Kruciáta oslobodenia človeka

Počúvajte
Rádio Mária

Dnes je piatok 29. marec 2024 , meniny má Miroslav , zajtra bude mať meniny Vieroslava. Blahoželáme!

LITURGICKÝ KALENDÁR:
Liturgické čítania na dnes


Vystúpenie otca Ireneja Ciuttiho

Pochválený buď Ježiš Kristus!

To čo budem teraz ja hovoriť, to nie je vyčítané zo žiadnych kníh, ani zo žiadnych analýz. Chcem vás len oboznámiť s pastoračnou skúsenosťou, ktorú som ja ako kňaz nadobudol v komunite Cenakolo. To je komunita pre liečbu drogovo závislých ľudí. Ja si myslím, že to slovo liečba nie je celkom vystihujúce. Ide tu o uzdravenie. Ja som sa do tej spoločnosti dostal ako Pilát do Kréda. Vždy som mal určitú averziu voči každému, kto prepadne nejakej závislosti, až dosiaľ, dokiaľ moje dve netere sa nezačali profesionálne zaoberať závislosťou a na svadbe jednej z nich bol plný kostol farárov, rehoľných sestier, narkomanov a prostitútok. A tam som videl, že tá práca má zmysel. Že má význam. A že je nesmierne potrebná. A že tých ľudí, ktorí sú poznačení touto závislosťou je veľa. Potom to bolo zo spolupráce Ivana Mendla a mojej netere, ktorá je aj rehoľnou sestrou. Pozvali ma prednášať do komunity Cenakolo na tému „Pôsobenie rockovej hudby na psychiku človeka“. Ja som sa tým štúdiom dlhšie zaoberal, som muzikant, zaujímalo ma to a bol som veľmi prekvapený ako pozorne to tí ľudia v komunite počúvali a reagovali. Bola tam veľmi silná spätná väzba . Neskôr ma znovu pozvali do Piešťan k rodičom drogovo závislej mládeže prednášať na tému Ruženec. Bolo to v októbri a potom na tému Eucharistia. Eucharistia to je veľmi ťažká teologická téma. Ja som mal strach. Ale po tej prednáške, resp. po prednáškach chodili za mnou tí rodičia drogovo závislej mládeže a hovorili: „Pán farár, to bolo fantastické!“. A tak som sa dostal do komunity Cenakolo a chodím tam už pravidelne, mesačne, na stretnutia, kde chodia rodiny, ktorých deti sa liečia zo závislosti v komunite Cenakolo. V tejto komunite jestvuje intenzívna spolupráca s celými rodinami drogovo závislých. Lebo závislosťou je zranená celá rodina. Ivan tu povedal, že Pán Boh zaplať za tie drogy. To je samozrejme veľká pravda, lebo ak rodina spolupracuje s dieťaťom, ktoré sa lieči na základe viery – lebo tam sa nedávajú medikamenty. Liekom je viera, silná viera v Boha. Viera, ktorá prerastie do osobného vzťahu s Bohom. Potom príde k uzdraveniu celej rodiny. A príde k tomu, že rodina objaví Boha, ako svojho priateľa. Ako Lásku, na ktorú oni možno zabudli, ale ktorá nezabudla na nich. Lebo Boh hovorí: „aj vy keď ste neverní, ja zostávam verný „. Spoločenstvo Cenacolo uzdravuje dvoma veľkými hodnotami. Prvou hodnotou je živé spoločenstvo a druhou hodnotou je žitá viera – viera v Boha. Preto aj moja pastorácia v spoločenstve týchto rodín má tieto dva základné prvky. Žité spoločenstvo! Spoločenstvo rodín drogovo závislých , ktoré sa schádza na spoločenstvách v Piešťanoch a v Trnave. To je spoločenstvo, ktoré, boli by ste prekvapení, ako je založené na dôvere a otvorenosti. Viete, som farárom v ôsmych dedinách a okolo tých ôsmych dedín je sto kopaníc a na 3800 obyvateľov je tam len 600 katolíkov – čiže misie na Slovensku, v slovenských pomeroch. V týchto farnostiach sú ľudia zvyknutí na oficiálny, tradičný spôsob stretania sa. Ja keď som prišiel z tých tradičných farností do tejto komunity rodín a videl som, ako oni si navzájom dôverujú, ako sa majú radi, ako si tam padajú okolo krku, ako sa poznajú, ako vzájomne počúvajú o svojich problémoch, tak som si hovoril: „Páni moji, tu tá Božia láska naozaj existuje“. Toto nie je len tak zo špásu. Teda toto spoločenstvo je založené na dôvere a na otvorenosti. Oni si vedia povedať všetko pre vzájomné uzdravenie – od: „Mám ťa rád“, až po: „Netrep sprostosti.“ A vedia si to povedať otvorene s úctou a každý tam vie, čo má od toho druhého čakať. O tom ale skôr budú hovoriť moji nasledovníci v ďalšom vystúpení. Mojim poslaním je sprostredkovať tajomstvá viery, priblížiť tajomstvá viery rodičom, ktorí prídu do spoločenstva. Totiž my žijeme v spoločnosti, to je skúsenosť nielen tých cenacolských rodín, ale azda aj nás všetkých, že sa stráca obsah viery. Veríme, ale častokrát nevieme v koho a v čo. A hádam kňazi, spolubratia by vedeli povedať, že u nás na Slovensku ľudia veľa chodia do kostola, zapĺňajú kostoly, chodia na prijímania, ale nevedia čo je Eucharistia. Chodia na mariánske púte, ale nevedia čo je Nepoškvrnené Počatie, čo je Nanebovzatie. Slávia Veľkú Noc, ale keď sa ich opýtate, či skutočne veria vo vzkriesenie tela, tak hádam 70 % sa vykrúcali a nechceli povedať: „No verím, že vstanem z mŕtvych.“ Toto je problém, ktorý nás všetkých ťaží. A keď nie je jasná viera, keď neviem v čo verím, keď nepoznám svoje krédo, tak potom nemôžem vybudovať dôveru a nemôžem mať v sebe dôveru v toho, ktorého mám veriť. Tá viera je potom nahrádzaná prázdnym tradicionalizmom. Nepoviem, že tradíciou, ale tradicionalizmom. Lipnutím na nejakom vonkajšom obale, na nejakej šupke. Codím do kostola, pomodlím sa pátričky, ale to stačí. Nie je tam vnútro, nie je tam hĺbka. Nesmieme zabudnúť, že naša katolícka viera je racionálna! To nie je nič proti rozumu! Je logická! Je zásadou našej viery, že Boha môžeme poznávať! A pretože ho môžeme poznávať, je našou povinnosťou ho poznávať! Našou úlohou! Ale nemala by to byť len povinnosť, mala by to byť vec našej lásky a našej kresťanskej cti, že chcem Boha poznávať a že ho budem poznávať. Aj keď ho nikdy celkom nespoznám. Vždy zostane tajomstvom! Pastorácia cenacolských rodín je teda zrozumiteľné, nie znaivizované katechizovanie. A to je moja úloha, úloha kňaza medzi cenacolskými rodinami. Snažím sa podávať im pravdy viery zrozumiteľným spôsobom, ale nie nejakým nasladlým spôsobom, pretože ľudia sú ochotní počúvať a sú otvorení pre pravdy viery. Preberáme postupne na našich stretnutiach tie najväčšie pravdy viery. Poviem príklad: Zahlásim na začiatku, že budeme hovoriť o inkarnácii. Hovorili sme niekoľkokrát o inkarnácii. Mnohí na začiatku otvorili oči, že aká inkarnácia.? Čo to tá inkarnácia vlastne je? A keď sme prešli k diskusii, museli sme povedať, dosť, lebo nestihneme ani večerný ruženec, ani omšu, lebo toľko bolo otázok a také boli reakcie na tému inkarnácie, teda vtelenia Božieho Syna, že ja som žasol. Chceli počúvať, počúvali a mnohí uverili. Tým, že poznávame Boha, otvára sa naše srdce pre dôveru v Neho. Viete, keď ide mladý človek do komunity Cenacolo a je tam tri, štyri, päť, šesť rokov. Vráti sa z tejto komunity abstinujúci narkoman, ale ktorý svoju abstinenciu stavia na základe viery. On sa modlí, on pravidelne chodí ku sviatostiam. Príde do prostredia z ktorého vyšiel, stretá sa so svojimi blízkymi aj keď nebýva trebárs s nimi. Príde do cirkvi z ktorej vyšiel a naraz zistí, že si nemá s tými ľuďmi čo povedať! Keď začne hovoriť o viere, oni pozerajú s otvorenými očami: „A ty, čo si sa zbláznil, alebo ti to náboženstvo kvaplo na rozum?“ Viete ako sa na Slovensku hovorí aj o viere: „Všetkého moc škodí.“ To počúvame aj medzi slovenskými katolíkmi: „Nemodli sa toľko, lebo ti z toho šibne!“ Medzi našimi ľuďmi! A preto je potrebné, aby sa otvorila viera a dôvera v Boha. Preto katechizujem, preto hovoríme o základných pravdách náboženstva. Druhou pastoračnou službou je počúvanie. Počúvanie bez prerušenia. Počúvanie ľudí, ktorí potrebujú vyliať svoje srdce častokrát z mnohoročných nánosov problémov a sklamaní a zranení. Myslím si, že prvoradou úlohou kňazov nie je len moralizovať a napomínať. Ak zjavím vieru a ak človek uverí, potom je potrebné nastaviť ucho. Ja som ikonopisec. Píšem ikony. A tam jej jeden zákon: Vždy, keď sa píše tvár, musí byť odhalené jedno ucho. Je to symbol počúvania, nášho počúvania na Boha, ale aj na ľudí, ktorí sú okolo nás. Nesmieme sa izolovať od života, nesmieme sa izolovať od problémov ostatných bratov a sestier! Tak, ako radosť, keď sa rozdáva – rastie, trikrát r - radosť rozdávaním rastie, tak bolesť sa delením umenšuje. Stráca na intenzite a pálčivosti.

Ďalším pilierom mojej pastoračnej služby v cenacolských rodinách je spoločná modlitba. Modlitba, ktorá má široký záber – od tej súkromnej modlitby, ktorú sa učíme, až po spoločnú účasť na omši, na eucharistii a eucharistické adorácie. Krásne nás v tom povzbudzuje súčasný pápež – adorácia – ad oram – bozk, ktorý si vymieňam s Kristom. Adorácia, kde môžem pred eucharistiou.. Vlastne ani nemusím, lebo moje srdce je pred eucharistiou tak, či tak odhalené. Boh vidí až dovnútra. Preto Eucharistia a zvlášť adorácia. No a napokon tou pastoračnou službou kňaza je byť k dispozícii. Toto je pre mňa, ako kňaza, ktorý spravuje dve farnosti, dohromady tých osem dedín a sto kopaníc, to najťažšie. Byť neustále k dispozícii. Keď zazvoní telefón, alebo keď Ivan zavolá máme vtedy a vtedy. Nie vždy sa to dá. Niekedy mu musím povedať: „Ivan, je advent, je pôst, ja som diecézny kňaz, som farár, musím vypomáhať pri spovedaní v dekanáte. Nemôžem dva tri mesiace prísť. „ Mňa samého to potom trápi, chýba mi to, je mi smutno za tými ľuďmi. To najťažšie je, byť neustále k dispozícii. Počúvať po telefóne trebárs 40 minútový výlev, po ktorom je len taká jednoduchá prosba: „Pomodlite sa za mňa!“ To je to byť k dispozícii. To je častokrát veľmi ťažké. Musím vám, ako kňaz, ktorý sa venuje pastorácii povedať: Som nesmierne vďačný cenakolskej komunite rodín za veľmi silnú spätnú väzbu. Tu by som chcel povedať bratom kňazom: Toľko nadšenia pre pravdy viery, toľko i tej ľudskej vďačnosti, toľko radosti, ako som prežil za tých pár rokov v komunite tých zranených rodín, to vám stačí na celý život. To je veľký poklad, pretože sú tam ľudia, ktorí sú nesmierne vďační a je tam veľmi silná spätná väzba. Viete, keď počujete hovoriť trebárs rodinu: „Pán farár viete, boli sme na tej prednáške o eucharistii a my sme si tam hovorili, že prečo my nemôžeme prijímať Pána Ježiša.“ Ja sa nepýtam tých ľudí v akom stave žijú, oni to povedia sami, keď príde na to čas, keď uznajú za vhodné. Oni hovoria: „My sme žili v manželstve xy rokov a nechýbala nám Eucharistia a keď sme si uvedomili, že Eucharistia to je skutočný živý Kristus, nedalo nám to pokoja, dokiaľ sme neišli u nás doma za pánom farárom a povedali sme mu „pán farár, my žijeme spolu už xy rokov zosobášte nás.“ To je tá spätná väzba, pri ktorej pocítite, že má to veľký zmysel a že tie rodiny a tí ľudia sa skutočne uzdravujú. Sú tam mnohé osobné radikálne riešenia života, ku ktorým tí ľudia dospejú, keď spoznajú, že Boh naozaj existuje, že je to konkrétnou osobou, že je to nie nejaká chiméra ten Pán Boh. Že to nie je žiaden náboženský symbol, žiadne fluidum, ale osoba, ktorou sú milovaní. Vtedy sú schopní tí ľudia riešiť svoj život častokrát aj radikálne.

Nakoniec by som na tejto pôde chcel spomenúť aj niektoré nedostatky. Nech mi je to odpustené, ale musí to byť povedané. Ako najväčší nedostatok ja pociťujem to, že nie je dostatok kňazov, ktorí by svoj čas a svoje sily tomuto spoločenstvu venovalo. Myslím si, že takéto spoločenstvá by mali mať kňazov na plný úväzok. Našťastie komunita Cenacolo je už zastrešená konferenciou biskupov Slovenska. Je to niečo nové, čerstvé a patrónom komunity je pán biskup Rábek. Lenže komunita nemá svojich vlastných kňazov. A to je veľká chyba podľa mňa. Takisto musím povedať, že u niektorej značnej časti duchovenstva existuje určitá nedôvera. Nedôvera, ktorá niekedy hraničí s mylným pohľadom na túto našu komunitu cenacolskú, akoby sa jednalo o sektu. Akože, čo tí tu chcú v našom meste, v tej našej dedine, hádam nám len nejdú loviť duše. Iste, niekedy tá forma pastorácie je trošku iná, ako tradičná pastorácia. Keď prídu ľudia z mesta, alebo z dediny a tam okolo monštrancie kľačí spústa ľudí, z ktorých mnohí plačú, pretože pocítili dotyk Boha a niekto sa tam prd eucharistiou odváži vyžalovať svoj život, tak duchovní, ktorí sú zvyknutí len na tradičnú pastorácie sú častokrát prekvapení. Niekedy aj nemilo. Musíme znášať z ich strany aj výčitky, že: „Čo ste to tam robili, už druhýkrát nie. Lebo nemáme peniaze na elektrinu v našom kostole. Už to trvalo dlho, hodinu!“ Takže toto by som videl ako najväčší nedostatok a snáď by to mohlo vyprovokovať aj mojich spolubratov k väčšej zaangažovanosti a obeti aj v týchto spoločenstvách, ako je Cenacolo, alebo ako je Kruciáta. Ja som o Kruciáte veľmi málo počul, až teraz, keď ste ma pozvali. Je to skutočne dielo, ktoré je nesmierne potrebné a dôležité. Chcem sa vám za toto dielo poďakovať. Tiež som bol predtým na mieste, na strednom Slovensku , kde pálili všetko, hádam aj kamene, ktoré nazbierali na ceste a už skoro dedične je ten kraj postihnutý strašným alkoholizmom. Pred dvesto rokmi tam chceli založiť Spolok striezlivosti, ale sa im to nepodarilo. Lebo ho založili, bola slávnostná omša a po tej omši sa všetci aj s farárom opili v krčme. A dodnes je to tam tak. Čiže (Kruciáta) je dielo, ktoré je nesmierne potrebné a dôležité. Budem odteraz každý deň pri modlitbe prosiť Boha, vkladať aj vás za to vaše dielo k svojim modlitbám.

naspäť

Mediahost.sk - webhosting, registrácia domén, webdesign