Životopis alebo životný príbeh?

Keď má dieťa prežívať detstvo, tak mu to rodičia spríjemňujú najlepšie ako vedia.  Keď má dieťa prežívať pubertu, rodičia sa boja o každý jeho krok, keď je sám mimo domu a snažia sa ho ochrániť.

….áno tak by to malo byť, aj to tak je v každej normálnej rodine.

Ale čo ak dieťa si myslí že rodičia ho ochraňujú až príliš, že mu nedovolia spustu vecí, o ktorých si mysli že nie sú nebezpečné.

A tam začína vzbura dieťaťa, kde si myslí, že nie je slobodný - a tam začína môj príbeh, ktorý môžem dnes kľudne nazvať mojím „peklom v živote“.

Pochádzam s rodiny, kde matka mala „šťastie“ len na alkoholikov. S jedným sa rozviedla, ten druhý – môj otec na následky alkoholu zomrel – opitý spadol v práci z 15 m výšky. Vtedy som mala 7 rokov.

Mama nás vychovávala najlepšie ako vedela, no ja som si myslela že je to tá najhoršia výchova, ktorú žiadne dieťa nemá, len ja a hlavne v puberte som to nemohla zniesť.

Na základnej škole som sa ju ešte snažila poslúchať. Ale prišla stredná.  To začalo nevinne s obyčajnými cigaretami. Prišli noví spolužiaci, noví ľudia, nová partia, nové príbehy.....

Moja úplne prvá skúsenosť s dosť vysokou dávkou alkoholu bola oslava 15 - tých narodenín. Samozrejme po tom prišiel výprask od mamy – a moja úplná revolúcia.

Znenávidela som všetko a všetkých, ktorí len zakazovali a prikazovali. Od mamy, rodiny, známych, učiteľov. Začalo záškoláctvo – no na záškoláctvo potrebujete aj prachy, aby ste sa niekde zašili – takže krádeže peňazí od mamy v čoraz vyšších sumách. Zhoršený prospech, nakoniec reparáty na konci roka, ale najhoršie - odchod zo školy jeden mesiac pred maturitou. Ale postupne:

V 16-tich prišiel prvý útek z domu za partiou na chatu. Tam bolo chľastu pre celú armádu, no boli sme na to piati. A každým človekom, ktorý prichádzal sa množstvo alkoholu zvyšovalo – až prišiel jeden „dobrák“ s marihuanou. Po dlhšom premýšľaní, otupená alkoholom som prikývla. Ďalšia skúsenosť, ktorá sa mi zapáčila. A nebolo to raz, už sa to začalo opakovať príliš často – najprv každý mesiac, potom každý druhý týždeň, potom každý týždeň a nakoniec každý deň. To už som ale nevnímala nič – ani príchody domov, ani výprask od mamy, ani domáce väzenie – no nič! A niekedy ani samu seba!

Už to bolo zlé, školu som videla prinajlepšom raz za týždeň, niekedy ani to. Videl to každý, že nie som v poriadku – matka, triedna, ba aj riaditeľ školy, spolužiaci – no všetci, len nie ja. Tu prišla prvá snaha od matky niečo so mnou robiť – dokázala mi vybaviť odklad v škole zo zdravotných dôvodov, a psychiatrické vyšetrenie – na ktoré som samozrejme nedošla nikdy, pretože som cestou stretla priateľov. Vtedy prišla osudová veta od mamy – zmizni mi z očí.......no a mne viac nebolo treba! Vzala som si doklady, zubnú kefku, spodné prádlo, niečo na prezlečenie a odišla som z domu.

Dva mesiace mama nevedela kde som. A kde som bola? U tety – bratovej sestry. Vedela som, že tam ma hľadať nebude, lebo sa s tetou nemali rady, a po tom, čo otec zomrel sa naše kontakty zmrazili. Tá, keď ma uvidela bola šťastná, že ma vidí po 10-tich rokoch a bola schopná pre mňa urobiť všetko, o čo som si požiadala. Uverila všetkému čo som jej naklamala, že prečo som došla, jednoducho som pred ňou všetku vinu zvalila na matku, ja som sa urobila svätou a tak mi to vyhovovalo.

Tam som zase začala študovať maturitný ročník, ale cez prázdniny som spoznala kopu nových ľudí a to neboli žiadni anjeličkovia. Našla som si priateľa, ktorý bol ťažko závislý na marihuane a vďaka nemu som spoznala partiu závislákov, až som sa dostala k pestovaniu marihuany pre seba na záhradke. A zase začali problémy, neskoré príchody domov, alebo som neprišla vôbec, škola mi začala po troch mesiacoch liezť krkom – teta začala zisťovať, že nie je všetko v poriadku a chtiac-nechtiac sa skontaktovala s matkou. Vtedy zistila pravdu a ja som znenávidela ďalšieho človeka.

Ale stále mi verila aj s matkou, že raz to bude dobré. Zase mi vybavili odklad v škole zo zdravotných dôvodov, zase psychiatrické vyšetrenie, ale tentoraz ma tam doviezli osobne.

No a už sa to viezlo rýchlo – pre mňa veľmi rýchlo.

Návštevy u psychiatričky – ďalší nenávidený človek, rezervácia na psychiatrickom oddelení a odtiaľ 3 - mesačné liečenie na Prednej Hore. No tým sa ani zďaleka nič neskončilo – pre mňa kalvária začala.

Autom ma priviezli až pred dvere liečebne na Prednej Hore. Príroda bola pekná, ale to nemali otvoriť tú bránu – už som vedela, že útek odtiaľto bude nemožný. O prvý útek som sa pokúsila pred oddelením s názvom – pre liečbu drogovo závislých – TO NIE JE MOŽNÉ, JA NIE SOM FEŤÁČKA, MARIŠKA NIE JE DROGA, PREČO MA TU DÁVATE?! - a už som sa vytrhla a utekala preč. No ale to bolo nemožné. Musela som to prijať, no s matkou som sa ani nerozlúčila, ani som sa na ňu nepozrela – nenávidela som ju. Na režim sa dalo zvyknúť v pohode, no mne stačilo počuť že za 5 čiernych bodov sa odtiaľ prepúšťa a bez výnimky a už som kula pytle – a fakt za týždeň som ich stihla nabrať, vlastne za jeden deň a už som sa tešila, že z toho väzenia odchádzam. V deň odchodu, som si nádherne pobalila veci a čakala som kým si po mňa prídu – a aj prišli – ale sestričky z druhého poschodia – oddelenie alkoholikov - žien. Nechápala som, no musela som, vraj mi tým niekto pomohol - všetci tvrdili. HA-HA že pomohol, som si pomyslela, tak akurát do hrobu.

No ale dni tam utekali ako voda – liečila som sa, ale v podvedomí stále myslela na niečo iné. Počúvala príbehy iných žien aj mužov, postupne sa vo mne niečo prebúdzalo – nejaké to moje DOBRÉ JA. A tak som to prežívala, až do konca, teda až do dňa, keď som odchádzala do resocializačného zariadenia v Banskej Bystrici. No tam prišla moja druhá skúška. Mala som tam byť jeden rok. A čo myslíte, koľko som vydržala? Nie, celý nie, len štvrtinu,  presne 3 mesiace. A to už som zase mala vybavenú školu, že si tú maturitu ukončím, no nezvládla som režim a prístup od pani Letanovskej. A prečo som ju spomenula? Pretože dnes som jej vďačná, že som sa od nej naučila ako má človek žiť, ak chce niečo v živote dosiahnuť. Možno to ani netuší ako mi pomohla, lebo ja som od nej odchádzala v zlom, ešte som na polícii podala na jej zariadenie oznámenie o nedovolenom zadržiavaní, čo ale pravda nebola – ona si robila len svoju prácu – no ja som si myslela že je spolčená s mojou matkou, takže bola mojim nepriateľom.

Ale čo ďalej? Nemala som kde žiť – domov som sa hanbila prísť, ale zase som vedela, že na ulici skončiť nechcem, vedela som, že nesmiem urobiť hlúposť. No a vtedy som si spomenula na človeka, ktorého som spoznala v Levoči na psychiatrii. Vedela som jeho adresu, no nevedela som ako sa z Bystrice bez peňazí dostať do Levoče. Musela som riskovať a ísť stopom. No a za pár hodín som zvonila u dverí. Otvoril mi, ale nebol veľmi prekvapený, povedal že to čakal – a ja som vedela, že v tej chvíli je to môj jediný záchranca – a aj bol a dodnes som mu vďačná.

„Ďakujem Jožko Močiliak.!“

No a ďalej to malo rýchly spád – zoznámil ma s KOČ v Levoči, istý čas som u neho bývala, potom u Gitky Mihelkovej za čo jej tiež patrí veľké VĎAKA, odtiaľ v podnájme v Spišskej Novej Vsi u pani Janckovej – ktorá bola a stále je mojou druhou mamou – stála pri mne v dobrom i zlom, to zlé mi dokázala odpustiť – tej patrí najväčšie ĎAKUJEM a záväzok až do smrti.

Úspešne som si dokončila maturitu a vydala som sa do sveta. Teda, len do Čiech. Veľké riziko pre závislého abstinenta – no môj názor na život bol už úplne zmenený: bol krajší, optimistickejší.

Všetko VĎAKA KRUCIÁTE, všetkým, ktorí mi pomohli – nebudem menovať, lebo by to bolo dlhé – možno nové zlaté stránky.

A dnes som šťastná. Žijem v Prahe – mám nádhernú dcérku Michaelu, ktorá má 21 mesiacov, úžasného partnera, ktorého milujem a on miluje mňa.

A ešte som zabudla poďakovať dvom ľuďom, ktorých musím spomenúť – nepoviem prečo, oni snáď vedia a to je páter Roman Gažúr z Levoče a Marián Žabka zo Žiliny. Ďakujem.

A stále abstinujem! Už 5 rokov!

Tak to je asi všetko o mne a tej zákernej nemoci, ktorú som si nechcela nikdy priznať, no teraz som hrdá, že som ju premohla a hlavne, že vďaka nej viem čo je najcennejšie na svete – ŽIVOT.

mami veľmi ťa ľúbim, a ďakujem, že si mi neprestala veriť!

Vaša Janka K.