Kruciáta oslobodenia človeka

Počúvajte
Rádio Mária

Dnes je štvrtok 28. marec 2024 , meniny má Soňa , zajtra bude mať meniny Miroslav. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes


Vystúpenie sestry Kataríny Ralbovskej
z Chorvátska

písomný záznam vystúpenia

Tento materiál je spracovaný ako písomný záznam prednášky sestry Kataríny, ktorý predniesla v sobotu dopoludní na ôsmom sympóziu Kruciáty oslobodenia človeka. Pre čitateľa bude pôsobiť ako nesúrodý, "neučesaný", ale snažil som sa ho iba minimálne upraviť, s úmyslom, aby sa zachovala čo najväčšia autentičnosť vystúpenia sestry Kataríny. Zároveň sa sestre Kataríne ospravedlňujem, za drobné kozmetické úpravy, ktoré som musel v texte urobiť.
(Dr. Paločko, KOČ Levoča)

Srdečne pozdravujem otca biskupa, všetkých Vás, prichádzam z Chorvátska. Inak som Slovenka, ale naši predkovia do dolnej zemi odišli pred 250 rokmi. Ako vidíte, ešte sme si tú slovenčinu zachovali. Aj keď mi to bude trochu ťažšie, poprosím o pomoc, lebo mi chýba dosť slovíčok. Pri práci používam chorvátsky jazyk, takže mi slovenská terminológia trocha chýba. Ale to čo mi bude chýbať Vám nakreslím.

Tak prichádzam z Chorvátska, kde pracujem v Centre pre duchovnú pomoc. Zároveň chcem Vám odovzdať pozdravy z Chorvátska, pozdravy od Slovákov vo Vojvodine. Tam v Chorvátsku je jedna taká malá zaujímavosť, to Vám musím povedať. Vlani, keď som tu bola a keď som sa vrátila celá taká plná takých všelijakých zážitkov rozprávala som o tej Kruciáte, o Vás, tak jedna známa povedala: „No vieš, ja mám v rodine taký neveľký, ale je to problém s alkoholom, tak ja si to rozmyslím“. Dnes je to rok ako sľúbila, že nebude piť. Hovorí pozdrav ich. Tak Vás pekne pozdravujem. Dnes je už rok ako abstinuje. Ona nemá problémy, ale v rodine problémy sú . Čo bude ďalej to uvidím až sa vrátim. No a prichádzam z Centra, ktoré založil náš kňaz, profesor Tomislav Ivančič diecézny kňaz v Záhrebe, ktorý bol dekanom na katolíckej fakulte. A on už pred rokmi, v roku 1975 začal robiť semináre, v ktorých chcel ľuďom priblížil Boha. My všetci akosi veríme, ideme do kostola, ale akosi nám srdce ostáva zatvorené. Začal robiť také semináre ako duchovné obnovy. Neviem ako sa to u vás volá, no a z toho vznikla taká potreba, že ľudia v tých prestávkach prichádzali k nemu a pýtali sa ho: „Dobre, teraz som to inak pochopila a čo teraz robiť? A čo teraz?, A čo v mojom prípade?. Tak vzniklo Centrum pre duchovnú pomoc. Pracujeme individuálne s ľuďmi, prichádzajú individuálne, rozprávame s nimi čo a ako robiť. Akou metódou robíme. Náš kňaz, čo to skúma nazval to hagioterapia. Hagios znamená svätý – svätý je Boh, ktorý jediný človeka môže vyslobodiť a môže vyliečiť všetko, čo je sväté v človeku. Tam sme počuli: chrám boží. V tom našom centre pre duchovnú pomoc robím už 13 rokov. Predtým som robila ako vychovávateľka v materskej škole. Za ten čas som mala osobné kontakty s najmenej dvetisíc ľuďmi a stretávala som sa s ich životnými problémami. Akým spôsobom my pomáhame závislým. Ale nielen závislým, ale všetkým, ktorí prichádzajú s všelijakými vnútornými traumami a zraneniami. Na základe faktov: Ak chceme človekovi pomôcť, čo má nejaký problém je veľmi dôležité a lekári to vedia, stanoviť správnu diagnózu. Aby sme vedeli o čo tam ide. Ja vám to znázorním takto: Keď si vezmeme človeka má telo, psychu a ducha. Môžeme povedať telesnú oblasť, psychickú oblasť a duchovnú oblasť. My sa zaoberáme len duchovnou oblasťou, nie psychickou a nie telesnou. To nechávame lekárom, psychiatrom. Veľmi dobre s nimi spolupracujeme, takže to necháme im a my sa zaoberáme duchovnou oblasťou človeka. Duchovná oblasť človeka to je to najhlbšie, čo človek v sebe má. To je ten život, to je to čo Boh vloží do každého človeka pri jeho počatí. Niekedy, keď povieme duchovné, duchovná pomoc, tak človek si pomyslí – tak to je len modliť sa, len pre tých čo chodia do kostola. Nie, duchovnú oblasť má každý človek. Veriaci, neveriaci, ateista každý človek má duchovnú oblasť. Každý človek, či verí v Boha alebo neverí, verí, že jestvuje ešte niečo, či je to nejaká sila, nejaké univerzum, alebo čo. Každý človek v sebe má tú duchovnú oblasť. Táto duchovná oblasť má svoje zákonitosti, mohli by sme povedať pravidlá, cez ktoré účinkuje. Ako telesná oblasť má svoje zákony – každý deň musím dobre jesť, aby som dobre vyzerala, musím jesť aj vitamíny a všetko musím, až chcem, aby mi to v tele dobre fungovalo, tak musím si aj oddýchnuť, aj vyspať sa. Telesné má svoje zákony a keď ich rešpektujem, keď robím tak, čo mi tie zákony hovoria, tak je mi dobre. Taktiež aj psychická oblasť má svoje zákony. Vieme, že človek nie je len pre seba, že je pre druhého, že sú medzi ľuďmi vzájomné vzťahy. Potom aj povedzme, človek musí mať aj tie psychologické pauzy, aj vyspať sa aj oddýchnuť. Keď to človek nedodrží, tak budú problémy. Taktiež aj duchovná oblasť. Čo je duchovná oblasť? Život, láska, pravda, jednota. Mohli by sme povedať všetko to, čo je Boh. Keď človek to zanedbá, všetky tie zákony, napríklad povedzme milovať, to je zákon ducha. Až nemilujem, už to nie je dobre. Prečo nemilujem – pretože mi ublížil, nechcem ho viac ani vidieť. Tak si to poviem: „ublížil mi nechám ho na pokoji, ak ma zavolá ani nebudem s ním rozprávať“. To znamená akoby nejakú komunikáciu pretrhla , ale vlastne nemilujem viacej tú osobu. A to čo nemilujem to ma už vo vnútri zraňuje. Alebo ak niekto mňa nemiluje, je taký hrubý, kričí na mňa, to ma bolí. A zranená je moja láska. To je ten môj duch. No duchovnú oblasť v človeku nevidíme. Telo vidím, city cítim, ale ducha nevidím . Preto aj my nevidíme, kedy je ten duch zranený. Keď sa porežem to vidím, hneď vidím a hneď vyhľadám pomoc. Ale keď je moja duša zranená, tak nevidím a vidím to len vtedy, keď sa to ukáže alebo na tele, alebo na psyche. Povedzme taký život, ktorý už nie je dobrý, alebo taký človek nevie prijať to čo sa mu stáva. No a keď má vredy na žalúdku, to vidieť tu, to sa ukáže. Vznikajú problémy s komunikáciou, kričíme jedny na druhých. Prečo? Pretože tu nie je láska. Tu sú rôzne zranenosti. Ako človeku pomôcť. Keď chceme povedzme pomáhať závislým. Až mu chceme pomôcť musíme mu pomáhať na každej úrovni. Hovorím, my sa zaoberáme s duchovnou úrovňou. Preto mu chceme pomôcť v tej duchovnej oblasti. Ako? Najprv ho musíme pochopiť. Ak mu chceme pomôcť, najprv ho musíme pochopiť. Čo pochopiť? Pochopiť to, že jestvuje v človeku duchovná oblasť, ktorá je zranená. Otec biskup dnes veľmi pekne na kázni povedal o tej stoličke a o tom, ako to zlo človeka spúta. Prečo ho spúta? Lebo je zranený, slabý. Čo najviac zraní človeka? Hovoríme, že v duchovnej oblasti je to bytosť človeka, láska, život.

Už ako malé dieťa človek, keď pocíti, že nie je milovaný, že je nechcený, a dokazujú to aj výskumy, chýba mu láska. Tá láska je zranená. Keď je láska zranená, potom je zranená aj dôvera. Ja už nemôžem veriť nikomu. A keď nemôžem veriť nikomu a ničomu ja sa bojím. A keď sa bojím čo spravím? Tak sa opijem, aby som mala trocha sily. Tým, že je ten duch zranený, že nebolo lásky, alebo keď je rodina, otec a matka, teraz hovorím o dieťati, keď sa otec a matka nemilujú, keď je tam kríž, keď sú tam výčitky, tak sa pije, bije a dieťa cíti, že ho nemilujú. Lebo dieťa je láska otca a matky. A keď niet v manželstve lásky, tak dieťa cíti, akoby nemalo zem pod nohami. Nemalo základ, na ktorý sa postaví. A keď nemá človek základ, ľahko sa chytá hocičoho. Aby mal istotu. Tak aj tam tiež ľahko dôjde k závislosti. Či je to alkohol, či je to cigareta, či je to droga, či je to sex, hocijaká závislosť, ktorá mi dáva čo len maličkú istotu. A dáva mi na tejto úrovni istotu. Na úrovni duchovnej. Ako pomôcť človeku závislému, ako pomôcť celej rodine. Ako pomôcť každému – žene, deťom a tak. Budem Vám to rozprávať aj z našich príbehov, ktoré sme mali v centre. Čo je dôležité v tejto duchovnej oblasti! Dôležité je človeku, všetci vieme, že keď si uzná, že má problém, že pije to už je veľký krok. Ťažko príde človek sám, ktorý má problém. Je ho ťažko dostať, prečo, lebo spútaný na tej stoličke a on to sám nedokáže. Ale tu rodina veľa, veľa pomôže. Ale aj rodina má svoje problémy. Napríklad deti, ktoré vyrastajú v takých rodinách majú veľké problémy. Majú komplexy menejcennosti, strach, sú spútaní, tichí, alebo idú do druhej krajnosti a sú prudkí, agresívni. Povedzme tam, kde mamička trpela, otec musel mať vždy pravdu, ona musela byť ticho a dieťa videlo tú neprávosť. A videlo ako matka trpí, tak také dieťa a zvlášť dievča bude plné vzdoru, príliš sebavedomé, každému povie čo si myslí, nebude ticho. Nevie správne odhadnúť, kedy má byť ticho a kedy sa presadiť, lebo každému povie priamo. Prečo? Pretože prežila, že matka musela byť vždy ticho a nesmela nič povedať. Oni majú potom problém, ono to ide až do feminizmu. Sú plné sebavedomia až natoľko, že nemôžu seba precítiť ako ženu, ktorá je jemná, nežná, dobrá, milá. Pretože pocítila, že taká žena je utláčaná.

Mali sme taký prípad. Jedna žena bola alkoholička, no nepriznávala si to, boli problémy v rodine. Napísala mi také svedectvo, že raz sa jej dotklo, keď jej dieťa sa je spýtalo: mama a kde máš ty to svoje ja, kde máš tú svoju dôstojnosť. Hovorí: „vtedy som si uvedomila – bože moje dieťa sa za mňa hanbí na ulici“. Začala hľadať pomoc a rozhodla sa, mužovi povedala, že sa ide liečiť z alkoholu. Muž jej povedal, ale veď ty nie si taký veľký alkoholik. No ona nebola taký veľký ale ona videla v tom veľký problém. No ale ona zas len odišla. Druhý krok urobila takto: Bola už celá nahnevaná, lebo čo sa stalo. Hovorí: „ Prestala som piť a nič sa nezmenilo. Nič sa nezmenilo, ešte viac som obviňovala muža. Všetko čo nebolo dobré, vedelo sa, kto je vinný, nemala som pokoj v sebe a prišlo až k tomu, že som si povedala“ „ Bože prestala som piť a nič sa nezmenilo“. Čo mám z toho“. Mohli by sme povedať, že jej úsilie niečo zmeniť bolo len na tej úrovni – prestala piť. A potom prišla k nám do Centra no a tu sme jej pomohli, aby najprv odhalila v sebe tú duchovnú úroveň. Aby odhalila v sebe tú svoju dôstojnosť. Aby pocítila, že je milovaná. Že je ona milovaná, že ju Boh miluje. Že ju neodsudzuje, že jej dáva znovu tú dôstojnosť. Že môže byť dobrá matka, že môže byť dobrá manželka. Môže! A keď začala chodiť na duchovné cvičenia, na duchovné obnovy, my to voláme semináre, tak keď začala chodiť na tie semináre, tak sa celkom zmenila. Len vtedy sa začala meniť aj jej rodina. Až potom. Často hovoríme takto. Tiež som mala jeden príbeh, kde manžel prestal piť A hovorí: „No prestal som piť a moja žena je stále rovnaká. Ona mi to nemôže odpustiť, ona stále hovorí no uvidím dokiaľ to bude. Nemôže mi veriť, že som prestal. A stále kričí“. Ako pomôcť tej manželke. Čo sa vlastne v nej deje? Pozrite. Uzavriete manželstvo, človek možno mal aj v rodine niekoho kto pil, možno dedko, otec a tak ďalej, možno bol nechcený, možno bol aj v detskom domove, a má taký sklon k nejakej závislosti. Uzavrie manželstvo aj s tou ťarchou. Možno ani tak dovtedy nepil tak veľmi. Vypil si, ale nie až tak veľmi. Oženil sa a manželka ho milovala. Čo sa stalo! Stalo sa, že po rokoch, po dva prišli problémy, lebo keď prichádzajú ťažšie problémy, tak človek, pokiaľ má tú zranenosť v sebe, nemá to v sebe vyriešené, tak ľahko sa sklon k tej závislostí zjaví. A padá do tej závislosti. V manželstve sa to potom stane takto, že manžel alebo manželka začne piť. A čo sa deje v manželke? Jej láska a dôvera je zranená. Ona ho milovala a už to nie je to čo bolo. A jej láska je zranená. A keď je raz láska zranená, ja tomu druhému už viac nedôverujem. Ba sa ho bojím. Aký príde, či príde opitý, či bude kričať, či bude biť. Ja sa ho bojím. A čo robí človek, keď sa bojí? Keď vás napadnú zlodeji, čo robíte? Čo robí človek, keď sa bojí? Kričí! Vidíte, prečo my ženy kričíme? Tá láska je zranená. A ona vlastne sa bojí toho muža. Preto stále kričí. A čo sa stalo? On prestal piť, ale sa nič nezmenilo. Prečo? Pretože tie zranenosti, ktoré ona mala v sebe, ona ich ešte má. Ona mu nemôže dôverovať. Ona už aj vidí, že on nepije aj rok, aj dva, aj päť. Ona to vidí. Ale zranenosti ostávajú a sú prekážkou preto, že ona nemôže prestať kričať, alebo hundrať. Ako tej manželke pomôcť. Povedzte! Iste je tu vás viac, ktorí abstinujete. Ako jej pomôcť. Vy, teraz! Vy jej! Možno doteraz ona Vám pomáhala, alebo niekto druhý vám pomáhal. Ako jej teraz vy pomôžete!? Ako jej v duchovnej oblasti pomôcť? Najprv ju treba pochopiť. Pochopiť, že je zranená. Trvalo to roky! Tá láska, ktorú mala voči mne, tá dôvera je zranená. A ona to nedokáže sama. Zasa tá stolička – každé zlo človeka spúta a zlo je silnejšie od človeka. Ale Boh je silnejší ako zlo. Takže tu naozaj len Boh môže pomôcť. Najprv ju treba pochopiť. Že nie je tvrdohlavá, že preto kričí. Ona nie je zlá, ona je zranená. Ju to ešte stále bolí. A ona mi nemôže veriť. Najprv je to potrebné pochopiť a prestať ju obviňovať a začať sa za ňu modliť. Keď hovoríme o modlitbe, tak hovoríme o podmienkach aby tá modlitba bola vyslyšaná. Ako sa modliť. My keď hovoríme o modlitbe hovoríme o tom vzťahu – ja a Boh. Svojim aranžmá. Ako sa modliť za ňu. Najprv takto si môžeme povedať: predstavme si, že akoby sme vošli do jej duše. Ako sa modliť za ňu, ona je tu zranená. Tak že v modlitbe prídem do jej duši, do jej ducha. Nie nahlas, ale vo svojom srdci, pred Bohom. Prísť do jej duše a povedať odpusť mi. Odpusť mi, že ťa urážam. Odpusť mi, že ťa nerozumiem. Odpusť mi, že stále myslím, že ja som sa zmenil a ty sa nechceš zmeniť ty si tá istá. Odpusť mi, že ti nerozumiem. Odpusť mi, že som nevidel tie roky, ktoré sú za nami nosíš takú ťarchu a nemôžeš, nevieš si to vyriešiť sama. Odpusť mi to. To je veľmi dôležité. Nie ísť hneď hovoriť: „žena odpusť mi“. „Nechaj ma na pokoji“, vám povie. Nie. Najprv sa to má stať vo vašom srdci. Prísť k nej v duchu, počas modlitby predstaviť si jej maličkú dušu, ako malé dieťa ktoré trpí. Veď ona naozaj trpela aj trpí ešte. Ešte ju to bolí. Do tej duše prísť a povedať: „odpusť mi. Odpusť mi, že ťa ešte stále obviňujem. Že si myslím: Ja som teraz prestal piť a ty si zlá. Čo sa aj ty nezmeníš.“ Odpusť mi, že ťa tak obviňujem“. To je prvý krok – odpusť mi. Druhý krok v tej modlitbe je – aj ja tebe všetko odpúšťam. To znamená zas máme tú ženu, manželku, alebo manžela pred sebou - a ja tebe odpúšťam, že kričíš, že mi neveríš, že nevidíš, že som sa zmenil, zmenila, že nie si mi oporou. Ja tebe odpúšťam. To je druhý krok. Tretí krok v tej modlitbe za ňu je rozhodnúť sa , že nič viacej negatívne jej nepoviem. A nič viac negatívne nebudem hovoriť o svojej žene, alebo o svojom manželovi. Nič viac negatívne! Lebo až rozprávam negatívne, tak my sme otvorení, tak my sme otvorení tomu zlu a už ďalej tá milosť božia nemôže prechádzať cez nás do druhej osoby. Pozrite sa ako my medzi sebou veľa raz začneme rozprávať o druhých. A tam sa napil, a tam došiel taký a tam vykričala sa na mňa a tak. Hovoríme tomu ohováranie, však. Hovoríme, ale veď to je pravda. A o tom ohováraní. Prečo nie ohovárať. Hovoriť voľačo, čo druhý zle spravil. Pozrite sa, keď druhý voľačo zle spraví, čie je to dielo? Ducha Božieho? Už je to dielo toho rožkatého, hej? No a keď ja to ,čo ten rožkatý voľakomu voľačo urobil, poviem niekomu druhému, tak čí som ja poštár? Keď je to dielo zlého, tak ja som vlastne jeho poštár. No a keď ste jeho poštár, on vám to aj vynahradí. A ako vám to vynahradí! Ešte viac vás bude mučiť v sebe. Preto nie je dobré, keď voľačo zle o voľakom rozprávate druhému. Lebo vtedy sme v službe zlého. My jemu pomáhame, aby to čo robí, aby sa to počúvalo ďalej. Keby sme boli takí Ježišovi zvestovatelia. To čo robí a hneď svedčiť druhým. Nie? A my naopak! Keď ja raz prenesiem tú zlú zvesť niekomu inému, aj mňa to z vnútra hryzie. Nie je mi dobre. Pozrite, keď voľačo nepoviete. Počul som Pane Ježišu, ale nepoviem to. Čo mám z toho. Spočiatku je možno ťažko, ale neskoršie dobre. Prečo, preto, lebo sme otvorení milosti Božej. Tak rozhodnúť sa: „Nič zlého viac nebudem hovoriť“. Poviem takto. Často nám povedia, keď ťa voľačo bolí, alebo je ti ťažko, povedz to, bude ti ľahšie. Bude ti ľahšie tu na tejto úrovni, trochu. Ale sa nerieši problém. Nie je tu Panna Mária. Ona je nám veľkým vzorom - Panna Mária. Ona na svadbe v Káne galilejskej si všimla, že majú tam problém. Ale nehovorila tak: Vieš, nemajú vína, vidíš dosť si nezabezpečili, a pozri, volali všetkých chceli mať veľkú svadbu a akí sú skúpi, nedali tam dosť. My by sme to asi tak povedali. A čo Mária povedala, keď si všimla problém? Je to pravda, že keď nás voľačo bolí a keď máme problém, musíme to nejako vyhovoriť. Ale nie s iným človekom. Prečo. Pretože on to nemôže vyriešiť. Kam išla Panna Mária? K Ježišovi. Tam to povedala. Nahlas! Tam to povedala nahlas: “Nemajú vína.“ On ešte tak povedal, čo je nám do toho žena. Môžeme povedať, že bol taký chladný k matke a vlastne len hľadal jej vieru, lebo bez viery nemohol spraviť nijaký zázrak. Len hľadal jej vieru. A ona čo? Ona verila, ona sa nesťažovala že ju odbil. Nie, ona verila. Ona problém povedala tam, kde vedela že jestvuje riešenie na ten problém. Tam ho povedala. A potom išla ďalej robiť to čo treba. My by sme to takto povedali: Tu povieš Bohu problém a ďalej robíš na všetkých úrovniach to čo treba. Odišla k sluhom a povedala, čo vám povie spravte. Ak vám povie choďte na hlave, choďte na hlave, hej. Lebo veď keď im povedal tam nalejte vodu a teraz to zaneste ako víno , povedzte, čo by si tí sluhovia mysleli, keby už nemali predtým povedané - čokoľvek vám povie urobte. No aj urobili aj sa stalo. Aj bola veselá svadba. Viete si uvedomiť to, nebudem hovoriť nič negatívne. Ale čo: Budem dôverovať Pánu Bohu. Jedine ty môžeš urobiť. Štvrtý krok ako manželke pomôcť: Rozhodnúť sa“ „ aj keď vidím, že ty ma nemiluješ, ja teba budem milovať“. Rozhodnúť sa ja ťa budem milovať. Ukážem ti to a dokážem ti to. Ja si ťa zachovám v svojom srdci, ak si ma ty aj vyhodila, ja ťa zachovám v svojom srdci. Už som Vám hovorila o osobe, ktorá mi hovorila: „už ma manžel nemiluje. Nemiloval ma keď som pila a nemiluje ma keď som triezva. Vôbec. Rozhodnúť sa:“ Ja ťa budem milovať“. Čo je ďalší krok: Aby sa to mohlo splniť, aby sa naozaj tá milosť Božia, lebo tu naozaj len Boh môže tú závislosť človeka vyliečiť, vyliečiť zo zranenosti, tu je veľmi dôležitá podmienka, už sme ju aj počuli a to je, ja musím byť slobodná. Len slobodný človek môže oslobodiť. V tej duchovnej úrovni platí zákon, že len ak si sám zdravý duchovne, môžeš pomôcť človekovi, aby bol duchovne zdravý. Povedzme na týchto úrovniach(telesná, psychická) to neplatí. Môžem byť lekár, môžem mať žalúdočné problémy, príde pacient, vyšetrím ho, dám tabletku a pomôžem mu, aby sa uzdravil. Je to tak? Tak je to aj na psyché. Koľkokrát my máme všelijaké problémy, niečo nás tlačí a potom stretneme človeka , stretneme sa na kávičke a jedna hovorí: Dobre, že som ťa stretla vieš aké mam problémy. Hodinu sedíte pri tej kávičke a ona len rozpráva a rozpráva a vy ste predtým chceli utiecť neviem kde lebo Vám bolo ťažko a teraz ešte aj táto rozpráva a rozpráva. A potom jej nakoniec poviete, lebo vidíte, že svoju ťarchu držíte v sebe, potom jej poviete: „Ale Anička uvidíš bude to dobré.“ A ona odíde: “Jaj, dobre, že som ťa stretla, už mi je ľahšie“, a ja zas idem ďalej so svojou mukou. V duchovnej oblasti platí ten zákon, že ja musím byť v tej úrovni vyrovnaná, ja musím mať svoje zranenosti vyriešené, keď chcem, aby božia milosť cez nás prišla k druhému. Pán Marián Kuffa včera spomínal o tej čistej lyžičke. My to hovoríme ináč. My rozprávame o injekciách – my sme len tá ihla a Boh je ten liek. Ale tá ihla, keď je upchatá, liek nepríde do toho chorého. To znamená, človek, ktorý chce druhému pomôcť na duchovnej úrovni, musí byť tá ihla, ktorá nie je upchatá. A čo najviac zapchá tu ihlu? Najčastejšie v takýchto situáciách tú ihlu zapchá to, že stále máme niekto, koho obviňujeme: „môj muž, je vinný, moja svokra je vinná, no, keby on bol iný, keby ona bola iná, keď by on také veci nerobil, aj ja by som bola inakšia, keby ona nerobila aj ja....“. My stále v tej situácii, v ktorej sme, máme svojho vinníka pred sebou. To, že stále máme pred sebou vinníka, to nám upcháva tú ihlu. Prečo? Pretože Ježiš povedal: „Neodsudzuj!“. A ja keď mám vinníka, to znamená vinník– odsúdenec - ja som ho odsúdila., A tá milosť Božia, môžeme sa mi trápiť koľko chceme, pomáhať druhému človeku, ale dokiaľ ja ho obviňujem: „vidíš ako sa napil, vidíš, ako nechce, vidíš, aká je tvrdohlavá“, pokiaľ ja obviňujem tú osobu, tá ihla je upchatá a milosť, pomoc, nemôže prísť k tej osobe. Tu sa stáva aj toto. Pozrite koľko sa my modlíme, ja verím, že máte skúsenosť, aj ja, že sa toľko modlíme a Boh, akoby to nepočul. Akoby nechcel vyslyšať a naozaj sa vrúcne modlíme. Hovoríme, že Boh počuje každú modlitbu. Áno, aj počuje ju, aj odpovedá na každú modlitbu aj dáva milostí na každú modlitbu, ale čo! Tá milosť narazí na tú moju prekážku, na tú upchatú ihlu. Prečo? Lebo ja odsudzujem! A on povedal: „Neodsudzuj!“ A ja odsudzujem. Môžeme povedať, ja nie som pod jeho strechou. A nemám tie milosti, ktoré mi dáva. Tak odpustite tomu vinníkovi, prestaňte ho obviňovať. Pochopte, že v tej duchovnej oblasti ja naozaj neviem čo je v ňom. Ja neviem, prečo je zranený, ja neviem prečo to nedokáže. Ja neviem prečo! Koľkokrát sa dohodneme, hovoríme: „ideme takto, ideme takto,“ a ostáva zas po starom. Prečo? Pretože sú tu problémy a oni tomu bránia. Odpustite tomu vinníkovi. To čo my hovoríme: odpustiť, neobviňovať. Keď som išla sem, jedna moja rodáčka mi hovorí: „Vieš, ja keby som išla s tebou povedala by som: „Otecko je zlý“. A ona tak duchovne rástla, je katechétka. Raz tak v modlitbe hovorí: „Bože, ja nemôžem pocítiť, že si dobrý. Ako pocítim, že si dobrý, keď ja tu mám toho môjho, ktorý je taký zlý. Ako dosiahnem skúsenosť, že si dobrý. A vtedy povedala: „Bože, ja urobím tento krok.“. Každý večer otcovi dala pusu, ako sa hovorí, pobozkala ho pred spaním. Keď išiel spať, ona ho pobozkala. Nič. Len si dala také predsavzatie: „Bože, ako pocítim, že si dobrý, keď ja mám takého otca“. Aký je to obraz. „Bože, aký si dobrý a ja to chcem odhaliť, pocítiť, aký si ty dobrý a preto otca pobozkala každý večer.“. Povedala: „Môj otec viacej nepije!“. Nie, že si občas nevypije, ono je u nás taký rozdiel – on si dá pohárik po obede, aj keď ide spať si vypije, lebo hovorí, že nemôže zaspať, ale on viacej nie je opitý. Už ho opitého neuvidíte! Hovorí len to, čo som ja urobila krok lásky voči nemu.

Ja mám skúsenosť, z vlastného života. O odpúšťaní. Čo znamená odpustiť druhej osobe? Ja som vyrástla v takej rodine, kde také to bolo tiché, navonok bolo všetko v poriadku, ale medzi rodičmi to nebolo dobré, otec bol taký tvrdý. Hovorili sme, že vôbec nevie ukázať lásku. Vedel si vypiť, vedel biť, bolo tam všeličoho. No a pamätám sa, ja som mala v sebe takú zranenosť, takú neistotu. Ja som sa strašne bála všetkého. Prechádzala som aj depresiami. No a ten komplex menejcennosti! Myslela som, že som najsprostejšia na svete. Keď som bola študentka, tak nikdy som sa nehlásila, že voľačo poviem pred druhými. No a vtedy, keby mi bol voľakto povedal, že budem takto rozprávať na seminároch, sympóziách, povedala by som: „No vy ste blázni“. No, nepovedala by som to, lebo by som sa bála, ale pomyslela by som si to.

No ale zažila som sa v živote, že ma Boh vyriešil - vyliečil, môžeme to nazvať, ako chceme, z tých zraneností, ktoré som mala z rodiny. Nestála by som tu, keby to tak nebolo. Aj tie komplexy a všetko. Začalo to tak, že keď som išla študovať, dostala som sa do skupiny - spoločenstva Mier v ktorom som, no a ten náš kňaz mal s mladými rozhovory, a stále tam bola otázka: „A či ty poznáš Ježiša?“. Začali sme sa inak modliť, inak čítať sväté písmo. Najprv to nebolo len tak, idem do kostola z povinnosti, ale Bože, ak si, ak jestvuješ, ja ťa chcem poznať, ja to chcem skúsiť. Ja nechcem byť katolík len na papieri a tak, aby ma ľudia videli každú nedeľu v kostole. Ja to chcem precítiť a chcem tým žiť. Keď som to začala, trvalo to, nebolo to za týždeň, za mesiac, trvalo to, lebo veľa toho bolo potrebné vyriešiť, všetky tie moje spútanosti, všetko. No a keď som precítila Ježiša ako priateľa, vtedy som videla, že on môže všetko urobiť. A vtedy som sa modlila, aby ma vyliečil. Lebo ja som sa strašne bála vôle Božej. Prečo, lebo to bol ako obraz môjho otca, keď som sa ho voľačo pýtala, - Nemôže! Nemôže! Nemôže! Nič nemôže! Tak som zažívala, že jeho vôľa bola vždy proti mne. A keď som hovorila Bože, buď tvoja vôľa, tak radšej nie! Čiže som sa stále modlila ale nikdy nie za vôľu Božiu. Lebo som sa bála, že to bude proti mne. Keď som pochopila, že tento strach má korene v obraze môjho otca, tak som sa začala modliť – Bože čakaj! Bože, dávam Ti môjho ocka, aj všetko, čo bolo, dávam sa Tebe. Ja vo svojej zranenosti nechcem reagovať, chcem veriť Tebe. Vylieč to vo mne. Polož na to ruku. To bolo veľmi dôležité, aby sa to stalo, bolo veľmi dôležité, aby ja som otcovi odpustila. Päť rokov som rozprávala, že som mu odpustila. Až po piatich rokoch som pochopila, že som mu ešte neodpustila! Lebo vždy, keď som o ňom rozprávala tak ma tu zovrelo, mala som v očiach slzy. Bol to znak, že ma to ešte všetko bolí. A kedy som mu odpustila? No tých päť rokov to bola moja dobrá vôľa. Je to potrebné.

No a boli sme raz pri mori na takých duchovných cvičeniach. Tri týždne to trvalo. Mali sme to také od rána do večera, to sa modlilo, to sa čítalo, to sa sväté písmo rozoberalo, ako to už ide na duchovných cvičeniach. V jednom momente mne sa stalo toto: Modlila som sa za svojho ocka, chcela som mu odpustiť aj chcela som vlastne aby mňa Ježiš vyliečil zo všetkých zraneností, ktoré mám od neho (otca). Viete, kedy sa to stalo? Keď som toto pochopila: že jeho duša, duša môjho otca pri mne trpí. Prečo trpí? Že ho nemám rada, že ho nemilujem, trpí, že som nahnevaná naňho a že ho vlastné dieťa nedokáže milovať. Jeho duša! Keď som to pochopila, že neublížil iba on mne, ale aj jeho duša trpí ( ono sa to navonok nevidelo!), ale že aj jeho duša trpí pre mňa, že ho nemilujem, Lebo chcela som aby zahynul. Bol klampiar a chodil po strechách, tak som myslela, keď sa mu voľačo stane, všetkým bude dobre. Chvalabohu, je živý, dnes má osemdesiatšesť rokov a veľmi ho mám rada. Bolo mi dobre, keď som pochopila aj to, že Boh ma neobviňuje. Boh vidí aj do srdca človeka a vie, že čo si pomyslím, to vychádza z tej ťarchy, z toho utrpenia, ktoré mám v sebe. No a vtedy som povedala: „Pane Bože!, tá jeho duša trpí popri mne. Jeho duša je zranená, že ja ho nemám rada. Pane Bože prosím ťa, ty mu vynahraď tú lásku, ktorú som mu ja nedala dvadsaťpäť rokov“. Pamätám sa na tých dvadsaťpäť rokov, lebo vtedy som mala dvadsaťpäť rokov. Vynahraď mu tú všetku lásku, ktorú som mu ja nedala. Tam, kde bol zranený, kde trpela jeho duša popri mne, prosím ťa, vynahraď mu to, odpusť mi za neho. A viete, čo sa vtedy stalo? Vtedy sa stalo, že všetky zranenosti, ktoré som ja mala od otca, ani som sa nemodlila zato, jednoducho zmizli. Akoby bolo s rukou odnesené všetko. V okamihu. Vtedy, keď som ja pochopila, že aj on trpí pri mne a keď som sa modlila, aby Boh vynahradil to, čo ja som mu nedala doteraz. No a vtedy, som prišla domov a môj otec naozaj bol iný. Iný! Potom som mame začala hovoriť. Povedala som mame: „ vieš je veľmi dôležité mu odpustiť, veľmi dôležité je, prijať ho takého, aký je“. Predstavte si, že príde dieťa a začne hovoriť mame čo má urobiť a mama celkom ináč vníma. Ja som tie utrpenia prežila s ním ako dieťa. Vzťah muž – žena je celkom iný ako vzťah dieťa – rodič. Matka to má oveľa ťažšie. No a ona mi len nato povedala: „Ale vieš. Dobre ty to hovoríš, ale ty nevieš vlastne, keď ty prídeš domov on je iný“. A on bol naozaj iný! Mama bola už na mňa žiarlivá a povedala no tu máš svojho otca, on všetko ti dá. Naozaj, tá láska sa cíti, aj tá druhá osoba sa mení.

Pred mesiacom prišlo za mnou jedno dievča dvadsaťpäťročné, rodičia sú rozvedení, pretože otec pil ale teraz už prestal. No a ona je raz u otca, raz u mamky, raz tam, raz tam. No a prišla taká vyčerpaná ,lebo teraz si s otcom môže rozumieť, môže sa s ním porozprávať a s matkou nie. Hovorí: „Nemôžem to pochopiť. Otec prestal piť, naozaj je iný ako doteraz, no ale matka ešte stále,... nesmiem jej nič ani povedať. Keď jej poviem: „ale odpusť tomu otcovi, ale nehnevaj sa naňho“ a ona ešte viac“. Vtedy som jej začala toto hovoriť. A to je ten bod, kedy deti ako môžu pomôcť rodičom. Hovorila som jej“ „Vieš čo, prestaň obviňovať svoju matku, prestaň jej hovoriť „“Mama musíš sa zmeniť, neskáč mu do reči, nehnevaj sa naňho, neobviňuj ho, vidíš, že prestal piť.“. Neobviňuj ju, prestaň jej to hovoriť. Prečo? Lebo ju to ešte stále bolí. Ty nevieš koľko rokov a čo všetko ona popri ňom zažila. Nevieš. A preto jej to nehovor, lebo keď jej to začneš hovoriť, ty jej chceš pomôcť, ale ona to v duchovnej oblasti ešte prežíva – dvadsať rokov som trpela v tom manželstve, dvadsať rokov som všetko niesla na chrbte a ešte ma aj obviňuješ. On teraz prestal piť, on je teraz dobrý a ja som zlá. A dvadsať rokov som to ťahala na chrbte. Počúvala ma a potom hovorím: „Vidíš. Ak sa chceš zblížiť so svojou matkou, pochop ju. Keď začnete o tom rozprávať, keď vidíš, že je naštvaná, keď začne kričať na toho otca, len jej povedz: „Mamka muselo ti to byť ťažké dvadsať rokov“. Len jej to povedz. Nepovedz:“ Prestaň!“, len jej uznaj, že jej to bolo ťažké. Ona vtedy precíti, že ju miluješ. A takto, keď je hovoríš prestaň, ona prežíva v tej duchovnej oblasti, že ju obviňuješ, že držíš stranu otcovi. Normálne dieťa nedrží stranu ani jednému, aby si ich nepohnevalo. Prestaň ju obviňovať. Predstav si, čo ona za dvadsať rokov musela prejsť, čo všetko znášať, čo všetko vytrpieť. A vytrpela! Prečo! Ešte je tu! Ešte je pri tebe, aj keď sú rozvedení. (Neboli úradne rozvedení, boli len rozlúčení.) Začala tak robiť, vrátila sa, asi za dva týždne sme sa znova stretli. Keby ste videli ten úsmev na tom dievčati. Nepovedala som Vám ako vyzerala keď prišla prvýkrát. Mala oči slzavé, vyzerala ako psychicky zrútená od toho utrpenia v tej rodine. Nemohla sa ani smiať, akurát, že neplakala. Teraz prišla vysmiata, oči čisté, bystré. Pýtala som sa čo sa stalo? Hovorí“ „Prestala som mamku obviňovať a začala som sa s ňou rozprávať tak, ako ste mi povedali. A odrazu tá komunikácia medzi nami začala byť dobrá. A už je to aj medzi otcom a mamkou iné. „. Prešli len dva týždne. Ešte to nie je skončené, ešte stále mi volá. Predtým, ako som išla tu, som jej povedala, aby vytrvala. Lebo to je dôležité – vytrvať. Vytrvaj a modli sa za nich a uvidíš, že to bude dobré.

Podľa času už by som mala skončiť, hoci by som ešte mohla rozprávať. Môžem odpovedať na konkrétne otázky. Ale to je veľmi dôležité: Ak chceme ľuďom pomôcť, musíme ich pochopiť. A porozumieť, že jestvuje niečo, čo my nemôžme pochopiť. Prečo on tak reaguje. Až potom ho správne nasmerovať. Tým by som skončila.

naspäť

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign