konzumácie drog vzhľadom na vekové skupiny. Dnes máme aj dvanásťročných závislých na tvrdých drogách. Od alkoholu máme závislé aj sedem - osem ročné deti. Keď som nastúpil do mojej profesie priemerný vek alkoholika bol 52 rokov. Keď som odchádzal z Centra pre liečbu drogových závislostí bol priemerný vek 42 rokov. Aj tá veková hranica závislých sa znižuje. Dnes máme závislých od alkoholu 18 – 20 ročných. Celý ten posun ide k nižším vekovým skupinám. To by nás starších malo mobilizovať, lebo to je veľmi nepríjemné ak nezrelý človek sa stane závislým, lebo psychika si potom s ním robí čo chce.

V tretej časti by som vám chcel vyznačiť kľúčové mechanizmy, nad ktorými by bolo dobré sa zamyslieť. Treba sa zamyslieť nad tým všetkým ľuďom, ktorí môžu do celospoločenského vedomia nás ostatných pozitívne vstúpiť a ponúknuť niečo, čo môže významne zmeniť prežívanie človeka. Ja osobne, keď hodnotím závislých, teraz 10 rokov sa venujem na 98% liečbe ľudí od tvrdých drog. To sú ľudia v podstate z ulice. Títo ľudia, keď dozrejú v abstinujúcich narkomanov, tak sú veľmi krásni ľudia a veľmi dobrí ľudia. Je to tragédia nechať týchto ľudí tak a nestarať sa o nich, alebo umožniť im vstup do tragédie. Nie každého vieme zachrániť. Je to veľmi smutné. Mňa mobilizovalo do tejto práce jedno: Keď sa dostavila možno štvrtá, piata matka za mnou do ambulancie s tým, že mi povedala, že ona nemá komu ísť to povedať. Že je rada, že jej dieťa zomrelo. To až ma mrazilo. Sám mám tri deti, neviem si to predstaviť. Myslím si, že mojou najväčšou osobnou tragédiou by bolo , keby som sa musel rozlúčiť s dieťaťom. Ono sa to tak patrí, aby deti sa rozlúčili s rodičom. Nevedel som pochopiť, ako je to možné, že to tak niekto cíti. Keď som to začal s nimi rozoberať, začal som sa troška v tom vyznať, tak som pochopil, že niekedy je vykúpením pre celé prostredie v ktorom narkoman žije, keď odíde z tohto sveta. Myslím si, že keby sme všetci len trochu priložili ruku k dielu, tomuto môžeme zabrániť. Aby naše matky tešili, keď im zomrie narkoman. Takže toto bolo pre mňa veľmi ťažké prijať. Všetkými silami som sa snažil každého pacienta vrátiť do rodiny, lebo úsmev, ktorý rodina vám odovzdá to je, myslím si, nenahraditeľné pre každého kto vie a snaží sa pomáhať ľuďom. Treba sa nad tým všetkým zamyslieť a hľadať cesty. Nie je to možné vyrátať. To čo sa robí – rozhodnutia za stolom, to nefunguje. Potvrdilo sa to na celom svete – v Spojených štátoch, v západnej Európe, aj u nás, že to zatiaľ nefunguje.

Pokúsim sa vám povedať moje osobné skúsenosti, ako ja vidím pomoc cirkvi závislému človeku. Mal som v liečbe asi štyroch, alebo piatich duchovných, ktorí mi veľmi otvorili oči. To ich prežívanie bolo úplne v inej rovine. Inak sa pozerali na svet aj na svoju chorobu a inak s chorobou bojovali. Je mnoho ľudí, ktorým viera pomôže odštartovať z toho chorobného, alebo rizikového správania do ochranného správania. Viera vie posilniť človeka. Pokúsim sa povedať to, čo som ja vypozoroval z mojej praxe – ja som to ešte nikdy nezverejňoval – ako na veriaceho človeka môže pozitívne pôsobiť viera. V prvom rade je to prijatie zodpovednosti pred Bohom. To som videl u týchto duchovných, že oni odchádzali, oni odmietali zodpovednosť. Oni dokonca očakávali, že vzhľadom na výkon služby, ktorý robia smerom k Bohu, že im on pomôže. Ale keď si uvedomili, že vlastne cesta k Bohu je cestou človeka, tak začali úplne inak vnímať seba v roli závislého. Ďalej je to otázka určitej zodpovednosti ku vlastnému konaniu voči niekomu ku komu chcem byť blíž. Ku komu sa chcem priblížiť, komu sa chcem podobať, na ceste kam mám ísť. Ďalej je to otázka princípu istej vyššej moci, kde v núdzi sa viem oprieť. To je pre veriaceho človeka jedna ukrutná sila, ktorá v tom intrapsychickom konflikte, keď človek bojuje so závislosťou vie dať mimoriadne veľkú energiu a produktívnu energiu v prežívaní. Ďalej je to otázka rešpektovania v okolí, toho čo vlastne ma postihlo a to čo vlastne musím urobiť. Je to otázka pocitu viny. Potvrdilo sa mi, že napríklad prijatie viny je dôležité na to, aby človek začal niečo vôbec robiť so sebou. Potom odpustenie je cesta ktorú človek cez liečenie by mal prežiť. Odpustenie je očistenie a sloboda, je to otázka pravdy v sebe. Vedomie, že mi niekto vnútorne rozumie v krízach, a tých kríz na ceste abstinencie, ktorá trvá. Čo si myslíte, koľko trvá uzdravenie psychiky, alebo ak chcete duše človeka zo závislosti? Je to hneď keď položím pohár už? Je to skoro do smrti. Po dvoch rokoch sa začne človek vnútorne vnímať v novej kvalite a v nových hodnotách. Tie hodnoty sa dajú budovať do smrti a tam vlastne je zakliate šťastie, ktoré človek dosiahne na svojej ceste. Je to tiež veľká energia v prijímaní pokory, ale tej kde ma vlastne svet označkuje za alkoholika. Je ukrutne ťažké toto prijať, že som závislý od alkoholu. Človek nemá nervové zakončenia, ktoré by identifikovali chorobu. Naopak. Keď si vypijem, je mi lepšie. Nie je možné zatiaľ, keď si vezmeme, ako sa menia kódové informácie v biológii, jedna sa mení desaťtisíc rokov, takže nemôžme očakávať, že by na základe nejakej biologickej zmeny sme začali žiť s ochranným správaním aktívnejšie. Z tohto pohľadu je úplne jasné, že človek potrebuje v pokore hanby tiež nejakú oporu, kde sa môže obrátiť s tým, že mu bolo odpustené, že prijal svoju životnú cestu. Keby som to celé veľmi zjednodušil a myslím, že dá sa prísť uvažovaním na koreň problému. Vo výchovnom procese, v primárnej prevencii je mimoriadne dôležité najprv odriekanie až potom nasleduje láska. V liečbe je to naopak. Najprv postihnutý musí cítiť, že k nemu pozitívne cítim, že mu chcem dať niečo zo seba a potom je láska. Bez toho, aby sa nevyvinul správny cit pre emóciu, lebo emócia je vodítkom k šťastiu človeka. Keď mám dobrý pocit, tak mám aj pocit šťastia. Keď nemám dobrý pocit, nemám pocit šťastia.

Snažil som sa vám ukázať, ako je to zložité, ako je to komplikované. Z mojich skúseností som chcel ukázať, ako veriaci človek môže čerpať silu z viery, ktorá mu môže pomôcť na ceste k zmene postojov k životu. Tiež k tvorbe vyšších hodnôt, ktoré majú zmysel a budúcnosť človeka. Ja vám ďakujem za trpezlivosť.

naspäť

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign